Rozprávka o pralese

28.08.2017

Kedysi dávno celá zem bola jeden súvislý, obrovský prales. Kde oko dovidelo, k nebu sa týčili nádherné, vysoké stromy.

Avšak prales predsa len nebol celkom súvislý. Pretože stredom ho pretínala mohutná rieka a tá ho delila na dve polovičky. Na ľavú a na pravú stranu. Tá rieka bola taká hlboká, taká široká a taká divoká, že kto by ju chcel prejsť, hneť by zahynul. Voda by ho zmietla a nebolo by mu viac pomoci. Prales nebol pustý. Obývali ho dva rôzne národy. Ten prvý žil pri rieke, na ľavej strane pralesa, poniže obrovského vodopádu, ktorý vytvorila rieka.

Avšak aká to bieda! Čo to len boli za ľudia. Žili v močarisku, v páchnucich chatrčiach. Viac sa podobali na divú zver ako na ľudí. Zarastení, špinaví, odetí do roztrhaných zvieracích koží. Ich telá boli zhrbené, vráskavé, posiate vredmi a ranami. V ich očiach nebola radosť, len akýsi tajuplný strach. Nad týmto ľudom panoval nespravodlivý náčelník, spolu s čiernym šamanom a s jeho kumpánmi (sluhami?). Gniavili svoj ľud, ktorý musel pre nich ťažko pracovať a plniť ich priania. O svoj ľud sa oni veru nestarali. Nezaujímalo ich ako trpia. Chceli mať nad nimi len moc. Oni boli príčinou strachu v očiach ľudí. Báli sa náčelníka, no hlavne čierneho šamana.

Druhý národ žil na pravom brehu rieky. Na planine, hore nad vodopádom. Čo to bol za kraj. Aký to rozdiel oproti kraju pod vodopádom. Aká krása tu panovala. Lúky plné rozkvitnutých kvetov. Svieži vánok povieval medzi ne a široko ďaleko rozsieval ich vône. Zvieratá po kraji volne, neohrozene pobehovali, šantili, krbáľali sa a vystrájali huncúctva. Nádherné, pestrofarebné vtáky im nad hlavami nôtili svoje árie. Slnko sa tu jagalo tak, ako nikde inde. Celá krajina spievala radosťou.

I ľud, ktorý tu žil, sa zachvieval v tejto kráse. Boli to ľudia vznešení, vysokí, vzpriamenej postavy. Na sebe nosili čisté, dlhé rúcha. Ich tváre žiarili láskou a dobroprajnosťou. Tento ľud viedol spravodlivý a láskavý náčelník. V hojnosti a šťastne žil ľud pod jeho vedením.

Veru dva rôzne svety vtedy boli na zemi. A tie delila tá mohutná, neprekonateľná rieka. A predsa sa tieto dva svety na jednom mieste spájali. Hore nad vodopádom, tam kde voda s hukotom padala dolu, bol cez rieku vytvorený most. Čierny šaman i zlý náčelník vedeli o tom moste i o ľude, ktorý žije na druhej strane. No báli sa, že ak by ich ľudia zreli, ľud na druhej strane, mohli by prísť o svoju moc. Viedli ich preto tak, aby tomu verili, že sú to len výmysly. Pod hrozbou smrti im zakázali o tom rozprávať.

No ľudia si i napriek tomu medzi sebou tajne a v tichosti rozprávali o tej zázračnej krajine.

Taktiež i vznešený náčelník z planiny i jeho ľud vedel, že na druhej strane, dolu pod vodopádom žije iný kmeň. No náčelník nechcel zasahovať do života tohto ľudu. Nechal mu slobodu a jeho vlastný život. Až raz, jedného dňa k nemu dobehol posol. -

"Pane vypočuj ma!", zaznie naliehavo.

"Vstaň a hovor. Čo ťa ku mne privádza!"

"Dnes ráno pane som bol na moste. Obdivoval som mohutnosť rieky a burácanie vodopádu. Očarilo ma to dianie. No zrazu ma vyrušil iný zvuk. I cez hukot vodopádu ku mne dobiehali zúfalé výkriky a volanie o pomoc. Zbystril som sluch a zistil som, že tie hrozné výkriky prichádzajú z druhej strany rieky, z osady pod vodopádom. Pane tam sa dej niečo hrozné. Musíme tým ľudom pomôcť!"

