"Sám si si vybral, tak nefňukaj!"

Michelangelo

Ak srdce nie je samé...

(´Poézia v próze)

Vznešený Pane môjho života, neviem, či sa naplnila Tvoja vôľa vo mne. Dni prichádzajú podobné jeden druhému, akoby odchádzal čas Tvojej milostí, a noc bez lásky hrozí prísť a neodísť.

Kvety popadali do prachu a nik ich nezbiera. Ostali samé pre seba. Struny harfy, ktoré som s radosťou napínal pre iných, povolili a stratili tóny. Odišlo obecenstvo.

Nepolievam Tvoje sadenice. Neprichádzajú pútnici potešiť sa, nehľadajú večné hodnoty. Už nik pri mne spomienky na Teba nerozvíja.

Zaspávam v tieni Tvojej záhrady a prežívam strašný sen: prešiel už všetok čas. Okolie je pusté, zeleň chýba. Všetko je prestúpené železom, plastom a kameňom, len ponurí obraz a bezduchý zisk. Počuť iba chladné rečnenie, šialený smiech bez citu, čistoty, srdečnosti – syn diabla, materializmus, už city potlačil, zneuctil, všetko nakazil. Už cesty všetkých sa rozdelili.

Iba milosť času, ešte daná k obratu, hľadí smutne v odbíjaní dvanástej, uzatvára sa. Ostáva bolesť dlhej chvíle nečasu, vo veciach a zábavách tohto sveta, času hýrenia stúpencov smrti. Iba zisk a kultúra tela sa pestuje, bez ducha tu byť ľudia sa rozhodli.

Vidím, Pane, ako si odtiahol svoju ruku lásky, a vystrel ruku spravodlivosti, Tvoj meč. Už dospeli sme na koniec tejto hry. Končí sa hra na život a smrť, hoci ľudia si myslia, že ešte nikdy pred tým neužili toľko života, myšlienok a potešení.

Iba čas trasie sa v mrazivej predtuche, vyčkáva ešte na chvíľu. Trpí chvíľu faloše, blúznenia a pôžitkov bez citu, bez duše, opojné vysávanie sily ľuďmi navzájom. Trpí hrdúsenie čistoty, skromnosti, ušľachtilosti, pravej ľudskosti v prepojení na Knieža noci, a potom... prázdnota v duši zabolí a čas ukáže Pravdu, Tvoju pravdu, Pane!

Ale žiadna nádej, žiadne svetlo, žiadne láskavé slovo, hrejivé pohladenie, nič! Už blíži sa iba tiché stínanie ľudských duší, ktoré Pravdu nechceli, v hlučnej vrave vlastných prianí, a lásku skutočnú zamenili za sebalásku, pôžitok, slávu, peniaze!

Iba utrpenie otvára oči duší viac a viac, prináša vytriezvenie a posledné časy pýchy, márnivosti...

Už iba horúce slzy volajú na ratu v prežití slov spravodlivých: "Volal som nepočuli ste, bol som s vami, dával som, odmietli ste. Pre Slovo ste nemali ani čas a teraz... je pozde"!

Prechádzam úrovňami tohto príbehu, a zdá sa mi, ako by to nebol sen, ale niečo, čo sa tu deje, čo sa má stať...

A hľa... prichádza spanilá bytosť v nádhernom plášti nehou a čistou ženstva vyžarujúc.

Osloviac nežne priateľsky: "Básnik, netráp sa. Chop sa svojej harfy. Chceš sa rozlúčiť, odísť? Že necháš svoju pieseň ladom, uprostred biedy a kriku doby? Naplň si oči i dušu farbami, ktoré sa vlnia na prúde tichej krásy a pokory.

Márna je Tvoja snaha oslobodiť ľudí od puta ich vlastných prianí. Ovládni vlastné. Premeň olovo na zlato a potom povieš o ňom v láske, žitým príkladom. Ľudia vytušia zlato, a kto smie zlato vidieť, otvorí sa i poučeniam. Ak uvidia v Tebe svetlý príklad, ako Ty radostne plníš svoju úlohu a bdieš, uľaví sa im v duši.

Precítia trápenie svojho života ako oslobodzujúce napomínanie, aby sa nezastavovali v starých šľapajach, aby sa premenili a pristúpili k novým povolaniam vo Svetle.

Zo srdca ľudí musí tryskať túžba po Pravde. Každý sám za seba stojí v živote. Buď padá vo Svetle alebo Svetlo hľadá... a stúpa.

Vedz teda, priateľ milý, že tá skutočná láska, je láska Božia vo Svetle. Tečie Stvorením ako životná miazga, ako životodarná krv ľudským telom. Áno, láska je nádherná, svieti a občerstvuje. Voda živá – prúdi zo Svetla nadol, z nevysýchajúceho prameňa - prúdi Svätým Grálom.

