Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 2/8 sk

29.08.2017

Na úvod čítanie z evanjelia Jánovho, kap. 16, verše 5-7 a 28.

Teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a žiaden z vás nepýta sa ma: Kam ideš? Ale že som vám tieto veci hovoril, zármutok naplnil srdce vaše. Ja potom pravdu hovorím vám, že jest vám užitočné, aby som ja odišiel. Lebo ak neodídem, Utešiteľ nepríde k vám; a keď odídem, pošlem ho k vám.

Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a opäť opúšťam svet a idem k Otcovi.

Toľko čítanie z Písma.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

V minulom rozjímaní sme si povedali, že každý človek hľadá šťastie, lebo ho k tomu núti jeho vlastná prirodzenosť. Nájsť potom pravé šťastie znamená nájsť zmysel života. A táto otázka po zmysle života je otázkou najdôležitejšou a stále živou. Nikto sa totiž nezbaví myšlienky: odkiaľ som prišiel a prečo som prišiel na tento svet a čo sa stane, až odídem? Inými slovami: v čom tkvie zmysel môjho života a života vôbec? Túto otázku rieši filozofia a náboženstvo; túto otázku rieši každý zdravo mysliaci človek. Táto otázka hýbe celým svetom. Vezmime do rúk najstaršie spisy, najnovšie knihy, počúvajme rádio, čítajme dennú tlač, zájdime do kina, do divadla i na prednášky, všade sa stretávame s rôznymi spôsobmi a názormi riešenia tohto problému.

Prevažná väčšina ľudí hľadá a vidí šťastie - a tým i zmysel svojho života - v hmotných statkoch a pozemskom blahobyte, iný v zdraví, rodinnom šťastí, v spoločenskom postavení, v úspe­choch svojej práce, v telesných pôžitkoch... atď. - ale ten nepokoj, ono stále hľadanie a putova­nie dokazuje, že trvalého pokoja a šťastia nenašli.

Nemalo by zmysel rozoberať i tie najbežnejšie a najznámejšie názory filozofie, či už filozofie idealistickej, či materialistickej, lebo tým by sme sa dostali do polemiky a to nie je účelom náboženského rozjímania. Pozastavíme sa iba pri tých najbežnejších názoroch.

Tí, ktorí vidia šťastie v hmotných statkoch, majú všetky predpoklady k tomu, aby sa stali sebeckými chamtivcami a mamonármi. V tom sú však zárodky zla a tým i utrpenia a skazy. Pozemský blahobyt bez vyššieho chápania zmyslu života vedie k pohodlnosti, lenivosti a tým opäť ku skaze.

Tí, ktorí vidia zmysel života iba v rodine, v deťoch, nemôžu mať tiež pravdu, lebo je mnoho rodín, lepšie povedané manželstiev, ktoré nemajú deti alebo majú deti debilné. Kde by potom hľadali zmysel života ľudia slobodní, ktorí sa neženia a nevydávajú? Títo by nutne boli vylúčení z mož­nosti prežitia pravého šťastia a naplnenia zmyslu života.

Vidieť potom zmysel života v telesných pôžitkoch je viac než zreteľným znamením mravného úpadku ľudstva. Každý nadbytok v ukájaní telesných potrieb sa stáva vášňou a vášne sú metlou ľudstva, ktoré nemôžu privodiť šťastie, ale katastrofu.

Tiež názor, že zmyslom života je práca pre blaho celku, nemôže plne uspokojiť. Práca je požehnaním života; práca poctivá a nezištná človeka povznáša, robí mu radosť, že pomáha druhým, aby sa mali lepšie. Keď sa však hlbšie zamyslí, že pracuje preto, aby sa mali lepšie jeho potomkovia, potom sa právom môže spýtať: Prečo by som mal pracovať tak veľa? Musím svojim potomkom pripravovať úplný blahobyt? Nestačilo by pracovať menej, aby som sa i ja mal už lepšie? Čo z toho mám, že ktosi po mne sa bude mať lepšie?

Tu vidíme, že všetky tieto najbežnejšie názory na zmysel života stroskotávajú. Dôkazom toho je stále ten nepokoj, áno, stále hľadanie pravého šťastia.

Čo je teda zmyslom života? Počujme dnešné evanjelium: "Idem k tomu, ktorý ma poslal a žia­den z vás sa ma nepýta: Kam ideš?"

Pozorujme život v prírode. Vtáča vletí do izby; lieta, naráža, zraní sa... až nakoniec oknom zasa vyletí do voľnej prírody. V lete tohoto vtáčika viďme svoj život. Prišiel, zaspieval z radosti nad svojím životom, poranil sa a ušiel... nik z nás ho nemôže sledovať v jeho ďalšom lete. A tak sa stane i s nami. Pobudli sme tu na zemi, skúsili radosť i žiaľ a potom nadíde našej duši chvíľa odletu do iného sveta, kde ju nemôžeme už sledovať.

V dnešnom evanjeliu naznačuje Pán Ježiš apoštolom, ako majú na svoj život hľadieť. Ukazuje im pravý zmysel života, keď hovorí: "Idem k tomu, ktorý ma poslal." Nazýva smrť "návratom k Otcovi". "Vyšiel som do Otca a prišiel som na svet; opäť opúšťam svet a idem k Otcovi." (Ján 16,28)

Ježiš nám jasne ukazuje a presviedča nás, že mimo tohto života existuje život iný; že smrťou život nekončí! Nie je to nová pravda... viera v ďalší život človeka, teda viera v život posmrtný, sa tiahne ako zlatá niť všetkými náboženstvami - i predkresťanskými. Všetky náboženstvá učia, že smrťou sa končí len prvá časť nášho života, že po smrti nadíde život ďalší, v ktorom každý bude plne prežívať ovocie svojho vlastného siatia, odplatu svojich skutkov.

Zmysel života je vážny. Je to cesta k Otcovi - k Bohu. Táto hlboká pravda nám má byť vodiacou myšlienkou pri každej práci, ťažkosti i bolesti. Žiaľ, že ľudia idú životom a celým stvorením bez záujmu. Vyšších zákonov nepoznajú a ani ich nehľadajú. Potom sa v živote potkýnajú, upadajú a zraňujú... ba veľmi často kľajú i Bohu, o ktorom nielen že nič nevedia, ale vo chvíľach blahobytu a zdravia trúfalo tvrdia, že neexistuje. Keď sa ale človeku všetko rúti pod nohami, všetko zlyháva, keď stráca zdravie, tu viac ako často Boha volá ku pomoci.

"Idem k Otcovi", vraví Ježiš apoštolom a ihneď pripája udivenie nad tým, že nechápu jeho slov a preto dodáva: "A žiaden z vás sa ma nepýta: Kam ideš?" Nemáme sa i my pýtať seba, keď sme zišli z cesty riadneho života: Kam ideš? Nemáme si pripomenúť večne platný zákon zvratného pôsobenia: Spomeň, čo zaseješ, že tiež zožneš?

Kto chceš nielen poznať, ale i vyplniť zmysel života, potom sa musíš riadiť slovami Kristový­mi: Miluj blížneho svojho ako seba samého!

Inak povedané:

Nespôsobujme bolesť druhým, ak chceme ukojiť nejakú svoju žiadosť a potom budeme šťastní a na zemi zavládne svätý mier a pokoj.

Amen