Náčelník si v tichosti vypočul to posolstvo, chvíľu zauvažoval a potom povedal. -

"Chod, priprav sa na cestu. Pôjdeš na druhú stranu a zistíš, čo sa tam deje!"

"Rád môj pane. Ešte dnes sa vydám na cestu, aby som sa mohol k tebe so správou vrátiť čím skôr", povedal posol. Uklonil sa a odišiel.

Darmo však náčelník čakal posla prvý i druhý deň, posol neprichádzal. Keď neprišiel ani na tretí deň, náčelník zvolal radu starších a prikázal. -

"Vyšlite druhého posla". Tak sa i stalo. I druhý posol odišiel cez most, k národu pod vodopádom. No márne ho čakali, ani on sa nevrátil. I vyslal náčelník ďalších poslov, ale i tí nie a nie prísť.

Na druhej strane, v osade čierneho šamana vypukla zničujúca choroba. Ľudia nevýslovne trpeli a zomierali v ťažkých mukách. Raz náčelník, pretože sa bál, že aj on dostane tú hroznú nemoc, prišiel za čiernym šamanom a spýtal sa ho. -

"Čo budeme robiť? Veď takto skapeme i my". Šaman sa skrútil a povedal.-

"Duch džungle žiada obetu!"

"Akú obetu?", spýtal sa náčelník.

"Ľudskú. Pýta si krv dvanásťročného chlapca. Len tak nemoc ustúpi. Daj zvolať ľud a oznám mu to! Ja potom vyberiem obeť".

Náčelník pozrel na šamana, vyšiel z jeho chatrče a dal zvolať všetok ľud. Museli prísť všetci do jedného. Mladí, starí, ženy, deti i chorí. Celé rodiny. Keď bol ľud pokope, náčelník začal hovoriť.-

"Našu krajinu zachvátila hrozná choroba. Duch džungle sa na nás hnevá. Žiada od nás obetu. Dvanásťročného chlapca. Len tak od nás nemoc ustúpi".

V dave to zašumelo. Tu vystúpil zhrbený šaman a začal prechádzať pomedzi ľudí. Zrazu zastal pri mladom chlapcovi. Ukázal naňho a povedal.-

"Toto je naša obeť. Zviažte ho a odveďte. Zajtra keď slnko bude v najvyššom bode, zhodíme ho z brala do rieky. To je vôľa ducha džungle!".

"Nie....!", zaznel zúfalý výkrik matky chlapca. Objala svojho syna a silno si ho pritisla k sebe. No tu k nej pristúpili služobníci náčelníka a chlapca jej vyrvali z náručia. Žena padla v bezvedomí (bezvládne?) na kolená. Otec chlapca stál ohúrený vedľa svojej ženy. Akoby nechápal čo sa práve stalo. Zem sa mu začala krútiť, nohy mu oťaželi. Bol ako v mrákotách. To čo práve počul a videl, bol určite len zlý sen. No zrazu sa strhol. Zbadal, že sa mu to nesníva. Akoby zmyslov zbavený sa zvrtol a začal bežať do pralesa. Bol to beh bez prestania.

"Len rýchlo, rýchlo", znelo mu v ušiach. Konáre húštín ho bičovali do tváre. Kamene mu zraňovali bosé nohy. No máločo si z toho všímal. Len bežal a bežal. Až dobehol k bralu. K skale pod vodopádom. Vedel, že tam hore, niekde tam, je most na druhú stranu rieky. Naraz počul o spravodlivom národe, ktorý tam žil. Cítil, že len tam môže nájsť záchranu pre svojho syna. Chytil sa skaly a začal rýchlo vystupovať. Meter po metri. No ako sa ponáhľal, skala sa mu odlomila s pod rúk a začal padať vzduchom zo skaly. Strašný náraz mu rozdrvil telo. Chvíľu zostal v mrákotách. Tu sa mu zjavil obraz syna. "Synček.", vzdychol. To ho prebralo. Otvoril oči a začal sa plaziť k skale. Znovu začal liezť hore skalou. Za sebou nechával krvavú stopu.

