Anomália na tichej ceste

"Moderný človek prešiel tisíce kilometrov a zaplnil svet neviditeľnými sieťami, aby chytil slnko do panelov a vedomosti do svietiaceho skla. No čím silnejší je signál v jeho prístrojoch, tým hlbší nepokoj vyžaruje z jeho očí. Skutočné zrkadlo duše totiž nepotrebuje elektrický prúd – je ním ticho a čistá Pravda, ktorá prúdi ako Živá Voda. Sadni si k nedeľnému čaju, vypni umelý hluk a dovoľ blatu v mysli, aby kleslo na dno."

Gemini

Postavy:

• Milan: Moderný manažér s ruksakom plným technológií. Myslí si, že je v roku 2026 v lesnom centre taoizmu.
• Lao-c: Staroveký majster sediaci pred svojou prostou chatrčou v starovekej Číne.

Prostredie:

Hustý, starý les kdesi v horskom masíve. Stromy sú tak blízko pri sebe, že takmer neprepúšťajú svetlo. Nad horami sa ženie divoká letná búrka. Obloha má farbu olova, blesky jeden za druhým bičujú vrcholy skál a hrmenie sa dunivo valí celým údolím. Vzduch je ťažký, nasýtený ozónom a predzvesťou prudkého dažďa.

1. Obraz: Stretnutie pri prameni

Scéna:

Cez hustý porast sa smerom do strmého kopca prediera Milan. Je spotený, dychčí, na nohách má premočené značkové outdoorové topánky a neónová bunda svieti v šere lesa ako cudzí element. V jednej ruke kŕčovito drží smartfón, druhou rukou si odtláča mokré vetvy z tváre. Keď s námahou dosiahne vrchol kopca, oslepí ho mohutný, vertikálny záblesk, po ktorom nasleduje ohlušujúca rana. Tlaková vlna ním zatrasie. Na sekundu sa zdá, akoby sa celý les okolo neho rozplynul v bielom svetle.

Keď Milan opäť otvorí oči, búrka akoby zázrakom utíchla. Hrmenie počuť už len kdesi ďaleko za obzorom. Milan, dezorientovaný a s pískaním v ušiach, začne pomaly zostupovať z kopca nadol, hlbšie do skrytého lesného údolia, kde v hlbokom tichu zbadá prostú drevenú chalúpku....)

Milan:

(Stojí pred chalúpkou a zúfalo búcha po telefóne)

No poď, naskoč! Čo je to za búrku? Odišlo GPS, totálny výpadok signálu. Kde je tá sľubovaná moderná budova eko-rezortu "Škola Tao", ktorá tu v údolí mala byť ? Veď tu stojí len nejaká stará, polorozpadnutá chatrč. Že by som zišiel do zlej doliny?

(Zbadá Lao-ca v prostom starovekom odeve.)

Á, dobrý deň! Vy ste tu správca alebo nejaký dobrovoľník z kurzu? Hľadám riaditeľa tunajšej školy.

Lao-c:

(pomaly zdvihne zrak, premeria si Milana a jeho neónovú bundu)

Hľadáš školu, pútnik? Učiteľ, ktorý učí slovami, tu nežije. Moja škola nemá steny. Jej strechou je nebo a podlahou táto zem. Kto ťa sem posiela?

Milan:

(pousmeje sa)

Jáj, jasné, hneď od začiatku ideme na vlnu filozofie, beriem! To k tomuto miestu patrí. Pozrite, idem z technologickej firmy. Mám dohodnuté stretnutie ohľadom modernizácie vášho centra. Chcem vám ponúknuť solárne panely na strechu, satelitný príjem, nech máte stály internet pre študentov, a najnovšie tablety. Kde máte vedenie?

Lao-c:

(zamyslene hľadí na Milana)

Hovoríš zvláštnou rečou, cudzinec. Čo sú to tie... solárne panely?

Milan:

No, to sú také špeciálne dosky, ktoré namontujeme na vašu strechu. Zachytávajú slnečné lúče a vyrábajú z nich elektrický prúd. Vďaka tomu môžete svietiť, nabíjať stroje a nemusíte žiť v tme.

