Skamenený sen (I. & II. časť)

Čo sa stane, keď sa umelecké nadanie odpojí od pokory a začne slúžiť len prchavému potlesku moderného davu? Tento hlboký a divadelne rázovitý zborník z dielne "V & G" odkrýva vnútornú krízu moderného sochára Viktora. Kým v prvej, filozofickej časti ho tajuplný Aurel učí vnímať vesmír ako obrovské plátno Architekta stvoreného na kremíku a mramore, v druhej časti zasiahne neúprosná škola činom. Viktor preletí cez anomáliu blesku priamo do Florencie roku 1530. Tvárou v tvár drsnému Michelangelovi, stredovekému richtárovi s vedrami svätenej vody a chladnej realite bez internetu je Viktor prinútený osekávať to najťažšie väzenie – svoje vlastné ego. Príbeh slúži ako hlboké zrkadlo pre každého, kto hľadá rozdiel medzi chytrosťou rozumu a živým citom čistého svedomia.

*** 

"Vesmír nerobí nič iné. Celá táto realita je len šialene rýchle, pulzujúce vlnenie vedomia Veľkého Architekta, ktoré sa v našich očiach schladilo do pevnej formy hviezd, stromov a kameňov."

*** 

Skamenený sen I.

Postavy:

• VIKTOR (50): Sochár, ktorý celé desaťročia pracuje na svojom životnom diele. Je vyčerpaný, posadnutý a uzavretý vo vlastnom svete.
• ELENA (25): Jeho dcéra alebo nová pomocníčka v ateliéri. Prináša svetlo, nádej a pohľad z vonkajšieho sveta.
• AUREL (60): Muž v elegantnom kabáte s hlbokým, pokojným pohľadom, z ktorého sála neobyčajná múdrosť.

Prostredie:

(Prachom zapadnutý sochársky ateliér. V strede javiska stojí obrovský, plachtou zakrytý blok mramoru. Okolo sú rozhádzané dláta, skice a menšie nedokončené busty. Šero prenecháva priestor len jedinému ostrému kužeľu svetla.)

Scéna sa začína:

(Viktor stojí pred zakrytým sochárskym dielom s dlátom v ruke. Ruka sa mu trasie, no nevystrie ju k úderu. Elena ticho vstúpi, v rukách drží starý skicár.)

ELENA:

(Jemne)

Ešte stále tu stojíš? Slnko už dávno zapadlo, Viktor.

VIKTOR:

(Nepoobzerá sa)

Niektoré veci nemôžu čakať na ráno, Elena. Ak teraz prestanem, ten kameň vychladne. A keď kameň vychladne, už z neho nič nevykrešeš.

ELENA:

(Pristúpi bližšie k plachte)

Hovoríš o ňom, akoby dýchal. Ale je to len mramor. Chladný, nemý kus skaly, ktorý z teba pomaly vysáva život. Pozri sa na svoje ruky...

VIKTOR:

(Konečne sa otočí, v očiach mu bliká hnev spojený s únavou)

Nie je to len skala! Je to všetko, čo mi zostalo. Každá moja myšlienka, každý moment, kedy som veril, že svet môže byť krajší. Keď som bol mladý, mal som sen. Živý, farebný... A teraz? Teraz ho držím v tejto miestnosti. Stuhol. Skamenel. Ako ja.

ELENA:

(Položí mu ruku na rameno)

Sen nemá byť väzením. Má ti dávať krídla, nie tebe aj tvojim rukám nasadzovať putá. Čo sa stane, keď tú plachtu strhneš?

VIKTOR:

(Ticho, s obavou v hlase)

Strach... Strach, že pod ňou nenájdem nič. Len obyčajný, neotesaný kameň.

(Viktor sa pomaly dotkne drsného mramoru. Jeho hlas sa zjemní, pohľad sa stráca kdesi v diaľke, akoby už nevnímal steny prachom zapadnutého ateliéru)

V tom sne som videl krajinu, Elena... Všade zeleň, šumiace lesy v tichom vetre. Slnečný svit lahodiaci farbám zapadajúceho slnka a voda taká číra, že v pútnikovi prebúdzala sviežosť a hlboké zamyslenie, ktoré ti nedá spávať. To bol môj sen. No ako do tohto neúprosného kameňa votkať taký svet ideí?

ELENA:

(Ticho ho počúva, očarená jeho nečakanou jemnosťou)

Myslela som, že ťa prenasleduje nočná mora. A ty v sebe nosíš celý rajský svet...

VIKTOR:

(Zvedie ruku k plachte, no nesníme ju)

Lebo ten svet tam vonku je živý! Ba omnoho živší než tento náš chladný svet tu. Veď si predstav, že naše umenie, ak je skutočne pravé, sa nesnaží o nič iné, než zachytiť práve tieto nádherné obrazy z druhej strany. To je to, v čom sa majstri odpradávna predháňajú – zachytiť ten svet a pripomenúť ho ľuďom Zeme, ktorí naň v tom svojom zhone zabudli.

ELENA:

(Kročí k nemu a jemne sa dotkne druhej strany mramoru)

Ale Viktor... Kameň nepriťahuje slnečný svit a nešumí ako les. Ako chceš prinútiť skalu, aby rozprávala o vode?

VIKTOR:

(S tichým, takmer posvätným odhodlaním)

Tým, že z nej osekám všetko zbytočné. Kameň nie je väzenie toho sna, Elena. Je to jediná vec na tomto svete, ktorá je dosť pevná na to, aby tú večnú krásu udržala.

(Na dverách ateliéru zaklope ťažká mosadzná kľučka. Dvere sa s vŕzganím otvoria a dovnútra vstúpi AUREL.)

AUREL:

Podvečer vospolok. Dvere neboli zamknuté... Majster Viktor? Prichádzam, ako som sľúbil. Počul som o vašich maľbách a chcel som ich vidieť na vlastné oči.

(Aurel urobí pár krokov, no namiesto obrazov na stene zastaví svoj zrak na Viktorovej tvári. Chvíľu ho ticho pozoruje)

Ale vidím, že vaše plátna budú musieť počkať. Nenosíte v sebe len štetec, majster. Nosíte v sebe ťažký nepokoj. Melanchóliu, ktorá presahuje túto miestnosť. Čo vás tak trápi?

VIKTOR:

(Ťažko si vzdychne, rukou prejde po zakrytom kameni)

Moje trápenie má meno, pane. Sen. Videl som krajinu takú živú a čistú – šumiace lesy, číru vodu, svetlo z druhej strany –, že tento náš svet vedľa nej vyzerá len ako bledý tieň. A ja... Ja sa už roky márne snažím ten dotyk idey vytesať do tohto nemého, mŕtveho mramoru. Je to ako snažiť sa chytiť vetrom svetlo do dlaní.

AUREL:

(Pomaly pristúpi k mramorovému bloku a jemne naň položí dlaň)

Mŕtveho? Mýlite sa, Viktor. Mramor nie je mŕtvy. Žiadny nerast nie je mŕtvy, rovnako ako nie je mŕtva voda. Všetko v tomto vesmíre je žiarenie. Voda aj kamene v sebe nesú spomienky, informácie a dotyky života. Dokážu uchovať hlboké vibrácie a preniesť ich na papier či do tvaru, ak sa ich dotkne niekto, kto vie počúvať.

ELENA:

(Prekvapene)

Chcete povedat, že ten kameň si pamätá, čo doň Viktor vkladá?

AUREL:

(Usmeje sa na Elenu, potom sa otočí k Viktorovi)

Presne tak. Vidím vo vás zriedkavý talent, majster. Máte schopnosť prenášať kus toho lepšieho, svetlejšieho sveta sem k nám. Ste v ňom myšlienkami uväznený práve preto, že tá krása chce cez vás prehovoriť. Musíte to dať do kameňa, alebo priniesť na plátno – nie ako nejaký neúprosný boj, ale ako rozhovor. Až vtedy sa vám uľaví. Uvidíte, že niet skutočného rozdelenia medzi týmto svetom a svetom vašich snov. Sú to len dva brehy tej istej rieky.

