Čistenie studničiek

30.08.2017

Vždy, keď jar pokročila do svojho stredu, keď už načisto zmizli ľady z tônistých miest mlynského potoka, vyberal starý otec z kôlne tú najlepšiu motyku s dlhým lieskovým poriskom, pohladil ju rukami, prebrúsil ostrie a zapozeraný na dvíhajúci sa zlatý koláč slnka, ktorý sľuboval pekný deň, riekol: Patrí sa ísť a urobiť, čo jeseň, zima a nedobrí ľudia pokazili.

I vykročil na lúky za dedinou. Neponáhľal sa nie preto, žeby nevládal, mal stále dosť síl, ale cesta bola dobrá na to, aby chotár, v ktorom sme rástli, vykreslil pred nami inými farbami. Vedel, kde kedysi Tatári zamordovali ľudí, poznal miesta, kde sa dá so zemou rozprávať, lebo pod ornicou sú skaly s dutinami, ukázal dolinku, kde dievka Agáta našla zlatý poklad, ktorý zobrali do múzea a zaplatili jej toľko, že si neskoršie s mužom kúpili chalupu i dva kúsky poľa. Spolu s dedom sme voňali k jarnej tráve i kvietkom, rozkvitnutým kríkom a vlnám ostrých pachov, ktoré zaťahoval vietor od hustých lesov Braniska. Kým sme oddychovali, z krivky obzoru zmäkčeného oparom nám vybájil ležiaceho koňa so zdvihnutou hlavou, jelenie parožie, ba i ženský čepiec, aké nosia staršie tetky.

A potom sme zastali pri prvej studničke. Starý otec si ju nechal pre seba. Ostatní sa mohli len dívať, ako prehlbuje motykou jej dno, ako spevňuje okraje ploskými kameňmi, ako formuje jarček, aby zo studničky neodtekalo priveľa, ale ani primálo vody, ako si potom sadá a trpezlivo čaká, kým sa studnička vyčistí ako krištáľ, aby ju mohol požehnať so slovami: "Boh daj zdravia každému, kto sa z teba napije a silu do ďalšej roboty." Pokľakol, nabral do dlaní vodu, pomalými, rozvážnymi dúškami sa napil a pochválil si ju: "Ani víno by lepšie nechutnalo..."

Ďalšie studničky sme už mohli vyčistiť sami. Zaradom, podľa veku, od najstaršieho po najmladšieho. Starý otec len dozeral, občas kázal niečo opraviť, vylepšiť, doniesť z vrbiny kôru a urobiť z nej rínku, aby voda padala rovno do nastavených dlaní. Popritom, akoby čítal z múdrej knihy: "Dobré studničky, požehnanie pre celý chotár... I toho, koho nepoznáš, ťa za dobrú vodu z vyčistenej studničky pochváli... Smädnému je voda viacej, ako zlatý toliar... Voda v studničke a radosť v ľudskom srdci si vždy nájdu cestu von... Keď je v chotári boľno, plačú i studničky... Ak ich voda hmlou horí, dočkáme sa dažďa. Keď pije zo studničky zviera, počkaj, lebo i jemu je smäd trápením..."

Ktožeby všetky tie dedove múdrosti poznal? A mali by sa, lebo mnohé sa potratili aj s tými studničkami, ktoré zanikli, zaniesli sa naveky zemou a skalami.

A cesta domov? V diaľke sa klonilo slnko, naťahovalo svoje zlaté ruky ku kolíske, do ktorej sa mienilo uložiť. Tiene sa predlžovali, vône ešte silnejšie šteklili nos, jariny svetlo-zeleno, oziminy bujnejšie, do tmavozelena sfarbovali hony chotára, ktorých obrazy prenikali do nášho vnútra, aby odtiaľ nikdy nezmizli, ani neboli zasypané popolom zabudnutia.

"I človek je taká studnička", znel rozvážne dedov hlas a my sme ho dychtivo počúvali. "Občas sa zanesie, najmä ak si nedáva pozor. Všeličím... Klamstvom, ktoré vyletí z úst ani nevieme ako. Lenivosťou, keď robotu odkladáme z jedného dňa na druhý. Pažravosťou ktorá pripomína večne rozďavené ústa. Čím viacej do nich dávaš, tým sú lačnejšie a žiadostivejšie ďalšieho jedla. A čo mamon? To vám je ako slepota a v studničke poriadne balvanisko. Môže ju i celú zakryť a dobrej vody z nej nedostaneš. Veru, veru," prikyvoval starý otec sebe i nám, "treba si nájsť čas a dobre vyčistiť i tie svoje vnútorné studničky, aby rovnako, ako tie v poli, vždy viacej sviežej vody dávali, než pýtali inej vďaky."

Načože sú po rokoch spomienky na starého otca a jeho čistenie studničiek v rodnom chotári? Majú oni nejaký význam, keď svet málokedy pije čistú vodu a ešte menej času má na návraty do rodných chotárov? Majú. Veľký. I dnes by mala byť každá studnička čistá, aby každý v nej našiel dobrú vodu. Nielen tie vonkajšie, ale i tie vnútorné - v nás. Aby sme viacej zdravej čistoty dávali, než jej prijímali. Zo studničiek nášho srdca...

Ján Vlašský