Šahrazád a rozprávanie z tisíc a jednej noci

29.08.2017

Kráľ Šahrijár, sklamaný ženami, si každú noc brával nedotknuté dievča, pripravil ju o panenstvo, a ráno na svitaní ju dal sťať. Až múdra Šahrazád, ako tak po milovaní sedeli a rozprávali sa, navrhla kráľovi, že mu rozpovie rozprávkový príbeh, aby im skôr minula dlhá nočná chvíľa. Kráľ privolil vďačne a ochotne.

Šahrazád rozprávala príhody ľudí, ktorých pohltil čas; príbehy šľachetné a utešené, ale aj odstrašujúce osudy, ktoré sú žriedlom poučenia pre ľudské pokolenie. Keď svitlo ráno, bolo jej rozprávanie práve v najlepšom. "Ešte ju nezabijem", povedal si kráľ, "vypočujem si najprv koniec tohto príbehu!" A druhú noc sa zase milovali a Šahrazád pokračovala v rozprávaní. "Aké sladké bolo tvoje rozprávanie! Aké milé, ľúbezné a príjemné!", zvolal kráľ. "Ach, to nie je nič proti tomu", odpovedala Šahrazád, "čo vám rozpoviem nasledujúcej noci, ak budem žiť a ak ma kráľ zachová!" "Pri Alahovi, nezabijem ju", povedal si kráľ, "vypočujem si najprv koniec jej rozprávania, veď je také neobyčajné." Ale Šahrazádin príbeh nekončil, len sa stále viac a viac rozvetvoval, bol stále pôvabnejší, stále strhujúcejší. A tak to šlo noc čo noc, tisíc a jednu; až si kráľ obľúbil svoju spoločníčku a nechcel ju viac dať zabiť, ale stala sa mu zo všetkého, čo mal, najdrahšia.

Čo znamená tento príbeh o Šahrijárovi a Šahrazád a o rozprávaní z tisíc a jednej noci? Znamená, že ak človek neurobí nič preto, aby prenikol svoju lásku duchom, živou predstavivosťou, taká láska odumrie nasledujúce ráno. Čisto telesná láska sa stane mechanickou a zunuje sa veľmi rýchlo. Noc muža a ženy je dobrodružstvom po prvý raz, ale potom sa už len opakuje - pokiaľ nevyvinú vlastnú vnútornú aktivitu na to, aby oživili svoju predstavivosť, fantáziu; aby prenikli každý kúsok tela ideou; bez toho, aby pri pohľade jeden na druhého nemali pred očami dokonalé obrazy ideálov, ktoré stále odznova roznecujú oheň ich lásky, viery, odvahy a nadšenia. Len taká láska, ktorá sa svojím zmyslom vraďuje do vyššieho zmyslu vecí; ktorá sa svojimi vrcholkami včleňuje do sveta vyšších ideí a ideálov; ktorá k sebe strháva a sama sa nechá strhnúť myšlienkami a snami bohov, ktorí myslia a snívajú nás - ľudstvo - ako svoj odveký sen a svoju jedinú nádej do budúcnosti; len láska, ktorá sa takto stala súčasťou a vedomou spoluhráčkou v aeony trvajúcej dráme svetových dejín - sa stáva večná. Láska, ktorá nestojí na mieste; ktorá každý večer a každé ráno zomiera a vždy znova vstáva z mŕtvych; ktorá je večným putovaním na Ceste za Duchovnou hviezdou Praobrazu Lásky, Pravdy a Života, nikdy nekončí, lebo na konci cesty je vždy ešte jedna - posledná možnosť: totiž podložiť vlastné ja obeťou ako ďalšiu dlaždičku na konci chodníka pod nohy milovanej duše, aby sa aspoň ona mohla dostať o krok bližšie ku svojej vlastnej Jasnej hviezde. Taká láska, ktorá nechce seba zachovať, ale je pripravená byť hladná a smädná a uzimená, trpieť a zomrieť pre niečo, čo si ctí a miluje viac ako seba samú; niečo vznešené a ušľachtilé; pre Ideál; taká láska našla kľúč k vzkrieseniu svojej vlastnej predstavivosti k životu; narazila na prameň, ktorý nikdy nevyschne; pokladnicu, ktorej príbehy sa nevyčerpajú; elixír, ktorý okrídľuje. Je vždy nová, čerstvá, svieža a jej príbeh nikdy nekončí. Len kto dokáže sľúbiť pre niečo zomrieť bezo zvyšku, pre niečo Vyššie ako je on sám, a zavrie v kútiku srdca zadné vrátka - len ten môže povedať, že jeho srdce je čisté, cudné, panenské. Len dvaja, ktorí sa takto milujú, že ich srdcia sa spriezračnia, sa stanú jeden druhému priezorom do závratnej hĺbky stvorenia: vzdialené svety a posolstvá hviezd prúdia cez nich a sú im odhaľované tajomstvá bez konca.

Panenskosť nie je fyziologický ženský orgán - je to duševná vlastnosť! Šahrazád bola večnou pannou. Preto ju kráľ nikdy nedal zoťať.

Služobník Ľalie