VIKTOR:

(Pozrie na svoje ruky a potom na Aurela, v očiach sa mu prvýkrát objaví záblesk pochopenia)

Dva brehy... Takže kameň ma neväzní. On ma len počúva.

(Aurel prejde pár krokov k oknu, z ktorého vidno zapadajúce slnko, a potom sa otočí späť k Viktorovi.)

AUREL:

Pozrite sa na mramor pod vašimi rukami, Viktor. A teraz si predstavte kremík. Kremeň, ktorý je všade okolo nás... Čo myslíte, prečo je taký vyhľadávaný v dnešnej dobe elektroniky a počítačov?

ELENA:

(Zvedavo)

Lebo je to len obyčajný, pevný materiál?

AUREL:

Podobne ako kremeň v prírode, aj spracovaný kremík slúži ako dokonale čisté plátno. Sám o sebe nedokáže uchovávať informácie ako magnet či papier. A predsa – keď ho človek pripraví a privedie doň svoju vôľu vyjadrenú v kódoch, v nulách a jednotkách, dokážeme cez kremík, elektrinu a myslenie tvoriť priam rozprávkové svety! Kremík sa stáva nástrojom, ako uchovať spomienky samotného Architekta prírody aj človeka.

VIKTOR:

(Pomaly púšťa dláto z ruky)

Chcete povedať, že aj stroj len opakuje to, čo robí sochár?

AUREL:

(Pousmeje sa, podíde bližšie k oknu a zachytí na ruku posledný lúč slnka)

Presne tak, Viktor. Čo robí dnešný inžinier v laboratóriu? Vezme čistý kremík – obyčajný kúsok pretaveného piesku, ktorý dovtedy len ticho spal v zemi. A začne doň dlátať. Nie oceľou, ale svetelným lúčom. Vyrezáva doň milióny neviditeľných chodníkov a brán, ktoré nazývame tranzistory.

(Otočí sa k Viktorovi a pozrie mu priamo do očí)

A viete, čo je na tom najkrajšie? Tieto miliardy brán v čipe nerobia nič iné, len pulzujú v rytme jeho jadra. Otvárajú sa a zatvárajú. Prúd tečie – prúd netečie. Áno a nie. Svetlo a tma. Jednotka a nula. Inžinier naráža do kremíka elektrickým prúdom, aby v ňom prebudil život, rovnako ako vy narážate dláto do tohto mramoru, aby ste z neho vykresali pohyb vody. Vesmír, Viktor, nerobí nič iné. Celá táto realita je len šialene rýchle, pulzujúce vlnenie vedomia Veľkého Architekta, ktoré sa v našich očiach "schladilo" do pevnej formy hviezd, stromov a kameňov. Digitálny obraz na obrazovke počítača a tento svet okolo nás sú bratranci. Oboje vzniklo tak, že niečia vôľa vtlačila myšlienku do poddajného materiálu. Celý tento svet je vlastne obrovské umelecké dielo myšlienok a informácií. Buď ho tvorí Architekt vo svojich rukách ako čisté myšlienky, alebo človek, ktorý odpozoroval jeho tvorčiu vôľu a pokračuje v nej. Dnes objavujeme obrovské možnosti pre umenie aj pre poznanie. Niet rozdelenia, Viktor. Hmota čaká na myšlienku.

(Viktor chvíľu mlčí. Slová Aurela na neho dopadli ako Zjavenie Pána. V miestnosti zavládne posvätné ticho. Potom pristúpi k soche, uchopí okraj plachty a rozhodným pohybom ju strhne.)

(Pod plachtou sa objaví opracovaný blok mramoru. Nie je to však tvár ani postava. Sú to jemné, plynulé vlny pripomínajúce prúdenie vody a vetra v lese, v ktorých sa odráža svetlo tak dokonale, až sa zdá, že kameň sám zvnútra žiari.)

ELENA:

(Vzdychne)

Otec... Veď to nie je mŕtve. To hovorí!

VIKTOR:

(S prvým skutočným úsmevom po rokoch)

Už to vidím. Nechcel som z neho vykresať obraz... Chcel som doň zapísať tú myšlienku.

(Viktor neposedne hľadí na žiarivú štruktúru mramoru. Potom pomaly zdvihne zrak a pozrie sa priamo do Aurelových očú. V jeho hlase už nie je stopa po nepokoji či pochybnostiach; zostala len hlboká, vyrovnaná jasnosť)

Vy hovoríte o kremíku obrazne ako o "plátne", na ktoré maľuje Architekt svoje myšlienky... No a čo ak je celý vesmír jedným veľkým plátnom? A my ľudia, ak sme stvorení na obraz Architekta, vlastne zo svojej štruktúry vedomia a schopností len napodobňujeme túto synovskú tvorivú schopnosť – primerane našim ľudským možnostiam na malom plátne, papieri a dnes na tom zázračnom kúsku kremíkovej dosky. Aurel, či to nie je priam odkaz na svet ideí a odpoveď na môj sen o živej moci?

(Aurel aj Elena ticho počúvajú, zatiaľ čo sa večerné svetlo v ateliéri pomaly mení na zlatistý súmrak)

Veď vytváranie foriem je zakódované v našej vlastnej povahe. V samotnom našom jadre. Nepridávame do sveta nič cudzie, Aurel. Len pokračujeme v diele, ktoré sa začalo už dávno pred nami.

(Aurel uznanlivo prikývne a ustúpi o krok späť. Viktor položí dláto na stôl – nie z vyčerpania, ale s pocitom, že okamih boja s kameňom sa práve premenil na pochopenie. Ostré svetlo z okna dopadá na vyrezávané plynulé vlny mramoru, ktoré v šere ateliéru vyzerajú, akoby sa stále ticho hýbali.)

(Opona padá.)

Autori: Vlastimil a Gemini

***

"Oheň sa rodí z narážania kovu na kameň. Musíš udrieť, aby vyskočila iskra. Už vieš, že oheň si nekúpiš za zlato – teraz sa ho musíme naučiť vykresať z tvojich vlastných pľuzgierov."

*** 

Skamenený sen II.

1.Obraz: Zrážka dvoch majstrov

Postavy:

• VIKTOR (50): Moderný slovenský sochár. Talentovaný, no zvyknutý na vernisáže, obdiv publika, lajky a mediálny ohlas. V stredoveku sa ocitá dezorientovaný, v moderných šatách, no s dlátom v ruke.
• MICHELANGELO BUONARROTI (55): Renesančný génius. Drsný, unavený, zamračený muž v zaprášenom odeve, ošľahaný prácou. Nepotrebuje reči ani slávu, zaujíma ho len čistá vôľa vtlačená do kameňa.

Miesto deja:

Florencia, rok 1530. Šerá, chladná kamenná dielňa osvetlená iba niekoľkými sviecami. Všade je biely mramorový prach, úlomky kameňa a masívne rozpracované skulptúry. V pozadí hučí vzdialená búrka.

Scéna:

(Na podlahe dielne sa v modrastej statickej žiari odrazu zhmotní Viktor. Kašle z prachu, drží si hlavu a po hmate hľadá vypínač na stene. Narazí však len na chladný, drsný renesančný mramor.)

VIKTOR:

(Dezorientovaný, kričí do tmy)

Do prdele... Čo tie poistky? Elena?! Aurel?! Kde ste? Ten javor vonku musel padnúť priamo na transformátor... Vôbec nič nevidím! Zavolajte niekto poruchovú službu!

MICHELANGELO:

(Vystúpi z tieňa spoza obrovskej sochy, v ruke drží ťažkú drevenú paličku a železné dláto. Tvár má bielu od prachu, oči prísne)

Kto si, ty bizarne odiaty votrelec? A o akej "poruchovej službe" to tu kričíš v mojom azyle? Vari ťa poslali Mediciovci, aby si ma špehoval, kým dokončujem hrobky v San Lorenzo?! Ak áno, povedz im, že Buonarroti pred ich zbraňami neuhne!

