Spoveď - alebo osobné odpustenie

28.08.2017

"Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané."

Ján. 20 (23)

Takto je zaznamenané Slovo Pánove v Janovom evanjeliu. Čo nám majú povedať tieto slová? Aký je ich zmysel?

Cirkev nás učí a vysvetľuje tieto slová tak, že týmto Pán Ježiš ustanovil sviatosť zmierenia - sviatosť spovede. Že tieto slová boli určené len učeníkom, pozdejšie kňazom a týmto im bola daná plná moc v mene Boha dávať rozhrešenia - odpúšťať hriechy.

Ale je to skutočne tak, ako sa vysvetľujú tieto slová?

Jednou z požiadaviek ktorá je na nás ľudí kladená je, aby sme hľadali. Nemyslí sa tým nejaký pozemský poklad, ale aby sme hľadali vôľu Božiu. A zároveň dostávame uistenie, že kto hľadá nájde.

Máme hľadať. Ty, ja každý osobne. Nebolo povedané, iný nech hľadá za nás a tých počúvajte.

Áno počúvať treba, ale kto automaticky, teda bez skúmania - vnútorného vyciťovania prijíma slová nejakej autority je akoby chromý, neschopný, slabý. Slabý ľudský duch, ktorý sa opiera o názory iných bez toho, aby o jeho slovách uvažoval, či sú tieto v zhode s Pravdou, s Vôľou Božou alebo nie. Toto duchu neprospieva. Je akoby rastlina, ktorá počúva o vode od inej rastliny, ale sama vodu neprijíma. Vädne. O takých Pán Ježiš povedal, že sú slepý. "Sú slepými vodcami slepých. A keď slepý vedie slepého obaja padnú do jamy. Človek by sa chcel v tomto zbaviť zodpovednosti a obhajovať sa tým, že veď takto ma to učili. Ale vina padá na každého jednotlivca. Zákony sa budú pýtať: "Prečo si bol lenivý? Duchovne si spal, teda nebol si bdelý?" Je to len duchovná lenivosť, keď si človek myslí, že nie je schopný sám poznávať duchovné pravdy. touto duchovnou lenivosťou môže človek stratiť to najcennejšie čo má...

V Matúšovom evanjeliu čítame:

"Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach." Ak máme plniť vôľu Božiu, musíme ju poznať - hľadať. Musíme vedieť vycítiť, čo je Božie slovo a čo sú len ľudské názory, ktoré nie vždy sú v súlade s Pravdou.

Stále nám majú znieť slová:

"Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal:

Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy." Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov. Šikovne viete rušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte."

Mnoho iných vecí robíte:

Spoveď: Skúsme hľadať odpoveď na otázku či týmito slovami v Jánovom evanjeliu Pán Ježiš ustanovil spoveď alebo podstata, zmysel týchto slov je iný.

Pôsobenie Pána Ježiša je zaznamenané v štyroch evanjeliách. Tieto sa však chápu, vysvetľujú rôzne. Okrem iného je to aj preto, že niektoré obrazné podania sa vysvetľujú doslovne, alebo sa vyberajú, citujú len jednotlivé časti a evanjeliá sa neberú ako celok. (Potom vznikajú omyly. Veď na slovách evanjelií vzniklo vyše tisíc náboženstiev. Možno povedať, to sa rovná tisíc omylov. Tisíc ľudských názorov, ktoré sa prezentujú ako vôľa Božia. Ibaže Pravda je len jedna a nezávisí od názorov ľudí.).

Takáto časť, citácia sa vybrala aj z Jánovho evanjelia, podľa ktorej cirkev učí, že týmto bola ustanovená spoveď. Tu treba vidieť jasne omyl, ako sa chápu tieto slová. Chýba tu celkový pohľad.

V Matúšovom evanjeliu sú zaznamenané tieto slová presnejšie, ale obsahom sú totožné. Dosvedčujú zlé chápanie slov Jánovho podania. Matúš 6 (14-15)

"Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí vám i váš Otec nebeský, ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše poklesky!"

Takže jasne tu vidieť, že podstata slov je v tom, že si máme navzájom odpúšťať. To znamená, ak mi niekto ublíži a on po čase sa zbadá, že sa voči mne previnil, spáchal hriech, príde a prosí ma o odpustenie, tak ja mu mám odpustiť. Pokiaľ mu zo srdca odpustím, jeho hriech sa tým zmaže. Je to vôľa Božia. Ale pokiaľ mu neodpustím, zaťažím sa hriechom ja. Je to osobné odpustenie a ľútosť previnilca. Týka sa to len mňa a toho kto mi ublížil. Žiadna tretia osoba, žiadny prostredník tu nie je mienený.

