List o slobode

11.09.2017

Kde je aká-taká sloboda, nepíše sa filozofia slobody. O slobode sa píše tam, kde sa po nej dychtí, kde jej niet. Pravda, sloboda je viac ako filozofia slobody.

Pre kresťana je tento svet mozaikou relatívnych hodnôt. I vrcholná sloboda je tu možná len v určitej naštrbenosti, ako kompenzačná túžba po dokonalosti.

Svet si ju bežne predstavuje ako vrcholné sebectvo. Každá tzv. liberálna sloboda je vždy na úkor niekoho. A každého síce zaujíma sloboda - ale predovšetkým vlastná. Zlodejovi je sloboda môcť kradnúť beztrestne, prostitútke prostitúcia, politikom obyčajne ich pomýlenosti, keťasovi zbojstvo.

A nik si neuvedomí, že na svete, kde niet absolútnych hodnôt, iba len túžba po nich, nie je ani možná absolútna sloboda. A vrchol možnej slobody je uznávať niečo nad sebou. Vrchol možnej slobody je pokora, nepokladať sa za to najvýznamnejšie. A iný vrchol možnej slobody je láska; milovať všetko viac než seba. A medzi týmito dvoma je napnutá blaženosť ako posledný zmysel slobody.

Svet hľadal slobodu v zle, sebectve, vo vojne, v hriechu. Hľadal v zle a v hriechu to, čo môže byť jedine v Bohu.

Sloboda je víťazstvo nad zlom. Sloboda neznamená jesť, čo chceme, ukradnúť, čo chceme, urobiť, čo chceme, ale nezjesť, neukradnúť, neurobiť. Len láska nás robí slobodnými, lebo láska je zacielenie našej duše na Boha. "Dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach predpokladá trest a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske" (1, Ján 4,18).

Som presvedčený, že i mnohí svetoznámi politici, ktorí majú na ústach stále slobodu, nerozmýšľali o nej. Uspokojujú sa svojimi pozíciami a ideovými schémami. Každá politická strana má inú predstavu slobody. A podobne každý jej viac alebo menej úprimný reprezentant.

Väčšina chápe slobodu ako nespútanosť alebo spútanosť niektorých podľa vlastnej politickej fazóny.

Kiežby už začali hľadať spoločný základ slobody! Ale všetci ju začínajú budovať politicko-diplomatickými úskokmi a falošami, kanónmi a lietadlami, výbušninami a atómovými zbraňami. A tak sa nikdy nebude môcť dosiahnuť ani tej relatívnej slobody, ktorá je možná v tomto svete.

Ide o to najlepšie v človeku a aby sa už raz mohlo rozvinúť v najširšom meradle, pre dobro ľudstva. Bratskosť a láska človeka k človeku, národa k národu sú triedičom budúcnosti a meradlom jedinej možnej budúcej slobody.

Človek bratskosti a lásky je vždy človek milosti. Človek, ktorému je bratskosť a láska samozrejmosťou, ktorý už nemôže iné, než milovať, je jediným osobným i svetovým riešením všetkých skutočných budúcich slobôd, lebo ako hovorí apoštol národov: len "kde je Pánov Duch, tam je sloboda".

Pavol Strauss