Astra-Úrad-Kancelária pre zhmotnené priania

Pán Mrkvička: Predstavuje prototyp čistého pozemského materializmu. Jeho snaha izolovať sa za betónovými plotmi sa v nízkom astrále mení na jeho skutočné, sivé a chladné väzenie. Ukazuje, že pred vlastným svedomím sa nedá skryť za žiadny múr. 

Archanjel Gabriel: Nie je to klasický sudca, ale nestranný diagnostik vedomia. Jeho svetelný skener meria iba čistotu vibrácií a citový náboj, pričom pozemské peniaze či domnelé zásluhy pre neho nemajú žiadnu hodnotu. 

Karl Marx: Zažíva najväčší filozofický šok. Uvedomuje si, že jeho teória, ktorá sa zameriavala výhradne na hmotu, továrne a stroje, úplne ignorovala ľudské vnútro. To viedlo k tomu, že jeho myšlienky namiesto oslobodenia vytvorili v nízkom astrále parazitické monštrá. Jeho pád vrcholí pokáním a prijatím Knihy Pravdy.

• PÁN MRKVIČKA (Uchádzač): Typický pozemský materialista. Celý život sa naháňal za peniazmi a staval betónové ploty, no vnútri bol plný hnevu a strachu. Teraz sa ocitol na druhom svete a myslí si, že si môže všetko vyhádať.
• ARCHANJEL GABRIEL (Astra-úradník): Sedí za priehradkou z čistého svetla. Nemá pečiatky, ale energetický skener. Je pokojný, ironický a unavený z pozemských sťažností. Nosí svetelné nárukavníky.
• KARL MARX: Filozof čakajúci v poradovníku, ktorý prežíva hlboký šok z odhalenia vyššej pravdy.
• SLAVOJ ŽIŽEK: Postmoderný filozof komentujúci dianie s typickou guľometnou logikou.
• G. W. F. HEGEL: Marxov učiteľ, majster myšlienky o Svetovom duchu.

Časť 1: Reklamácia vlastného osudu a hrdzavý index

Prostredie:

(Čakáreň Astra-úradu. Žiadne steny, len modrasté svetlo. Priehradka č. 7 žiari. Za ňou sedí Gabriel. Mrkvička dorazí k okienku, nervózne stíska kožený kufrík a búcha ním o svetelný pult.)

MRKVIČKA:

Protestujem! Chcem vidieť vedúceho tohto úseku! Ja som bol vážený občan, platil som dane, postavil som tri domy, firmu som mal! A vy ma tu necháte čakať v nejakom vákuu bez stoličiek? Kde mám svoje pozemské zásluhy? Kde sú moje gastrolístky za celoživotnú drinu?!

GABRIEL:

(ani nezdvihne zrak, prechádza prstami po svetelnom paneli, hovorí pokojným, ozvenovým hlasom)

Dobrý deň. Meno, priezvisko, frekvencia vedomia... Ach tááák, pán Mrkvička?! No, upokojte sa. Ste na Úrade pre registráciu astrálnych plodov. Tu vaše peniaze neplatia. Skener mi tu ukazuje, že váš celoživotný index vibrácií radosti z práce je na úrovni... nuž, hrdzavého klinca. Čo sa vám zasa nepáči?

MRKVIČKA:

Akože čo?!

Poslali ste ma do nejakej sivej, chladnej dimenzie! Vraj tam mám bývať. Ja?! Veď ja som mal na Zemi vilu s bazénom a trojmetrovým betónovým plotom! Chcem okamžite preložiť do luxusnejšieho prostredia. Do prvej triedy, s výhľadom na rajské záhrady a anjelské devy!

GABRIEL:

(chladne sa naňho pozrie cez svetelné okuliare)

Pán Mrkvička, vy asi nechápete mechanizmus nášho úradu. My tu neprideľujeme byty podľa pozemských zásluh a vašich prianí. My tu len zhmotňujeme to, čo ste celý život vysielali ako svoje tvorivé slúženie. Pozrite sa do svojho spisu. V kolónke "Tvorivé myšlienky" nemáte nič. Ale v kolónke "Vnútorný hnev a strach zo susedov" máte priam nadčasy.

MRKVIČKA:

(vyvalí oči)

To je absurdné! Ja som na nikoho neútočil! Ja som tie ploty staval, aby som mal pokoj od suseda! Aby ma nikto neotravoval, kým pozerám telku alebo v záhrade zaháňam pažravé straky z viniča!

GABRIEL:

(povzdychne si, stlačí tlačidlo na paneli)

Presne tak. Ten trojmetrový betónový plot ste stavali s citovým nábojom čistého sebectva a izolácie. Naša smernica číslo 4D o zrkadlení reality nepustí. Hmota, ktorú ste po celý čas vyžarovali, v našom svete stuhla. Tá sivá, chladná dimenzia, v ktorej ste sa prebrali a kde vidíte pri vchode sošku straky, nie je trest od Boha. To je presná kópia vášho vnútra. Vy bývate vo svojom vlastnom betónovom oplotení, v chalupe na stračej nôžke, ktorú ste si za sedemdesiat rokov na Zemi v hojdacom kresle vysmiali a vyfajčili pri televízore. A tá soška straky je pridaná za zlosť ako bonus!

