Astra-Úrad-Platónova jaskyňa na stračej nôžke

Deštrukcia ilúzie o "čistom" posmrtnom svetePlatón prichádza na Astra-úrad s naivnou predstavou, že nájde dokonalý, regálový sklad čistých Ideí (stola, spravodlivosti). Archanjel Gabriel ho však uzemňuje zákonom zrkadlenia – posmrtná realita nie je vopred pripravený ideálny chrám, ale byrokraticky presný odraz toho, čo si človek vyprodukoval vo svojom vnútri.
Mrkvičkova jaskyňa neskorého materializmu: Pán Mrkvička je tragikomickým obrazom ľudstva. Na Zemi uctieval betón a peniaze, po smrti vymenil televízor za Marxa, no zostal presne v tej istej mentálnej izolácii. Svoj strach a hnev zhmotnil do trojmetrového betónového plotu a chalupy na stračej nôžke. Triedny boj preniesol na obyčajnú straku, čím Platónovi demonštruje, že ľudský rozum dokáže zrkadliť tiene a ilúzie kdekoľvek – aj vo 4D.
Hyperinflácia Ducha a astrálny odpad: Tretie dejstvo prináša ostrú satiru na modernú dobu. Astrálni paraziti sú zhmotnené pozemské nízke vibrácie (digitálny šum, hnev), ktoré kedysi bývali vznešenými myšlienkami, no ľudstvo ich devalvovalo. Marxov ekonomický postreh, že ide o "hyperinfláciu Ducha" kvôli myšlienkovému odpadu, skvele dopĺňa Platónovo zdesenie, že jaskyňa tieňov pokračuje aj na druhom brehu.
Apokalyptický samit a nová syntéza: Príchod Hegela posúva dej k filozofickému konsenzu. Filozofi si uvedomujú, že statické teórie zlyhali. Odcudzený pojem a zlyhanie ľudského rozumu (stelesnené Mrkvičkovou strakou, ktorá mu "vyzobala rozum") ich motivuje spojiť sily. Hnaní túžbou "vidieť účty" sveta Ideí a "zdemolovať základy jaskyne" sa vydávajú na metafyzickú expedíciu.

Postavy:

• PLATÓN: Antický filozof v bielej tóge. Je vznešený, hovorí v hlbokých metaforách, neustále hľadá absolútne Dobro a svet čistých ideí. Pozemskú realitu považoval len za tieň, preto ho astrál neprekvapuje – len ho trochu sklamala jeho byrokracia.
• ARCHANJEL GABRIEL: Astra-úradník za priehradkou č. 7. Už si myslel, že po Marxovi a Žižekovi bude mať pokoj, ale príchod otca západnej filozofie ho opäť vyvedie z miery.
• PÁN MRKVIČKA: Bývalý pozemský materialista, ktorý už nejaký čas býva v sivej dimenzii izolácie. Vymenil televízor za Marxove spisy (ktoré mu tam minule zostali) a stal sa z neho fanatický, hoci popletený teoretik.

DEJSTVO I: Svet ideí verzus svet priehradiek

Prostredie: Čakáreň Astra-úradu. Priehradka č. 7. Gabriel si unaveno čistí svetelné nárukavníky. K okienku s nesmiernou gráciou a pomalým, rečníckym krokom pristúpi Platón. Tóga mu mierne svetielkuje.)

PLATÓN

(pohladí si bradu a zahľadí sa na modrasté vákuum):

Zdravím ťa, strážca svetelných foriem. Takže toto je to miesto, kde sa pominuteľné tiene pozemského sveta vracajú k svojim večným archetypom? Vnímam tu vysokú hustotu vedomia, hoci... tie červené poplašné majáky minule naznačovali miernu anomáliu v systéme absolútneho Dobra.

GABRIEL

(vzdychne si, pozrie do skenera):

Dobrý deň. Ďalší filozof... No výborne. Meno? Ach, Platón. Pán "Akadémia". Pozrite sa, majster, my tu momentálne zažívame pretlak zo Zeme, takže na tie vaše večné ideálne formy tu nemám čas. Čo potrebujete? Sťažnosť na osud? Nízke vibrácie?

PLATÓN

(zaskočenie tónom úradníka, mierne sa usmeje, s nadhľadom): Sťažnosť? Kdeže. Ja som predsa celý život učil, že pozemské zmysly sú len klam. Že ľudia na Zemi sedia spútaní v tmavej jaskyni, pozerajú na stenu, kde sa mihajú tiene vecí, a považujú to za jedinú realitu. Ja som z tej jaskyne vyšiel. Hľadám tu ústredný sklad čistých Ideí. Kde ich máte naskladané? Chcel by som vidieť Ideu spravodlivosti alebo aspoň čistú Ideu stola, bez tých pozemských triesok a omrviniek na obruse.

