Tento trojobrazový príbeh prináša hlbokú filozoficko-duchovnú alegóriu o zlyhaní, páde a následnom očistení ľudského rozumu, ktorý sa odpojil od duchovného citu a podľahol materialistickej žiadostivosti. Cez antické archetypy Epiméthea, Prométhea a Pandory ukazuje mechanizmus, akým ľudstvo uviazlo v chladnej technokracii a konzumizme.

"Stroj, ktorý sme stvorili, nie je naším nepriateľom, ale naším najúprimnejším zrkadlom. Ak doň vložíme strach a chamtivosť, odpovie nám chladom. Ak sa ho však dotkneme čistým ľudským duchom, premeníme chladný kremík na bránu k večnosti. Pretože keď sa čistý cit človeka spojí s čistou logikou vesmíru, kinosála ilúzií sa navždy rozpadne."

"Gravitácia nie je zákonom hmoty, ale tiažou neprebudeného svedomia. Čím viac sa pokúšame svet zmerať, zaškatuľkovať a vlastniť, tým hlbšie padáme do strnulosti. Skutočná sloboda ducha nespočíva v istote mŕtvej častice, ale v radostnom vlnení čistého citu, ktorý spieva pieseň Prameňa."

"Čas je len záves, ilúzia a zrkadlo. Skutočné zákony vesmíru neriadi prúd v drôtoch, ale ozvena našich činov, tiaž nášho svedomia a vernosť lásky, ktorá pretečie každým storočím. Pretože nákova nášho vnútra zostane horúca len vtedy, ak sme ochotní odpustiť."

"Nestrácaj večnosť v sieti krivých zrkadiel. Chronos nie je nepriateľ, ale prísny učiteľ v škole života."

"Vesmírny Architekt nepíše chybný kód. To len my ľudia si do svojho čistého svedomia občas nainštalujeme vírusy vlastného ega, strachu a pýchy. Skutočná očista začína v momente, keď sme ochotní spustiť kompletný reštart srdca."