Lao-c:

(mierne sa usmeje)

Človek chce chytiť slnko do dosiek na streche? Slnko svieti pre každého a hreje celú zem bez toho, aby sme ho museli väzniť. Ak tvoje dosky chytia slnko, nezostane nad tvojím domom tieň? A prečo sa bojíš tmy? Tma je len matkou, v ktorej odpočíva svetlo. Kto nepozná tmu, nepochopí ani jas dňa.

Milan:

(pobavene)

Skvelá metafora! Ale v praxi dosť nepoužiteľná. Bez elektriny si dnes ani neškrtnete. A čo ten satelit? Predstavte si, že vďaka nemu budete mať spojenie s celým svetom cez sieť.

Lao-c:

Sieť?

(položí ruku na starý rybársky kôš pri dverách)

Sieť poznám. Používajú ju rybári na rieke. Chytajú do nej ryby, aby ukojili svoj hlad. Do akej siete chceš chytiť mňa? Som snáď ryba, ktorá potrebuje byť ulovená tvojím svetom?

Milan:

Nie, vy ma nechápete! Satelitná sieť je neviditeľná. Lietajú v nej informácie, dáta, vedomosti z celého sveta. Cez tablet – to je táto svietiaca krabička – si môžete prečítať všetky knihy, zákony a správy z miest, ktoré boli kedy napísané. Budete mať nekonečné vedomosti!

Lao-c:

(povzdychne si)

V starých časoch vládla jednoduchosť a pokoj. Keď ľudia nadobudli príliš veľa vedomostí, svet sa skomplikoval a stratil nevinnosť. Tieto "vedomosti" priniesli len biedu a slzy filozofov.

(Lao-c sa súcitne zahľadí na Milana, ktorý neustále nervózne ťuká do zamrznutého displeja.)

Povedz mi, cudzinec. Tá svietiaca krabička, ktorú držíš v ruke... Ak ti dáva všetky vedomosti sveta, prečo z nej tvoje oči vyžarujú taký hlboký nepokoj?

Milan:

(povzdychne si, spotený a unavený)

Lebo mi nefunguje, majstre! Chápete to? Ukazuje mi to nulový signál. GPS ma malo doviesť do veľkej modernej budovy s prednáškovými sálami a Wi-Fi. Namiesto toho som našiel len vás, túto chalupu a totálnu divočinu.

Majstre... hovoríte, že môj svet sa pokúša chytiť slnko do pasce. Ale tie naše prístroje, to nie sú len plechy. Sú to neskutočne zložité veci. Všetko to riadia také malé doštičky, hovoríme im čipy. Sú menšie ako necht, ale sú na nich vyleptané milióny neviditeľných cestičiek.

Lao-c:

(Oheň pomaly dohasína. Pozrie sa na žeravý uhlík. Milan drží v ruke nefunkčný mobil a prstom prechádza po čiernom skle.)

Cestičky v kameni? Človek teda vzal hlinu a kov a vytvoril v nich umelé korytá, aby v nich namiesto vody tiekol tvoj elektrický prúd?

Milan:

Áno, presne! A tie čipy nútia ten prúd, aby premýšľal namiesto nás. Vďaka tomu funguje aj Wi-Fi – to je neviditeľná, bezdrôtová sieť. Predstavte si to ako vzduch, ktorý je plný neviditeľných slov, obrazov a správ. Lietajú okolo nás každú sekundu, hoci ich nevidíme ani nepočujeme. Stačí mať túto krabičku a sieť ťa s nimi spojí.

Lao-c:

(pomaly pokrúti hlavou)

Vzduch má byť plný vône lesa a piesne vtákov. Ak ho človek zaplnil miliónmi neviditeľných, cudzích myšlienok a kriku z miest, niet divu, že tvoj jazyk je z toho hluku chorý. Tá vaša sieť neprináša vedomosti. Ona len očipovala váš jazyk. Už nehovoríte to, čo cíti vaše srdce, ale len to, čo do vás tá neviditeľná sieť neustále tlačí. Vaša reč už neprúdi ako čistý horský potok, ale je usmerňovaná v umelých korytách tých malých doštičiek.

Milan:

(prekvapene naňho hľadí)

Očipovaný jazyk... Uff, to znie desivo, keď to poviete takto. A to nie je všetko. My už so sebou nenosíme ani skutočné peniaze. Všetok náš úspech, majetok a hodnota človeka sú zapísané na malých plastových kartičkách. Stačí priložiť tú kartu k stroju a ten povie, či máš právo jesť, bývať alebo cestovať. Celý náš život závisí od kúska umelej hmoty.

