Turistove topánky

28.08.2017


Istého dňa sa dve turistické topánky chystali vystúpiť na vrchol hory. Veľmi sa na to tešili. Veď už aj k nim sa dostala zvesť o nádhernej hore, kde oko nevidelo a ucho nepočulo toľkú krásu. Čím skôr túžili byť tam i oni. Hneď sa aj hrnú do príprav.

Prvá topánka, nazvime ju Ľavá, si povedala: ,,Keď budem stáť na vrchole hory, obklopená toľkou nádherou i ja musím byť pekná, pekne vyzerať. Veď ak ma budú iní vidieť špinavú, či nepovedia:,, Tá zafúľaná, tá tu čo robí? Zle je na ňu čo len pozrieť. Tá sa sem nehodí."

,,No to by bola hanba. Takto ja nechcem dopadnúť. A ani nedopadnem."

Chytila vedro s vodou, kefu a už aj pracuje na svojom zovňajšku. Voda len tak fŕka na všetky strany. Každý záhyb kože musí byť vyčistený. Každý kamenček v podrážke odstránený. Keď sa už konečne doumývala, chytila suchú handru a zľahka sa poutierala.

,,Hneď sa cítim lepšie.", povedala si. ,,Ale ešte tomu niečo chýba", dumá. ,, Á, už to mám! Krém! To je ono." Otvorí vrchnák a už si na svoju čiernu kožu nanáša tučnú vrstvu. ,,Ešte vyleštiť ...á...hotovo." Pozrie sa do zrkadla a je so sebou spokojná. Veď si aj dala poriadne záležať. ,,Takto ma už určite príjmu do spoločnosti - tam hore. I pánovi sa zapáčim. S radosťou ma takúto ponesie na vrch hory."

Naozaj bola veľmi pekná. Aj samotné slnko sa lesklo na jej koži. Žiaľ, len na jej koži, pretože dovnútra ho nevpustila. Zabudla si totiž rozviazať šnúrky a tak v jej vnútri zostala tma.

Druhá topánka, nazvime ju Pravá, sa tiež dala do príprav na cestu. No ona zmýšľala inak ako Ľavačka. Do svojej vizáže sa veru nehrnula.,, Ak je tam hore taká krása, potom tam bude panovať aj dobrota. Určite ma medzi seba príjmu aj takú aká som. Ubolenú, špinavú. Ak tam panuje láska, tá všetko odpustí. Klinec z päty vyberie, prach z kože opráši, rany zacelí. Pán ma na rukách ponesie hore."

Nerobila nič, len snívala svoj sen. Prach na ňu aj naďalej padal. I ona si zabudla rozviazať šnúrky, a tak pre svoj chybný názor, že netreba robiť nič, len stačí veriť v milosť, v jej vnútri zostala tiež tma.

Po tomto všetkom, po všetkých tých prípravách sa obe topánky na seba pozreli. No zhrozili sa. Zbadali obrovský rozdiel v zmýšľaní o túre. Každá videla cestu inak. Z úľaku prešli do výmeny názorov. Pretože ani jedna z nich nechcela prijať zmýšľanie tej druhej, prešli od výmeny názorov k útoku proti sebe, k preklínaniu a k zlorečeniu.

,,Pán ťa nikam nezoberie. Nechá ťa tu dole." ,,Teba nechá. Takú...takú..." ,,Nikdy nedosiahneš výšin. Si úbohá stvora. Niet ti pomoci, pokiaľ neprijmeš moje pravidlá."

Každá si o sebe myslela, že ona má pravdu. Aká to však bola pravda, čoskoro sa ukázalo. Ešte chvíľu sa takto hašterili, až vrzli dvere a zrazu do miestnosti vošiel pán. Pánove topánky stíchli. Pán urobil pár krokov k topánkam. Dnes si chce vyjsť na vrch hory. Už, už chcel chytiť topánky, že si ich obuje, no tu sa zarazil. Stiahol ruku späť. ,,Čo to s tými topánkami je?", v duchu sa opýtal: ,,Je to zvláštne. Jedna topánka žiari čistotou ako krištáľ, a tá druhá naopak, je špinavá, zapadaná prachom. Čo to má byť?" húta. Húta, húta, ale tá rozdielnosť mu nedáva logiku. Jedna taká, druhá onaká. No keď sa k ním prizrie lepšie zbadá, že predsa len majú tie jeho topánky niečo spoločné. A to šnúrky. Obe ich totiž mali zviazané na uzle. Uzle omylu.,, No to mi je robota!" vraví si.,, Ako si ich teraz obujem? Či azda mám ísť do hôr bosý?" Dlho však neváhal. Schytil nôž a razom šnúrky prerezal. Vhupol nohami do topánok a hybaj na túru. Vôbec už na ne nehľadel, aká je jedna, aká je druhá. Taká či onaká. Veď predsa topánky sú na to, aby sa nosili na nohách a nie aby sa niesli na rukách. Nestáli vyleštené vo vitríne, či naopak, zapadali prachom. Majú plniť svoj účel. Hriať zvnútra a chrániť nohy pánove.

V diaľke, ponad doliny, vietor niesol ozvenu pravdy: ,,Ľudia, Pán nie je váš služobník! Ale vy sa snažte byť dobrými služobníkmi svojho Pána.

Ľuboš Krajči