To, čo smieš roznášať svojou piesňou vo svojom okolí, je pre srdcia, ktoré samé už rozbili kamenné hradby chladného rozumu okolo svojich duší a prekročili kult sebalásky. Aj keď sú v tom iskierky svetla, tóny z hudby života, čo rozochvieva struny ľudskej duše, pre ľudí rozumových sú to stále iba slová a neuchopiteľné ideály.

Nesmúť, že iní v inom pieseň vidia. Víno, ktoré sa pije vo svetlých výšinách je bez hustoty, nedá sa zmerať a predsa chutí nebesky. Je v náhliacich sa potokoch, v kvitnúcich stromoch, v poctivej práci a nezištnej pomoci. V úsmeve, ktorý srdce rozdáva a tancuje v kútikoch nežných očí, ktoré ľúbia a tešia.

Vtáčím štebotom prehriate ráno príde znova i keď v inom čase inej úrovni. Na záhradnom chodníku, kde v obzory lúčov vychádzajúceho slnka znie hrkútavý spev holubíc, to vznešené svetlo Spravodlivosti vkročiť opäť uvidíš, roznežnené láskajúcim čarom nebeskej zelene. A znova sa vynorí ľudská dobrota pretkaná vôňou ruží a ľalií a melódie Tvojich piesní opäť budú radostne znieť zároveň s ostatnými".

Anjelská bytosť odišla a zostala nádherná Spomienka...

****

Prichádzajú mi obrazy prežití radosti i trápenia, prezerám srdce sveta a cítim, že všetko je zaslúžené, čo je v ňom. Či je to dobré a či zlé? Je to hodné lásky, ak srdce žije a miluje, ak nie je samé v okovách ani vo vetre. Ak bije pre niekoho, komu smie byť užitočné, s kým smie byť.

Ak si zo sveta vyberie to "dobré" a z toho "zlého" poučenie.

Vlastimil

Syn diabla a piesne Svätého Grálu

(Scénka - Ak srdce nie je samé)

"Sám si si vybral, tak nefňukaj!"

Michelangelo

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Básnik a hľadač, ktorý po prežití veľkej búrky upadol do apatie a bezmocnosti z vízie budúcnosti sveta. Jeho harfa je nemá.
• SPANILÁ BYTOSŤ: Anjelská manifestácia čistého ženstva, pokory a nebeskej nehy. Vyžaruje ružové a zlaté svetlo.
• HLAS VÝŠIN: Hlboký, ochranný kozmický akord, zosobnenie vyššieho Zákona a Spravodlivosti.

Scéna:

Javisko odhaľuje pustošivý obraz. Je to zvädnutá, pustá záhrada, kde namiesto zelene dominujú chladné sivé konštrukcie – kusy železa, plasty a neforemné kamene. Svetlo je mdlé, syntetické. V pozadí matne počuť mechanické zvuky, šialený smiech bez citu a chladné rečnenie rozumu – ozveny sveta, ktorý ovládol "Syn diabla" [materializmus]. Pútnik leží priamo v prachu zeme, bezvládny. Vedľa neho leží harfa s úplne povolenými, visiacimi strunami. Nad javiskom svietia obrovské hodiny, ktorých ručička neúprosne bije dvanástu hodinu – koniec času milosti.

PÚTNIK:

(Leží s tvárou v prachu, jeho hlas je tichý, zlomený absolútnou apatiou)

Všetko je stratené, Pane... Uvidel som koniec tejto hry na život a na smrť. Čas Tvojej milosti sa uzavrel a noc bez lásky hrozí prísť a neodísť. Okolie je pusté, zničené, zeleň chýba.... Všetko je prestúpené železom, plastom a kameňom, len ponurí obraz a bezduchý zisk. Počuť iba chladné rečnenie, šialený smiech bez citu, čistoty, srdečnosti – syn diabla, materializmus, už city potlačil, zneuctil, všetko nakazil. Už cesty všetkých sa rozdelili.

Ľudia sa rozhodli byť bez ducha. Pestujú len kultúru tela a hýria v nečase tejto doby... áno, poslednej doby. Vystrel si ruku spravodlivosti, Tvoj Meč už visí nad nimi. Čaká svet len tiché stínanie duší, ktoré Pravdu nechceli, lebo pre Slovo nemali čas...

(Otočí sa na chrbát, hľadí na harfu)

Načo ešte napínať struny? Kvety popadali do prachu a nik ich nezbiera. Moje struny povolili, stratili tóny... Obecenstvo odišlo. Nepolievam Tvoje sadenice, Pane, už niet pre koho. Musím tu byť, Pane? Ako rád by som odišiel...

(V tom momente mechanické zvuky v pozadí utíchnu. Umelé svetlo je prerazené nádherným, mäkkým prúdom ružovej a zlatej žiary. Priestorom sa rozleje intenzívna vôňa rozkvitnutých ruží a ľalií. Zjavuje sa Spanilá bytosť, jej plášť sa vlní ako tichá krása.)

