Medziľudské vzťahy

28.08.2017

Pokiaľ chceme hovoriť o medziľudských vzťahoch musíme ísť k podstate, čo vôbec sú ľudské vzťahy a nakoniec kto je človek, ktorý tieto vzťahy vytvára.

Bežne sa hovorí o dobrých a zlých medziľudských vzťahoch. Ale môžu byť ľudské vzťahy aj zlé? Môžeme v týchto prípadoch ešte vôbec hovoriť o ľudských vzťahoch? Veď pri slovách ľudský, ľudskosť, si predsa predstavujeme, vnímame niečo krásne, dobré, kde v týchto výrazoch cítiť lásku a nie niečo nízke, niečo zlé.

"Normálni ľudia sa dohodnú!" poznáme tento výrok. No akí sú to normálni ľudia?

Ak sa k nám dostane správa o hroznom čine niekoho, vyjadrujeme sa o tomto čine ako o čine neľudskom, zverskom, o človeku ako o bezcitnom, o človeku bez svedomia, veď to nemôže byť ani človek...

Ak sa zamyslíme nad týmito výrokmi, zistíme, že nám odhaľujú určitú pravdu. A to tú, že normálny človek je človek ani nie tak rozumovo chytrý, ktorý i napriek svojmu vysokému IQ je schopný konať zlé skutky, ale človek citový - duchovný, ktorý počúva svedomie, hlas svojho ducha, ktorý mu jasne hovorí ako má konať, čo je dobré, čo zlé, správne či nesprávne, ktorý potom podľa neho i koná.

No žiaľ človek čoraz menej počúva tento hlas a skôr počúva zatemnený rozum, ktorý podnecuje v človeku sebectvo, ktoré je základom všetkého zla. Je známy tiež výrok - zdravý rozum. Dnešný človek ho žiaľ už nemá. Rozum mal byť nástrojom, pomocníkom ducha. No ten ho nesprávnym používaním, prepínaním prerástol a nedovolí duchu rozvinúť jeho silu. A tak z nástroja sa stal pán - nedobrý pán.

Človek je duch - duchovná bytosť. Bytosť, ktorá má zo svojho pôvodu žiť duchovne - prejavovať sa a pôsobiť cituplne.

Človek, ktorý svojho ducha nepoužíva, duchovne sa nehýbe, človek bez svedomia a citu sa nemôže považovať za človeka. Nemožno ho považovať ani za zviera, ktoré stojí na tom stupni stvorenia, ktoré mu je určené. Taký človek je len rozumový tvor, ktorý nebude mať miesto vo stvorení.

Čo znamená výrok Pána Ježiša: "Mŕtvi nech pochovávajú mŕtvych!?" Veď predsa fyzicky mŕtvy človek nemôže pochovávať. Tu je poukázané na ľudí duchovne mŕtvych. Na ľudí, ktorých duch spí, vlastne nežije, ich duch je mŕtvy i keď telesne ešte žijú. Každý by si mal pre seba dať otázku: "Som aj ja už mŕtvy? Žijem ešte a chcem vôbec žiť?"

Každý národ je svojím spôsobom charakteristický, má svoju povahu. Južania sú temperamentní, črtou severských národov je ich húževnatosť, o Angličanoch sa hovorí, že sú chladní. Slovanské národy majú tiež svoju črtu. Táto rozdielnosť nie je len u samotných národov, ale charakteristické odlišnosti vidieť aj v samotnom národe a to podľa oblastí, v ktorej ľudia žijú. Iní sú napríklad svojou povahou Moraváci, iní západniari či východniari. Iní sú ľudia z hôr, iní sú ľudia z nížin.

Pri bližšom pozorovaní však zistíme odlišnosti i v jednotlivých dedinách, osadách či mestách. Títo ľudia, ktorí v nich žijú sú oproti iným niečim charakteristickí.

Skúsme sa teraz pozrieť a zamyslime sa, čím sú charakteristickí ľudia v našej dedine. Akú charakterovú črtu by mohol človek prisúdiť jej obyvateľom. Aká je to vlastnosť, ktorá nás vystihuje?

Nemusí so mnou, s mojím postrehom niekto súhlasiť, no mne sa žiaľ javí niečo zlé.

Je to zloba a hnev, ktorý zachvátil našu dedinu. Áno sme voči sebe zlostní. Zlosť, to je naša charakterová vlastnosť. "Po ovocí poznáte ich podľa ich skutkov!" Aké je to naše ovocie? Aké skutky činíme?

