Astrálny guláš na zrúcanine Gýmeš

Čo sa stane, keď sa vôňa poctivého pozemského guláša stretne s dvestoročným hladom hradných prízrakov? Táto vizionársko-satirická scénka z dielne V & G ťa zavedie priamo na zrúcaninu hradu Gýmeš v Tríbečských lesoch. Kým turisti Miro a Janka pokojne miešajú kotlík a uťahujú si zo strašidiel, v paralelnej astrálnej dimenzii zažíva aristokratický gróf Forgáč a jeho verný strážnik Ištván absolútnu paniku. Keď z temných chodieb navyše vyjde opitý Turek Ali, ktorý Forgáčovi už po stáročia decimuje zásoby tokajského vína, prepojenie svetov dosiahne bod varu. Príbeh s hlbokým duchovným presahom však neprináša lacný strach, ale svedectvo o sile milosrdenstva, zákone vyrovnania skutkov a prebudení duší, ktoré na tomto magickom mieste splácajú svoj starý dlh priestoru.

***

Postavy v tomto obraze:

• GRÓF FORGÁČ: Starý aristokrat v parochni a historickom habite, sedí v hojdacom kresle v neporušenej hornej veži, bafká fajku a neustále nadáva na modernú dobu.
• STRÁŽNIK IŠTVÁN: Astrálny hradný vojak s halapartňou, ktorý berie svoju prácu príliš vážne, no je strašne hladný.
• TURISTA MIRO: Pozemský chatár a hlavný kuchár guláša, statný chlap v maskáčoch, ktorý neverí na duchov, ale rád rozpráva strašidelné príbehy.
• TURISTKA JANKA: Jeho ustráchaná manželka, ktorá pri každom zašušťaní listu vidí biele panie.

1. OBRAZ: Prepojenie dimenzií a vôňa cibule

Miesto deja: 

Scéna je vizuálne rozdelená na dve vrstvy.

Pozemská realita ukazuje zrúcaninu hradu (Gýmeš, rodové sídlo Forgáčovcov) – rozpadnuté múry, náletová zeleň, uprostred ohnisko s veľkým kotlíkom.

Astrálna realita (ktorú divák vidí cez modrasté svetlo) ukazuje hrad v plnej nádhere: pevné kamenné múry, horiace pochodne a kompletnú hradnú vežu s hojdacím kreslom.

Miro mieša guláš, Janka sedí na polene. Kúsok od nich stojí astrálny strážnik Ištván a zúfalo sa snaží halapartňou vyhnať z hradu práve sa usalašených dvoch turistov. Hore vo veži sa hojdá gróf Forgáč.

GRÓF FORGÁČ:

(Bafká z fajky, kašle a kričí z okna veže smerom dole na nádvorie)

Ištván! Ty nemehlo za tri groše! Čo to zasa stváraš na bráne?! Zasa ti tam prešli tí podivní privandrovalci v zelených tókach s nápisom "Husqvarna"! Ak ešte jedného bastarda pustíš do môjho paláca takto v noci, prisámbohu ťa dám rozštvrtiť a tvoju astrálnu dušu zavriem do najhlbšej hladomorne!

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Zúfalo seká halapartňou do vzduchu priamo cez Mira, ktorý si práve napráva čiapku)

Vaša osvietenosť, ja sa snažím! Ale oni majú akési neviditeľné brnenie! Ja ho seknem po krku, šabľa cezeň preletí ako cez jarnú hmlu a on namiesto toho, aby krvácal, si len odpľuje a povie, že "tu akosi ťahá od lesa"! Sú to nejakí čarodejníci!

TURISTA MIRO:

(Mieša kotlík, ovoniava varechu)

Janka, hovorím ti, ten bôčik tomu dodal ten správny šmrnc. Už len necháme zovrieť vodu a hodím tam zemiaky. Ale fakt tu akosi divne kolíše vzduch. Cítiš to? Akoby tu lietal statický prúd.

TURISTKA JANKA:

(Chúli sa do svetra, vystrašene pozerá na hradný múr, kde v astrálnej rovine visí pochodeň)

Miro, mne sa to nepáči. Miestni v Jelenci hovorili, že starý Forgáč tu na hrade straší doteraz. Vraj tu v noci počuť škrípanie hojdacieho kresla a nadávky v maďarčine a starej slovenčine.