Služobníci vznešeného náčelníka, každý deň chodili k mostu vyzerať poslov či sa nevracajú. I v ten deň dvaja z nich zastali pred mostom. Pozerajú, ale nikto neprichádzal. Tu jeden z nich mykne druhého.-

"Pozri tam! V strede mosta niekto leží".

"Kde?", pýta sa druhý".

"Tam, nevidíš? Poď rýchlo!"

I obaja sa rozbehli cez most k ležiacemu. Našli tam ležať doráňaného, polomŕtveho človeka. Bol to otec, ktorý hľadal záchranu pre svojho syna. Bol taký vyčerpaný, v takom stave, že ďalej už ísť nevládal. Opatrne ho dvaja služobníci náčelníka zdvihli a zaniesli ho pred svojho pána. Okolo sa zbehla celá osada. Náčelník vyšiel zo svojho domu, sklonil sa k biednemu a spýtal sa ho.-

"Hovor človeče, čo sa ti stalo?"

Z posledných síl zdvihol otec hlavu a zašepkal.-

"Pane, prosím ťa, zachráň môjho syna!"

"Vrav, čo sa stalo tvojmu synovi", naliehal náčelník. Ešte raz zdvihol hlavu a začal rozprávať.-

"Môjho syna chce šaman obetovať duchovi džungle. Len tak vraj odíde choroba, ktorá sužuje náš národ. Na poludnie ho chcú zhodiť z brala do rieky. Nedopusť to pane!"

Chvíľu ostalo ticho. Okolostojaci nechápali čo to hovorí. Takú hrôzu si vôbec nedokázali predstaviť.

"Povedz, čo sa stalo s poslami, ktorých som k vám vyslal", pýtal sa ďalej náčelník.-

"Tvojich poslov na príkaz nášho šamana zabili jeho služobníci, aby umlčal ich slová. Pane... prosím...zachráň...", no už nedopovedal. Hlava mu ovisla a vydýchol naposledy.

Náčelník sa vzpriamil. V tvári mu bol vidieť hnev, dovtedy u neho nevídaný. I prísnym hlasom zvolal.-

"Pripravte vojsko. Zničím tú háveď. Neušetrím nikoho. Takýto ľud nemá právo žiť na zemi!"

Tu predstúpil pred náčelníka mladý muž. Bol to jeho syn.

"Otče zadrž!", povedal. "Maj zľutovanie! Predsa tam dolu sú aj nevinní, biedni ľudia".

"Ľudia, ktorí slúžia temnému!", skríkol otec. "Povedal som, neušetrím nikoho!"

"Otec! Pomysli na to dieťa, ktoré chcú obetovať. Skôr ako budeš súdiť, dovoľ mi ísť k nim, aby som ich presvedčil, že ich činy sú zlé, a ukázal im správnu cestu."

"Vieš čo hovoríš synu? Či si nepočul, čo spravili s našimi poslami? Či podobne neučinia i s tebou?"

Syn sklopil oči a povedal.-

"Viem, že mi hrozí smrť. No daj mi možnosť zachrániť aspoň toho chlapca".

Otec láskavo pozrel na syna, objal ho a povedal.-

"Dobre syn môj choď teda... a šťastne sa vráť."

Tak rozlúčil sa syn s otcom a vydal sa na cestu. Prišiel k mostu. Voda sa valila dolu ohromnou silou.

Vykročil na most. Keď už bol v strede mostu zastal. Slnko práve dosahovalo svoj vrchol. Tu akoby ho niečo prinútilo pozrieť sa smerom dolu pod vodopád. V diaľke, pri brehu rieky zazrel dav ľudí. Pre tú vzdialenosť nerozoznal, čo tam robia. No videl, že niečo nesú nad hlavami a idú s tým k rieke. V tom mu svitlo.-

"Veď to je syn mŕtveho otca ktorého chcú obetovať!"

Vedel, že už nie je čas zísť k nim okolo cez bralo, aby im v tom zabránil. Preto neváhal. Vrhol sa do vĺn a dal sa unášať prúdom.