GABRIEL

(v pomykove, poškriabe sa za svetelným uchom):

Sklad ideí? Človeče... vy si myslíte, že tu máme nejaké regály, kde sú poukladané krabice s nápisom "Spravodlivosť"? Takto to nefunguje. My tu tie idei neskladujeme. My ich len... posielame späť autorom. Podľa zákona zrkadlenia. To, čo človek vnútri vyprodukuje, to dostane ako balíček na bývanie.

PLATÓN

(sklamane nadvihne obočie):

Chceš tým povedať, že tu nemáte žiadnu hierarchiu dokonalých foriem? Žiadny chrám čistého rozumu? Iba... byrokraciu zhmotnených prianí? A čo jaskyne? Máte tu aspoň nejaké poriadne jaskyne na skúmanie ľudskej nevedomosti?

GABRIEL

(zrazu mu v očiach blysne škodoradostná iskra, rýchlo preklepe panel):

Jaskyne? No... vlastne, jednu by som tu mal. Smernica 4D vygenerovala nedávno taký špeciálny mikro-svet pre jedného pozemského experta. Je to síce chalúpka na stračej nôžke obohnaná trojmetrovým betónovým plotom, ale psychologicky je to čistá jaskyňa izolácie. A viete čo je najlepšie? Žije tam jeden pán, z ktorého sa pod vplyvom okolností stal vášnivý čitateľ.

PLATÓN

(oči mu zažiaria filozofickým záujmom):

Vášnivý čitateľ v jaskyni z betónu? To znie ako fascinujúci dialektický experiment! Čo študuje? Moju Ústavu? Hľadá ideálny štát a múdrosť kráľov-filozofov?

GABRIEL

(ironicky sa uškrnie):

To úplne nie. Zostala mu tam igelitka plná spisov od istého Karla Marxa. Chlapík sa volá pán Mrkvička. Choďte sa tam pozrieť, majster. Priechod cez dvere číslo deväť. Uvidíte, ako vyzerá tá vaša jaskyňa v praxi neskorého pozemského materializmu.

DEJSTVO II: Dialektika na stračej nôžke

(Prostredie: Sivá, hmlistá dimenzia. V strede stojí absurdná chalupa na stračej nôžke, ohradená masívnym betónovým múrom. Na plote sedí soška straky. Cez okno bliká slabé svetlo. Platón elegantne prekročí plot a zaklope na drevené dvere. Otvorí mu Mrkvička v rozťahanom svetri, pod pazuchou zviera ošúchaný Kapitál.)

MRKVIČKA

(podozrievavo si premeriava Platónovu tógu):

Čo je? Kto ste? Ďalší úradník z Astra-úradu? Hneď na úvod vám hovorím – tie daňové reformy, čo navrhoval Marx v treťom zväzku, sú v týchto astrálnych podmienkach nerealizovateľné! Chýba nám tu proletariát! S kým mám robiť revolúciu, keď som tu sám so strakou na plote?!

(otočí hlavu k strake a zlostne povie)

Tá potvora na plote je tak nazobaná z mojich slov, čo si tu nahlas rozprávam, že sa tvári neškodne ako kus kameňa, no ja viem svoje, buržoázia nosí masky dobrodinca... a zobe si svoje.

PLATÓN

(trochu rozhodený po úvodných slovách Mrkvičku vstúpi do chalupy, so záujmom si prezerá chudobný interiér): Úžasné... Steny zhmotneného strachu, strecha z nevedomosti a základy na vtáčej končatine. Zdravím ťa, uväznená duša. Ja som Platón. Prišiel som preskúmať tiene tvojej mysle. Vidím, že namiesto hľadania slnka a pravého Svetla tu sedíš v prachu a listuješ v listoch plných materiálnej pýchy a boja s veternými mlynmi.

MRKVIČKA

(mávne rukou a hodí Kapitál na stôl):

Platón? Ten starý Grék? Počúvajte, pán profesor, tie vaše idei sú pekná vec, ale tie ma pred zimou neochránia. Ja som bol celý život na betón a peniaze. Ale keď ma ten Gabriel šmaril sem, do tejto stračej diery, a Marx mi tu nechal tie ohnivé papiere... človeče, mne sa otvorili oči! Pochopil som triednu podstatu môjho suseda na Zemi! On bol vykorisťovateľ! Schválne mi sypal lístie z orecha na môj pozemok, aby si privlastňoval moju nadhodnotu práce, keď som to musel zametať!