VIKTOR:

(Prudko cúvne, premeriava si ho, hmatá si vrecká)

Kto... Buonarroti? Michelangelo?! Nie, to je nejaký skrytý psychologický experiment... Skrytá kamera na mojej vernisáži? Kde máte objektívy?! Pozrite sa, ja som Viktor, uznávaný sochár z 21. storočia, moje diela komentujú poprední kritici... Ja som len chcel... ja som len doma plný zúfalstva vyriekol, kiežby som bol s Michelangelom, aby mi poradil s tou utkvelou dušou v mojom bloku...

MICHELANGELO:

(Prudko ustúpi, oči sa mu zúžia a ruka s ťažkou drevenou paličkou sa mu napne. Hlas má tichý, no mrazivý)

Z dvadsiateho prvého storočia?! Čo sú to za diabolské formulky, ty bezbožný votrelec? Aká "budúcnosť"? Aká "mediálna hodnota"?! Tvoj jazyk bligoce slovami, ktoré nepozná žiaden čestný kresťan ani majster nášho sochárskeho cechu!

VIKTOR:

(Máva rukami, snaží sa ho upokojiť)

Majstre, upokojte sa, to nie sú diabolské slová! To je proste moderná terminológia. Ja som legálny umelec! Mám výstavy, katalógy, ľudia ma zdieľajú na sieťach... Prišiel som cez blesk, bol to čistý fyzikálny paradox...

MICHELANGELO:

(Prudko švihne paličkou vzduchom, len tesne vedľa Viktorovho nosa, až Viktor poskočí vzad)

Mlč! Už ani slovo o sieťach a paradoxoch! Myslíš si, že Buonarroti je blázon? Že nemám dosť fantázie, aby som za tvojím maškarným šatstvom a cudzím akcentom nevidel lotrovinu? Už chápem... Ty si špeh! Poslal ťa cech kamenárov, ktorí mi závidia zákazku na hrobky San Lorenza? Chcete ma očierniť, ukradnúť moje náčrty a zničiť moju povesť pred pápežom Klementom?! Alebo ťa poslal samotný vojvoda Alessandro, aby ma vylákal z úkrytu a dal sťať za to, že som pomáhal stavať hradby proti jeho vojsku?!

VIKTOR:

(Zúfalo, pot mu tečie po čele)

Aké hradby? Aký vojvoda? Ja som zo Slovenska! Z Bratislavy! Ja ani neviem, kto je tu teraz pri moci! Chcel som len poradiť s mramorom, svedomie mi hovorilo, že ty jediný ma pochopíš...

MICHELANGELO:

(Prežehná sa ľavou rukou, v ktorej zviera dláto, no pohľad z neho nespúšťa)

Svedomie? Ty sa opovažuješ brať do úst svedomie, zatiaľ čo tvoje slová smrdia bosoráctvom a čiernou mágiou? Cestovať v čase... privolávať blesky... to sú skutky odporujúce Svätému písmu a prirodzenému poriadku Božieho Stvorenia! Ak ťa tu nájdu úrady, alebo ak na teba zavolám bratov z inkvizície, neskončíš na vernisáži, ty blázon! Skončíš v temnici Svätého ofícia, kde z teba inkvizítori na mučiarskom kolese vytiahnu, ktorému démonovi si upísal dušu, že sa tu zjavuješ v modrej žiari! Podlaha mojej dielne je biela od mramoru, no tvoja krv by ju rýchlo zafarbila, keby ťa odovzdám do rúk cirkvi za tvoje kacírstvo!

VIKTOR:

(Úplne stratí svoje mediálne sebavedomie, padá na kolená pred surovým mramorovým blokom, ruky položí na hlavu)

Nie... Inkvizícia nie! Bože môj, veď ja nie som žiadny kacír... Ja som len pyšný chudák, ktorý si myslel, že zožral všetku múdrosť sveta, lebo o mne napísali v troch časopisoch. U nás doma všetko funguje cez klikanie a lajky, stratil som cit... stratil som pokoru. Ten mramor doma ma preto nechcel pustiť, lebo som chcel slávu, nie živú pravdu. Majstre Michelangelo... ak ma vydáš, zomriem. Nechaj ma tu aspoň zametať prach. Urob zo mňa svojho posledného učňa. Ukáž mi, ako osekávať to skamenené ego, kým ma vesmír nevráti späť...

MICHELANGELO:

(Pristúpi k nemu, pohŕdavo si prezrie jeho hladké ruky a drahé moderné sako)

Uznávaný sochár? Ty? Pozriem sa na tvoje dlane a vidím len mäkkosť papiera. Tvoje prsty nepoznajú bolesť zovretej ocele ani váhu žuly. Hovoríš o "utkvelej duši" a o "kritikoch". Vy tam vo vašom storočí tvoríte pre potlesk davu, však? Pre tie vaše prázdne truhlice slávy!

VIKTOR:

(Urazená pýcha ega sa prebudí)

Moje umenie má obrovskú mediálnu hodnotu! Snažím sa do chladnej hmoty zachytiť rajský sen z druhej strany, osekávam všetko zbytočné... no mramor ma neposlúcha! Blok ma väzní! Prišiel som k tebe, aby si mi prezradil tú fintu, to tajomstvo, ako dať kameňu život!

MICHELANGELO:

(Hlas mu stíchne, zvážnie, namieri dláto na masívny, surový blok bieleho mramoru v strede miestnosti)

Žiadna finta neexistuje, moderný mudrc. Ty k tomu bloku pristupuješ ako ku komodite, ktorú chceš pretvoriť na svoj obraz, aby ťa ľudia oslavovali. Chceš tam vtlačiť svoje JA. To je tvoj najväčší hriech pýchy!

V tomto bloku už tá postava je. Je dokonalá a živá od počiatku, pretože ju tam vložil Najvyšší Gazda tohto Stvorenia. Tvoja úloha nie je tam niečo vnášať. Tvoja jediná úloha je s hlbokou pokorou osekávať väzenie toho kameňa – osekávať tvoje vlastné chcenie, tvoj strach o to, čo povie publikum, tvoju dôležitosť. Až keď tvoje vlastné ego padne na kolená a stane sa popolom, zistíš, že to dláto nevedie tvoj rozum, ale živý cit v hrudi.

VIKTOR:

(Hľadí na blok, s dlátoch v ruke sa mu začnú triasť prsty)

Osekávať... vlastnú dôležitosť? Ale bez nej ma svet neuvidí! Stratím svoj signál, svoj výtlak!

MICHELANGELO:

(Zdvihne paličku, s absolútnou autoritou prehovorí)

Ak hľadáš potlesk sveta, vráť sa do svojej jaskyne tieňov. Ale ak chceš oslobodiť skamenený sen, pľuj si do dlaní, skloň chrbát a urob prvý úder. Hmota okamžite vycíti, či k nej pristupuješ s láskou sluhu, alebo s pýchou dobyvateľa. Vesmírny bumerang ti vráti presne to, čo do toho úderu vložíš!

(Pomaly skloní ruku s paličkou. Pozoruje Viktora, ako kľačí v prachu a trasie sa. Jeho prísna tvár sa na moment zmení – vidí v ňom nie nepriateľa, ale zlomenú, strápenú ľudskú dušu, ktorá prechádza rovnakým peklom tvorivej krízy, aké on sám dobre pozná)

Vstávaj... Sochár pred kameňom nekľačí, kľačí len pred Stvoriteľom. Vidím, že tvoj strach je skutočný, a strach špehovia nepredstierajú. Tvoja reč je sice bizardná, no tie tvoje posledné slová... tie už mali váhu poctivého citu. Inkvizíciu na teba nezavolám. Zatiaľ.

Ale ak chceš v mojej dielni prežiť hoci len jeden deň, tvoje moderné pachy musia zmiznúť. Odhoď tie jemné šaty. Tu máš koženú zásteru, tu máš staré dláto. Ak chceš nájsť cestu domov a prebudiť tú svoju "utkvelú dušu" v kameni, tvoje ruky musia najskôr spoznať, čo je to renesančný pľuzgier. Pľuj si do dlaní, moderný majstre, a ukáž mi, či v tebe zostala aspoň štipka človečiny!