Práve vtedy služobníci čierneho šamana zdvihli nad hlavu svoju obeť a niesli ju k bralu pri rieke.

"Ó duch džungle prijmi tohto chlapca ako našu obeť tebe a zbav nás svojej kliatby!" vzýval čierny šaman. Dav sa len tupo prizeral, čo sa bude diať. Služobníci šamana, tí, ktorí niesli chlapca, pristúpili k okraju. Ešte chvíľu ho podržali nad bralom a potom chlapca zhodili do rozbúrených vĺn. Voda sa nad ním zavrela.

Ale čo to, čo sa to deje? V prúde vody pláva akýsi muž. Zachytáva chlapca a z vypätím všetkých síl ho vynáša na breh. V náručí ho nesie od nebezpečnej vody. Dav stuhol. No potom pudovo, bez akejkoľvek výzvy, dal sa bežať dolu popri rieke ta, kde bol muž, ktorý z vody vytiahol chlapca. Keď dobehli na to miesto, s úžasom zostali stáť pred ním. Chlapec žil.

"Kto si?", spýtal sa vodca kmeňa.

"Som syn veľkého náčelníka, ktorého kráľovstvo sa rozprestiera na pravej strane nad tým vodopádom. Prinášam vám od neho zvesť".

"Akú zvesť?!", zasyčal šaman.

"Ako sa zbavíte vašej choroby", povedal muž.

"Ako to chceš dosiahnuť?", spýtal sa šaman úlisne.

Vtedy muž s hlasom ako zvon zvolal.-

"Počúvajte ľudia, čo vám hovorím! Vaša choroba pramení vo vašej špine. Zmyte blato zo seba, odvodnite močiar, vyrúbte naokolo stromy, aby svetlo zo slnka mohlo preniknúť až k vám. Zbúrajte staré chyže a postavte si domy vzdušné, pevné, z kameňa, ktoré budú odolávať nepriazni počasia!"

Ako rečnil, šaman pristúpil k náčelníkovi a potichu mu povedal.-

"Tohto tu musíme umlčať, lebo inak skončí naša moc. Ľudia pôjdu za nim. Budú jeho a nie nás počúvať". Náčelník súhlasne prikývol.

"Ticho!", skríkol zrazu šaman. "Akým právom nás poúčaš, čo máme robiť? To ty si vinný! Zmaril si nám obetu duchom džungle. Vytiahol si z vody chlapca. Tým si sa proti nemu vzoprel. Tým si na nás zoslal jeho hnev."

Dav zostal v pomykove. Zdalo sa im pravdivé, čo hovoril tento muž, no teraz zaváhali.

"Pozri!", zreval šaman. "Tam je naša obeť. Vezmi chlapca a sám ho hoď do rieky! Tým zachrániš nás a ja ti darujem život. Ak to nevykonáš, sám budeš hodený do vody!"

Ľudia vedeli, že s duchom džungle sa neradno zahrávať. Teraz čakali, čo sa bude diať.

Tu prehovoril muž.-

"Čo som vám hovoril, je pravda. Nemám vám viac čo povedať. Ja som na to prišiel, aby som tohto chlapca zachránil. Nemôžem ho hodiť naspäť do vody. I keby som mal zaňho svoj život dať. To neurobím".

"Chyťte ho a zviažte!", zakričal náčelník. Sluhovia priskočili k mužovi a zviazali ho."

"Tak čo, nerozmyslíš si to?", zasyčal šaman. No muž bol ticho.

"Hoďte ho do vody!", zakričal náčelník a sluhovia tak aj učinili. Zdvihli poviazaného a hodili ho do rozbúrených vĺn.

"A teraz", otočil sa šaman a pozrel sa na chlapca, ktorý stal už pri svojej matke, "dokončíme obetu! Chyťte toho chlapca!", rozkázal.

No matka posotila syna a so slzami v očiach za ním zakričala.-

"Ujdi synu! Ujdi za svojim otcom! Bež! Rýchlo!"

