Malý a veľký brat a ich hra

28.08.2017

Jedného nedeľného zimného odpoludnia sa malý a veľký brat rozhodli, že si zahrajú hru

" Človeče nehnevaj sa."

Je to známa stolová hra, ktorú snáď každý pozná, preto ju tu netreba zvlášť opisovať, hovoriť o jej pravidlách. S dobrou náladou a s radosťou si rozložili Človeče, postavili si bábky a dali sa do hry.

Hru začal mladší brat. Zobral kocku, pokotúľal ju a hneď pri prvom pokuse hodil šestku. I staršiemu bratovi sa podarila hodiť šestka a tak hra pomaly začala.

Zo začiatku hra plynula pokojne. Medzi hráčmi vládla pokojná atmosféra. No s pribúdajúcimi figúrkami, ktoré boli v hre napätie rástlo. V hráčoch sa pozvoľna začala prebúdzať túžba po víťazstve. Túžba poraziť toho druhého. Túžba byť prvý. Prísť s figúrkami do košiara skôr ako protihráč. Prísť do cieľa čo najskôr nie je samé o sebe zlé, o to v hre ide, no v hráčoch sa začalo prejavovať niečo nízke. Byť prvý za každú cenu. I za cenu zničiť toho druhého. Dostať ho z hry. Pri kotúľaní kocky v mysli každého z nich bolo prianie, hodiť pravé také číslo, ktorým by vyradili bábku protihráča, ktorá bola pred jeho bábkou a týmto ho vrátiť späť. Späť na začiatok jeho cesty. Tým by on získal náskok a tak šancu byť v košiari prvý.

Viackrát sa tak i stalo. Raz malý brat vyhodil bábku veľkému bratovi a zase naopak, veľký brat vyhodil z hry bábku malému bratovi. Pritom sa to nezaobišlo bez úškrnov a provokačných poznámok. Vnútri hráčov to začalo vrieť. To už nebola ta počiatočná hra pre radosť, ale každý hral už len pre svoje víťazstvo. Z bratského pokoja nastala nepriateľská nevraživosť prerastajúca až vo vzájomnú nenávisť.

Prvú hru vyhral malý brat. Veľký brat to vo svojom hneve bral ako poníženie a tak na jeho výzvu začali hrať druhú hru. I tá sa niesla v tom istom duchu. Potom hrali ďalšiu a ďalšiu hru. No každou ďalšou hrou nevraživosť medzi bratmi vzrastala a to do takej miery, že už hrozilo fyzické napadnutie.

No zrazu sa niečo stalo...Niečo čo tomu zabránilo. Z akejsi diaľky, ale celkom jasne sa vnútri veľkého brata ozval hlas: "Zadrž! Zadrž svoju ruku! Čo to chceš učiniť? Veď je to tvoj brat!"

V duchu sa strhol. V tom okamihu si uvedomil svoje jednanie, svoj chybný postoj voči svojmu malému bratovi.

No zároveň sa k nemu vkradol i iný, druhý hlas, ktorý sa mu zaliečal. "Ty si v práve. Či sa ti tvoj malý brat neposmieval zakaždým keď ti vyhodil bábku? Jeho úsmevy boli pre teba ponižujúce. Máš právo ho za to potrestať. Máš väčšiu silu. Veď predsa ťa taký fafrnok nemôže poraziť!"

Tieto hlasy vnímal ako boj o svoje vnútro. Tento boj v ňom prebehol v zlomku sekundy. Mal si vybrať.

Spustil previnilo vystretú ruku. Zahanbený premýšľal: "Čo je to za hru, ktorá vedie až k šialenstvu. Už ju nebudem hrať!"

"V hre nie je chyba, tá nie je zlá," začul známy hlas. "Chyba je v tebe!"

"Hra nie je zla? Veď sa s ňou vzbudzujú nízke city, šliape, vyráža z hry jeden druhého. Nechcem takú hru."

"Hra nie je dobrá ani zlá. Je taká akú si ju spravíš ty sám!"