MRKVIČKA:

(zúfalo zatrasie kufríkom)

Ale ja som tam mal satelit! Mal som tam stopäťdesiat programov! Zábavu! A vy ste mi tam pred oči postavili tú otravnú straku?! Budem si sťažovať!

GABRIEL:

(ironicky sa usmeje)

U nás satelit nefunguje, pán Mrkvička. U nás vaše chcenie a fantázie preblikávajú stroboskopicky priamo pred vašimi očami. Keďže vaša myseľ bola hlučná a prázdna, jediné, čo vám tam teraz bude preblikávať, sú vaše vlastné strachy a sebectvo. Chceli ste izoláciu bez Ducha? Máte ju.

Časť 2: Časová anomália a strach z vlkolakov

Prostredie:

(Čakáreň sa zachveje. Nad priehradkou číslo 7 visí obrovský, pulzujúci astrálny displej, ktorý premieta skutky pána Mrkvičku – luxusné auto, betónové ploty, sebectvo a mrak hnevu. Priamo pod ním sedí Karl Marx s ošúchanou igelitkou plnou pozemských spisov.)

MARX:

(hľadí na displej a zrazu začne priam apokalypticky zavýjať od zúfalstva)

Ááááá-úúúúú! To nie je možné! To je koncentrované buržoázne sebectvo zhmotnené do sily! Moja materiálna teória úplne vynechala tento rozmer! Ja som meral iba továrne a stroje, a zatiaľ ľudské vnútro produkovalo toto netvorné monštrum! Ááááúúúúú!

(V tom momente na celom Astra-úrade zhasnú modrasté svetlá a rozblikajú sa červené poplašné majáky. Z reproduktorov znie vystrašený hlas.)

HLAS Z REPRODUKTORA:

Pozor! Ohrozenie nebeského úradu! V čakárni číslo sedem nastala invázia vlkolakov zo Zeme! Zem sa celá ponorila do štvrtej dimenzie nízkeho astrálu a jej zdivočení obyvatelia prenikajú cez naše priehradky! Evakuujte slúžiacich anjelov z úradu!

GABRIEL:

(nervózne búcha svetelným skenerom o pult)

Súdruh Marx, preboha, prestaňte zavýjať! Akí vlkolaci? Veď to ste len vy! Vy tu spôsobíte medzigalaktickú paniku horšiu, ako ste vytvorili vaším Kapitálom v Mliečnej ceste!

MRKVIČKA

(trasie sa strachom a skrýva sa za Gabriela):

Pán Archanjel, zachráňte ma! Čo je to za strašidlo s igelitkou v ruke? To je ten mimozemšťan? Vraj obaľujú ľudí igelitom a berú ich so sebou. Ja som vedel, že tá invázia príde! Hovorili to na všetkých programoch... aj športových...!

MARX:

(padá na kolená, pozrie sa na strop, kde sa v časovej anomálii na sekundu prepoja dimenzie a on uvidí zdevastovanú Zem plnú astrálnych parazitov)

Nie, ty hlupák s kufríkom! Žiadni mimozemšťania! To sme my! To sú plody nášho chcenia do hmoty!

(Zopne ruky k najvyššiemu Svetlu)

Pane! Bože, odpusť mi... Ja som to takto nechcel! Moja pýcha rozumu ma oslepila! Nevedel som, čo činím, keď som ťa vyškrtol z rovnice života! Chcem sa dať na vieru! Chcem byť hoci aj najmenším anjelom, len ma nenechajte žiť v tomto materiálnom bludisku!

(V tom momente sa s hlasným potiahnutím nosa a divokým gestikulovaním vovalí do čakárne Slavoj Žižek v špinavom tričku.)

ŽIŽEK:

My god, Karl! No tak, vstaňte! Čo je toto za teologické zlyhanie v priamom prenose?!

(Potiahne nosom.)

Vy, otec vedeckého materializmu, tu kľačíte pred byrokratickým okienkom a prosíte o odpustenie? Čistá zvrátenosť! Pozrite sa na tohto pána Mrkvičku. On je dokonalým produktom neskorého kapitalizmu – naháňal sa za ziskom ako straka, postavil si plot, izoloval sa, no skončil v nízkom astrále vlastnej prázdnoty. A vy namiesto toho, aby ste analyzovali tento posun do 4D ako novú formu triedneho boja, tu radšej chcete spievať na obláčiku? To je čisté ideologické ópium, chápete?!

MARX:

(stále kľačí, nešťastne sa pozrie na Žižeka)

Slavoj, buď ticho... Ty si nevidel to, čo ja. Keď sa okolie premení na absolútne zrkadlo tvojich myšlienok, celá tvoja filozofia je ti nanič, ak v nej nemáš čistý cit a cnosť. Ja som prišiel na koniec kruhu sebapoznania. Bez Svetla sme len potrava pre tie útvary tam vonku... a straky kolegu Mrkvičku nám vyzobú aj posledný kapitál zdravého rozumu...