Chlapec ešte raz pozrel na matku. Dobre však vedel, že ak neujde, čo ho čaká. Dal sa do behu. Do behu o život. Nikto by ho nemohol dobehnúť. Bežal pralesom bez prestávky, až dobehol ku skale pod vodopádom. Vydýchal sa a potom začal hľadať cestu, kadiaľ by mohol po tej skale vystúpiť hore. Tu zbadal akoby značky. Červené stopy a dal sa nimi viesť. Netušil, že je to krv jeho vlastného otca. Vysilený vyšiel na vrch skaly. Pred sebou zbadal most na druhú stranu. Koľko sa napočúval od šamana o tom moste. Kto vraj naň vstúpi, tak ten hneť zomrie. Teraz sa mal rozhodnúť. Ísť ďalej či neísť. Vlastné prežitie ho doviedlo však k tomu, aby už neveril šamanovi. Preto smelo vykročil na most. Veď predsa musí nájsť svojho otca.

Keď po prvých krokoch sa nedialo nič, vo svojom vnútri pocítil nekonečnú slobodu a bežal s radosťou na druhú stranu. Tam ho zastavili služobníci veľkého náčelníka a predviedli ho k svojmu pánovi.

"Vrav chlapče! Čo ťa k nám privádza?", spýtal sa náčelník.

"Hľadám svojho otca", povedal a začal rozprávať, ako vyzeral. Náčelník pohladil chlapca po vlasoch a povedal.-

"Poznal som tvojho otca. Tvoj otec je dobrý a má ťa veľmi rád. Bol u nás, ale už od nás odišiel. Nechcel chlapcovi priamo povedať, že jeho otec je mŕtvy. Nechcel ho teraz zarmútiť.

"Náčelník!", ozval sa zrazu chlapec. "Ja som zas poznal tvojho syna. Zachránil ma z perejí, do ktorých ma hodil šaman".

"Vrav chlapče!", nástojil náčelník. "Čo je s mojim synom?"

Chlapec sklonil hlavu a ticho riekol. -

"Tvojho syna prikázal čierny šaman zviazať a hodiť do vody. Tvoj syn je mŕtvy".

"Niééé...!", zaznel výkrik z úst veľkého náčelníka. Bol to hrozný výkrik. Taký hrozný, že sa zachvel celý prales. Zatriasla sa zem a otrasy bolo cítiť až v osade čierneho šamana. Ľudia sa zbehli pred svojho pána. Nevedeli, čo sa robí.

Náčelník zdvihol hlavu. Z očí mu sršali blesky hnevu. Hromovým hlasom zvolal.-

"Nech zo sveta na druhej strane nezostane kameň na kameni. Zahubte všetko živé! Zbúrajte most, aby už nikdy nebolo spojenie s týmto svetom a svetom na druhej strane!!!"

Vojská náčelníka sa hneť hotovili k boju.

Náčelník sa odvrátil a vtedy mu oči padla na chlapca. Bol učupený a plakal. Náčelník láskavo k nemu pristúpil a vraví mu.-

"Ty sa nemusíš báť. Tebe sa nič nestane".

Chlapec zavzlykal a trasľavým hlasom len povedal.-

"Mama... Mám tam mamu...

To náčelníkom pohlo. Pochopil chlapca. Obmäkčilo ho to a vydal nový rozkaz.-

"Nezahubte všetkých! Zahubte len zlých a zlovoľných! Spravodlivých však ušetrite a veďte ich k správnemu životu! Ponechajte aj most! Upravte cestu hore, aby sem mal prístup každý, kto je dobrej vôle. Ako povedal, tak sa aj stalo.

Bola to hrozná očista. Nik nemohol odolať sile vojska veľkého náčelníka. Z osady čierneho šamana zostala len malá hŕstka ľudí. Hŕstka spravodlivých. Ostatní zahynuli pod údermi meča.

Keď sa boj utíšil, nastal mier. Ľudia čo zostali živí, s pomocou veľkého náčelníka, spoločne začali budovať novú osadu. Odvodnili močiar, vystavali kamenné domy. Dodržiavali čistotu a poriadok. Začali sa odievať do krásnych šiat, podobných ako nosili obyvatelia veľkého náčelníka.

Do brala pod vodopádom vysekali schody, aby s nikdy nestratila cesta medzi svetom ich, a svetom tam hore, na druhej strane rieky.

Ľuboš Krajči