Osmoro rozjímaní farára Ferdinanda Valíka 7/8 sk

03.02.2018

O zmysle života 7

(1962)

Na úvod čítanie z evanjelia Lukáša 16, 19-31

Bol potom človek jeden bohatý, a obliekal sa v purpur a kment, a hodoval na každý deň skvostne. A bol jeden žobrák, menom Lazar, ktorý ležal pri jeho bráne vredovitý, a žiadal si nasýtiť sa omrvinami, ktoré padali zo stola boháča. Ale i psy prichádzali a lízali vredy jeho. I stalo sa, že ten žobrák umrel, a nesený bol od anjelov do lona Abrahámovho. Umrel potom i boháč a pochovaný bol. Potom v pekle v mukách pozdvihol svoje oči, uvidel Abraháma zďaleka, a Lazara v lone jeho. I zvolal boháč: Otče Abrahám, zmiluj sa nado mnou, a pošli Lazara, nech omočí koniec prsta svojho vo vode, a zvlaží jazyk môj, lebo sa mučím v tomto plameni. I riekol mu Abrahám: Synu, rozpamätaj sa, že ty si vzal dobré veci svoje v živote svojom, a Lazar tie zlé. Teraz teda tento sa teší, ale ty sa mučíš. A nad to nad všetko medzi nami a vami priepasť veliká otvorená je, aby tí, ktorí chcú odtiaľto k vám ísť, nemohli, ani od tadiaľ k nám prejsť. I riekol: ale prosím teba, otče, aby si ho poslal do domu otca môjho. Lebo mám päť bratov. Nech im svedčí, aby i oni neprišli do tohoto miesta múk. I riekol jemu Abrahám: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú. A on povedal: Nie, otče Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych šiel k nim, budú pokánie činiť. I riekol mu: Keď Mojžiša a prorokov nepočúvajú, ani keby niekto z mŕtvych vstal, neuveria jemu.

Toľko čítanie z Písma.

Boží mier a kľud budiž medzi nami!

Z dnešného evanjelického čítania sme počuli známe podobenstvo o boháčovi a Lazarovi. Týmto podobenstvom nemieni Pán Ježiš opisovať život posmrtný v tom zmysle, ako hriešni ľudia budú trápení v ohni, ľudia dobrí potom že budú prežívať večnú blaženosť. Týmto podobenstvom vyjadruje Pán Ježiš zmysel života: Spomeň, človeče, že to, čo si zasial, to zožneš! Nikto sa nevyhneš zodpovednosti za svoj život!

V minulom rozjímaní sme si dokázali, že hmota a organizovaná sila či schopnosť sú dve úplne rozdielne veci a že ľudské telo nie je človek, ale nástroj, ktorým sa prejavuje vlastná pod­stata ľudstva, t.j. duch.

Keby snáď ešte v niekom vznikali pochybnosti o existencii živého ducha, potom uvažujme ďalej: Ľudské vedomie je nepopierateľne najvyššia realita, aj keď ho nemôžeme uchopiť, zvážiť ani zmerať. Po pozemskej smrti neprejavuje telo - ako najvyššie organizovaná hmota - žiadnych známok života, ba naopak nastupuje cestu rozkladu. Bolo by logické, aby sme naraz neuznávali vedecký fakt, že sa nič nemôže stratiť? Tento názor je nielen nelogický, ale súčasne je tragickým omylom, ktorý môže privodiť netušené škody. Násilným a tvrdým presadzovaním tohoto tragického omylu, že totiž pozemskou smrťou je všetkému koniec, že indivíduum žijúcej ľudskej bytosti zaniká, v skutočnosti šírime nebezpečný názor, že ľudský život nemá zmysel. Prečo budovanie alebo prečo ohľady na niekoho, keď všetko raz celkom skončí? Potom by celý život bol púhou fraškou či tragédiou!

Kto by snáď ešte odmietal tieto logické úvahy o zmysle života, potom by tu bol iba jeden dôvod: strach pred zodpovednosťou za svoj život.