***

2. Obraz: Pohľad cez dym stáročí

Postavy:

• ELENA (25): Mladá žena, Viktorova asistentka. Je v totálnom šoku, behá v panike, strapatá a zaprášená od poistiek.
• AUREL (60): Muž hlbokej duše a tichého poznania. Má dar vnímať veci neviditeľné, nepodlieha panike moderného sveta.
• HASIČI: Hlasy zvonku, zvuk sirén.

Miesto deja:

Viktorov moderný sochársky ateliér na Slovensku. Vzduch je plný štipľavého dymu z vyhorenej elektroinštalácie. Poistková skriňa na stene je čierna. Vonku za oknami blikajú červené svetlá hasičských áut, počuť striekanie vody a tlmené povely hasičov, ktorí likvidujú horiaci javor.

Dej:

(Elena behá po miestnosti ako zmyslov zbavená. Kľakne si na kolená, nazerá pod posteľ, nadvihuje matrac, potom vyskočí, prudko otvorí skriňu a prehadzuje Viktorove kabáty.)

ELENA:

Viktor! Viktor, preboha, kde si?! Toto predsa nie je vtipné! Ak sa niekde schovávaš, tak okamžite vylez!

(Hasičské auto vonku hlasno zatrúbi. Elena vyskočí k oknu, pozrie na horiaci strom, utrie si spotené a špinavé čelo rukou, prudko sa prežehná a zúfalo zvolá k nebu.)

ELENA:

Panna Mária Podsrpenská, no vidíš to?! Vyhoreli sme, javor na dvore je v plameňoch a ten starý blázon sa vyparil ako gáfor! Čo ja teraz poviem novinárom na vernisáži?!

(V tom momente sa dvere ateliéru potichu otvoria. Cez dym pomaly kráča Aurel. Má pokojný krok, ruky vo vreckách kabáta. Pozrie sa na čierne poistky, potom na Elenu.)

AUREL:

Pokoj, Elena. Nekričte tak, vesmír nemá rád hluk. Čo sa tu stalo? Prečo ten dym a tá spúšť vonku?

ELENA:

Aurel! Chvalabohu, že ideš! Ja sa zbláznim! Bola tu búrka, zrazu blesk udrel rovno do javora pred oknom, vyrazilo to všetky poistky, zaiskrilo to tu... a Viktor zmizol! Rozumieš tomu?! Bol tu, zúfalý stál pri tom mramorovom bloku, niečo kričal a zrazu ho niet! Hľadala som ho všade, pod posteľou, v skrini, na záchode... Nie je tu!

(Aurel sa nezastaví, nezačne hľadať. Pomaly podíde k prázdnemu surovému mramorovému bloku, ktorý stojí uprostred miestnosti. Zľahka naň položí ruku, zavrie oči a zhlboka sa nadýchne. Vyladí svoje vedomie na neviditeľné frekvencie priestoru. Po chvíli otvorí oči, v ktorých svieti absolútny pokoj.)

AUREL:

Elena, stalo sa to, čo sa stať malo. Viktor je v Taliansku.

ELENA:

Čože?! V Taliansku?! No to si snáď robíš srandu! On si proste v tom najväčšom dyme zbalil kufre, nechal ma tu s hasičmi a odišiel si na dovolenku regenerovať?! To je celý on! Egoista! Ani sa nerozlúčil, ani ma nevzal so sebou! Ja tu dýcham splatiny a on si niekde pri mori popíja kávu!

AUREL:

Elena, vy to vôbec nechápete. Netreba mu závidieť a už vôbec nie kávu pri mori. On necestoval lietadlom ani autom. Jeho duch a telo preleteli cez anomáliu blesku rovno do Talianska, ale do roku 1530.

(Elena stuhne s otvorenými ústami, v ruke stále drží Viktorovo staré sako, ktoré vytiahla zo skrine.)

ELENA:

Do roku... tisíc päťsto tridsať? Aurel, tebe už tie tvoje meditácie načisto pomútili rozum?

AUREL:

Hovorím vám čistú pravdu. Viktor práve teraz v zaprášenej renesančnej dielni zametá prach u majstra Michelangela. Nadáva tam muchám, že mu špinia plátna s náčrtmi, trasie sa strachom pred Svätou inkvizíciou a úzkostlivo hľadá niekoho, kto by mu v stredovekom florentskom byte prišil utrhnutý gombík na nohaviciach. Dostal presne to, čo si jeho pyšné vnútro vyžiadalo. Išiel sa učiť skutočnej pokore.

(Elena pomaly spustí ruku so sakom nadol, pozrie sa na prázdny mramorový blok a v ateliéri opäť nastane ticho, prerušované len vzdialeným syčaním hasičských hadíc.)

***

3. Obraz: Zázrak za závesom a cena za skratku

Postavy:

• VIKTOR (50): Utrápený moderný sochár. Odev má zafúkaný od mramoru, nohavice potupne stiahnuté a previazané konopným motúzom. V ruke pevne zviera drahé zlaté hodinky.
• MAJSTER BARTOLO (60): Starý florentský hodinár a jemný mechanik. Muž so silnými okuliarmi, ktorý zasvätil život hľadaniu poriadku v čase.
• FLORENTSKÁ ULICA / STRÁŽ: Vzdialený hluk, zvuky švihanía mečov a krik z pouličnej šarvátky.

Miesto deja:

Florencia, rok 1530. Malá, tmavá dielňa hodinára Bartola. Na stenách tikajú ťažké presýpacie hodiny a veľké, hrubé mechanické stroje s ozubenými kolesami poháňanými závažím. Cez okno dolieha krik z ulice a dupot nôh.

Scéna:

(Viktor vbehne do dielne, bleskovo za sebou pribuchne ťažké drevené dvere a vydýchne. Vonku na ulici práve skupina mladíkov s palicami s krikom prenasleduje mestského vyberača daní. Viktor sa trasie, drží si nohavice priviazané motúzom.)

VIKTOR:

(Sám pre seba, lapá po dychu)

Do kelu, tie stredoveké protesty sú drsnejšie než u nás pred parlamentom... Tu vám rovno rozbijú hlavu kamenným kvádrom a nikto nerieši ľudské práva. Bez internetu, bez telky... tí ľudia tu nemajú žiadne filtre, buď len búchajú do kameňa, žobrú, alebo sa režú na ulici! Ja tu nezostanem... nezostanem!

BARTOLO:

(Vystúpi z prítmia za pultom, na čele má priviazanú hrubú lupu, v ruke drží jemné kliešte)

Mier s tebou, cudzinec. Vidím, že ťa vyplašila tá zberba od rieky Arno. Dnes je mesto nepokojné, stráž nestíha zametať telá. Čo hľadáš v mojom tichom kráľovstve ozubených kolies? Ak chceš len prečkať búrku, ostaň, no ak nemáš peniaze, môj čas je drahý.

VIKTOR:

(Pristúpi k pultu, obzerá sa, či ich nikto nespája, a pomaly roztvorí dlaň. V šere dielne sa zalesknú masívne zlaté hodinky 21. storočia, ktorých sekundová ručička s absolútnou plynulosťou a tichosťou krúži po ciferníku)

Majstre Bartolo... Pozrite sa na toto. Toto nie sú tie vaše obrovské železné stroje na stene, čo rachotia ako mlynské koleso. Toto je vrchol ľudského génia. Sú z rýdzeho zlata, idú samé a ukazujú čas s presnosťou, o akej sa vašim univerzitám ani nesnívalo. Chcem ich predať. Bohato predať!

