Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 5/8 sk

03.02.2018

O zmysle života 5

(1962)


Na úvod čítanie z evanjelia Matúša, kap. 7, verše 24-29.

A preto každého, kto počúva slová moje tieto a plní ich, pripodobním mužovi múdremu, ktorý postavil svoj dom na skale. I spadol príval, a prišli rieky a viali vetry, a oborili sa na ten dom, ale nepadol; lebo založený bol na skale. Každý potom, kto počúva slová moje tieto, a neplní ich, pripodobnený bude mužovi bláznovi, ktorý postavil dom svoj na piesku. I spadol príval, a prišli rieky, a viali vetry a oborili sa na ten dom, i padol, a bol pád jeho veliký. Stalo sa potom, keď skončil Ježiš reči tieto, že sa preveľmi divili zástupcovia učenia Jeho. Lebo učil ich ako taký, ktorý má právo a moc, a nie ako zákonníci.

Toľko čítanie z evanjelia.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

Dnes sa zamyslíme nad náboženským názorom o zmysle života.

Náboženstvo samo o sebe je tak staré ako ľudstvo samo. Od svojho prvopočiatku pociťovali totiž ľudia, že nie sú pánmi svojho života, že je tu akási tvorčia moc, ktorá všetko nielen tvorí, ale i ovláda a riadi.

Náboženstiev je mnoho a mnoho. V podstate však boli všetky náboženské smery rovnaké, len podanie sa líšilo, a síce podľa zrelosti toho ktorého národa. Je to samozrejmé, lebo zákony prírodné - ako najvyššia a najmarkantnejšia pravda - sú len jedny a platia pre všetkých rovnako. Čo však bolí, je tá náboženská roztrieštenosť. Tak napríklad len kresťanských cirkví, denominácií a siekt je na svete na 1800! Je to žalostný pohľad, keď sa pozrieme bližšie na dôvody, ktoré viedli k toľkému roztriešteniu. Jedni svätia nedeľu, iní sobotu či piatok. Jedni uznávajú pôst, druhí nie; jedni uctievajú obrazy a sochy svätých, iní zasa toto všetko zamietajú. Niekde sa ctí kult mariánsky, inde sa ostro zamieta. Jedni majú vyzdobený chrám, oltár, iní sú proti tomu... atď. Na týchto nepodstatných veciach sa triešti pravé náboženstvo; tak vznikali a vznikajú nové cirkvi a denomi­nácie.

Kto by si nespomenul na dnešné evanjelium? Hovorí sa v ňom o mužovi múdrom, ktorý postavil dom na skale a naopak o mužovi nemúdrom, ktorý postavil dom na piesku. Je to úplne jasné. Kto nestavia na Kristovi, na jeho slovách, t.j. na skale, potom jeho stavba nevydrží, ale rozpadne sa. To isté platí o cirkvách a denomináciách. Je treba klásť dôraz na podstatné, t.j. na zákony a prikázania Božie a nie na nepodstatné, ktoré viac než často borí to najzákladnejšie.

I ostatné náboženstvá nekresťanské stratili svoj význam, pretože sa odklonili od pôvodného náboženstva, ktoré ľudstvu priniesli vyslanci Svetla, či už to bol Lao-Tse, Zoroaster, Krišna, Buddha, Mojžiš či Mohamed.

Napriek tomu však popierať a zosmiešňovať náboženstvá len preto, že ich ľudia sami tak pokrivili, nie je rozumné, ani správne. Múdrejšie by bolo pozrieť sa hlbšie na pôvod a zmysel pravého náboženstva.

Čujme príklad: Skutočný umelec zhotoví nádhernú sochu. A zomrie. Tu príde druhý, tretí... tzv. umelec a podľa svojho začne sochu opravovať tým, že na ňu nanáša sochársku hlinu, kde sa mu zachce. Výsledok: nádherné dielo bolo znetvorené; pôsobí smiešnym dojmom. Za to však nemôže pôvodný, skutočný umelec, preto si predsa nezaslúži posmech. Múdry kritik by sa tomuto dielu nevysmieval, ale urobil by niečo iné: pristúpil by k soche, odborne by ju prehliadol, oškriabal z nej ohyzdné nánosy, takže by sa táto socha opäť objavila v pôvodnej kráse. Rozbitie sochy a zneuznanie jej umelca by bolo zlým vysvedčením pre kritika.