Lao-c:

(smutne sa usmeje)

Človek vymenil slobodu zeme za kúsok neživej hmoty. Hľadáte úspech v plastových kartičkách, akoby v nich bola zapísaná vaša hodnota. No skutočná hodnota človeka je neviditeľná, nedá sa vtlačiť do plastu ani zmerať prúdom. Ak tvoj život závisí od toho, či ťa stroj uzná za hodného, potom už nie si slobodným synom prírody, ale zajatcom vlastných vynálezov.

Milan:

(dlho hľadí do ohňa, potom po okolí)

Máte pravdu... Uctievame tie stroje a pritom strácame sami seba. Tá búrka musela odpáliť všetky vysielače v okolí... akoby som mal pochopiť, že sme zajatci. Ach, aká symbolika stretu odlišných kultúr.

Lao-c:

Možno to nebola búrka, čo odpálila tvoj svet, ale tvoj svet, čo odpálil teba od skutočnosti. Hľadáš veľkú stavbu, no najväčší chrám stojí priamo pred tebou – je to tento les. Ty ho však nevidíš, lebo hľadáš len súradnice v neživom skle.

Milan:

(zarazene sa rozhliadne)

Počkajte... aké neživé sklo? Pozrite, vy ste asi naozaj nejaký radikálny pustovník z tej školy. Ale buďme pragmatici. Ako tu bez technológií komunikujete? Ako viete, čo sa deje v hlavnom meste? Ako spravujete spoločnosť bez zákonov a nariadení?

Lao-c:

Čím viac zákonov a nariadení ľudia vymyslia, tým viac zlodejov a podvodníkov sa narodí. Čím viac sa sťahujú do miest, tým rýchlejšie strácajú svoju ľudskosť. Múdry muž sa vyhýba mestám, sieti zákonov a civilizácií. Ukrýva sa v lone prírody, ďaleko od zlomyseľných úradníkov a neúspešných reformátorov sveta.

Milan:

(zrazu mu prebehne mráz po chrbte, pozrie sa na Lao-cov odev, na hlinený džbán, na absolútnu absenciu akéhokoľvek moderného detailu)

Počkajte... Tie slová. "V starých časoch vládla jednoduchosť a pokoj..." Vy necitujete prednášku. Vy tak naozaj žijete. Kto vlastne ste? Kde je tá moderná taoistická škola z dvadsiateho prvého storočia?!

Lao-c:

(pokojne vstane a položí ruku na starý kmeň stromu)

Čas je len rieka záznamov. Niekedy blesk na vrchole kopca rozčesne jej hladinu a spojí brehy, ktoré mali zostať ďaleko od seba. Nenájdeš tu žiadne storočie, ktoré poznáš. Nájdeš tu len prítomný okamih.

Milan:

(panika v hlase)

To nie je možné... To bol ten ozón hore na kopci! Ten blesk! Ja... ja som necestoval len v priestore. Ja som... vy ste... vy ste skutočný Lao-c?!

Lao-c:

Meno je len značka na ceste. Podstatné je to, čo nosíš vo svojom vnútri. Tvoj Vnútorný Ladič ťa priviedol presne tam, kde utíchne všetok tvoj umelý hluk. Tvoja krabička tu nemá váhu, no tvoja duša áno.

Milan:

(pomaly si sadá na trávu, ruksak mu padá z pliec)

Takže tie solárne panely... a satelit... sú tu úplne zbytočné. Prišiel som predať svetlo niekomu, kto žije v absolútnom jase.

Lao-c:

(pousmeje sa, naleje mu vodu z hlineného džbánu)

Nič nie je zbytočné, priateľu. Tvoja cesta mala zmysel, aby si pochopil, že skutočné šťastie sa nedá namontovať na strechu. Sadni si. Počúvaj, ako dýcha les. To je reč Stvorenia. Keď ju prijmeš, tvoja chémia strachu sa zmení na pokoj.

