Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 6/8 sk

03.02.2018

O zmysle života 6

(1962)

Ján 20, 19-29

A keď bol večer toho dňa, ktorý jest prvý po sobote, a dvere boli zavreté, kde boli učeníci zhromaždení, pre strach Židovský, prišiel Ježiš, a stál uprostred nich, a povedal im: Pokoj vám. A keď to povedal, ukázal im ruky i bok svoj. I zaradovali sa učeníci, vidiac Pána. Vtedy povedal im Ježiš opäť: Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol, a povedal im: Prijmite Ducha svätého. Komukoľvek odpustili by ste hriechy, odpúšťajú sa im; komukoľvek zadržali by ste, zadržané sú. Tomáš potom jeden z dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď bol prišiel Ježiš. I povedali jemu iní učeníci: Videli sme Pána. Ale on im povedal: Až uvidím v rukách jeho bodnutia klincov, a vpustím prst svoj v miesto klincov, a ruku svoju vložím v bok jeho, dovtedy neuverím. A po ôsmych dňoch opäť učeníci jeho boli vnútri, a Tomáš s nimi. Prišiel Ježiš, a dvere boli zavreté, i stál uprostred a povedal: Pokoj vám. Potom povedal Tomášovi: Vlož prst svoj sem, a viď ruky moje, a vztiahni ruku svoju, a vpusť v bok môj, a nebuď neveriaci, ale verný. I odpovedal Tomáš a povedal jemu: Pán môj a Boh môj! A povedal mu Ježiš: Že si ma videl, Tomáš, uveril si. Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.

Toľko čítanie z Písma.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

Niečo, na čo všetci ľudia bez výnimky veria, je smrť. Každý je presvedčený, že raz príde. Napriek tomu sa väčšina ľudí bojí smrti.

Tento neurčitý strach, ktorý beží vedľa človeka po celý jeho život ako tieň, vzniká z väčšej časti z plného vedomia, že nesprávne, ľahkomyseľne a nezodpovedne, t.j. hriešne žil. A keď ľudia nemôžu dôjsť kľudu inak, chytajú sa sebaklamu, že buď smrťou je všetkému koniec - tým sa chcú a snažia zbaviť sa zodpovednosti - alebo sa ukájajú nadšením, že nie sú omnoho horší než iní.

Smrť však príde, tej sa nikto nevyhne... a potom beda takým ľuďom už pri umieraní. Prepadá ich úzkosť a strach; boja sa, čo príde, lebo plne cítia zodpovednosť za svoj život. Takému človeku sa šialene splietajú myšlienky. Všetko, čo prežil, sa mu zrkadlí pred jeho zrakom ako vo filme. V hlave mu to víri, ako keď sa včely roja. Je zmätený myšlienkou: Je skutočne smrťou všetkému koniec? Nevníma okolie, je celkom ponorený do seba; prežíva nepríjemné, ba hrôzostrašné chvíle.

Úzkosť a strach sú teda u mnohých odôvodnené. Títo umierajúci jasne vyciťujú, že zožnú to, čo vo svojom živote zasiali, či už myšlienkami, či skutkami.

Už z tohoto úvodu vidíme vážnosť ľudského bytia. V čom teda spočíva zmysel života? Na to si odpovedáme už po šiesty raz. Stručne si zopakujme posledné rozjímanie.

Zmyslom života jest: Boha ctiť svojím životom a blížnym nezištne pomáhať. Inými slovami: Milovať budeš Pána Boha svojho z celého srdca svojho a blížneho svojho ako seba samého.

Ježiš hovorí: "Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; opäť opúšťam svet a idem k Otcovi." (Ján 16, 28). Tým nám Pán Ježiš priamo dokazuje, že zmyslom života jest jedine Boh. Ďalej nás touto vetou uisťuje, že mimo tohoto života pozemského existuje život iný, teda, že smrťou sa tento život nekončí. Všetci ľudia budú vtiahnutí do súkolesia prísne pracujúcich zákonov zvratného pôsobenia, aby v nich - na onom svete - prežili všetko to, v čom chybovali, či boli odmenení za svoj život v Bohu.