SPANILÁ BYTOSŤ:

(Pristúpi k nemu s nesmiernou nehou, jej hlas je ako pohladenie matky, no je v ňom pevnosť)

Básnik... netráp sa. Chop sa znova svojej harfy! Naozaj sa chceš rozlúčiť, nechať svoju pieseň ladom uprostred tejto biedy, prázdnoty a hlučného kriku doby? Naplň svoje oči i dušu farbami, ktoré sa vlnia na prúde tichej krásy a pokory. Sú tu ešte duše, ktoré počujú tvoju pieseň, hoci ich nevidíš, sú pri tebe, v tvojom okolí, keď hráš, keď bdieš...

PÚTNIK:

(Nadvihne hlavu z prachu, pozrie na ňu unaveným zrakom)

Márnosť... Všetko je to márne, vznešená pani.

SPANILÁ BYTOSŤ:

(Usmieva sa, kľakne si k nemu do prachu)

Áno, márna je tvoja snaha oslobodiť ľudí od puta ich vlastných prianí. Každý sám za seba stojí v živote, každý sám buď padá, alebo Svetlo hľadá. Ty však ovládni svoje prianie spasiť všetkých! Nežiadaj od sveta vďaku ani potlesk. Menej je niekedy viac. Premeň olovo svojho žiaľu na rýdze zlato radosti u každej duše, ktorá pri tebe rozsvieti svojho ducha, a potom o Bohu hovor v láske – svojím žitým príkladom! Keď ľudia v tebe uvidia svetlý, radostný príklad toho, ako si plníš svoju úlohu a bdieš, uľaví sa im v duši. Kto je schopný zlato čistých tónov počuť, ten sa otvorí i poučeniam.

PÚTNIK:

(Pomaly sa posadí, no v hlase má stále pochybnosť rozumu)

Ale pre ľudí rozumu sú to stále len slová, neuchopiteľné ideály! Oni rátajú peniaze, uctievajú kult tela, hrajú piesne slepých tónov nížin! Moje piesne sú pre nich nepočuteľné...

SPANILÁ BYTOSŤ:

(Jej oči tancujú nebeským čarom)

Pre ľudí oddaných konzumu to vždy budú len prázdne slová, vzdialené tóny, pretože ich duše sú obohnané kamennými hradbami chladného rozumu. No tvoja pieseň, Básnik, je určená pre srdcia, ktoré tie hradby už rozbili a prekročili kult sebalásky! Sú ešte také... Nesmúť, že iní v tvojej piesni nič nevidia. Víno, ktoré sa pije vo svetlých Výšinách, nemá pozemskú hustotu, nedá sa zmerať – a predsa chutí nebesky! Je ukryté v náhliacich sa potokoch, v kvitnúcich stromoch, v poctivej práci a v nezištnej pomoci. Je v úsmeve, ktorý srdce rozdáva v kútikoch nežných očí, ktoré ľúbia a tešia. Pamätaj, skutočná Láska je Božie Svetlo, ktoré tečie Stvorením ako životodarná krv – prúdi k nám z Výšin, zo Svätého Grálu!

(Z hlbín pozadia sa ozve velebný, ochranný hudobný akord. Hodiny na stene prestanú tikať a ich hrozivý rozmer sa rozplynie.)

HLAS VÝŠIN:

(Ozýva sa ako hlboký, teplý bas, ktorý rezonuje celým priestorom)

Počúvaj ju, Pútnik! To vznešené svetlo Spravodlivosti, ktorého príchodu a Meča si sa tak bál, vkročí do tvojej záhrady opäť. Príde čoskoro. No nepríde ničiť; po tejto očiste nastane svitanie Nového veku, prvé lúče prinesú roznežnenie, láskavé čaro nebeskej zelene. Vtáčím štebotom prehriate ráno príde znova, a ľudská dobrota sa vynorí pretkaná vôňou ruží a ľalií. Všetko, čo svet prežíva, je zaslúžené, no tvoje srdce už nebude samé v okovách ani vo vetre.

PÚTNIK:

(Berie harfu do rúk, začína pomaly napínať jej struny, do tváre sa mu vracia krv a život)

Moje srdce... už nie je samé... Pretože bije pre Niekoho, komu smie byť užitočné, s kým smie v duchu byť!

HLAS VÝŠIN:

(Svetlo na javisku sa mení na nádhernú rannú zoru, sivé železné konštrukcie obrastajú živým zeleným brečtanom.)

Áno tak, Básnik. Vyber si zo sveta to dobré a z toho zlého si vezmi hlboké poučenie. Melódie tvojich piesní budú opäť radostne znieť zároveň s ostatnými vo Svetle!

PÚTNIK:

(Stojí pevne, harfa v jeho rukách ticho, no čisto zarezonuje. Hľadí na divákov s pohľadom plným pokory a prebudenej nádeje.)

Spomienka zostáva... Údel človeka spočíva v nezištnej Láske. A kým moje srdce bije pre Svetlo, nikdy viac nebude samé!

(Svetlo pomaly slabne do hrejivého tónu zory.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini