Jeden sen

28.08.2017

Na krajinu noc ticho sadla,

zaspala malá dievčina.

Čo za sen sa jej to sníva,

kráľovná víl sa na ňu díva.

Aká krásna je tá pani,

aká láska, milosť, jas z nej žiari.

Aká je len spanilá,

milo sa na ňu usmieva.

I keď smútok predtým bol v jej tvári,

teraz rozišli sa tieto chmáry,

že ešte dnes našla čistú dušu,

čo aspoň vo sne vníma krásnu ríšu.

Hlas jak vánok dotkol sa jej uší,

srdiečko radosťou jej búši.

Tá pani premilá

takto sa jej privráva.

"Svet náš zavrhli už ľudia,

no v hĺbke duši stále niečo tušia.

Rozumom ´chytrým´ zavreli si bránu,

nechápu už Pravdu samú.

Náš svet tichý je,

pre toho čo už nevidí, nepočuje.

My pre vás sme tu deti,

len pre vás tu slnko svieti.

V Božej vôli stojíme,

spolu s vami, ľudia, dielo tvoríme.

Odlesk raja na zemi

mal byť vami vystavaný.

Aké dielo je to dnes,

hrôza na to len pozrieť.

Preto dieťa počuj radu,

ako vzlietnuť, pretvoriť záhradu.

Ľuboš Krajči