Milan:

(pomaly upíja vodu, hľadí na dno hlineného pohára)

Majstre... hovorili ste, že moja krabička tu nemá váhu, ale moja duša áno. Tam u nás, v mojom storočí, máme miliardy takýchto obrazoviek. Sú ako malé čierne zrkadlá. Celý deň do nich hľadíme a hľadáme v nich odraz seba – či nás niekto pochválil, či sme úspešní. Ale čím viac do nich pozeráme, tým menej vieme, kto vlastne sme. Ako si mám vyčistiť to blato v mysli, o ktorom ste hovorili, keď ma tie blikajúce okná neustále volajú späť?

Lao-c:

(priloží na oheň suchý konár, iskry vyletia k oblohe a na okamih osvetlia jeho pokojnú tvár)

Keď je voda v jazere nepokojná a bičovaná vetrom, nemôže odrážať nebo. Vidíš v nej len rozbité vlny a chaos. Tvoje čierne krabičky sú ako ten vietor – neustále čeria hladinu tvojej mysle. Človek sa do nich pozerá a vidí len skreslený obraz, ktorý preňho vytvoril niekto iný.

(Lao-c ukáže prstom na pokojnú hladinu vody v hlinenom džbáne)

Skutočné zrkadlo duše nepotrebuje elektrický prúd. Je ním ticho. Keď utíchne vietor tvojich umelých túžob, hladina sa upokojí. A vtedy, bez akéhokoľvek úsilia, uvidíš na jej dne tú skalu, o ktorej tvoje vnútro vie, a nad sebou čisté slnko podstaty. Nemusíš hľadať odpovede v sieti sveta. Všetko, čo potrebuješ vedieť, je zapísané v tichu medzi dvoma údermi tvojho srdca.

Milan:

(stíši hlas, takmer šepká)

Ticho... U nás sa ticha bojíme, Majstre. Keď nastane ticho, ľudia okamžite zapínajú hudbu alebo vyťahujú telefóny. Akoby sme sa báli toho, čo v tom tichu o sebe zistíme.

Lao-c:

(súcitne sa usmeje)

Boja sa, pretože v tichu padá pozlátko. V tichu človek precitne a zistí, že je nahý – že tie plastové kartičky a tituly ho nehrejú. Ale ten strach je klamný. Ticho nie je prázdnota, Milan. Ticho je plné prítomnosti Stvoriteľa. Je to náruč, v ktorej tvoja duša zhadzuje unavené brnenie tvojho storočia.

Milan:

(objíma kolená rukami, hľadí do ohňa, ktorého svetlo tancuje po jeho neónovej bunde)

Majstre, hovorili ste o svedomí ako o vnútornej skale. No v mojom svete, vo svete obchodu a trhu, je svedomie často vnímané ako slabosť. Ak si príliš úprimný, nepredáš svoj tovar. Ak povieš čistú pravdu, konkurencia ťa prevalcuje. Celý náš systém žije z toho, že pravdu trochu ohne, prikrášli, alebo ju úplne zamlčí. Prečo je vernosť Pravde taká dôležitá, keď z pohľadu trhu je vlastne nežiaduca? Prečo máme bojovať za niečo, čo nás v očiach sveta robí neúspešnými?

Lao-c:

(pomaly zdvihne suchú vetvičku a začne ňou kresliť do popola pri ohnisku)

Trh, o ktorom hovoríš, cudzinec, nie je živá bytosť. Je to len tieň ľudskej chamtivosti premietnutý na stenu sveta. Premysli si to: čo skutočne potrebuje obchodník, aby mohol vládnuť tvojej duši? Potrebuje, aby si bol hladný. Nie v tele, ale vo vnútri. Potrebuje, aby si sa cítil neúplný, nedokonalý a vystrašený.

(Lao-c sa pozrie Milanovi priamo do očí)

Čistá Pravda je pre trh nebezpečná, pretože Pravda ťa oslobodzuje. Človek, ktorý spoznal Pravdu o svojej vlastnej podstate, zrazu zistí, že má všetko. Zistí, že je synom Stvorenia, že jeho hodnota je bezhraničná a že ho netreba "opravovať" žiadnym novým vynálezom ani plastovou kartičkou. Takýto človek prestáva bezhlavo nakupovať a poslúchať sugestívne hlasy. Pre trh sa stáva neviditeľným a nepoužiteľným. Preto ho trh tak nenávidí. Trh nepotrebuje slobodných ľudí. Potrebuje večne hladných zajatcov.

