Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 1/8 sk

29.08.2017

Na úvod čítanie z Písma. Najskôr z evanjelia Markovho, kap. 9, verše 2-9.

A po šiestich dňoch pojal Ježiš Petra a Jakuba a Jána, a uviedol ich na vysoký vrch, osobitne, samotných a premenil sa pred nimi. A rúcho jeho učinené jest skvejúcim sa a veľmi bielym ako sneh, akého bielič na zemi nemôže urobiť. A uvideli Eliáša s Mojžišom ako s Ježišom hovoria. Vtedy odpovedal Peter a riekol Ježišovi: Pane, dobre nám je tu byť. Preto urobme tri stánky, tebe jeden, Mojžišovi jeden, a Eliášovi jeden. Lebo nevedel, čo hovorí, boli prestrašení. I povstal oblak zatieňujúci ich, a prišiel hlas z oblaku, ktorý hovoril: Toto jest ten Syn môj milý, jeho počúvajte. A hneď, ohliadnuc sa, nevideli nikoho viac než samého Ježiša so sebou. A keď zostupovali z hory, prikázal im, aby o tom nikomu nerozprávali, čo videli, až potom, keď Syn Človeka z mŕtvych vstane.

A ďalej z epištoly k Židom, kap. 13, verše 8-9.

Ježiš Kristus včera i dnes ten istý jest, i na veky. Učeniami rozličnými a cudzími nedajte sa točiť. Lebo dobre je, aby milosťou upevňované bolo srdce, a nie pokrmami, ktoré neprospeli tým, ktorí sa na ne viazali.

Toľko čítanie z Písma.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

Dnešné evanjelium nám zobrazuje dôvernú schôdzku troch apoštolov s pánom Ježišom. Bolo to prežitie, ktorému mystici hovoria splynutie s Bohom; vyjadrené našou terminológiou: Bola to náboženská skúsenosť apoštolov Petra, Jakuba a Jána. Všetko to nevýslovné šťastie ktoré sa ich zmocnilo, vyslovil Peter tichým povzdychom: "Pane, dobre nám je tu byť."

Každý človek hľadá šťastie, lebo ho k tomu núti jeho vlastná prirodzenosť..., ale skoro každý ho vidí inde a inak ho hľadá. Apoštol Peter ho našiel. A nemala by jeho skúsenosť a jeho ú­prim­nosť nám ukázať, kde máme hľadať šťastie?

Mnohí ho dosiaľ hľadajú v bohatstve, v moci, sláve... iní v knihách, zábave, turistike, ale ten nepokoj, to stále nové hľadanie a putovanie dokazuje, že trvalého kľudu nenašli. Zato apoštol Peter ihneď poznal, kde je pravé šťastie. Nechcel sa vrátiť z hory do svojho domova: chcel byť stále u Krista.

Tu máme zodpovedanú otázku, v čom spočíva šťastie a zmysel života vôbec: vo vnútornom pokoji. Avšak nielen to, máme ukázanú i cestu ku šťastiu: Poznať a nasledovať Krista. Pozastavme sa preto dnes pri osobnosti Ježišovej, ktorá je stále a stále tá istá, nemenná, večne krásna a pravdivá.

Niet osobnosti v dejinách, ktorá by sa mohla Kristovi rovnať. Nezávislý od ľudu, z ktorého vyšiel - či mu volá hosanna, či ukrižuj! - nezávislý na svojich učeníkoch, nezávislý na dobe, ideách a zvykoch, ktoré sú vôkol. Nikto sa nemôže chváliť, že bol jeho učiteľom. Práve svojou vznešenosťou dospieva k tej zvláštnej všeobsiahlosti.

Mojžiš bol Žid nielen pôvodom, viac názormi, citmi a mravmi. Sokrates Grék, Mohamed Arab, Goethe Nemec, Shakespeare Angličan, Masaryk Čech, Tolstoj Rus. Všade niečo miestneho, časového, čo tu už včera bolo, alebo čo zasa snáď príde... čo sa jednému páči, druhému protiví. Podivná premenlivosť, ktorá ukazuje, že sebeväčší muži nie sú predsa nič než omylní ľudia.

A čo Kristus? Ani Hebrej, ani Grék, ani Riman. U Krista vidíme síce človečenstvo, ale nie jeho hranice! Preto je všetkým vodca, všetkým vzorom. Každý vek ho napodobňuje: dieťa, mladík, matka, starec. Každý stav sa k nemu blíži a nachádza u neho potechu i posilu: kráľ na tróne i nešťastník v žalári.

Beh sveta a kultúry privádza na javisko nové a nové národy a predstaviteľov týchto národov - avšak Ježiš žiadnemu nie je cudzí: ani Grékovi, hoci Ježiš sa o filozofiu nestaral; ani Rimanovi, hoci vojen žiadnych neviedol; ani barbarovi IV. storočia ani humanistovi XIV. storočia; ani barbarovi XIV. storočia ani humanistovi IV. storočia; ani encyklopedistovi XVIII. storočia, ani modernému človeku XX. storočia.

Hoci sa názory a pomery doby sebeviac líšia, Ježiš je stále ten istý, všetkým vzorom i cieľom.

A čo povieme o jeho učení? Ľudstvo kráča míľovými krokmi vpred. Víta takmer každé storočie, dnes už každé desaťročie, nových a veľkých duchov, ktorí povstávajú, aby niesli v čele pochodeň pokroku, ale čoskoro prejde cez nich čas a už sú zasa inými prekonaní. A čo Kristus? To je zvláštne, ten je stále rovnaký! V každej dobe, v každom čase, v každom veku, v každom stave. Ten nebude nikdy prekonaný.

Duševný kľud, hlavný to základ blaženosti, radosti a šťastia, prináša poznaná pravda. "Ja som cesta, pravda a život," prehlásil Ježiš. A kto šiel v jeho šľapajach, nezblúdil. "Ja som svetlo sveta," volal k tým, kto hľadali svetlo. A kto kráča v jeho svetle, nachádza pravú radosť zo života.

Žiadna filozofia, žiadna kniha, žiaden človek neposilní trpiaceho, zarmúteného, nešťastného tak, ako slovo a príklad Kristov. Evanjelium, to je čítanka veriaceho. Mlčiaci, tichý kríž núka viac sily, než všetky náuky mudrcov.

Kto vylieči chorú dušu? Kto prinesie nešťastnému, zarmútenému, rozorvanému človeku kľud a mier? Kristus, ktorý nie je iba "cesta, pravda a život", ale i "svetlo sveta", t.j. láska, mier, kľud, radosť i šťastie!

V legende o svätom Grále sa rozpráva o vodcovi týchto rytierov Amfortasovi; ako strážca svätého Grálu mal byť čistým... avšak nebol, zhrešil. Preto bol Amfortas potrestaný: na jeho tele sa objavila krvácajúca rana, ktorú nebolo možné ničím zahojiť. Až Parsifal priniesol posvätnú kopiju, ktorou bol prebodnutý bok Kristov, priložil ho k rane Amfortasovej a táto sa ihneď zahojila.

Každý hriech je otvorenou ranou v našej chorej duši. Iba Kristus nás môže vyliečiť. Potom vráti sa kľud, spokojnosť a šťastie do nášho vnútra, lebo Ježiš, on je nielen učiteľ, ale i lekár a tešiteľ!

Amen.