Úprimnosť

04.10.2017

Je to bezpochyby dobrá vlastnosť. Sme predsa radi, keď sme obklopení úprimnými ľuďmi. Na otázku, čo je základom priateľstva, ale aj lásky, väčšina odpovie: dôvera a úprimnosť. V čom je potom problém? Aj keď vyžadujeme, aby iní voči nám boli úprimní, nám samým robí úprimnosť v istých situáciách problémy. Nie, my nechceme klamať, iba trochu pokriviť zrkadielko tomu druhému, aby mal o nás krajší obraz. To čo sa mu tam odrazí sme síce my, ale prikrášlení - dobré stránky sú vypuklejšie, horšie ani nevidno.

Úprimnosť je obzvlášť dôležitá vo vzťahu k blízkym, zameriam sa teda len na dve stránky:

úprimnosť vo vzťahu k blízkym ľudom a vo vzťahu k sebe a k Bohu.

"Neraz som si povedala, že človek je divný. Je to pravda. Ak blízkemu človeku niečo zatají, len maličkosť, a nepovie mu ju, nechuť povedať sa zmení, narastie, zdvihne sa zrazu ako horský hrebeň a ten už potom ťažko zboriť. Tak to býva..." (A. Bednár - Sklený vrch) Občas si pomyslíme: Veď pravdu zmením len máličko. To nikto ani nezbadá.

Príde však iná situácia a my zrazu musíme malé klamstvo zakryť väčším a potom opäť väčším. Ak chceme budovať dobré vzťahy, pamätajme, že úprimnosť je jedným z ich základných kameňov. "Nič nie je tak skryté, aby nevyšlo najavo, ani tak utajené, aby sa nespoznalo. Lebo čo poviete v tme, počuje sa vo svetle, a čo pošepkáte do ucha v komorách, rozhlási sa po strechách." (Lk 12, 2-3)

Bez základu úprimnosti nevznikne skutočné priateľstvo ani láska. Úprimnosť ide ruka v ruke s dôverou. Teraz by sa mohla objaviť námietka - vraj ako byť úprimný k osobe, ktorej nedôverujeme. Ale keď k nej nebudeme úprimní, nebude dôverovať ani tá osoba nám a zostaneme naďalej navzájom odcudzení.

A čo s úprimnosťou vo vzťahu k sebe? Každý človek sa snaží robiť všetko čo najlepšie. No každý aj padá, každý podľahne pokušeniam. A tieto pády si nechceme pripustiť. Nájdeme množstvo výhovoriek, prečo sa to či ono stalo, obviníme všetkých okolo... A potom sa môžeme cítiť naj. Nie sme k sebe úprimní, a len preto sa stáva, že sme pyšní, povýšeneckí a pohŕdame inými.

Keď si chybu nepriznáme pred sebou, ťažko ju priznáme i pred Bohom. Budeme sa chcieť ukryť ako Adam, a postihne nás pravdepodobne ten istý osud - budeme vyhnaní z raja. Ale Pán "neodoprie ničoho dobrého tým, ktorí chodia v úprimnosti" (Ž 84, 12) a "zachraňuje úprimných srdcom" (Ž 7, 11). "Modlitba úprimných sa mu ľúbi." (Pr 15, 8) Naopak Pán vždy ostro napomínal farizejov, napr.: "Vy farizeji, očisťujete vonkajšok čaše a misy, ale vo vnútri ste plní lúpeže a zloby. Nerozumní." (Lk 11, 39)

Čo teda na záver. Porozprávajme sa večer úprimne s Bohom. On nám prostredníctvom svedomia napovie, čo nie je dobré. A keď úprimne priznáme svoje viny a budeme pracovať na svojich chybách, načo by nám bola neúprimnosť? Prečo by mal dobrý svoje skutky ukrývať?

- Dana -