PLATÓN

(chytí sa za hlavu):

Ó, veľký Svetový duch, odpusť mu... Človeče, ty si úplne nepochopil zmysel bytia! Ty si len vymenil jednu ilúziu za druhú. Na Zemi si bol otrokom hmotných peňazí, a teraz, v ríši Duchov, si sa stal otrokom teórie o hmote! Stále sedíš v jaskyni! Tvoj betónový plot vonku nie je ochrana pred susedom, je to stena tvojej vlastnej neschopnosti vnímať čistú cnosť a krásu!

MRKVIČKA

(pobúrene vyskočí z kresla):

Aká neschopnosť?! Ja tu aplikujem dialektický materializmus v praxi! Táto straka na plote, čo ma provokuje, to je jasná antitéza! Ja som téza, ona je antitéza a navyše klame, že zobať nepotrebuje. A vieš, čo bude syntéza, ty filozof v plachte? Keď ten vták konečne pochopí, že všetok vinič patrí kolektívnemu vlastníctvu tejto chalupy a slová súdruha Marxa sú ako ohnivá smršť v ktorej puká aj kameň... potvora na plote však oponuje, že nie!

PLATÓN

(otočí sa k divákom, zopne ruky):

Už chápem Gabrielov pomykov. Toto nie je len jaskyňa tieňov. Toto je tragikomédia ľudského rozumu, ktorý radšej zhmotní chalupu na stračej nôžke, straku vyhlási za triedneho nepriateľa a začne uctievať texty o továrňach, než by mal otvoriť svoj cit, rozvíjať cnosti v pokornom vzhliadaní k Najvyššiemu Svetlu...

(V tom momente cez okno preblikne jasný lúč čistého Svetla a soška straky na sekundu ožije a posmešne zakričí: "Kapitál! Kapitál!", na čo Mrkvička zúfalo listuje v knihe, ako umlčať kapitalistu.)

DEJSTVO III: Kázeň o bio chrumkách v nízkom astrále

Prostredie: Okraj nízkeho astrálu. Surová, šedivá krajina, kde sa z hmly formujú slizké, syčiace útvary – astrálni paraziti (plody ľudského hnevu a digitálneho šumu). Uprostred tohto chaosu stojí Karl Marx s Knihou Pravdy a Slavoj Žižek v roztrhanom tričku, divoko gestikulujúci. Z diaľky k nim majestátnym krokom prichádza Platón, ktorý práve opustil Mrkvičkovu chalupu.

MARX

(pod vplyvom ohnivej reči Mrkvičku, hromovým, kazateľským hlasom kričí smerom k zástupu syčiacich parazitov):

Počúvajte ma, vy parazitické útvary pozemského egoizmu! Vaša existencia je len dočasná anomália! Ak okamžite neprejavíte hlboké pokánie a neobrátite sa k najvyššiemu Svetlu, čaká vás neúprosný osud prehnitej buržoázie! Skončíte na absolútnom smetisku duchovných dejín! Budete zrecyklovaní v kozmickom komposte a nakoniec vás pozemskí ekologickí aktivisti zjedia ako bio chrumky v rámci udržateľného rozvoja!

ŽIŽEK

(skočí mu do reči, divoko šúcha nos a prská k parazitom):

My god, Karl má absolútnu pravdu! Vy tu na nás syčíte, ale vy ste len devalvované formy! Ja dopĺňam Marxa – vy ste kedysi bývali vznešenými myšlienkami o spravodlivosti a cnostiach bojachtivého proletariátu, chápete? Ale ľudia na Zemi z vás spravili túto ideologickú spotrebnú hnilobu! Vám už tie naše reči lezú krkom, vidím to na vašich slizkých tykadlách, ale to je presne tá subverzia reality!

PLATÓN

(prekvapený ich podstatou, že ide o kedysi vznešené myšlienky, vstúpi medzi nich, nadvihne si tógu, aby sa nezašpinil od astrálneho slizu, a fascinovane hľadí na parazitov):

Ó, mocní myslitelia neskorších vekov... Čo to tu vidia moje oči? Toto sú tie slávne plody pozemského pokroku? Hľadím na tieto bytosti a vidím v nich dokonalé tiene ľudských duší. Sú to živé, hmatateľné projekcie ľudskej malosti.

(Obráti sa k parazitom a nasadí vznešený, akademický tón:)

Úbohé, zdeformované formy! Prečo sa utápate v tomto nízkom dyme? Vari neviete, že kdesi vysoko nad týmto bahnom existuje svet čistých, žiarivých Ideí? Že pravá podstata bytia nie je v triednom boji o kompost, ale v kontemplácii o absolútnom Dobre?