Stačí pozornejšie sledovať vzťahy v rodinách, vzájomné vzťahy susedov, či vzťahy ľudí voči verejným predstaviteľom.

Život nám sám ukazuje, je naším zrkadlom, akí sme keď nám do cesty prinesie naše vlastné prekážky, prinesené v minulom bytí. Tu zbadáme svoju pravú tvár, pokiaľ sa však dokážeme na seba pozrieť a nehľadieť pritom len do tváre tých druhých.

Aké plody prinášajú naše vzájomné susedské vzťahy? Máloktoré sú zdravé. Väčšinou sú zhnité a jedovaté. Jedni sa hnevajú pre sliepky, ktoré k ním preletujú, iní kvôli psovi. Ďalší kvôli stromom, ktoré tienia alebo presahujú na ich pozemok. Niektorí sú urazení, že im sused niečo povedal, čo nie je po ich srsti alebo kvôli inému názoru, s ktorým on nesúhlasí. Je to rôznorodé. Veľakrát to býva len nejaká maličkosť, nad ktorou nestranný pozorovateľ musí krútiť len hlavou. A časom, v zaslepení hnevu sa k tejto maličkosti nabaľujú ďalšie a klbko sa namotáva až človek už nie je schopný sa z neho vymotať. Už sa aj zabudne, kde vznikol prvotný spor. Ľudia prechádzajú od neporozumenia k hnevu, ktorý prerastá až do nenávisti, kde by človek človeka najradšej zničil.

Sú ľudia, povedal by som bezstarostní, ktorí sa "motajú životom" a ani nevedia prečo. Prejdú životom na Zemi, zanechajú tu stopu. Niekedy krajšiu, niekedy menej peknú. No v živote sa však správajú tak, akoby tu mali byť večne. Pripútavajú sa k hmote, k hmotným majetkom a akosi nechcú pripustiť, že všetko tu je len prach a prachom zostane. Zhromažďujú svoj majetok, zaberajú, privlastňujú, ohrádzajú si pozemky len pre seba, už nielen tu na Zemi, ale už si rozdeľujú časti území na Mesiaci, či si kupujú hviezdy. Možno sa raz nájde super boháč a skúpi celý vesmír. " Ale čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Tento výrok ťažko niečo povie mŕtvym, nič v ňom nenájdu slepí, nič nebudú počuť hluchí. K takým ľuďom je ťažko a márne niečo hovoriť. Oni nie sú schopní zamyslieť sa nad hlbšími otázkami života. Odkiaľ, načo a kam človek kráča. Nehľadajú pravý zmysel života. Kde sa toto stvorenie vôbec vzalo a prečo vlastne je. Necítia, že je tu niečo čo môžeme nazvať vyššie riadenie. Snáď len osudové rany, ktoré sa na nás čím ďalej tým viac valia, či už vo forme prírodných katastrof alebo vážnych ťažkých chorôb, ich prebudia z duchovného spánku a upustia od veci dočasných a začnú hľadať hodnoty večné. Nie týmto sú určené tieto slová.

Veľa, alebo väčšina ľudí sa však hlási k viere, ku kresťanstvu i v našej obci . Hlási sa. Ale koľkí z nich sú naozaj kresťanmi? Je kresťan ten, ktorý sa dá pokrstiť? Obirmovať? Deň čo deň chodí do kostola, dodržuje cirkevné nariadenia? Odpoveď znie nie, to nie je kresťan. Nie je, pokiaľ v ňom nežije Kristovo učenie a pokiaľ sa nesnaží podľa neho tiež žiť. Pokiaľ je len formálnym veriacim o tom Pán vyhlási: "Nikdy som ťa nepoznal, odíď odo mňa ty, čo páchaš neprávosť!"

Teraz sa však človek bude biť v prsia: " Veď ja žijem podľa slova Pána." No je to skutočne tak? Nevyzeralo by to s našimi vzťahmi ináč, ak by sme Kristovo učenie prijímali tak, ako to ono od nás vyžaduje? Žiaľ veľakrát jeho prísne a vážne slová berieme príliš ľahkovážne. Vidíme akoby len zmäkčilú lásku, ale spravodlivosť, ktorá sa prejavuje v prísnosti vidieť nechceme. No jedno nejde však oddeliť od druhého. Láska je spravodlivosť a opačne spravodlivosť je láska.

No zákony sa neriadia našimi prianiami a predstavami. Tie neuhnú ani o kúsok.

Vymysleli sme si odpustky či spoveď, ale počúvajme čo k nám hovorí Slovo: " Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá! Keď teda prinášaš dar na oltár, a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom, až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste!"