Teraz však prichádza otázka: Ak je život posmrtný, čím a ako to dokážete? Prv, než odpoviem, iba niečo podotknem: už z tejto otázky vidíme, ako málo ľudí verí, či ako ani Pánovi Ježišovi neveria. Chcú sa stavať nad Krista - Boha. Sme ľuďmi s presýteným mozgom naučených vedomostí a pri každej príležitosti žiadame: Dokáž nám to! A keď sa nám to dokáže, sme zasa tými istými ľuďmi. Nezmenili sme sa a hrešíme ďalej.

Spomeňme dnešné evanjelium, kedy sa Pán Ježiš zjavil - po svojej smrti - učeníkom. "Tomáš potom jeden z dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď bol Ježiš prišiel. I povedali jemu: videli sme Pána. Ale on im odpovedal: Až uvidím v rukách jeho bodnutia klincov a vpustím prst svoj v miesto klincov a ruku svoju vložím v bok jeho, dovtedy neuverím!"

Sme takými ako za čias Ježiša Krista. Namiesto toho, aby sme mu verili a jemu sa blížili, vzďaľujeme sa od neho a hráme sa viac než často na nadčloveka, ktorý vie všetko; ktorý Boha nepotrebuje a v Neho vôbec neverí. Preto tá nenávisť, nedôvera, chaos a celosvetová kríza, ktorá korení v kríze ducha.

Aby sme sa však neodchýlili od vlastného jadra veci: Našou najdôležitejšou úvahou musí byť zamyslenie nad vnútornou podstatou človeka. Čo je vlastne človek? Podľa bežného názoru je človek najvyššie organizovanou hmotou. Je to správne; človek ako koruna tohoto stvorenia je v pravde najvyššie organizovanou hmotou. Ak sa zahľadíme okolo seba na prírodu živú či neživú, všade vidíme hmotu rôzne organizovanú. Čujme niektoré príklady:

Slnečnica dostala svoje meno preto, že po celý deň neúnavne obracia svoj kvet v ústrety slnečným lúčom. Pritom to robí tak presne, že v tomto ohľade sa jej nemôže rovnať ani mnohá súčasná automatická aparatúra. "Sledujúci systém" slnečnice nie je ťažkopádny, je mimoriadne úsporný a hlavne spoľahlivý.

Mnohé druhy rastlín predstavujú dosť presné "biologické hodiny".

I obyčajná moľa si zaslúži vážnu pozornosť. Má mikroskopický aparát - prijímač ultrakrátkych vĺn, ktoré vydáva netopier. Tento malý nočný dravec sa živý rôznym hmyzom, medzi iným i moľmi. Netopier sa skvele orientuje v tme vďaka tomu, že má zvláštne zariadenie vydávajúce ultrazvukové vlny a schopné tieto vlny analyzovať po ich odraze od povrchu blízkych predmetov. A tak sa môže nielen orientovať počas letu, ale tiež získavať korisť. Je to celkom pekný príklad miniatúrneho ultrazvukového lokátora.

Ryby nás učia, ako konštruovať výkonné a miniatúrne prijímače a vysielače infrazvukových signálov. Vedci zistili, že rybí mechúr s trubicou, ktorá z neho vychádza, predstavuje aparát, ktorého pomocou ryba vo vode zachytáva i najmenšie zmeny v tlaku atmosféry nad vodou.

Či nie je z technického hľadiska napríklad zaujímavé odhaliť tajomstvo "antény" u niektorých druhov motýľov, vďaka ktorej sa navzájom zisťujú na dosť veľkú vzdialenosť? Alebo všetkým nám známa schopnosť poštového holuba orientovať sa na neznámom mieste a nájsť cestu domov?