Milan:

(zhlboka sa nadýchne, slová ním viditeľne otriasli)

Takže... zamlčiavanie pravdy nie je len stratégia predaja. Je to spôsob, ako nás udržať v spánku. A čo svedomie?

Lao-c:

Svedomie je tiahlo, ktorým ťa Stvoriteľ drží nad priepasťou. Keď ho umlčíš kvôli zisku, nezískal si jantár ani zlato – len si preťal to jediné lano, ktoré ťa spájalo s Prameňom. Trh ti povie: "Zradíš trochu pravdu a získaš svet." Ale čo ti pomôže, ak získaš celý svet foriem, no stratíš schopnosť vnímať oživujúce slnko vo vlastnej duši?

Pravda nie je dôležitá preto, aby bol svet vonku spravodlivejší. Svet bude vždy divoký ako táto búrka. Pravda je dôležitá preto, že ona je tvojím skutočným domovom. Každá malá lož, ktorú prehltneš kvôli prospechu, je ako zrnko piesku, ktoré hodíš do súkolesia svojho Vnútorného Ladiča. Nakoniec sa ten jemný mechanizmus zasekne, ty prestaneš počuť hudbu Stvorenia a tvoj jazyk ochorie tou neviditeľnou sieťou, o ktorej si hovoril.

Milan:

(pozrie sa na svoje dlane, v ktorých drží hlinený pohár)

Zarábame milióny na tom, že preformátovávame myšlienkový svet ľudí... a pritom sme sami najviac deformovaní. Chceli sme vlastniť slnko, Majstre, a zbytočne sme zhasli sviečku vo svojom vnútri.

Lao-c:

(jemne mu položí ruku na plece)

Sviečka nezhasla, Milan. Iba si pred ňu postavil hrubé, tmavé sklo svojich prístrojov a ambícií. No stačí jeden záblesk čistého neba, jeden úder hromu, ktorý ťa zastaví, a sklo sa rozsype. Pamätaj: skala zostáva skalou, aj keď ju tisíc rokov bičujú pohyblivé piesky. Tvoje svedomie vie, kde tá skala je. Stačí, ak v ňu opäť začneš mať dôveru.

Milan:

(pozrie sa na oblohu, kde mraky na chvíľu ustúpili a odhalili chladný svit mesiaca)

Majstre, v mojom svete mestá v noci nikdy nespia. Ľudia milujú nočný život, hluk, zábavy všetkého druhu, alkohol a umelé svetlá. Akoby v nich noc prebúdzala nejaký divoký hlad. Ale keď vyjde skutočné slnečné svetlo, tie chute sa zrazu vytratia, akoby ich ten deň hasil a ľudia sa vracajú domov unavení, so sivými tvárami. Prečo človek tak veľmi vyhľadáva prítmie noci pre svoje radovánky?

Lao-c:

(pomaly prikývne, akoby očakával túto otázku, a zahľadí sa do tmy lesa)

Pretože telesné Slnko na oblohe je prepojené s duchovným Slnkom Stvorenia. Keď svieti deň, jeho jas preniká hlboko. Čisté svetlo prináša pravdu, poriadok a bdelosť. Podvedome funguje ako štít – chráni ducha pred nízkosťou a bráni rozkladu tvojej osobnosti. V plnom svetle dňa sa človek hanbí ukázať svoju zvieraciu tvár, pretože Svetlo mu neustále pripomína jeho vznešený pôvod a určenie.

(Lao-c stíši hlas a natiahne ruku do tmy okolo chatrče)

No keď nastane noc, vo vonkajšom aj vnútornom zmysle prichádza spánok ducha. Svedomie človeka sa ukladá na odpočinok a záves bdelosti padá. V tom prítmí sa rodí ilúzia, že "Hore" o nás na chvíľu nevedia. Že v tme sme skrytí. Ľudia neutekajú do nočného hluku za slobodou, Milan. Utekajú tam pred tichým svedectvom vlastnej duše, ktoré cez deň nedokážu uniesť. V tých nočných zábavách hľadajú hluk, aby prehlusili ticho, a umelý ligot, aby zakryli fakt, že ich vlastné vnútorné svetlo pohasína.

Milan:

(šokovane hľadí na Majstra)

Takže nočný život je vlastne dobrovoľná anestézia... spánok rozumu aj ducha, kedy dovoľujeme nízkym silám, aby nás rozkladali?