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Pristúpi tesne ku kotlíku, hlboko nasáva vôňu guláša, tečú mu slinky)

Ó, svätý Imrich... Vaša osvietenosť! Čarodejníci varia v kotli nejaký magický odvar! Vonia to ako pečený diviak na divoko s lesnou cibuľou... Môj astrálny žalúdok takto netrpel od obliehania hradu v roku 1600!

GRÓF FORGÁČ:

(Rozčúlene búcha palicou o dlážku veže)

Aké vône, ty pažravý pandúr?! Vyžeň ich! Rušia môj aristokratický kľud! Rozprávajú tou svojou podivnou hatlaninou, samé "kámo", "haluz" a "mobil"! Čo je to za reč? To sú nejakí osmanskí špióni z Anatólie?!

TURISTA MIRO:

(Sadne si k ohňu, hodí do úst hrsť chrumiek)

Počuj, Janka, keď sme pri tých strašidlách... Čítal som jeden príbeh o tomto hrade. Vraj tu raz v noci stráže našli v podzemí chlapíka, čo mal namiesto tváre len prázdnu bielu kožu. Žiadne oči, žiadne ústa. A len tak tam stál a v ruke držal ľudskú ruku... a jedol ju ako kukuricu.

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Prudko cúvne od ohniska, halapartňa sa mu roztrasie v ruke, oči dokorán)

Preboha... počul si to, gróf?! Muž bez tváre! V našom podzemí! Čo ak je to pravda? Ja som minulý utorok počul v pivnici nejaké škrabanie! Myslel som, že sú to len potkany a hradná vlhkosť, ale čo ak je to ten... bezbožný kostlivec, čo ľudské hnáty ako kukuricu chrúme?!

GRÓF FORGÁČ:

(Hojdanie na kresle náhle stíchne, gróf znervóznie, vykukne z okna)

Ištván... netáraj! To sú len... to sú len dedinské povestí tých privandrovalcov! Duch predsa nemôže veriť na duchov, to je proti prírodnému poriadku!

TURISTKA JANKA:

(Zapiští)

Miro, prestaň! Lebo nezaspím! Počuješ to? Tam hore vo veži niečo vrzglo!

TURISTA MIRO:

(Smeje sa, schmatne hliníkový ešus a začne po ňom búchať lyžicou, potom urobí rukami lievik pri ústach a hlboko zavýja do tmy)

Úúúúúúúúú! Starý Forgáč si ide pre teba, Janka! Úúúúúú!

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Úplne ustrnie od hrôzy, hodí halapartňu na zem, vyskočí na astrálny múr a začne od strachu zavýjať tiež, aby odplašil "neznáme monštrum")

Aúúúúúú! Vaša osvietenosť, zachráň sa kto môžeš! Sú to vlkodlaci!

GRÓF FORGÁČ:

(Vypadne z hojdacieho kresla na dlážku, parochňa mu padne do očí, zúfalo sa škriabe pod posteľ)

Ištván, zamkni bránu! Nie som doma! Nech si zožerú voňavý magický odvar! Ak im bude málo, tak im odchyť jeleňa, aj tak tu len plano hučia po nociach. Tu už nik dane neodvádza...Títo ľudia sú leniví ako tie jelene... Ach, tie beštie parohaté! Ešte aj toto moje slávne sídlo Gýmeš museli moji predkovia podľa ich otravného raniatovania pomenovať! Človek tu nemá pokoja ani po smrti!

2. OBRAZ: Keď historky ožijú a víno dôjde

Postavy v tomto obraze:

• GRÓF FORGÁČ: Vystrašený šľachtic, schovávajúci sa pod posteľou vo svojej astrálnej veži.
• STRÁŽNIK IŠTVÁN: Astrálny vojak, ktorý od strachu zavýja na múre a trasie sa pred "vlkodlakmi".
• TURISTA MIRO: Pozemský kuchár, ktorý si uťahuje zo strašidiel, no čoskoro uvidí niečo, čo nečakall.
• TURISTKA JANKA: Mirova ustráchaná žena, ktorá hľadá úkryt pri ohnisku.
• DUCH TUREK (ALI): Starý osmanský prízrak v turbane, ktorý má na krku stále zahryznutú astrálnu besnú líšku. Je totálne opitý z grófovho archívneho vína, tacká sa, spieva tajuplné melódie a drží sa za hlavu.