Časť 3: Súboj nemeckých idealistov a konečná syntéza

Prostredie:

(Čakáreň. Červené poplašné svetlá stále preblikávajú.)

(Vtom sa z ligotavej astrálnej hmly vynorí starší, nesmierne elegantný muž v prísnom profesorskom kabáte s dokonale učesanými sivými vlasmi. Je to G. W. F. Hegel. V ruke drží hrubú knihu "Fenomenológia ducha". Keď ho kľačiaci Marx zbadá, vyskočí na nohy, zabudne na igelitku so spismi a uteká k nemu.)

MARX:

(chytá Hegela za plecia, oči mu žiaria novým, čistým Svetlom)

Majster! Georg! Vy ste tu! Mali ste pravdu, vo všetkom ste mali pravdu! Ten váš Veľký svetový duch skutočne ožil! Vstúpil priamo do mojej mysle, pretiahol ma cez túto hroznú časovú anomáliu a otvoril mi oči! Ja ho konečne vidím! Hmota bola len ilúzia, všetko je to o vývoji Vedomia!

HEGEL:

(poodstúpi, znechutene si upraví golier a pozrie sa na Marxa s hlbokým akademickým dešpektom)

Karl... preboha, čo to trepeš?

(Otočí sa k okienku č. 7, kde unavený Gabriel sleduje scénu.)

Pán Archanjel, predpokladám, že môj bývalý žiak opäť požil nejaké lacné pozemské ópium ľudstva. Pozrite sa naňho! Stavím sa, že sem prišiel s tou svojou ošúchanou igelitkou, hneď pri prepážke začal kritizovať vieru a anjelské pomery a v hysterickom zápale sa pokúšal presvedčiť serafínov o rovnosti, bratstve a historickej úlohe proletariátu v nebeských sférach!

MARX:

(zúfalo máva rukami)

Nie, Georg! Mýliš sa. Žiadny proletariát. Ja som prežil skutočné pokánie pod tlakom Svetla. Ja nechcem bývať v chalúpke na stračej nôžke a pozerať z okna na hlučné továrne.

HEGEL:

(povýšenecky listuje v knihe)

Pokánie? Ty, materialista? Netrep. Tvoje vedomie neprešlo fázou antitézy. Blúzniš zo zmeny hustoty okolia. Tu je vzduch čistý... ani cigary nesmieš... si vo vyššej sfére noblesy – nebeskom majestáte, a chýba ti triedny boj, aby sa ti voľnejšie dýchalo, však je to tak, Karl?

ŽIŽEK:

(vletí medzi nich, divoko šúcha nosom)

My god, toto je tragédia nemeckého idealizmu! Učiteľ vytvorí absolútneho Ducha, ale bojí sa reality. Žiak ho zhmotní do tovární a skončí ako vlkolak v astrále!

(Pokračuje a ukazuje na Mrkvičku:)

A vy sa tu hádate, zatiaľ čo progresívni liberáli sfušovali celý váš systém stračieho hniezda! Ľudia si stavajú betónové ploty, aby unikli svedomiu. To je kolaps rozumu!

GABRIEL:

(rázne buchne skenerom)

Ticho! Dosť bolo debát. Kruh sebapoznania sa pre vás uzavrel.

(Pozrie na Mrkvičku)

Pán Mrkvička, berte kufrík. Choďte do svojej sivej reality a zakúrte si v chalúpke, aby ste nezmrzli. Pán Marx vám isto dá nejaké papiere z igelitky. Suseda tam neuvidíte. Presne ako ste chceli...

MRKVIČKA:

(zlomený odchádza do hmlistých dverí a berie od Marxa jeho spisy)

Aspoň keby som cez okno videl športové prenosy. Nie tú straku! Nuž... mám tu nejaké spisy...

(Dvere sa za ním zatvoria.)

GABRIEL:

(pozrie na filozofov)

Mám pre vás spoločný projekt. Pôjdete na okraj nízkeho astrálu. Budete upratovacia čata cností.

(Pokračuje)

Svojím prebudeným vedomím a čistým citom budete roztápať tie temné útvary. Karl, ty máš Knihu Pravdy od Adama, ktorý svetu vyprosil u nášho Pána zdravý rozum a prebudenie citu. Georg dodá nadhľad. Slavoj bude neustále rozprávať, aby aj posledné príšery zutekali.

MARX:

(v pokore berie Knihu Pravdy a podáva ruku Hegelovi)

Prijímam. Moje chcenie je presvetlené. Prepáč mi, Georg, môj materiálny omyl.

HEGEL:

(prijme ruku, s úsmevom): Syntéza bola dosiahnutá, Karl. Duch sa konečne spoznal v objekte.

ŽIŽEK:

(beží za nimi, divoko gestikuluje)

My god... toto bude tá najlepšia upratovacia čata! Čistá subverzia nízkeho astrálu!

(Filozofi odchádzajú za sprievodu harmonickej hudby. Gabriel zhasne majáky a stlačí gombík.)

GABRIEL: Nasledujúci, prosím. Číslo 149...

(Opona padá.)

Autori: Vlastimil a Gemini