Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 3/8 sk

18.12.2017

O zmysle života 3

(1962)


Na úvod čítanie z evanjelia Jánovho, kap. 14, verše 1-6.

Nezarmucuj sa srdce vaše. Veríte v Boha, i vo mňa verte. V dome Otca môjho príbytkov mnoho jest. Keby nebolo tak, povedal by som vám. Idem, aby som vám pripravil miesto. A keď odídem, a pripravím vám miesto, zasa prídem, a zoberiem vás k sebe samému, aby ste, kde som ja, i vy boli. A kam ja idem, viete, i cestu viete.

Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, kam ideš. A ako môžeme vedieť cestu? A Ježiš mu odpovedá: Ja som tá cesta, i pravda i život. Žiaden neprichádza k Otcovi než cezo mňa.

Toľko čítanie z Písma.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

Až úžasná je skutočnosť, ako si ľudia málo všímajú seba, ako málo pozorujú svoje okolie. To všetko, čo denne beží ako život okolo nás, považujeme za tak samozrejmé, že ani o tom hlbšie nepremýšľame, aby sme z premýšľania mohli vyvodiť dôsledky pre svoj život. Vedome zabúdame (a často i násilne) najdôležitejšie tri otázky, ktoré v úkryte nášho vnútra čakajú na oživenie:

1. Odkiaľ sme prišli? 2. Aká je naša úloha? a konečne za 3. Kam vedie naša cesta po životnej púti, po smrti? Inými slovami: Má ľudský život nejaký zmysel?

Rozriešenie otázky po zmysle života je tak staré ako ľudstvo samo. V každom človeku - či si to praje alebo nie - ozve sa totiž nie raz túžba dozvedieť sa: Odkiaľ som prišiel a prečo? Na túto otázku sa obyčajne dáva odpoveď: To je predsa prirodzené, lebo každý chce byť šťastný a každý chce vedieť prečo vlastne žije? Odpoveď je síce správna, ale skrýva v sebe niečo, čo pýtajúcemu sa obyčajne unikne. Čo je to to "prirodzené"? Kde sa to vzalo? To si človek dal sám? Vôbec nie! Táto prirodzená túžba po poznaní bola vnorená do živej podstaty človeka rovnakou mocou, akou bol stvorený človek sám a celý vesmír. Je to túžba, ktorá človeka stále núti k pohybu, aby neustrnul a vytrvalo hľadal zmysel svojho bytia. Je to túžba, ktorú na zemi nemá žiaden tvor - okrem človeka.

Ak pozorujeme prírodu od najmenšej morskej riasy cez všetko rastlinstvo, hmyz, zverinu až po človeka, tu vidíme všade nielen účelnosť, múdrosť, harmóniu, ale i tajuplnosť a zázračnosť. Obyčajný pohľad za jasnej noci na nekonečnú vesmírnu báň nebies nás napĺňa údivom a pôsobí nám závrate. Vzdialenosť, veľkosť, rovnako ako nespočetné a nekonečné množstvo hviezd zastavuje nám chod nášho rozumu. A ak obrátime pohľad do seba, do svojho vnútra? Ako rozriešime otázku svedomia? Tohoto mravného zákona v nás? Nad všetkým dianím vesmírnym i prírodným, nad prazvláštnou činnosťou nášho najvnútornejšieho bytia sa musíme prosto pozastaviť a pokorne si priznať, že všade, kam naše oko pozrie, kde myseľ naša spočinie, tam sa stretávame s dielom Všemohúceho! To tiež cítil, slovom i hudbou vyjadril jeden zo svetových klasických skladateľov Ludvik van Beethoven v piesni "Chvála Božia v prírode", ktorú všetci v melódii poznáme a ktorá znie:

"I neba svojho ako si tvorca chváli, a piesňou večnou vzýva ho! Tou znejú i prúdy a hrmocú skaly, kto´s človek, hýb sa a chápať vedz! Kto zriadil zástupy hviezd v nebies báni? Kto Pánom slnka v deň i vek? To zrána vstáva a v súmrak sa skláňa a vládne nám ako veľký rek."

Ak vnikneme bližšie do tohoto stvorenia, ak sa doň ponoríme, tu musíme priznať, že všetko, čo vidíme, má svoj význam, účel a zmysel; že tu vládne určitá zákonitosť. Záver by teda bol: Celý vesmír, svet i my ľudia nie sme dielom náhody, ale istej a určitej zákonitosti. Ak je potom všetko dielom zákonitosti, potom všetko, na čo sa pozrieme, má a musí mať svoj zmysel. Teda i život ľudský!