"Ja sám, ja sám, ja sám...Áno už to mám. Veď pravidlá hry nehovoria, že musím v hre spoluhráča ponížiť, vždy vyradiť jeho bábku i keď mám možné iné riešenie. Predsa môžem potiahnuť i druhou bábkou a tak nechať v hre i bábku brata. Áno takto to je dobré. Nemusíme sa na seba hnevať, vzájomne bojovať takto o víťazstvo. Budeme si vzájomne priať a spoločne sa radovať, že môžeme hrať hru. Prečo a kvôli čomu sa máme hnevať, biť sa? Kvôli prvenstvu? Kvôli svojmu namyslenému malému ja? Veď je to nezmysel. Preto sa už nechcem, nebudem hnevať a hru "Človeče nehnevaj sa" budem nazývať "Človeče raduj sa!"

Takéto hnutie, poznanie pravdy o hre, prebehlo starším bratom. Už nechce hrať zákerne, ani na hru nechce zanevrieť.

Stavia bábky k novej hre. S radostným nadšením sa obracia na malého brata. "Počúvaj! Vieš čo? Prišla mi myšlienka. Skúsme hrať Človeče s inými pravidlami."

" S akými inými?"

Veľký brat podrobne oboznámil malého brata s novými pravidlami. Ten po vypočutí jeho slov, vypleštil na neho nechápavo oči. "To myslíš vážne? To čo by bola za hra? To by bola nuda, keby som ťa nemohol z hry vyraziť. Veď len na to čakám. V túžbe čakám a prajem si, aby som ťa vykopol. A potom tá radosť, keď sa mi to podarí...Toho by som sa mal zriecť?"

"To nie je radosť, ale škodoradosť. Tá trvá krátko a nie je dobrá."

"Nech, ja tak nehrám."

"Dobre teda", povedal veľký brat. Vieš čo, ja budem hrať po novom a ty - ty si hraj ako chceš."

Tajne však dúfal, že sa nakoniec malý brat prispôsobí jeho hre. S tým malý brat súhlasil.

V duchu sa smial: "Veď takto vyhrám zakaždým ja. Paráda, poďme do toho." Znovu si postavili bábky na Človeče a začali hrať. Každý po svojom.

Keď malý brat mal možnosť vyraziť bábku veľkému bratovi, s radosťou mu ju vyrazil, čo patrične dával aj najavo.

Veľký brat bol zo začiatku pokojný a hral hru podľa svojho predsavzatia, podľa nových pravidiel. Veľakrát mal možnosť vyraziť bábku malému bratovi, no on mu ju nechal v hre a potiahol druhou bábkou.

Hra skončila suverénnou výhrou mladšieho brata. "Skúsme druhú hru", povedal veľký brat. Stále dúfal, že sa brat dobrovoľne pridá k jeho pravidlám hry. Začala druhá hra. I teraz začal hrať hru každý po svojom. Malý vyrážal bábky veľkému, veľký ich malému nechával.

No raz, keď už malý brat videl, že veľký brat to s tými pravidlami myslí vážne a mal možnosť znovu mu bábku vyraziť, zrazu zaváhal. Položil bábku naspäť a potiahol s inou. Prvýkrát nevyrazil bratovi bábku, keď mohol. Snáď mu prišlo brata ľúto, alebo že by niečo zrazu pochopil a začal hrať s novými pravidlami?

Veľký brat navonok nedal na sebe nič znať, no vnútri v ňom prebehla radosť: "Predsa nakoniec prijal nové pravidlá ako som predpokladal."

No bola to predčasná radosť. Malý brat už ďalej pokračoval v svojich pravidlách a nakoniec vyhral aj druhú hru.

Veľký brat sa však nevzdával a navrhol bratovi, aby hrali do troch víťazstiev. Kto vyhrá tri hry bude celkový víťaz. Malý brat pristal.

Tak začali hrať tretiu hru. Každý po svojom. No v tejto hre, i keď malý brat vyrážal ďalej veľkému bratovi bábky už mu to tak nešlo a nakoniec hru prehral.

Stav bol teraz 2:1 pre malého brata.

Ďalšiu hru i keď mladší robil všetko preto aby vyhral znovu prehral. Stav sa vyrovnal na 2 :2.