Miesto deja: 

Scéna plynule nadväzuje na predchádzajúci dej. Miro búcha lyžicou o ešus a strašidelne zavýja. Strážnik Ištván v astrálnej rovine odpovedá ešte hysterickejším zavýjaním z hradného múru. Janka sa trasie od strachu. V tom momente sa však z hlbokej, tmavej hradnej chodby (z miesta, starej kaplnky) ozve ťažké, tackavé kroky a podivný, opilecký spev v starom tureckom jazyku.

DUCH TUREK (ALI):

(Tacká sa von z temnoty chodby priamo do žiary ohniska. Na krku mu visí stuhnutá, vycerená besná líška. V ruke zviera poloprázdnu, stáročia starú hlinenú amforu. Oči má prižmúrené, škytá.)

...Aman, aman... Škyt! Prekliate šejtánske víno starého Forgáča! Iskru malo ako jánošíkov oheň... Škyt! Celá táto pevnosť sa so mnou krúti ako derviš pri modlitbe! A kto mi to tu reve do uší?!

TURISTKA JANKA:

(Pozrie smerom k chodbe, zbadá siluetu Turka s líškou na krku, úplne jej zamrzne hlas, prstom ukáže do tmy)

M-M-Miro... Pozri sa tam. To... to nie je tvoja historka o kukurici. Tam niekto stojí. Má to turban... a... a na krku mu niečo visí! Preboha, Miro, ono sa to hýbe!

TURISTA MIRO:

(Prestane búchať po ešuse, vyskočí na nohy, baterkou posvieti smerom k postave Turka. V žiari svetla zbadá postavy oblečené v dobovom vojenskom šate s turbanom na hlave a líškou zahryznutou na ľavej strane krku. Vlasy sa mu zježia na hlave.)

Do rici... Janka, ticho buď. Ja... ja som si to len vymyslel, prisámvačku! Čo je to za chlapa? Haló! Pane! Čo tam strašíte v tom maškarnom kostýme? To nie je vtipné! A prečo vám z krku visí tá vypchatá líška?!

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Pustí halapartňu z ruky, utrie si astrálny pot, hľadí na prichádzajúceho Turka)

Svätý Štefan... Veď to nie je vlkodlak! To je Ali! Ten osmanský záškodník, čo ho v roku 1570 na úpätí hradu uhryzla besná líška a on tu potom od hnevu a horúčky strašil v lesoch!

GRÓF FORGÁČ:

(Opatrne vystrčí hlavu spod postele vo svojej veži, pozrie z okna dolu na nádvorie, zbadá Aliho s amforou)

Čože?! Ali?! Ty pohanský zlodej! Počkaj... tá hlinená nádoba v tvojej ruke... To je môj archívny tokajský výber z ročníka 1604! Ty parazit podsvetia! Takže to neboli krysy a podzemná vlhkosť, čo mi už dvesto rokov decimuje zásoby v hradnej pivnici?! To si bol ty! A ten tvoj strašný, falošný ranný spev, kvôli ktorému nemôžem v hojdacom kresle ani oko zažmúriť!

DUCH TUREK (ALI):

(Vôbec nevníma grófa, podíde bližšie k Mirovi a Janke, hlboko nasaje vôňu guláša, zameria zrak na kotlík)

Óóó... Alah buď pochválený. Čo je to za vôňu? To nie je to kyslé grófske víno. To vonia ako domov... ako mäso s cibuľou na trhovisku v Budíne. Škyt! ...Dajte mi trochu, vy zelení ľudia, lebo mi táto líška na krku od hladu zasa ožije!

(Pokúsi sa chytiť varechu, no ruka mu prejde priamo cez drevo, amfora mu takmer vypadne)

TURISTA MIRO:

(Zdesene cúvne, vidí, ako ruka Turka prešla cez varechu ako cez vzduch)

Janka... ono to nemá pevné telo. Tá ruka... preletela cez drevo! To je naozaj duch! Skutočný astrálny Turek z Gýmešu! Utekajme!

TURISTKA JANKA:

(Schmatne Mira za ruku, utekajú smerom k hradnej bráne, nechávajúc guláš aj ešusy za sebou)

Aúúúúú! Pomóóóc! Na Gýmeši straší opitý Turek s líškou!

STRÁŽNIK IŠTVÁN:

(Rýchlo skočí k opustenému ohnisku, berie do ruky astrálnu podobu varechy, ktorá sa oddelila od tej fyzickej, a labužnícky ochutnáva "duchovnú esenciu" guláša)

Mňam... Vaša osvietenosť! Gróf Forgáč, poďte dole! Tí privandrovalci utiekli od strachu a nechali nám tu celý kotol! Tá omáčka je čistá extáza!

