Anjelská

"Priateľ je, kto o vás vie všetko a má vás stále rovnako rád."

C. E. Hubbard

Čo sa stane s ľudskou dušou, keď z nej opadne túžba po pozemskej sláve a uznaní?
Táto hlboká a nežná báseň nás zavádza do tichého priestoru bezpodmienečnej lásky a čistého duchovného sprievodcovstva. Rozpráva o prítomnosti anjelskej duše, ktorá nás nesúdi za naše chyby, ale svojím jemným dotykom roztápa skaly našich omylov a viny. Ponúka nám bezpečný prístav plný vďačnosti, dôvery a mieru, v ktorom každá vnútorná noc človeka definitívne prechádza do žiarivého dňa.

***

Anjelská

(Poézia)

Aj keby človek dušu obetoval,

život pre iného dal,

jedno i v láske by si udržal –

"ja", to ľudské, z nebies dar.

Perute anjelské človek si dáva,

pomoc ľuďom vyhľadáva,

no srdce anjela je ako nebeská brána –

vstúpiš tam,

keď odpadne i ľudská sláva.

Závora je to, žiadna brána,

uznanie nepretrvá, ani sláva,

ale – jemný dotyk v láske anjela

otvára Ti chvenie nebeského rána.

Vlastnosť rýdza, anjelská,

krása vznešená, tvár spanilá,

s Tebou cíti v radosti i v núdzi,

neopúšťa, nesúdi, v Láske bdie, v srdci žiari...

znie hlas domova.

Cítiš nehu v Tvojom poli,

ako dotyk nežnej rannej zory.

Jej perute sú Tvojim zrakom,

omyly, vina ako tvrdá skala v žiare horí.

Cítiš - duch ožíva, síli, k srdcu života sa blíži,

skalu borí, v dôvere, radosti, dotykom...

Anjelska duša ukazuje smer,

v duši svetlo, v srdci mier,

smútok, samota, trýzeň odpadá,

noc prechádza v deň.

Žiadna vášeň, žiadna vráska,

len vďačnosť, radosť, dôvera...

Božiu vôľu zrkadlia krídla anjela - nahor ukázaná cesta.

Vlastimil

Tavenie skaly v rannej zore

(Scénka - Anjelská)

Postavy:

• PÚTNIK (ZAŤAŽENÝ DUCH): Muž kráčajúci v hlbokom predklone pod neúnosnou ťarchou čierneho, ostrého a drsného kameňa, ktorý mu ako symbol viny a omylov prirástol priamo k hrudi. Jeho zrak je zlomený, upretý do prachu.
• ANJELSKÁ DUŠA (VERNÝ PRIATEĽ): Bytosť v čistom, svetlo-blankytnom šate, z ktorej vyžaruje hrejivé, hlboké teplo. Nemá žiadne svetské ozdoby ani šperky, no jej prítomnosť prináša na scénu tichú, vznešenú hudbu domova.

Scéna:

Scéna je pustá, tmavá, plná ostrých, hrozivých skalných útesov. Všade vládne hlboká, mrazivá noc. Pútnik sedí schúlený na zemi, oboma rukami kŕčovito zviera čierny kameň na svojej hrudi. Každý jeho pohyb sprevádza trýzeň a samota. Náhle, bez akéhokoľvek hluku či pátosu, vstúpi na scénu Anjelská duša. Nekráča z výšky, ale prichádza pevne po tej istej kamenistej zemi ako Pútnik.

PÚTNIK

(Zúfalo, priam bez dychu, zviera kameň, až mu belejú kĺby na prstoch.)

Táto noc... táto noc je nekonečná a chladná. Moje vlastné omyly, moja minulosť a každá jedna vina ma pripútali k tejto zemi ako táto prekliata, tvrdá skala na mojej hrudi. Skúšal som už všetko! Hľadal som pozemské uznanie, túžil som, aby ľudia oslavovali moje činy, no tá sláva... tá sláva ma len uväznila. Každé zatlieskanie bola len ďalšia mreža. Som úplne sám so svojím smútkom a nikto ma z tohto väzenia nedokáže vypustiť!

ANJELSKÁ DUŠA

(Pomaly a s neopísateľným pokojom podíde k nemu. Jej hlas je tichý, melodický a plný absolútneho prijatia.)