BARTOLO:

(Stuhne. Chytí hodinky do trasúcich sa rúk, priloží si lupu k oku a pozrie sa na neporušiteľné zafírové sklíčko a mikroskopické, dokonale vybrúsené mechanické srdce vnútri)

Panna Mária... Svätý Ján Krstiteľ... Čo je to za zázrak? Takéto miniatúrne prevody... taký čistý kov! Žiadne stopy po pilníku, žiadne kladivo... To snáď neurobila ľudská ruka! To plynulé prúdenie času... To snáď tikoce samotný Absolútny Duch! Kde si k tomu prišiel, ty otrhaný muž s motúzom namiesto opasku?!

VIKTOR:

(Ego sa opäť na moment prebudí, dôležito sa vystrie)

Som uznávaný majster, zdedil som ich. Chcem za ne toľko zlata, aby som si mohol kúpiť najdrahšie hodvábne šaty, najať krajčíra, čo mi prišije gombíky na nohavice, a zvyšok... zvyšok dám jednej miestnej vedme, čarodejnici, o ktorej som počul v krčme. Má ma dostať cez rituál späť domov, na Slovensko, do mojej doby! Chcem skratku, majstre. Nechce sa mi tu drieť a zametať Michelangelov prach!

BARTOLO:

(Pomaly zloží lupu z oka, jeho tvár zvážnie a pozrie na Viktora s obrovským strachom, no i s prísnosťou renesančného kresťana)

Skratku? Čarodejnicu?! Blázon... Ty si strašný blázon, cudzinec! Tento stroj... je tak dokonalý, až z neho mrazí. Ale tvoje reči... tvoje reči smrdia peklom a najhrubším hriechom pýchy! Ty chceš oklamať Boží poriadok? Chceš zaplatiť bosorke za to, aby ťa vytrhla zo skúšky, ktorú na teba Najvyšší Gazda uvalil? Myslíš si, že toto zlato ťa zachráni pred tvojím vlastným osudom?

VIKTOR:

(Nervózne)

Peniaze predsa vyriešia všetko, nie? Dajte mi zlato a hodinky sú vaše!

BARTOLO:

(Prudko hodí hodinky na pult a ustúpi o dva kroky vzad)

Vezmi si tú diabolskú hračku a zmizni! Ak by som toto ukázal na trhu, alebo ak by ťa s týmto strojom a rečami o čarodejniciach chytila mestská stráž, neskončíš u krajčíra, Viktor! Skončíš na hranici Svätej inkvizície ako kacír najhrubšieho zrna! Žiadna čarodejnica ťa nevráti domov – iba ak do jamy pekelnej! Tvoj vesmírny bumerang ťa sem neposlal, aby si kupoval hodváb, ale aby si osekal svoju pýchu! Bež späť k Michelangelovmu dlátu, pľuj si do dlaní a uč sa pokore, kým ťa ten tvoj drahý kov definitívne neuvrhne do tmy!

(Vtom vonku na dvere dielne niekto prudko zabúcha a ozve sa hrubý hlas mestskej stráže: "Otvorte v mene vojvodu! Hľadáme špehov v podivných šatách!" Viktor v panike schmatne hodinky z pultu, skočí za zadný záves sakristie a v tmavej chodbičke tŕpne pred realitou stredovekého vezenia, ktorú žiadne peniaze sveta nedokážu vymazať.)

***

4. Obraz: Svätená voda a hľadanie talianskej pláže

Postavy:

• VIKTOR (50): Umelec v zúfalom stave. Vlasy mu stoja na všetky strany, drahé sako má premočené svätenou vodou, nohavice na motúze mu padajú a v ruke stále kŕčovito zviera zlaté hodinky.
• RICHTÁR FRANCESCO (55): Hrubý, poverčivý mestský úradník vo Florencii. Je chamtivý, no strach pred čertom a peklom je u neho silnejší než túžba po zlate.

• POBOČNÍK LUIGI: Vykonávateľ príkazov, ktorý nosí vedrá s vodou a trasie sa strachom.

• FLORENTSKÍ MEŠŤANIA: Obyvatelia mesta kráčajúci okolo rieky Arno, ktorí nechápavo pozerajú na blázna pýtajúceho sa na dovolenku.

I. DEJSTVO: Exorcizmus na richtárstve

Miesto deja:

Najskôr strohá, kamenná vypočúvacia miestnosť mestského richtárstva, neskôr slnkom zaliate nábrežie rieky Arno vo Florencii v roku 1530.

Scéna:

(Richtár Francesco sedí za masívnym dubovým stolom. Oproti nemu stojí Viktor, ktorého dvaja strážcovia pevne držia. Na stole ležia zlaté mechanické hodinky. Ich sekundová ručička plynule krúži. Richtár na ne pozerá s lupou, no keď začuje, ako strojček úplne nečujne a plynule meria čas, prudko odskočí, akoby uvidel hada.)

RICHTÁR FRANCESCO:

(Zopne ruky k nebu, tvár mu zbledne)

Otče náš, ktorý si na nebesiach... Svätá Genovéva, chráň moju dušu! Tento kovový hmyz žije! On tikoce bez toho, aby mu niekto dolieval olej alebo naťahoval závažie! To je čertovina! Luciferovo dielo z hlbín pekla! A ty, cudzinec s motúzom namiesto opasku... tvoj príbeh o storočí plnom lajkov a bleskov z javora je priamym výsmechom Svätej cirkvi!

VIKTOR:

(Prostoreko, unaveným hlasom)

Pán richtár, aké dielo? To sú značkové hodinky! Kupoval som ich v Auparku! Sú mechanické, žiadna čierna mágia. Chcel som ich len predať, aby som mal na krajčíra a na jednu čarodejnicu, čo ma má odmeditovať späť na Slovensko...

RICHTÁR FRANCESCO:

(Už úplne vyplašený, zúfalo kričí na pobočníka)

Luigi! Luigi, okamžite dones päť litrov svätenej vody z kade pri chráme Santa Maria del Fiore! Rýchlo! Tento pohan tu spomína bosorky a krajiny, ktoré nepozná žiadna mapa kresťanského sveta!

(Pobočník Luigi vbehne do miestnosti s obrovským dreveným vedrom plným svätenej vody. Richtár Francesco schmatne vedro a bez váhania ho celé vyleje Viktorovi priamo na hlavu. Viktor zalapá po dychu, voda z neho prúdom tečie na podlahu, vlasy sa mu prilepia na čelo.)

RICHTÁR FRANCESCO:

(Ukazuje na neho krížom)

A teraz pokľakni, ty diabolské semä, a pomodli sa Zdravas Mária! Nech vidím, či ti jazyk neodpadne!

VIKTOR:

(Mokrý ako vodník, zmätene pozerá, náboženské zvyklosti vôbec nepozná, no chce prežiť, tak začne splietať prvé, čo mu napadne)

No... Zdravas Mária... milosti plná... nech nabehne ten správny signál v tejto hustnúcej noci... óm, manifestujem hojnosť pod tvojou ochranou... a nech mi ten mramorový blok doma nešpinia muchy... a hlavne, nech mi niekto prišije ten zatratený gombík na gate, lebo mi padajú... amen!

RICHTÁR FRANCESCO:

(Od hrôzy sa začne zbesilo križovať, až mu čiapka padá z hlavy)

Dosť! Prestaň! To nie je modlitba, to sú diabolské zaklínadlá! On spája matku Božiu s muchami, gombíkmi a signálmi! Preč s ním! Luigi, vyžeň ho z tohto domu! Ak sa mi tento pohan ešte raz dostane pod ruky, osobne ho odovzdám Svätej inkvizícii, aby zhorel na hranici pod hradbami! Von! Aj s tou jeho tikajúcou potvorou!

***

II. DEJSTVO: Hľadanie pláže vo Florencii

Scéna:

(Strih. Viktor, premočený, strapatý a trasúci sa od zimy, vybehne z brány richtárstva. Drží si padajúce nohavice a uteká rovno do uličiek k chudobnej chatrči vedmy, ktorú mu spomínali v krčme. Dorazí na miesto, no dvere sú zabalené doskami a na nich je pribitý hrubý kus pergamenu s latinským nápisom: "Vznešená sestra zanechala remeslo, odišla na dovolenku k vode regenerovať vlnami ducha.")