GRÓF FORGÁČ:

(Bleskovo zbehne dolu po astrálnych schodoch veže, s palicou v ruke pribehne k Alimu)

Ja ti dám extázu, Ištván! Ty, Ali, ty pohanský sud bez dna! Okamžite vráť tú amforu! Dvesto rokov mi popíjaš najlepšie ročníky a strašíš mi tu hradných hostí tak, že mi sem už nikto nenosí žiadne dane, len prázdne obaly z jedla tu nechávajú! Marš do podzemia, ty opilec s besnou líškou!

DUCH TUREK (ALI):

(Sadne si k ohňu na pozemské poleno, hlavu si oprie o kolená, líška mu pritom veselo kýve chvostom v astrálnom vetre)

Nekrič, starý gróf... Víno už aj tak došlo. Sadni si, daj si s nami tento magický odvar od tých dvoch vystrašených smrteľníkov. Dnes sa už aj tak nikam neschovám, nohy ma nepočúvajú...

3. Obraz: Astrálna exkurzia (Gýmeš stretáva Kost)

Miesto deja:

Horná veža hradu Gýmeš. Gróf Forgáč sa zúfalo hojdá v kresle a drží sa za hlavu. Na stole leží stará mapa Čiech a dymiaci ešus, z ktorého už vyprchala vôňa guláša. Strážnik Ištván stojí v pozore, no namiesto halapartne drží v ruke prázdnu hlinenú amforu od vína.

Postavy:

• GRÓF FORGÁČ – aristokrat hľadajúci stratený pokoj a hlavne svoje víno.
• STRÁŽNIK IŠTVÁN – hradná stráž, ktorá má strach z moderných turistov a najnovšie aj zo služobných ciest.
• PÚTNIK (VLASTIMIL) – sprievodca oboch svetov, ktorý sedí na okennom ráme a pokojne sa usmieva.

(Na scéne je ticho. Gróf prudko vstane a udrie palicou o dlážku.)

GRÓF FORGÁČ

Ištván! Tento stav je už neudržateľný! Nielenže mi ten pohanský Turek s besnou líškou upíja tokajský archív ročníka 1604, ale tí privandrovalci v maskáčoch ma úplne pripravili o autoritu! Celú noc tu revú, trieskajú lyžicami o ešusy a myslia si, že som len nejaká dedinská povera! Musíme modernizovať našu obranu. Počul som, že v Čechách, na akomsi hrade, čo volajú Kost, majú stráže oveľa prísnejšie. Pútnik hovorí, že tam cez bránu neprejde ani myš!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Roztrasie sa)

Vaša osvietenosť, ale Čechy sú ďaleko! A tam vraj straší akýsi Ján Žižka, čo mal len jedno oko a hradby tam majú tvrdé ako kosť! Čo ak ma tam uväznia v mučiarni?

PÚTNIK

(Pokojne prehovorí z okna)

Ničoho sa neboj, Ištván. Na Kosti ťa nikto neuväzní. Ale tvoj gróf ma skreslené informácie. Stráže na hrade Kost síce berú svoju prácu vážne a nikoho nechcú pustiť, no ľudia s čistým citom a otvorenou mysľou cez ne prechádzajú ako cez jarnú hmlu. Tvoja halapartňa v tomto vnútornom svete nezastaví nikoho v tom vonkajšom, kto nekráča s agresiou v srdci.

GRÓF FORGÁČ

(Vykukne cez okuliare)

Akože nezastaví?! A tie davy ľudí, čo dole pod hradom v tomto stánku oddychu z lopoty nosia tácky a stavajú múry? Pútnik, sám si hovoril, že sú to tie isté duše, čo hrad kedysi vyplienili! To ich tam nedrží stráž s bičom?!

PÚTNIK

(Zoskočí z okna, podíde k mape)

Nie, gróf. Nedrží ich tam žiadny bič ani vojak z tohto sveta. Drží ich tam niečo oveľa mocnejšie – ich vlastné svedomie a zákon vyrovnania skutkov vo Veľkej pamäti sveta. Tí ľudia dole v podhradí vôbec netušia, prečo ich to na ten hrad tak nesmierne ťahá. Myslia si, že tam majú len letnú brigádu alebo prácu v hostinci a kuchyni. No v skutočnosti ich tam priviedla Vôľa Božia, aby vlastnými rukami opravili každý jeden kameň, ktorý kedysi v hneve vytrhli. Splácajú dlh priestoru.