Poukazovať preto na bludy hlásané v cirkvách a denomináciách a stotožňovať ich s pravým náboženstvom je tragickým omylom, zodpovedajúcim príkladu o skutočnom umelcovi a jeho nádhernej soche. Je pravdou, že cirkvi zneužívali svojho postavenia a že urobili náboženstvo ópiom pre ľud. Treba priznať, a tiež plne konštatovať, že sa snažili udržiavať ľud v biede, nevedomosti a poddanosti; že sa neštítili tých najhorších prostriedkov: intríg, prenasledovania, žalárovania i vraždenia nepohodlných, vedenia vojen. To všetko boli prostriedky, ktorými cirkevné hierarchie vládli, ako hovorievali, ku cti a sláve Božej. Pri tom sa nezmieňujem o absurdnostiach dogiem, ako napr.: o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, o neomylnosti pápežskej, o nanebovzatí Panny Márie... atď., ktoré sú v priamom vedeckom rozpore a svedčia o temnote ducha. Preto sú cirkvi na ústupe, strácajú bývalý význam a to plným právom. Žnú, čo zasiali! Je ťažké pochopiť, že sa v cirkvách usídlil pravý Antikrist.

Zavinilo však náboženstvo tento stav? Môže tá ktorá strana, organizácia či inštitúcia za to, že sa v jej radoch vyskytol zradca? Môže vynálezca za to, že jeho vynález bol zneužitý? Môžeme odsúdiť objaviteľa atómovej energie preto, že bola zneužitá k masovému vyhladzovaniu ľudstva? Tak i v našom prípade nemožno obviňovať náboženstvo, že je zdrojom absurdností, protikladov a temnôt. Odsúdenia hodní sú tí, ktorí náboženstvo zneužívajú a karikujú! Proti tým je nutné tvrdo bojovať. Nie je vinná snáď i Biblia? Veď všetky cirkvi i denominácie podopierajú svoje učenie Bibliou. I tu je nutné konštatovať, že vina nie je v Biblii, ale opäť v ľuďoch, ktorí túto nesprávne vysvetľujú a chápu. Vždy sa tvrdilo a dosiaľ tvrdí, že Biblia bola nadiktovaná svätým mužom od Boha, takže každé jej slovo je slovom Božím. Dôsledkom tohto pohľadu bolo a je, že za slovo Božie je pokladané i to, čo Biblia uvádza z dejín, zo zemepisu, z prírodných vied. Človek veriaci v slovnú inšpiráciu Biblie by mal napr. prijať názor, že naša zem je plochá doska, ležiaca na vodách (Ž. 136,6) - alebo že "Boh vrhal veľké kamenie z neba, takže viac ich zomrelo od krupobitia kamenného, než ich pobili synovia izraelskí mečom" (Joz. 10,11). Tu je očividný rozpor - ba priamo absurdnosť. Treba si uvedomiť, že Písmo bolo napísané v celkom určitom čase a v celkom určitom prostredí. Biblia má stránku nadčasovú i časovú; Biblia je zaiste jedinečnou knihou, ale po určitej stránke je tiež jednou z kníh. Je spätá so životom dávnych storočí. O Bohu a jeho jednaní tu svedčia ľudia celkom určitej doby a celkom určitého prostredia. Biblia dáva odpoveď na otázky po pravom zmysle života, po zodpovednosti. Kto som a komu budem skladať účty za svoj život? Kto ma vyslobodí z hriechu a blúdenia? Len v posolstve o spáse a zmysle života je Biblia nadčasová a preto autoritatívna. Veríme v biblickú inšpiráciu v tom zmysle, že ľudia, ktorí mali podiel na napísaní Biblie, boli pod vedením Ducha svätého; ale neveríme v doslovnú inšpiráciu! Ak otvárame Písmo, činíme tak vo viere, že v ňom je potrava pre naše duše, liek pre náš hriech, život pre našu smrť, spoločenstvo pre našu samotu.

Bez pravého náboženstva nie je možné dať ľudstvu pravú náplň života; nie je možné zodpovedať otázku po zmysle života. Pravé náboženstvo vedie ku Svetlu, nie do temnôt. Nezotročuje, ani nevykorisťuje, ale vedie človeka do krásneho, radostného života. Pravé náboženstvo prikazuje žiť podľa vôle Božej a požaduje od každého, aby sa učil poznávať zákony vo stvorení.

Zmyslom života teda je: Boha ctiť svojím životom a blížnym nezištne pomáhať.

Stavajme preto na Synovi Božom, na zákonoch Božích, aby dom náš bol nielen pevný, ale i radostný a krásny!

Nech zostáva preto náplňou nášho života veta piesne:

Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!

Amen.