Nemôžeš ísť pred oltár, prijať večeru Pánovu, ak sa s niekým hneváš. Bol by si ako farizej. I keby si stokrát išiel na spoveď. Nie k spovedelnici posielajú Pánove slová, ale k blížnemu, s ktorým sa máš zmieriť. V tom najhlbšom vnútri človek cíti, že svoje hriechy nestačí len vyznať, ale že Boh vyžaduje čin.

Len činom, aktom lásky, osobným odpustením môže byť hriech zmazaný. Preto nečakaj a bež sa zmieriť so spolublížnym, nevyháňaj ho zo svojho života, zo svojho srdca.

Samotní veriaci pre svoju pýchu nedokážu odpustiť. Dokonca čo je ešte horšie podnecujú zlo, broja proti osobe a keď ju pokoria cítia sa byť víťazmi a pociťujú určité zadosťučinenie. Majú v sebe pocit, že odstránili zlo, ktoré ich ohrozovalo. Veď oni mali pravdu a boli v práve. No nik však nie je v práve, pokiaľ si neplní svoje povinnosti.

"Som stopercentný človek, človek bez viny a chyby?" Občas by sa mal každý na seba takto pozrieť.

"Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať!"

Sú všetky naše skutky v súlade s týmito slovami?

Veď čím chceš bojovať proti zlu? Hnevom, zlosťou, bitkou, nebodaj zničením? To sú slabé a zlé zbrane. Či láskou, ktorá hory prenáša. Čo je silnejšie ako ona? Pozoruj to v živote. To nie je fráza.

Odpustenie nie je slabošské. Práve to je slabosť človeka, ak nedokáže, nevie odpustiť.

V živote sú len dve cesty: buď cesta dobrého chcenia, kde človek človeku praje len všetko dobré, alebo tá druhá, kde panuje závisť, nenávisť, neprajníctvo, ohováranie, posmech...

Čím chceš zmeniť človeka. Stále platí zmeň seba - zmeníš svet. Preto padni na kolená a vyznaj: " Bože zhrešil som," a nie " Bože on zhrešil." Zamyslime sa nad sebou, nad svojimi skutkami. Veď i pri modlitbe, keď neodpúšťame vlastne žiadame: "Otče neodpúšťaj nám naše viny, lebo ani mi nechceme odpustiť naším vinníkom." Chceš sebe zle?

Ak príde do chrámu známy hriešnik, hriešnica, vnútorne sa človek stavia asi takto: "Čo ten alebo tá tu chce? Taký človek." Je to ako v tom príbehu:

Známemu hriešnikovi zakázali vstup do kostola. Posťažoval sa teda Bohu. "Nechcú ma pustiť dovnútra Pane, pretože veľa hreším!"

"Prečo si sťažuješ?" odpovedal mu Boh. " Myslíš si, že mňa dovnútra pustia?"

Každý deň človek padá , no každý deň a zakaždým by sme si mali vedieť vzájomne odpustiť. Lebo pokiaľ sa neuzmieriš so svojím blížnym nemáš miesto u Boha. Ak nemiluješ umieraš.

Odchodom alebo smrťou sa nič nevyrieši. Náš hriech zostáva. Naše skutky idú až za hrob. Sú medzi nami väzby, ktoré nevidieť, ktoré však medzi nami pevne držia a pretrvávajú dotiaľ, pokiaľ ich my sami nerozviažeme. To je aj podstata výroku:

"Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi." Tiež bolo povedané: "Vaše skutky pôjdu s vami!"

Istý spisovateľ v svojej knihe napísal: " Odpúšťanie je najúčinnejší liek." Liek, ktorého účinky sa prejavia tak na duši, ako sa prejavia aj na tele. Preto buďme pripravení a snažme sa ho použiť vždy keď začneme chorľavieť.

Pozorujem prírodu ako sa snaží zaceliť rany. Odpílený konár sa snaží dorásť, porezaný prst zaceliť, len my ľudia si vždy znovu a znovu jatríme rany.

Nezáviďme ľuďom, ktorí majú veľké majetky, nezáviďme postavenie starostu či kňaza. Títo ľudia to budú mať ťažšie aby vošli do kráľovstva nebeského. Pokiaľ sa zbavia pocitu, že niekým sú. Skôr im buďme nápomocní, aby v tom nepadli.

Nech láska medzi nami prebýva. Kto nemá v láske ľudí, nemôže a nemá v láske ani Stvoriteľa.

Blíž k tebe Bože môj, len k tebe blíž... cez láskyplné vzťahy človeka k človeku.

Ľuboš Krajči