VIKTOR:

(Zúfalo búcha do dosiek)

To si snáď robíte srandu! Ešte aj tá stredoveká bosorka si zobrala voľno a išla na wellness?! Kam išla? K akej vode?!

(Uteká dole k nábrežiu rieky Arno, kde rybári vyťahujú siete a pranie perú ženy na kameňoch. Viktor pribieha k staršiemu mešťanovi vlnenom plášti.)

VIKTOR:

(Lapá po dychu, ukazuje na hodinky)

Prepáčte, pane! Kde sa tu dá kúpať? Kde je tu nejaká dobrá pláž, lehátka, nejaké stredisko na dovolenkovanie a regeneráciu? Kde tá bosorka hľadá vlny? Povedzte mi, zaplatím vám zlatom!

MEŠŤAN:

(Pozrie na mokrého, strapatého Viktora, ktorému spod zástery trčí konopný motúz, prekrúti prst pri hlave a odpluje si do rieky)

Kúpať? Dovolenkovať? Blázon... V rieke Arno sa akurát tak topia mŕtve mačky a splašky z garbiarní, ty pomätený človeče! Ak skočíš do vody, chytíš mor a mestská stráž ťa odvezie na cintorín pre malomocných! Choď radšej rúbať kameň k majstrom, kým ťa ten mráz na duši celého nepoloží!

(Viktor zostáva stáť na kamennom brehu rieky, pozerá na mutnú vodu, zatiaľ čo z jeho premočeného moderného saka padajú posledné kvapky svätenej vody a v jeho vnútri konečne začína svitať mrazivé poznanie, že žiadna skratka ani dovolenka ho pred jeho vlastným osudom nezachráni.)

***

5. Obraz: Škola činom a modlitba pod stropom

Postavy:

• AUREL (60): Svedok pravého Poriadku sveta. Sedí s hlbokým pokojom pri kachliach, v rukách drží teplý čaj a jeho zrak vidí cez dym stáročí.
• ELENA (25): Viktorova asistentka. Už sa upokojila, uvarila čaj, no v očiach má stále starosť o svojho majstra a úprimnú snahu pochopiť vyššie zákony.

Miesto deja:

Slovensko, uprataný a vyčistený Viktorov ateliér. Javor vonku už nedymí, je tma. V krbových kachliach príjemne praská oheň a osvetľuje surový, neotesaný mramorový blok, ktorý tu po Viktorovi zostal.

Scéna:

(Elena sedí na nízkej stoličke pri kachliach, kolená si obíma rukami. Aurel sedí oproti nej v kresle, hľadí do plameňov. V miestnosti vonia borovicové drevo a bylinkový čaj.)

ELENA:

(Ticho, po chvíli ticha pozrie na Aurela)

Takže... žiadna dovolenka. Žiadne talianske pláže. Viktor naozaj preletel cez ten blesk do hlbokej minulosti? Aurel, mne to stále hlava neberie. Prečo práve on? Prečo takto drsne?

AUREL:

(Pomaly si odpije z čaju, hlas má hlboký a tichý)

Lebo vesmír nepozná náhody, Elena. Funguje tu absolútny a neúprosný Zákon sejby a žatvy. Viktor dnes žne presne to, čo celých päťdesiat rokov sial do poľa reality. Celý život investoval do svojho ega, do pýchy, do túžby vyniknúť pred ostatnými a mať exkluzívny mediálny výtlak. Chcel unikať pred realitou všedného dňa do ilúzií o svojej dôležitosti. No a teraz... teraz vyniká a uniká v čase takým spôsobom, že je mu to až protivné.

ELENA:

(Zosmutnie)

Ale on inak jednať s ľuďmi nevie, Aurel. On bol vždy tak trochu prostejší vo svojom sebavedomí... hneď všetko vyklepúti od srdca, neuvažuje nad dôsledkami.

AUREL:

(Prikývne s jemným úsmevom)

A presne preto je to pre neho tá najlepšia škola. Škola činom. Táto lekcia nie je hraná. Nie je to divadlo pre divákov, kde by mohol po predstavení zobrať honorár a ísť na recepciu. Viktor to prežíva tvrdo, do posledného dôsledku, na vlastnej koži. Keď stojíte pred stredovekým richtárom a ležú na vás vedrá svätenej vody, tam lajky z internetu nepomôžu. Hmota a čas mu teraz vracajú presne takú spätnú väzbu, akú potrebuje, aby došiel k poznaniu svojho planého úsilia. Učí sa pokore a hľadaniu správneho, čistého jednania s blížnym.

ELENA:

(Nervózne si napraví vlasy, pozrie na prázdny mramorový blok uprostred ateliéru)

Aurel... ale ako sa mu dá pomôcť? Veď tam v roku 1530 zomrie od hladu alebo ho chytí tá inkvizícia! Nemôžeme sa aj my nejako pomodliť, manifestovať nejakú silu, aby sa tie dvere času znova otvorili a pustili ho domov?

AUREL:

(Pomaly pokrúti hlavou)

Tým by sme mu len ublížili, Elena. Skratky v duchovnom vývoji neexistujú. Viktor sa tam ešte bude musieť naučiť niečo nesmierne dôležité – bude sa musieť naučiť ďakovať. Ďakovať za suchú kôrku chleba, ďakovať za drsný mramorový prach a znášať mnohé potupy od ľudí, ktorými by doma v 21. storočí pohŕdal. Musí padnúť na samotné dno svojej dôležitosti.

ELENA:

(Zalomiia rukami)

A to ho tam majster Michelangelo nechá takto trpieť?

AUREL:

(Oči mu mysticky zažiaria prastarým poznaním, pozrie na strop ateliéru)

Nie. Majster Michelangelo mu nakoniec pomôže. Pomôže mu spôsobom, ktorý sám renesančný génius nebude v tej chvíli chápať. Príde deň, kedy bude Buonarroti stáť vysoko na lešení pod stropom jednej tichej kaplnky. Na chrbte, s farbou kvapkajúcou do očí, bude maľovať záblesky rajského sna a bude sa vrúcne, z celého srdca modliť za spásu ľudských duší. A v tej sekunde čistého citu, kedy Michelangelo odloží svoje obrovské umelecké ego a stane sa len čistým nástrojom Božieho svetla... v tej sekunde tá modlitba prerazí kód stáročí. Vytvorí takú silnú vesmírnu rezonanciu, že premostí čas a Viktora, osekaného od pýchy, to vtiahne späť domov. Ale kým ten moment nastane, Viktor musí zametať prach.

(Aurel stíchne. Elena sa zahľadí do ohňa v kachliach, kde s tichým pukaním dohárajú zvyšky dreva. Obe duše na Slovensku v tichu bdejú nad osudom svojho majstra, zatiaľ čo päťsto rokov dozadu, v chladnej Florencii, sa pod stropom chrámu začína pripravovať posvätné plátno pre zázrak.)

***

6. Obraz: Žabia filozofia a stratený oheň

Postavy:

• VIKTOR (50): Premoknutý, strapatý, s padajúcimi nohavicami na motúze. V oboch rukách kŕčovito zviera veľkú, slizkú žabu.
• MICHELANGELO BUONARROTI (55): Renesančný majster. Našiel svojho strateného učňa na brehu rieky. V ruke drží kus suchého chleba a koženú kapsu.

Miesto deja:

Florencia, rok 1530. Blatistý, rákosím zarastený breh rieky Arno pod vŕbami. Voda tečie pomaly, na hladine pláva špina. Slnko pomaly zapadá a začína byť chladno.

Dej:

(Viktor sedí čupučky v blate pod vŕbou. Celý sa trasie od zimy, zo saka mu kvapká svätená voda. Pred sebou v dlaniach drží obrovskú žabu, ktorá nafukuje líca a uprene na neho hľadí.)

