O správny postoj

11.09.2017

Medziľudské vzťahy trpia často chorobou neznášanlivosti. Ohováranie, osočovanie opovážlivé posudzovanie, neopodstatnené kritizovanie a zákerné hanobenie blížneho narúšajú dobrý pomer medzi ľuďmi v rodinách, na pracoviskách a v susedských vzťahoch. Kresťanská morálka vyzdvihuje právo každého človeka na dobré meno, chráni jeho dobrú povesť, kvalifikuje útoky na česť blížneho ako hriešne. Napriek tomu premnohí pokladajú za najlepšiu zábavu, za náplň spoločenských stretnutí osočovať, odsudzovať, kritizovať a pranierovať človeka, ktorý si statočne a podľa najlepšieho vedomia a svedomia plní často veľmi zodpovedné úlohy.

Keby sa hanobitelia cti blížneho zaoberali aj vlastnými osobami, keby seba samých sebakriticky zhodnocovali, boli by skromnejší, triezvejší, a ohľaduplnejší. Najlepším liekom na zlepšenie medziľudských vzťahov je seba-poznanie každého, kto sa na spoločenskom dianí zúčastňuje.

Sebapoznanie je potrebné. Poznávame totiž mnohé veci, svoje vnútro len nepatrne. Vlastná duša, vlastné svedomie ostávajú často ako nepreskúmaný kút zeme. Už starí Gréci a Rimania hovorievali o dôležitosti sebapoznania. Na známom chráme Apolóna v Delfách, kde veštkyňa predpovedala budúcnosť, stál na čelnom mieste nápis: "Poznaj sám seba". To malo byť prvé a najdôležitejšie pre každého, kto sa chcel dozvedieť o svojej budúcnosti.

Z kresťanského hľadiska bez sebapoznania niet skromnosti. Bez skromnosti cnostného života, bez cností niet večnej odmeny. Sv. Gregor Veľký povedal, že za vetra zmetá prach, kto chce byt dobrý bez skromnosti. Kto o sebe nevie, že je hrubý, nezdvorilý, bezcitný, panovačný, nadutý a hnevlivý, ten sa neovláda a ani mu na myseľ nepríde myšlienka, aby sa uzdil alebo polepšil. Pri takýchto ľuďoch niet nijakej snahy o nápravu, lebo si myslia, že sú dostatočne dobrí a dokonalí. Tým viac sa starajú o blížneho, vidia na ňom samé nedostatky.

Hovorí sa, že človek veľmi ťažko vie svoje zmýšľanie a skutky zhodnotiť, ak má kolísavé svedomie. Ak je svedomie čisté a citlivé, reaguje aj na najmenšiu škvrnu. Hneď si uvedomí previnenie, oľutuje a hľadá prostriedky na nápravu. Ak je svedomie otupené a človek sa nachádza v okovách hriešnych návykov, zmyselnosti, chamtivosti, nenávisti, všetko, čo robí, pokladá za dobré a chválitebné. Necíti nijakú osobnú vinu, vidí ju len u blížneho. Ak si aj niečo prizná, radšej upozorňuje na chyby blížneho, aby odpútal pozornosť od seba.

Ak ho berú niekedy na zodpovednosť, drží sa zásady, že najlepšia obrana je útok. Zase dopláca blížny, lebo sa stáva terčom zlomyseľnosti. Zanedbávaním výchovy svedomia vznikajú ľudia dvoch tvárí, nepochopiteľných kontrastov, z úzkostlivosti prechádzajú do stavu bez morálnych zábran.

Čo je toho príčina? Nedostatok seba-poznania. Najväčšou prekážkou toho je márnomyseľnosť a pýcha. Ctižiadostivosť, ktorá baží len po poctách, uznaniach a vyznamenaniach. Nechce si priznať smiešnosti svojho konania: niekedy známe celému okoliu, všetko považuje za zaujímavé a slušné. Chyby druhého ľahko poznáva, vraj veľmi nestranne posudzuje, dáva každému recepty na nápravu. Svoje chyby vyhovára, okrašľuje, blížneho očerňuje a jeho chyby zveličuje.

Kresťanská mravouka nám káže každodenne spytovať si svedomie, hodnotiť myšlienky, slová, skutky a zanedbávanie dobrého. Ak toto budeme robiť, budeme mať dosť starostí so sebou a nájdeme správny postoj aj k blížnemu.

-kol-