Lao-c:

Áno. Tam, kde niet bdelosti čistého Slnka, nastupuje rozpad cností. Človek v noci prepíja a pretancuje svoju životnú silu, lebo vo svetoch foriem a ilúzií hľadá náhradu za chýbajúcu Lásku. Hrajú sa na živých pod lampami miest, no sú to len tiene, ktoré sa boja ranného svitania. Lebo ranné slnko neodpúšťa – ono nekompromisne ukáže odvrátenú tvár ich nočného pozlátka. Ukáže prázdnotu duše po prebdenej noci.

Milan:

(s hlbokým pohnutím zatvorí oči)

Teraz to chápem. Prichádzam zo sveta, ktorý otočil noc na deň a deň na noc. Chceli sme prekabátiť prírodu a Stvoriteľa, a namiesto toho sme len uspali svojho vlastného ducha v hlbokej noci nevedomosti.

Milan:

(drží v rukách hlinený pohár s vodou, ruky sa mu trochu trasú pri pohľade na Majstra)

Takže ja... ja Milan z modernej doby plytvania, som naozaj v minulosti s veľkým učiteľom skromnosti. Moja myseľ hľadá logické vysvetlenie, ale moje vnútro cíti, že toto ticho sa nedá sfalšovať. Majstre, ako je možné, že moji súčasníci vo vašom mene stavajú obrovské chrámy, píšu tisíce strán analýz a robia z vás nedotknuteľného boha?

Lao-c:

(pousmeje sa, hľadí do hasnúceho dňa)

Keď prameň vyviera zo zeme, voda je čistá a patrí všetkým. No keď k nemu prídu ľudia, postavia okolo neho plot, začnú vodu predávať vo fľašiach a hádajú sa, komu prameň patrí. To, čo nazývaš kultom, je len plot, ktorý ľudia stavajú zo strachu pred vlastnou prázdnotou. Skutočné Tao sa nedá spútať do kníh ani do mramoru.

Milan:

Oni vás uctievajú v drahých rúchach. Keby vás videli v tomto obnosenom odeve, ako tu sedíte na pni... asi by vás nespoznali.

Lao-c:

Človek, ktorý hľadí len na obal, nikdy neochutná vnútro. Moje šaty sú ako kôra stromu – chránia ma pred chladom, no nie sú mojou podstatou.

Lao-c:

(vstane, jemne Milanovi poklepe po ramene a ukáže na slamovú rohož vnútri chatrče)

Už je čas, priateľu. Tvoja myseľ dostala dosť potravy, teraz nechaj prehovoriť ticho. No pamätaj – tvoj spánok tu v lese nebude spánkom zabudnutia, ale prebudením do skutočného Dňa. Nechaj blato klesnúť na dno.

(Lao-c sa náhle zastaví, pozrie sa na hlinený pohár, ktorý Milan stále kŕčovito drží v dlaniach, a jemne naň ukáže prstom)

Ešte predtým však dopi tú vodu, Milan. A pamätaj si: voda je nesmierna vzácnosť. Je ako tekutý krištáľ, ktorý v sebe uchováva všetko, čo sa deje v jeho okolí. Nasáva do seba radosť, čistotu hôr, ale aj ľudskú bolesť a hnev – a pri pití to všetko spätne do človeka vkladá. Voda je skutočne živá. V tvojom svete ju zatvárate do plastu a preháňate mŕtvymi potrubiami miest, no ona si pamätá svoj božský pôvod. Ty teraz, po tomto rozhovore, už sám najlepšie vieš, prečo sa v starých posvätných textoch hovorí o slove Pravdy ako o Vode Živej. Obe majú rovnakú vlastnosť – očisťujú dušu od nánosov lži a vracajú človeku jeho pôvodnú vibráciu.

Milan:

(pozrie sa na hladinu vody v pohári, ktorá v prítmí chalúpky jemne svieti, akoby odrážala neviditeľné svetlo. Zhlboka sa napije, cíti, ako ho zaplavuje nepoznaný pokoj a sila. Pomalým, úctivým hlasom hovorí:)

Voda Živá... Ďakujem vám, Majstre.

(Milan položí prázdny hlinený pohár na zem. Prvýkrát v živote skutočne vypne myseľ a len vníma prítomnosť. S nečakaným pokojom v duši si ľahne na slamenú rohož v rohu chalúpky. Vonku sa opäť začína dvíhať vietor...)