Sú ďalšie miesta v evanjelií, ktoré pojednávajú o tom istom. V modlitbe Otče náš sa modlíme: ... odpusť nám naše viny ako aj mi odpúšťame svojim vinníkom. To znamená ako odpúšťame, tak nám bude odpustené. Ak ale neodpustíme, nebude ani nám odpustené. Tiež žiadne ustanovenie spovede sa týmto nemyslí.

Marek 11 (25-26):

A keď sa chystáte k modlitbám, odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám odpustil previnenie váš Otec, ktorý je v nebesiach. Ale ak vy neodpustíte, ani vám neodpustí previnenia váš Otec, ktorý je v nebesiach!" Tiež je to poukázanie na osobné odpúšťanie.

Matúš 5 (23 - 26):

Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa v čas so svojim protivníkom, kým si s ním na ceste, aby ťa protivník nevydal sudcovi a sudca strážnikovi a aby ťa nevrhli do väzenia. Veru hovorím ti: Nevyjdeš, kým nezaplatíš do posledného haliera.

Máš sa ísť zmieriť so svojim bratom. Ty osobne. Neposielajú tieto slová k spovedelnici. Ten istý zmysel nájdeme aj v Matúšovom evanjeliu v Podobenstve o nemilosrdnom sluhovi a na ďalších miestach evanjelií. Podanie, forma slov je vždy iná, ale obsah slova je vždy ten istý. A tak ustanovenie spovede nie je vôľa Božia, ale len ľudské mylné názory - príkazy.

Je to zarážajúce, že na jedných nie celkom presných podaných slovách sa vytvoril takýto omyl. Veď položme si otázku - či Boh nevidí do ľudskej duše i bez kňaza? Kňaza človek môže oklamať. Niekedy to aj sami kňazi cítia, že spovede nie sú úprimné, že sa tu dokonca klame. Ale Boh sa klamať nedá. Vidí, kto je "čistý" a kto nie.

Tak ako o spovedi, platí to aj o dávaní, kupovaní odpustkov. Veď aké by to bolo ľahké, (ale vôbec nie spravodlivé), keby sa dajú odčiniť hriechy nejakou sumou peňazí, účasťou na pobožnosti alebo návštevou svätého miesta. Kľudne by sme mohli prestupovať Božie prikázania. Stačilo by len hodiť korunu alebo si hodinu odstáť na nejakom mieste. To nie je učenie Pána Ježiša. Tu si ľudia prisvojili niečo, čo patrí jedine Bohu. Boh nepotrebuje takéto obety. Milosrdenstvo chcem a nie obety, znejú Pánove slová. Milosrdenstvo, pomoc, odpustenie svojmu bratovi.

Osobne však nie som proti spovedi, pokiaľ by sa spoveď brala ako duchovná pomoc. Pomoc od kňaza, ktorý by slovom viery pomáhal ľudskému duchu riešiť životné otázky. Bol by duchovný liečiteľ - prostredník v tomto zmysle. Veľa ľudí to potrebuje. Potrebuje sa s niekým porozprávať, poradiť, niekomu sa zdôveriť. V tomto vidím poslanie kňaza.

Ale pokiaľ on - kňaz rozhoduje, kto môže pristúpiť k večeri Pánovej, kto nie, komu sú odpustené hriechy komu nie, takúto spoveď nemôžem prijať. To nie je vôľa Božia, ktorú máme napĺňať.

Musíme sa na strane jednej - konečne zbaviť uspávajúcej pohodlnosti v otázkach viery a zanechať omyly pretrvávajúce stáročia. A na strane druhej - zbaviť sa strachu, že nedodržiavaním určitých cirkevných dogiem nám bude odobraté kráľovstvo Božie.

Práve naopak. Hľadajme čo je vôľa Božia a čo sú len ľudské názory, učenia. Pokiaľ sú v týchto učeniach zrnka Pravdy, treba ich prijať, ale treba aby sme boli bdelý či sa k týmto zrnkám nepridáva niečo nepravé. Nepozerajme na to, kto k nám hovorí (aká osobnosť), ale čo hovorí. Aj tieto slová neberte ako nejaké presvedčovanie.

Sám skúmaj či sú pravdivé či nie.

Ľuboš Krajči