Aby sa zbavil - pravdaže zdanlivo zbavil - zodpovednosti, potom radšej tvrdí: Niet Boha, niet večnej spravodlivosti, smrťou všetko končí. To je ale vecou každého jednotlivca; má slobodnú vôľu, môže hovoriť i konať, čo chce. Dôsledky ale ponesie!

Zasa naopak, človek v pravde mysliaci sa musí radovať z tohoto názoru a z týchto logických záverov, ktoré jedine zaručujú nielen pokoj a mier, ale i radosť a šťastie. Až prijatie tohoto základného poznania umožní nám úspešne rozriešiť otázku zmyslu života. Každý totiž nadobudne pevného presvedčenia, že ani smrťou nikto neunikne neomylnej ruke spravodlivosti, ktorú môžeme nazvať rôzne a rôzne: buď zákonom zvratného pôsobenia, alebo zákonom sejby a žatvy či vesmírnou zákonitosťou alebo spravodlivosťou Božou.

Tým, že sme jasne rozlíšili ducha - t.j. živú podstatu človeka - od hmoty, pôjdeme v úvahe ešte trochu ďalej. Keďže duch je niečo veľmi jemného a neporovnateľne dokonalejšieho než akákoľvek hmota, musím z prostej logiky hľadať jeho pôvod v ríši či oblasti jemu vlastnej. Tak ako ryba sa rodí vo svojom živle - vo vode - tak i duch sa musel zrodiť vo svojom živle: t.j. v oblasti ducha. Prečo ale žije tu na zemi?

Každé nemluvňa je vo svojom začiatku nedokonalé. Potrebuje istý čas k svojmu vývoju, ktorý má svoj zákonitý poriadok a zmysel. Tak tiež zárodok ľudského ducha pri svojom zrode musel byť podľa tohoto zákona nedokonalý a nevyvinutý. Mnoho o živote nevedel. Nemluvňa má podvedomú túžbu po živote; prejavuje ju menovite plačom, keď má hlad. Odlesk tohoto diania môžeme pozorovať i pri zárodku ľudského ducha. I tento má v sebe túžbu po živote, po živote plného sebauvedomenia.

Pre ľahšie pochopenie môžeme zárodok ľudského ducha prirovnať ku ktorémukoľ­vek semenu zemských plodín. Ak má ktorékoľvek semeno vydať plody svojho určenia, musí byť ponorené do hmotnosti, kde najskôr zakorení, vyklíči, vyrastie, rozkvitne a nakoniec vydá plody. Je prirodzené, že tento zákon sa vzťahuje na celé dielo stvorenia, teda i na človeka. Preto musel zárodok ľudského ducha do hmotnosti za účelom sebauvedomenia, t.j. aby si uvedomil svoje "ja". To, čo je u pozemských plodín vydanie plodu, to je u človeka sebauvedomenie; prosto jeho zrelosť. Táto zrelosť tkvie v živom poznaní všetkej zákonitosti a v dobrovoľnom radostnom pôsobení v tejto zákonitosti.

Prichádzame k záveru: Človek nie je len najvyššie organizovanou hmotou, ale je vo svojej podstate duchom. Za účelom svojho vývoja musel zostúpiť z oblasti svojho domova, biblicky vyjadrené z raja, do hmotnosti. Jeho povinnosťou, alebo zmyslom jeho bytia, je poznať a uvedomiť si, že sám je dielom vznešeného Stvoriteľa, ktorého musí z celej duše a mysle svojej ctiť a milovať. To znamená: usilovne poznávať vôľu Božiu, ktorá je votkaná v zákonoch prírody a celého kozmu, a týmto zákonom sa dobrovoľne podriadiť. To je zmyslom života!

Nie je ale nikde písané, že by sme museli dbať vôle Božej, že by sme sa museli podriadiť zákonom prírodným. Spomeňme na dnešné evanjelium. Boháč nemal súcit s úbohým človekom; priamo ho vykázal na smetisko. Dôsledky však niesol sám!

Pozrime sa na turistov, aké zážitky, nevýslovne krásne zážitky prežívajú na horách... ale iba vtedy, ak sa podriaďujú značkám. A tak je to i s človekom na zemi: Ak bude dbať Božích značiek, t.j. zákonov vo stvorení, bude žiť život v trvalom šťastí a mieri.

Amen.