Krátko povedané, bionika nás učí, ako racionálne kopírovať prírodu. (Tajomstvo živej prírody do služieb ľudí - A. Prochorov.)

Tu sme počuli z úst najpovolanejších o zaujímavo organizovanej činnosti rastlín, hmyzu, rýb i živočíchov. Avšak najvyššie organizovanou hmotou je človek. Napriek tomu ale človek nestvorí sám o sebe nič bez toho, že by nepoužil hmoty, ktorej je všade plno. Človek má schopnosti pretvárať, formovať, stavať, tvoriť... ale len z materiálu, ktorý mu poskytne zem.

Uvažujme ďalej: vieme, že hmota je v neustálom pohybe, vývoji a premene. Ak potom tomu tak je, akože áno, teda tu nezvratne musí byť i zdroj toho všetkého pohybu, vývoja, premeny. Hmota a organizovaná sila či organizovaná schopnosť sú dve rozdielne veci, ktoré, aj keď spolu tesne súvisia, nemožno zlúčiť. Jasný príklad máme na človeku: človek je najvyššie organizovaná hmota. Kto je ale tým organizátorom? Máme ho nejako pomenovať? Záleží na jeho mene? Jeho existenciu a pôsobenie vidíme, poznáme a všade zaznamenávame. Je to práve tá organizovaná sila, oživujúca sila, ktorá hmotu ovládla a hmotou sa prejavuje - u človeka v jeho schopnostiach, myslení, cítení, prežívaní a poznávaní. Ak nám skutočne záleží na pomenovaní, potom môžeme veľmi dobre použiť bežne používaného slova: duch! Pravdaže pod týmto pojmom "duch" treba vidieť živú podstatu človeka, ktorá nepodlieha rozkladu ako všetka telesnosť. Duch je vedomá, veľmi jemná, živá podstata, v ktorej je zakotvené pravé ľudstvo, ktoré sa prejavuje u pozemského človeka v srdečnej úprimnosti, ľudskosti, radosti, dobrote, prostote, láske a čistote. To isté čítame v Písme svätom v epištole ku Galatským 5,22: "Ovocím ducha je láska, radosť, pokoj, tichosť, dobrotivosť, dobrota, vernosť, zhovievavosť a zdržanlivosť."

Ak teda pôsobí človek správne v duchu, prežíva radosť, šťastie, spokojnosť, kľud a mier. Ak však nedbá tohto kompasu a ak sa nechá vo svojej možnosti slobodného rozhodovanie ovplyvňovať nástrojom ducha pre hmotnosť, t.j. rozumom, ľahko skĺzne na dráhu sebectva, nenávisti, závisti, pomstychtivosti, prosto na dráhu hriechu. Tu sa potom ihneď ozve hlas ducha vo výčitkách svedomia. Odkiaľ je toto svedomie? Z ducha! Rozhodne nie z rozumu, ktorý býva vždy príčinou prestúpení zákonov prírodných i ľudských. Rozum totiž, ako veľmi dôležitý nástroj ducha v hmotnosti, má duchu slúžiť, nie vládnuť! Ak sa stane človeku vládcom rozum, potom je to to isté, ako keď pánovi vládne sluha. Jeho vláda sa prejavuje chladnosťou, vychytralosťou, sebectvom, ľsťou, diplomatickým pokrytectvom, bezohľadnosťou a pod.

Týmto sme si dnes dokázali, že ľudské telo nie je človek, ale nástroj, ktorým sa prejavuje vlastná podstata ľudstva, t.j. duch. A už sme opäť pri Písme svätom:

"Duch jest, ktorý obživuje, telo nič neprospieva." (Ján 6,63)

"Ak sme duchom živí, duchom i choďme" (ep. ku Gal. 5,25), aby sme prežívali kráľovstvo Božie už tu na zemi!

Amen.