Začala sa rozhodujúca piata hra. Kto teraz vyhrá bude celkový víťaz.

Malý brat bol odhodlaný vyhrať. "Musím, musím, musím vyhrať," hovoril. Toto jeho napätie, vzrušenie, akosi začalo prechádzať i na veľkého brata. V duchu si hovoril:" Ukážem mu, že vyhrať sa dá i podľa mojich pravidiel." No touto myšlienkou v sebe rozdúchal iskru túžby po víťazstve. Už to u neho nebola hra pre hru, ale začala to byť tá istá hra ako u malého brata - hra o víťazstvo.

Obaja zameraní na ten istý cieľ, začali odhodlane s hrou. Do hry sa dostávali ďalšie a ďalšie bábky. Priestor sa zužoval. Čoraz viac hrozilo, že malý brat začne vyhadzovať spoluhráčove bábky. Tak sa i začalo diať. Najskôr jedna, potom druhá, tretia bábka vyletela z hry.

Malý brat začal byť spokojný a šťastný! Cítil že sa mu darí a víťazstvo má na dosah.

Videl to i veľký brat. Hry, ktoré hral doteraz, hral ako hru. Bolo mu jedno kto zvíťazí, skôr príde do cieľa. Bol pri nich pokojný a dobroprajný.

A takto hrali ďalej až do chvíle, kedy veľkého brat opäť trhlo a premýšľal.

No teraz u neho iskra túžby po víťazstve vzbĺkla naplno. Postupne strácal pokoj a na dobroprajnosť ani nepomyslel. Jeho myšlienky sa zamerali len na jeden cieľ - vyhrať.

Začal znovu počúvať vnútorné hlasy toho druhého našepkávača. "Ja mám prehrať? Ja, ktorý som všetky hry hral tak, aby som bratovi nevyhodil bábku a on mi ich vyhadzoval len taký fukot, pri tom sa mi škodoradostne smial ako teraz?"

S veľkým bratom, i keď to na ňom navonok nebolo vidieť, začal lomcovať hnev. "Veď ja som chcel dobre a takto to má teraz skončiť? On vyhrá. To sa mu ľahko hrá s takými pravidlami."

Po ďalšom hode kockou mal zrazu starší brat možnosť vyhodiť bábku mladšiemu. V tom hneve by mu ju najradšej aj vyhodil. No spamätal sa. Znovu akoby počul hlas. Teraz však ten prvý: "Čo to robíš? Či ty sám si bratovi nepovedal, aby hral ako chce? Či si nechcel hrať hru pre radosť? A ty sa teraz hneváš? Kto porušil pravidlá? Veď si mu dal v tom slobodu. Vnútorne mu ju však chceš vziať. A to tým, že si mu chcel vnútiť svoje pravidlá. I keď si to myslel dobre, zabudol si na jedno: Nikdy nechci meniť toho druhého. Vždy sa v tom zameraj na seba.

Ľudské dozrievanie je ako dozrievanie ovocia. Chce svoj čas, trpezlivosť a lásku. Život má svoj rytmus. Je ako hra. Raz si vpredu, raz vzadu. Len sa nezabudni stále zachvievať v jeho rytme, či si práve hore, či dolu. I keď je ti niekedy ťažko, nesnaž sa meniť tento rytmus. Nenamýšľaj si že si ten, ktorý prináša úrodu. Iba život sám ju dáva."

Po doznení týchto slov, hra spela do svojho vrcholu. Posledné bábky stáli pred svojimi košiarmi. Bábka malého brata stála jeden bod pred cieľom. Bábka veľkého brata stála dva body pred cieľom. Teraz už išlo len o to, kto hodí skôr to svoje číslo. Či malý brat jednotku, či veľký brat dvojku.

Nakoniec vyhral malý brat. Hodil jednotku a tým bol celkový víťaz.

Veľký brat však už bol pokojný. Spoznal svoj zlý postoj a počúval ozvenu v sebe: " Pre svoju pýchu si prehral. Pamätaj, že prví budú poslední..."

Zdalo sa mu, akoby už niekde počul tieto slová.

Ľuboš Krajči