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Oči sa mu rozžiaria, položí amforu)

Takže... oni tam pracujú zadarmo pre dobro hradu? Svätý Štefan, to je geniálne! Vaša osvietenosť, nemusíme turistov strašiť ani sekať! Stačí, ak im namiesto strašenia podstrčíme murárske lyžice a vrecia s vápnom! Nech ten náš ošarpaný Gýmeš pekne vynovia!

GRÓF FORGÁČ

(Zamyslí sa, pošúcha si bradu a pomaly sa usmeje)

Ištván... ty nemehlo, prvýkrát v živote si dostal aristokratický nápad. Ak títo moderní privandrovalci drancujú naše ticho svojimi blikajúcimi krabičkami, premeníme ich hluk na stavebnú drinu! Pútnik, hovoríš teda, že vesmír si každého dohľadá podľa jeho myšlienok?

PÚTNIK
Presne tak, Gróf. Každý sa vráti presne tam, kde zanechal dlh. Celý vesmír sa točí v dokonalej spravodlivosti. Myšlienka, ktorú človek vyšle, ho raz dobehne – či už na Gýmeši pri kotlíku, alebo na Kosti pri hradnej obnove.

(Gróf spokojne sadá späť do hojdacieho kresla a berie fajku. Ištván si namiesto halapartne berie z kúta starú murársku lyžicu a s úsmevom hľadí do podhradia.) 

(Opona padá.)

4 Obraz: Nočná šichta a bzučiaca mašina

Miesto deja:

Rozostavané nádvorie hradu Gýmeš. Po stenách sa tiahne reálne moderné lešenie. Cez deň tu pracujú dobrovoľníci, no teraz je hlboká noc. Mesiac osvetľuje kopy vápna, piesku a prázdne fúriky.

(Je polnoc. Na nádvorí panuje ticho, ktoré zrazu preruší podivný plechový zvuk. Škrab, škrab. To Ištván s murárskou lyžicou a turek Ali kožujú astrálny múr, ktorý cez deň robotníci opravili z vápna a kamenia.)

GRÓF FORGÁČ

(Bafká zo starej fajky priamo Ištvánovi do očí, dym sa mieša s vápenným prachom)

Ištván, pridaj! Tá omietka ti opadáva ako uhorská jazda pri Moháči! Pozri sa na ten roh, veď to máš krivé! Ako mám od tých poddaných cez deň vyberať dane, keď im tu v noci strašíš s takouto fušerou?!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Kašle z dymu, zúfalo škrabe múr)

Vaša osvietenosť, veď mi nefúkajte ten tabak do očí, nič nevidím! A aké dane? Títo poddaní ľudia vašej milosti sem chodia v sobotu dobrovoľne. Nosia sem vápno a piesok v takých papierových vreciach. Ja im v noci len trochu z tej kopy odsypem, aby som skrášlil a vymaľoval naše tajné komnaty, ale oni ráno len krútia hlavami, že im mizne materiál! Myslia si, že to tu kradnú nejakí miestni z Jelenca! Musím šetriť, aby nebola vzbura a poddaní nás nepovešali.

GRÓF FORGÁČ

(Mávne rukou)

Nech krútia! A povstania sa nebojím. My im tie dane, čo nám neplatia, odpúšťame tým, že im dovolíme zveľaďovať moje sídlo. Ale Ištván, musíš ísť s dobou, lebo nás predbehne. Videl som tých robotníkov dole. Oni už nemiešajú maltu ručne ako ty v tom drevenom koryte. Majú takú bzučiacu oranžovú obludu... takú mašinu, čo sa neustále točí dokola a vypľúva hotovú maltu priamo do fúrika. Vyzerá to ako tancujúci derviš, ale robí to strašný hluk! Zaobstaraj nám to!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Zloží lyžicu, zúfalo hľadí na grófa)

Bzučiacu mašinu?! Vaša milosť, veď tá vec funguje na akési blesky ukryté v tých čiernych hadoch, čo ležia po zemi! Ja som sa toho cez deň dotkol a tak ma to kopla ako ten ryšavý kôň naposledy, až mi halapartňa z ruky vyletela! A keď sa cez deň snažím tých robotníkov dirigovať, aby ten kameň dávali rovno, vôbec ma nepočúvajú. Krúžia okolo mňa rukami, akoby som bol dotieravý komár! Jeden ma chcel dokonca ovaliť takým bzučiacim plastovým plášťom, vraj na mňa nastrieka nejaký "Raid"!

