Viera a náš život každodenný

28.08.2017

Mať vieru neznačí len pozdvihnúť oči k Bohu, aby sme ho poznali v nábožnom rozjímaní. Veriť, znamená aj to, keď upriamime svoje oči na zem a dívame sa na ňu očami Kristovými. Môžeme povedať, že podstatou náboženstva je veriť, že všetko, čo sme, zaujíma Pána Boha. Veriaci človek, i keby bol slabý a trpiaci, nie je nikdy celkom sám, nikdy bez všetkej pomoci. Pán, ktorého volajú mnohí naši bratia aj Hospodin, je vždy s človekom.

A tak sa potom odráža aj život človeka v tomto zrkadle: všade kde je, Kristus je sním, v práci aj v modlitbe, v zármutku aj v radosti. Všade kde je, Kristus ho sprevádza.

Výzva Kristova je vždy aktuálna: "Poď a nasleduj ma." Evanjelium pripája k tejto výzve, aby sme všetko opustili pre Krista. Ako to máme chápať? Opustiť - to neznamená odobrať sa na púť, dať zbohom svetu, opustiť svojich drahých a nedbať na svoju zodpovednosť. Práve naopak. To znamená, že dosvedčujeme, že všetko z lásky dávame a prinášame Bohu, pretože všetko sa viaže v nás na závislosť od jeho plánu lásky. Všetko, aj naša rodina, aj zamestnanie. Všetko, naše zmýšľanie, aj naše osudy. Všetko, náš volný čas, aj naše lopotenia. Nepostačí len nosiť v srdci vieru, treba ju premieňať v skutky. Mária, pozemská matka Ježiša, vedela prenášať aj umocňovať na veci božské najprostejšie veci ľudské: čistenie a pranie bielizne, nákupy do skromnej kuchyne, plátanie a obšívanie šiat atď. Viedla život ženy z ľudu, chudobnej ale spokojnej, naoko bezvýznamnej, ale v hĺbke duše s pohľadom plnosti milosti a svätosti. Nič navonok ju neoddelilo od spôsobu života v jej prostredí.

Spytovať sa v každej veci, čo by myslel, hovoril a konal Ježiš na našom mieste, a to potom aj robiť. Či to nie je prenášanie pokladu našej viery do každodenného života?

Ale môžeme postaviť túto otázku aj na iný základ. Vždy však musíme vychádzať z tohto stredu: Čo je pre nás viera? Čo znamená viera? Ľudovo môžeme odpovedať: Veriť znamená primknúť sa k Bohu a modliť sa k nemu z úprimného srdca. Boh povoláva človeka ako syna, aby mal spoločenstvo s ním a bol účastný na jeho blaženosti.

Isteže modlitba napomáha spoločenstvo človeka s Bohom. Ale nie je ešte všetko. Boh chce od nás aj činy. Nadarmo by sme sa modlili, keby nás modlitba nerobila lepšími v očiach Božích, keby nám nepriniesla hojné ovocie čnosti a dobrých skutkov, nadovšetko lásky. Keď žijeme v blízkosti chorého, ktorého môžeme ošetriť, venujme sa mu. To, hľa, je skutočné spojenie s Bohom. To, hla, je viera, ktorá sa odráža v skutkoch. Nakoľko sme pokročili v láske k blížnemu, natoľko sme pokročili v láske k Bohu.

Načo je potom modlitba? Zaiste, veriaci čerpá každé svoje vážne rozhodnutie pre život z modlitby. Je to ťažké modliť sa? Nestrácame tým drahý čas? Uvážme: Upierajme zrak k Tomu, čo nás vidí. Buďme s ním, rozprávajme sa s ním, prednášajme mu svoje žiadosti, počúvajme ho, pokorme sa pred ním a radujme sa z jeho prítomnosti. Ktože nám prekáža v našich prácach, aby sme sa čo len na chvíľočku neobrátili k Pánu Bohu? On nás nikdy nestráca spred očí. Takto modlitba vyviera z viery a je prejavom intímneho priateľstva, častého stretnutia sa, z očí do očí, s Tým, ktorého lásku pociťujeme bez prestania.

Čo je ťažké, je to, že nevytrváme. Ale predovšetkým mame vkladať svoju dôveru v Boha.

Treba sa brániť, aby sme neostávali na mŕtvom bode, alebo nebrali veci šablónovite. Naše srdce nie je ako stroj. Ak neprestajne prelieva krv do celého tela, jednako neostáva stáť, ale takrečeno napreduje. Áno, mame napredovať vo viere a v modlitbe. Aby sme napredovali, nemusíme mnoho premýšľať, ale mnoho milovať.

V tomto ponímaní nebude nik zahanbený. Modlitba predsa pomáha aj dobre žiť. Lebo čím lepšie sa modlíme, tým menej ohovárame. Tým ochotnejšie odstránime každú zlomyseľnosť. Budeme bedliť, aby sme nepovedali nič o druhom, čo si neželáme, aby povedali iní o nás.

Neznámy autor