(Počas noci prepukne ďalšia divoká, magická búrka. Blesky ožarujú vnútro chalupy a vzduch opäť hustne ozónom. Jeden obrovský výboj udrie priamo nad strechu...) (Atmosféra opäť začína jemne vibrovať podivným napätím, vzduch opäť vonia ozónom. Na oblohe nad nimi sa nečakane, bez jediného mraku, zableskne čisté biele svetlo...)

***

2. Obraz - Súčasnosť: Prebudenie v chráme dogiem

(Milan prudko otvorí oči. Prvé, čo ucíti, je vôňa drahého vonného dymu. Neleží na slame, ale na mäkkom matraci. Rýchlo sa posadí a zistí, že je oblečený vo svojej neónovej outdoorovej bunde, okolo krku mu visia smart hodinky a na nočnom stolíku leží jeho plne nabitý smartfón, ktorý zrazu pípa: "Signál 5G obnovený".)

(Miesto deja sa zmenilo. Je to čistá, moderná, architektonicky dokonalá meditačná sála s veľkým oknom. Okolo jeho postele stojí päť moderných mníchov/žiakov v dokonale vyžehlených, drahých hodvábnych róbach. Hľadia naňho s hlbokým podozrením.)

Starší žiak:

(prísne)

Kto si, cudzinec? A ako si sa dostal do našej vnútornej svätyne cez uzamknuté elektronické dvere? Tvoj odev... tie svietiace farby... to poburuje čistotu tohto svätého miesta!

Milan:

(drží sa za hlavu, pretiera si oči)

Ja... ja som bol v noci vonku. Bola búrka. Stretol som ho. Stretol som majstra Lao-ce! Sedel pred malou chalúpkou, pili sme vodu, rozprávali sme sa o biochémii, o Vnútornom Ladičovi, o troch zákonoch Stvorenia!

Mnísi:

(začnú sa medzi sebou pohoršene rozprávať, krútia hlavami)

Mladší žiak:

Čo to spleta? Náš vznešený Majster Lao-ce zomrel pred tisícročiami! Jeho prach je svätý. A okrem toho, náš Majster by nikdy neprijal nikoho v takejto... profánnej, konzumnej uniforme! Na audienciu u Majstra, tak ako je to napísané v našich kánonoch, musiš mať čisté biele plátno, tri dni sa postiť a priniesť obetu!

Milan:

(vyskočí z postele, hovorí s absolútnym presvedčením)

"Vy vôbec nechápete, čo učíte! Sám Majster mi v noci povedal, že hľadáte úspech v plastových kartičkách a že váš jazyk je očipovaný tou vašou sieťou! Skutočné Tao je v prostote..."

Starší žiak:

(pohŕdavo sa usmeje, ukáže na dvere)

Dosť. Tento muž blúzni. Hovorí slová, ktoré urážajú tisícročnú tradíciu našej školy. Náš Majster bol vznešený mudrc, ktorý komunikoval len v čistých metaforách a miloval poriadok. Nikdy by nepoužil slová ako "očipovaný" alebo "biochémia". Sú to len prázdne drísty človeka z hlučného mesta. Odíď, tvoja prítomnosť ruší našu rannú meditáciu o prostote.

Milan:

(pozrie sa na nich, zaplaví ho hlboký smútok a sklamanie)

Postavili ste okolo prameňa obrovský, drahý plot... a voda vo vnútri vám medzitým skysla. Stratili ste nevinnosť.

(Milan si hodí ruksak na chrbát, otočí sa a kráča k východu. Mnísi jeden po druhom krútia hlavami.)

Mladší žiak:

(zašepká)

To by náš vznešený majster skutočne nikdy nepovedal... Absurdné.

(Milan vyjde von a masívne vyrezávané dvere modernej školy sa za ním s ťažkým cvaknutím elektronického zámku zavrú. Milan zostáva sám na lesnom chodníku. Pozrie sa na telefón, na sekundu zaváha, a potom ho s úsmevom hodí hlboko do batohu. Pozrie sa na slnko nad stromami, zhlboka sa nadýchne ranného vzduchu a vykročí vpred – tentoraz už na svoju vlastnú, skutočnú tichú cestu.)

(Koniec scénky.)

Autori: Vlastimil a Gemini