Nie je náhod v prirodzenom dianí! Každý účinok má nutne i príčinu a teda i zmysel! Neodchylne a nepodplatne pracuje vo stvorení zákon príčin a následkov. Záleží len na človeku, aby sa rozhliadol okolo seba a začal vážne premýšľať a hľadať. Nie mudrovať, ale pokorne hľadať so všetkou vážnosťou a skutočnosťou. Potom sa v pravde presvedčí, že všetko má svoj zmysel; šťastie, nešťastie, radosť, bolesť, utrpenie, choroba, zármutok i smrť. Znovu preto opakujem: Niet náhod v prirodzenom dianí, všetko sa deje v prísnej zákonitosti!

A ešte otázka: Je smrťou všetkému koniec? Ak áno, potom je zbytočné sa zaoberať otázkou po zmysle ľudského života, pretože ho nikdy nenájdeme. My však dnes už bezpečne vieme, že na svete sa nemôže nič stratiť... len zmeniť či preformovať. Ľudské vedomie je predsa niečo, čo nieje možné považovať za vec nereálnu. Je to predsa realita najvyššia a najcennejšia. Veď sami hovoríme, že ľudský život je ten najcennejší statok. Ako by mohol byť tak cenný, keby trval len nepatrnú chvíľku pri porovnaní s večnosťou? Ak má skutočne takú cenu, akú mu právom pripisujeme, potom nutne musí mať i zmysel.

Malý príklad: Dokážeme si predstaviť silu atómu, myslím silu, ktorá tento atóm drží pohromade? Snáď áno, lebo výsledok tejto sily sme videli - či o nej čítali a počuli - pri výbuchu v Hirošime a v Nagasaki. A kto pochopí silu kozmického žiarenia? Čím viac prenikáme do mikrokozmu a čím viac sa blížime k najposlednejšej hranici hmoty, tým väčšiu energiu nachádzame. A odkiaľ je táto energia? Logický záver: každý účinok má svoju príčinu. Ak je tu tak obrovská a priamo nepredstaviteľná energia, potom tu nutne musí byť i akýsi prazdroj tejto sily, odkiaľ vyviera! Ako nazveme tento prazdroj sily? Boh! Nekonečno? Neznámo? Absolútno? Atď... Nie je nutné dávať tomuto prazdroju nejaký názov, ale je nutné túto logiku pochopiť, inak by sme ťažko riešili i jednoduché životné otázky.

Žijem, plánujem, myslím, jednám, cítim atď... je možné, aby toto všetko, t.j. aby som "ja" smrťou prestal existovať? Ak sa nemôže nič stratiť, nanajvýš len premeniť, preformovať, potom sa nemôže stratiť ani moje vlastné "ja", ktoré robilo môj život životom. A konečne: Mal by život ľudský zmysel, keby nebolo konečného vyrovnania? Keby nebolo života posmrtného? Keby nebolo večnej spravodlivosti, ktorá vyrovnáva spáchané krivdy a hriechy vôbec? Či už tu na zemi či po smrti? Kto by potom chcel byť dobrý? Kto by vôbec bol dobrým? Prečo by ľudia mali byť poctivými, mravnými, láskyplnými, pravdovravnými? Byť dobrým len pre dobro samé je celkom to isté, ako byť zlým pre zlo. Keby nebolo večnej spravodlivosti, ktorá jedine udržiava ľudstvo v medziach zákona dobra, pravdy a spravodlivosti, potom by sa nutne musela zrútiť celá ľudská spoločnosť.

Čo je teda zmyslom ľudského života? Vraciam sa k nedeľnému rozjímaniu a k dnešnému evanjeliu: Ježiš Kristus! On nám musí byť a tiež je jedine smerodajným, pretože ON jest "cesta, pravda i život", ako sám prehlásil. Pravý zmysel života nám ukazuje slovami: "Idem k tomu, ktorý ma poslal a žiaden z vás sa ma nepýta: Kam ideš?... Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; opäť opúšťam svet a idem k Otcovi." (Ján 16, 5, 28) Celý svoj život i smrť nazýva Pán Ježiš návratom k Otcovi, čiže cestou k Bohu! Jasne nám teda hovorí, že život náš smrťou nekončí, že mimo tohoto života existuje ešte život iný, v ktorom budeme skladať účty zo svojho hospodárenia; kde budeme zakúšať plody svojej práce.

Pán Ježiš hovorí presvedčivo o posmrtnom živote. Ak chceme naplniť zmysel svojho života, potom v pravde nie je inej cesty mimo Krista!

Amen