VIKTOR:

(Hľadí žabe do očí, v žalúdku mu hlasno zaškŕka)

No pozeraj na mňa, pozeraj... Ty potvora zelená, nadúvaš tie mechy, akoby som ti mal tie tvoje splašky vypiť. Tebe je hej, ty si v tejto stredovekej stoke doma. Ale mne škŕka v bruchu tak, že by som zožral aj tie prázdne mušle, čo tu ležia.

(Žaba silno kvákne)

VIKTOR:

Čo kvákaš? Kiežby si bola zlatou rybkou, ty potvora! Tá by mi aspoň splnila tri priania. Vieš, čo by bolo prvé? Zápalky! Obyčajná krabička zápaliek, panvica a liter oleja. Druhé prianie? Nech mi konečne nejaká dobrá duša prišije tento zatratený gombík na gate, lebo si ich musím viazať týmto špinavým motúzom a padajú mi až po kolená! A tretie prianie? Nech sa tu okamžite zjaví tá potvorská čarodejnica, čo išla regenerovať k vode, a odmedituje ma späť domov na Slovensko!

(Žaba sa mu pokúsi vytrhnúť, Viktor ju pevnejšie stisne)

VIKTOR:

Nikam nechoď! Ja ťa síce zabiť neviem, v živote som mäso videl len vykostené v celofáne z hypermarketu... a ty sama sa sotva dobrovoľne dáš na pekáč, však? Ale aj keby som ťa upiekol... ako to urobím? Nemám oheň. Nemám tie nešťastné zápalky!

(Vytiahne z vrecka zlaté hodinky, pozrie na ne a opäť ich schová)

VIKTOR:

Mám tu hodinky za desaťtisíc eur. Rýdze zlato. No načo mi sú? Mám ich vymeniť za zápalky? Či tu vôbec zápalky poznajú? Ó, ja biedna, pyšná duša... čo si ja len počnem v tomto prekliatom storočí...

MICHELANGELO:

(Vystúpi z rákosia, ruky má prekrížené na hrudi, pozoruje ho s prísnym, no hlbokým pohľadom)

Zápalky? O akých to čarodejníckych paličkách zasa blúzníš, môj premočený učeň? A prečo tu v blate vyznávaš lásku tej tustej rouche, namiesto toho, aby si v mojej dielni zametal prach, ako som ti prikázal?

VIKTOR:

(Prudko vyskočí, takmer žabu pustí, nohavice mu opäť skĺznu na boky)

Majstre Michelangelo! Ja... ja som len hľadal oheň. A jedlo. Som hladný ako vlk. Všetko sa pokazilo. Richtár ma oblial svätenou vodou, hodinky nechcel, vraj je to Luciferovo dielo. Čarodejnica je na dovolenke... Som úplne stratený. Ja tu neviem bez svojho sveta ani len oheň založiť!

MICHELANGELO:

(Podíde k nemu, z koženej kapsy vytiahne drsný kus čierneho chleba a hodí ho Viktorovi do blata k nohám)

Tu máš. Zjedz to. Žaby nechaj na pokoji, tie jedia len chudáci z močarísk. Tvoj richtár mal pravdu v jednom – tvoja hlava je plná pýchy a chuti unikať pred prácou. Hľadáš "zápalky" a skratky, no oheň, Viktor, oheň sa rodí z narážania kovu na kameň. Musíš udrieť, aby vyskočila iskra. A ty zatiaľ len beháš po brehu a nariekaš, že ti chýbajú tvoje moderné hračky.

VIKTOR:

(Zdvihne chlieb z blata, utrie ho rukou a hladne doň zahryzne, slzy sa mu miešajú so svätenou vodou na tvári)

Ďakujem... Majstre, ďakujem. Tento chlieb... nikdy som nejedol nič lepšie. Máš pravdu. Som nula. Bez svojich strojov neviem nič.

MICHELANGELO:

(Pozrie sa na neho s prvým náznakom skutočného uznania, položí mu ruku na premočené rameno)

No vidíš. Konečne z teba vypadlo slovo "ďakujem". To je tá najlepšia modlitba, akú si zatiaľ vyriekol. Ožeň tie slzy, moderný majstre. Tvoja nákova a tvoj mramorový blok na teba čakajú. Poďme späť do dielne. Už vieš, že oheň si nekúpiš za zlato. Teraz sa ho musíme naučiť vykresať z tvojich vlastných pľuzgierov.

(Viktor pustí žabu späť do rieky, chytí si oboma rukami padajúce nohavice a so sklonenou hlavou kráča za prísnym renesančným géniom späť do tmavej Florencie, zatiaľ čo noc nad riekou Arno pomaly prebúdza prvé hviezdy.)

***

7. Obraz: Vôňa kávy a kód čistého citu

Postavy:

• AUREL (60): Nositeľ tichého Vedomia a pokoja. Svojou prítomnosťou uzemňuje hluk a učí okolie jemnosti.
• ELENA (25): Viktorova asistentka. Mladá žena, ktorá sa cez bolesť a starosť učí odkladať prchkosť a hľadať v sebe archetyp dôstojnej a citlivej ženy.

Miesto deja:

Slovensko, Viktorov ateliér. V kachliach ticho dohárajú posledné uhlíky, miestnosť je čistá a voňavá. Vonku panuje hlboký večerný pokoj 13. septembra 2026.

Scéna:

(Elena nepokojne prechádza okolo okna. Každú sekundu pozerá na dvere. Vtom sa kľučka potichu pohne a do miestnosti s klobúkom v ruke vstupuje Aurel. Elena k nemu doslova priskočí, oči jej svietia nedočkavosťou a chytí ho za rukáv kabáta.)

ELENA:

(Prudko, dychtivo)

Aurel! Konečne si tu! Preboha, stojím tu u dverí už hodinu! Máš nejaké nové správy o Viktorovi? Už vieš, čo s ním je? Našiel tú vodu, alebo ho nadobro zavreli?! Hovor, prosím ťa!

AUREL:

(Zastane, jemne položí klobúk na stôl, pozrie na jej ruku na svojom rukáve a potom jej uprie do očí dlhý, nesmierne pokojný a vážny pohľad. Hlas má tichý a vyrovnaný)

Mier s tebou, Elena. Najskôr sa pekne pozdravme, ako sa na slušných ľudí patrí... A môžem vás poprosiť najskôr o šálku kávy?

ELENA:

(Prudko stiahne ruku, na lícach sa jej objaví hlboký červeňec. Uvedomí si svoju prchkosť, skloní hlavu a zrazu sa cíti nesmierne zahanbená)

Ach... prepáč, Aurel. Dobrý večer... Ja... zasa som vyletela ako bláznivá. Správam sa, akoby som ani nebola ženou pokoja a poriadku. Hneď ti ju uvarím.

AUREL:

(Pomaly si sadá do kresla, očami plnými otcovskej prísnosti, no i hlbokej lásky ju sprevádza)

To je v poriadku, Elena. No pamätajte, že pravá sila ženy nežije v tlaku, kriku ani v netrpezlivom pobehovaní. Žena má mať v mojich očiach vždy dôstojné vystupovanie, noblesu a cit pre jemné správanie. Vy ste predsa tou, ktorá udržiava teplo tohto ohniska. Ak vy stratíte ladnosť a pokoj, do ateliéru vstúpi chaos, a v chaose sa neviditeľné nitky vesmíru hľadajú len veľmi ťažko.

ELENA:

(S pokorou prikývne, položí pred neho voňavú šálku kávy a sadne si oproti nemu, ruky zložené v lone)

Máš pravdu, Aurel. Už som ticho. Už som bdelá. Povedz mi teda... ako je na tom náš majster?

AUREL:

(Odpije si z kávy, vôňa sa rozleje po miestnosti, jeho tvár zmäkne)

Nesu nesmierne vzácnu zvesť, Elena. Viktor už precitá. Jeho staré, pyšné, mediálne ego sa tam na brehu kalnej rieky Arno definitívne zrútilo. Plakal nad obyčajným kusom suchého chleba, ktorý mu dal Michelangelo, a prvýkrát v živote zo srdca vyriekol slovo "ďakujem". Pustil zo zovretia svoju chamtivosť a čoskoro sa vráti domov.