Hľadal si bránu tam, kde bola v skutočnosti len ťažká závora pozemského uznania, priateľu. Táto ľudská sláva nepretrvá, rýchlo odpadne. Volal si ma v časoch svojej pýchy, no ja prichádzam až teraz – v momente, keď táto sláva odpadla do prachu a ty stojíš predo mnou nahý vo svojej bolesti väzňa. Netráp sa. Ja o tebe viem všetko... poznám každé tvoje zakopnutie, a predsa ťa mám stále rovnako ráda.

PÚTNIK

(Odvracia hlavu, schúli sa ešte viac do klbka, akoby sa bál jej čistoty.)

Nedotýkaj sa ma! Moja duša je plná hlbokých vrások, vášní a hriechu. Ty ma predsa musíš odsúdiť! Každý ma odsúdil! Pozri sa na tento čierny balvan – ten sa nedá len tak zmazať. Je to tvrdá, chladná realita! A ty si vznešená bytosť samotného raja!

ANJELSKÁ DUŠA

(Jemne sa pousmeje, v jej tvári žiari čistá, spanilá krása a vznešenosť. Bez zaváhania klesne k nemu do prachu a položí svoju ruku priamo na drsný čierny kameň na jeho hrudi.)

Anjelské srdce je ako nebeská brána, Pútnik. Ono nesúdi a nikdy neopúšťa v núdzi. V mojom prežívaní niet žiadnej ľudskej vášne, len čistá vďačnosť, radosť a vernosť. Aj keby človek svoju vlastnú dušu obetoval a život pre iného dal, jedno si v pravej láske vždy udrží – svoje čisté "ja", ten vznešený dar z nebies, ktorý v tebe stále žije. Nechaj moju lásku bdieť v tvojom poli, prežiari tvoju samotu a ty ucítiš volanie výšin... Cítiš ten domov?

(V tom istom okamihu, pod jemným dotykom ruky Anjelskej duše, začne čierny, ostrý kameň na Pútnikovej hrudi hlboko červeno žasnúť. Stratí svoju ostrosť a začína sa topiť ako vosk v obrovskej páľave. Z hlbín scény, spoza temných útesov, začne vyžarovať teplá, nádherná ružovo-zlatá ranná zora.)

PÚTNIK

(Hlboko a slobodne sa nadýchne, akoby sa mu po rokoch uvoľnili pľúca. Narovnáva chrbát, zatiaľ čo roztopený kameň z neho odpadáva a mení sa na čisté svetlo.)

Čo je to... čo je to za neopísateľné teplo? Moja skala... tá tvrdá vina... ona v tvojom žiare horí a mizne! Cítim takú nehu v celom svojom poli, akoby ma oblial dotyk nežnej rannej zory. Môj duch... môj duch opäť ožíva! Síli! Smútok, samota i tá strašná, dlhoročná trýzeň zo mňa padá ako starý šat! Moja noc práve prechádza v jasný, svieži deň!

ANJELSKÁ DUŠA

(Pomaly vstane, rozprestrie svoje ramená a jej svetlo-blankytný šat sa v lúčoch stúpajúceho ranného svetla zalieva čistou, oslnivou bielou žiarou. Ukáže rukou smerom nahor.)

Anjelské perute a tvoja vďačnosť sú teraz tvojím vlastným zaostrením zraku, ktorým zrieš pravdu. Pozri sa nad seba. Tieto perute tu nie sú pre obdiv sveta ani pre slávu. Ony len verne zrkadlia Božiu vôľu a ukazujú ti cestu domov.

PÚTNIK

(Vstáva zo zeme s absolútnou ľahkosťou. Jeho tvár je vyhladená, bez vrások, spanilá a celá zaliata svetlom. V jeho očiach žiari čistý mier.)

Už ho počujem... Už opäť počujem ten tichý, nežný hlas. Znie hlas môjho skutočného domova! V duši mám svetlo, v srdci mier, radosť a hlbokú vďačnosť. Našiel som smer, po ktorom chcem kráčať v neotrasiteľnej dôvere.

(Anjelská duša s láskou ustúpi o krok späť do hrejivých lúčov svitania, no jej ruka stále neochvejne ukazuje nahor k majestátnemu, žiariacemu nebeskému horizontu. Pútnik vykročí vpred, v ústrety novému ránu, pevný a slobodný. Opona pomaly padá za sprievodu vznešenej, svetlej a kryštálovo čistej melódie ranného svitania, ktorá v divákovi zanecháva pocit hlbokého vnútorného oslobodenia.)

Koniec scénky

Vlastimil a Gemini