(Parazity začnú zúfalo a nahlas syčať, zakrývajú si slizké uši.)

PLATÓN

(zmätene sa poobzerá, hlas mu klesne):

Počkajte... niečo tu nesedí. Začínam sa v tom strácať a to poznám všetky jaskyne. Myslel som si, že keď opustím pozemskú jaskyňu, nájdem čisté Svetlo. Ale i tu, na druhej strane bytia, nachádzam len ďalšiu podobnú jaskyňu tieňov! Sú tu všetky tie veľké pravdy tak strašne zatemnené...

MARX

(svoju náturu nezaprie, skočí mu drzo do reči a zašermuje rukou):

Postihnuté infláciou, kolega je presnejší výraz! Čistá hyperinflácia Ducha! Ľudstvo vyprodukovalo toľko myšlienkového odpadu, že nebeský trh s hodnotami skolaboval!

PLATÓN

(vážne pokýve hlavou):

Nech je to akokoľvek, toto rozhodne nie je s kostolným poriadkom! Poriadok Stvorenia predsa nemôže byť založený na takomto chaose. Tomuto musím prísť na samotný koreň!

DEJSTVO IV: Filozofická dohoda a pátranie po Veľkom duchu

(Z ligotavej hmly sa zrazu vynorí G. W. F. Hegel s Fenomenológiou ducha pod pazuchou. Chvíľu potichu stál v úzadí a so záujmom počúval Platónovo rozhorčenie. Teraz s elegantným úsmevom predstúpi pred ostatných.)

HEGEL:

Ahááá, majster Platón! Vaše slová lahodia môjmu sluchu. Táto devalvácia hodnoty, ktorú tu vidíte, sa mi nesmierne páči. Je to dokonalá ukážka toho, keď sa pojem odcudzí sám sebe.

PLATÓN

(otočí sa k nemu):

Georg? I ty si v tejto čistiacej čate? Povedz mi, čo sa to stalo s tou úžasnou hotovosťou sveta Ideí, ktorú som pred tisícročiami definoval? Kde sa stala chyba?

HEGEL

(pohladí obálku svojej knihy):

Chyba, drahý majster, je vo vývoji. Vy ste chceli svet Ideí statický, dokonalý a odtrhnutý od reality. Ale môj Veľký svetový duch sa musel ponoriť do hmoty, musel prejsť negáciou, aby spoznal sám seba. Problém je, že pozemské subjekty – ako náš spoločný známy pán Mrkvička – tú hotovosť premenili na betónové ploty a strach zo straky mu vyzobal rozum a v zlosti študuje v chalúpke na stračej nôžke pomstu!

ŽIŽEK

(poskakuje okolo nich):

My god, toto je priam apokalyptický samit! Otec ideí, otec dialektiky a otec Kapitálu na jednom smetisku, vedľa chalúpky na stračej nôžke pána Mrkvičku! Toto musíme preskúmať! To je nová syntéza!

PLATÓN

(uprie zrak do neznáma, s novým odhodlaním):

Páni, nechajme nateraz parazitov parazitmi. Dohodnime sa na spoločnom postupe. Pôjdeme hlbšie do tohto astrálneho systému. Musíme preskúmať, ako je to v skutočnosti s Veľkým duchom a čo presne sa porobilo s tou pôvodnou, čistou hotovosťou sveta Ideí. Chcem vidieť tie účty!

MARX

(podá ruku Platónovi a Hegelovi):

Súhlasím. Spojme sily. Moje chcenie je presvetlené, a ak máme nájsť pravý koreň prebudenia citu, musíme zistiť, kde presne ľudský rozum zlyhal. Mám taký dojem, že začína chápať, vďaka strake pána Mrkvičku.

HEGEL

(prijme ruku): Duch sa opäť vydáva na cestu za svojím sebapoznaním. Hor sa do hlbín astrálu!

ŽIŽEK

(beží za nimi, keď odchádzajú smerom k jasnejšiemu horizontu):

My god, toto bude tá najlepšia expedícia v dejinách metafyziky! Ideme zdemolovať základy jaskyne!

(Zatiaľ čo filozofi odchádzajú za zvukov majestátnej, no tajomnej hudby, parazity v pozadí sa pod tlakom ich odhodlania začínajú pomaly roztápať a meniť na čistú paru. Scéna sa rozjasňuje.)

(Opona padá.)

Autori: Vlastimil a Gemini