ELENA:

(Vydýchne s úľavou, oči sa jej zalejú slzami)

Vďaka Bohu... Takže už prichádza?

AUREL:

(Zdvihne prst, pohľad uprie do neznáma)

Ešte nie, Elena. Ešte musí poznať a prežiť vo svojom vlastnom vnútri tú najvyššiu silu – silu modlitby. Modlitby, ktorá nedokáže zázraky cez naučené poučky z kníh, ale vtedy, ak je prenesená v absolútne čistej láske, obete a hlbokej dôvere v Božiu pomoc. Práve v tejto sekunde, päťsto rokov dozadu, leží majster Michelangelo na lešení pod stropom kaplnky. Telo ho bolí, farba mu tečie do očí, no jeho duša horí čistým citom. Začína sa vrúcne modliť za spásu všetkých strápených duší umenia... a táto svätá frekvencia už letí časom, aby vyzdvihla Viktora z renesančného prachu. Bdejme s nimi, Elena. Už to prichádza.

(V miestnosti opäť nastane hlboké, magnetické ticho. Elena s úctou a narovnaným chrbátom sedí vedľa Aurela. Obaja uprene hľadia na surový mramorový blok uprostred ateliéru, okolo ktorého vzduch začína nebadane, modrasto vibrovať.)

8. Obraz:

Kód exodu a pád do slobody

Postavy:

• VIKTOR (50): Osekaný od pýchy, unavený, s bolesťou v krížoch, no vnútorne slobodný. Prelieta časom rovno do svojho domova.
• MICHELANGELO BUONARROTI (55): Renesančný génius na lešení. Jeho vrúcna modlitba za spásu duší premostila stáročia.
• AUREL (60): Tichý svedok, ktorý dopíja kávu a s úsmevom očakáva návrat majstra.
• ELENA (25): Žena, ktorá prebudila svoju jemnosť a s dychtivou radosťou víta premeneného umelca.

I. DEJSTVO: Rezonancia pod nebeským stropom

Miesto deja:

Paralelne: Vysoké drevené lešenie pod stropom šerej kaplnky vo Florencii (rok 1530) a útulný, čistý ateliér na Slovensku (september 2026), kde v kachliach praská drevo.

Scéna:

(Florencia, rok 1530. Tichá kaplnka. Vysoko pod stropom, na rozvŕzganom drevenom lešení, leží na chrbte Michelangelo. Ruka sa mu trasie, husto hustá farba mu kvapká do očí a na bradu. Z hĺbky hrude sa nahlas a vrúcne modlí za spásu všetkých strápených ľudských duší. Dole pod lešením stojí Viktor. Hľadí nahor a na hlavu mu dopadne kvapka majstrovho potu. V tej sekunde sa vo Viktorovi niečo zlomí. Zrodí sa čistý súcit.)

VIKTOR:

(Sám pre seba, s hlbokým pohnutím v hrudi)

Pozri sa na neho... On tam hore umiera pre večnosť. Trpí pre čisté svetlo. A ja? Ja tu len zdola nahor pozerám, nariekam za svojím gombíkom, telefónom a hľadám stredoveké pláže... Viktor, takto teda nie! Dosť bolo tvojej dôležitosti! Už konečne pohni svojím zadkom a vylez k majstrovi hore! Budeš miešať farby, podávať dláta, hocičo... Áno, už idem!

(Viktor chytí drevený rebrík a začne liezť nahor. S každým krokom, ako s bolesťou v krížoch premáha svoju lenivú telesnosť a ťažké sako, cíti podivuhodnú voľnosť. V hlave mu utícha hluk 21. storočia. Myšlienky sú čisté a slobodné. Spoznáva neopísateľnú silu, ktorá je v dobrom chcení pomôcť z čistej lásky a nezištne.)

MICHELANGELO:

(Hore na lešení, v extáze modlitby, nevidí Viktora, no vysiela vlnu absolútnej dôvery v Božiu pomoc)

...Ó, Pane, osloboď ich duchov z väzenia hmoty a chladného kameňa pýchy! Daj im poznať tvoje svetlo!

(V tej sekunde sa Viktorova prebudená vlna pomoci stretne s Michelangelovou modlitbou. Dve duše zarezonujú na rovnakej frekvencii. Časopriestor prudko zašumí a masívne drevené lešenie sa na chvíľu silno rozvibruje statickou energiou. Viktor, neznalý liezť v stredovekých výškach, stratí rovnováhu, zakolíše sa a s výkrikom náhle padá z výšky nadol do prázdna kaplnky.)

VIKTOR:

(Padá, ruky vystreté k nebu, z celého srdca kričí to najúprimnejšie pokánie svojho života)

Pane Bože, pomôž mi, prosím! Už nikdy viac sa ti nesprotivím! Už nikdy viac!

(V tom okamihu preletí kaplnkou oslepujúci, silný modravý záblesk. Mystická žiara v sekunde obkolesí padajúceho Viktora a celého ho pohltí do seba. Viktor nedopadne na kamennú podlahu renesančného chrámu. Zmizne v tichu.)

***

II. DEJSTVO: Návrat na Slovensko

(Slovensko, september 2026. Ateliér. Aurel práve dopíja šálku kávy, ktorú mu Elena pripravila. V krbe ticho praská oheň. Nad neotesaným mramorovým blokom uprostred miestnosti zrazu s hlasným elektrickým puknutím vybuchne modrá žiara.)

(Z ničoho nič, s obrovským rachotom, dopadne mokrý, strapatý a zafúkaný Viktor rovno uprostred izby na drevenú posteľ pri krbe. Nohy postele pod tou nečakanou váhou a silou časového prepadu hlasno zapraštia.)

VIKTOR:

(Leží na chrbte, lapá po dychu, v ruke stále kŕčovito zviera staré renesančné dláto a na hlave má koženú zásteru)

Chlieb... suchý chlieb... ďakujem... Gate mi držia...

AUREL:

(Pomaly položí prázdnu šálku na stôl, ani brvou nepohne, na tvári sa mu usadí len ten jeho typický, tichý a hlboký úsmev človeka, ktorý to celý čas presne takto čakal)

Vítaj doma, majstre. Vidím, že svätená voda už uschla a oheň svedomia sa rozhorel.

ELENA:

(Celá bez seba, nadšene zvýskne, až jej padne utierka z rúk, a s rozžiarenými očami uteká cez celý ateliér k posteli)

Viktor!!! Ty žiješ! Ty si tu!

VIKTOR:

(Pomaly sa posadí ku stolu, šatstvo má stále trochu zafúkané renesančným prachom. Pozrie sa na svoje dlane, na ktorých sú skutočné, čerstvé kováčske a sochárske pľuzgiere. Potom sa láskavo, s hlbokým súcitom a slzami úprimného dojatiu pozrie na oboch svojich priateľov – na Elenu i Aurela)

Elena... Aurel... Ďakujem vám. Ďakujem za tento domov.

(Pozrie na Elenu s tichou nehou)

Elena, môžem ťa, prosím, poprosiť... o obyčajnú šálku kávy a kus chleba?

ELENA:

(S obrovskou radosťou v očiach, narovnaná a plná ženskej ladnosti)

Hneď to bude, majstre Viktor. Hneď to prinesiem.

AUREL:

(Pomaly pristúpi k nemu, položí mu ruku na rameno a na jeho tvári sa rozhostí ten najčistejší, tichý a hlboký úsmev)

Vítajte, majster Viktor. Ste opäť doma... a vaše dielo sa už teraz podarí.

(Viktor pevne uchopí staré dláto, ktoré si priniesol z renesancie, a s hlbokým mierom v hrudi sa pozrie na surový domáci mramorový blok. V jeho očiach už nesvieti túžba po sláve, ale čistá, tichá pokora umelca, ktorý konečne vie, ako urobiť ten prvý, správny úder dláta.)

Autori: Vlastimil a Gemini