PÚTNIK

(Smeje sa, sediac na kope piesku)

Veru tak, Ištván. Pre nich si len nepríjemný prízrak, tiché bzučanie v ušiach alebo závan chladu, keď prejdeš okolo ich lešenia. Oni netušia, že im v noci s Alim pomáhate. Ale tá ich bzučiaca mašina – volá sa miešačka – tá funguje na čistej rotácii a logike. Presne ako celý vesmír.

GRÓF FORGÁČ

(Zahľadí sa na mesiac nad Tríbečom)

No vidíš, Ištván! Aj Pútnik hovorí, že to, čo sa krúti má rozum a vie čo je logika! Takže od zajtra žiadna murárska lyžica. Pekne sa naučíš točiť tou oranžovou obludou. Ak máme v v tej Veľkej pamäti budovať základy pre budúcnosť, náš hrad Gýmeš musí dostať tie najnovšie omietky, aj keby sme mali tie blesky z hadov kradnúť priamo z oblohy!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Vzdychne si, berie vedro s vodou)

Zase len blesky a robota... Zlatí Turci, tí chceli aspoň len víno a hlavy. Títo moderní ľudia nás zničia pokrokom.

(Ištván nešikovne zakopne o prázdny fúrik, ten plechovo zarachotí a zvuk sa ozve celým hradom. Dole v stanoch sa prebúdzajú prví turisti a svietia baterkami na múry, no vidia len prázdne lešenie a padajúci prach.) 

(Opona padá.)

5. Obraz: Gaštany pre Rusalku a vltavská pomsta

Miesto deja:

Horná bašta Gýmešu, noc. Z lesov z Jeleneckej gaštanice sa ozýva hlasné, hlboké trúbenie jeleňov v ruji. Gróf Forgáč nervózne prechádza po hradbách a zapcháva si uši. Ištván sedí na prázdnom vreci od vápna a čistí si murársku lyžicu.

(Z hlbokých lesov pod hradom sa opäť ozve mohutné: "Uúúú-úúúúh!")

GRÓF FORGÁČ

(Prudko odpľuje do tmy)

Beštie parahaté! Bodaj by vám tie krky zdreveneli! Každú noc ten istý rev! Ištván, zober halapartňu a choď tie jelene rozohnať! Moja nebohá manželka, grófka, kvôli nim nemohla oka zažmúriť a mne z toho zvuku dodnes naskakujú osýpky!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Poškriabe sa lyžicou za uchom)

Ale, vaša osvietenosť... veď jelene pod Gýmeš odjakživa patria. Prečo na ne tak strašne šomrete? Veď sú to pekné zvieratká, aj mäso je z nich dobré...

GRÓF FORGÁČ

(Zastaví sa, očami hľadá pochopenie u Pútnika)

Mäso?! Ty nevieš nič, Ištván! Ty nepoznáš tú potupu. Vieš ty vôbec, prečo sme dali pod hradom vysadiť tú obrovskú gaštanicu? Aby sme vyvážali gaštany do sveta? To bola len zásterka pre cisára! Pravda je taká, že tie najväčšie, najsladšie gaštany som zbieral sám. Chcel som nimi očariť... ju.

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Vytreští oči)

Koho, vaša milosť? Nejakú barónku z Nitry?

GRÓF FORGÁČ

(Zjemní hlas, zahľadí sa smerom na západ)

Kdeže... V Prahe na Vltave. Ešte ako mladík som ju uvidel pri fontáne. Rusalka! Vlasy ako vodné riasy, oči ako dve studničky. Zaľúbil som sa tak, že som stratil rozum. Nabral som plné vrece našich gaštanov, prenajal som si čln a v noci som vesloval k malému ostrovčeku. Chcel som ju do toho vreca naložiť a uniesť sem na Gýmeš!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Otvorí ústa)

Uniesť vodnú pannu vo vreci na gaštany? A podarilo sa?

GRÓF FORGÁČ

(Zúfalo mávne rukou)

Kdeže! Z vody sa zrazu vynorila zelená obluda v červenom fraku. Pražský vodník! Oči mu svietili ako tie chladné sviečky tých privandrovalcov, čo sa tu motajú dnes. Bol taký nesmierne žiarlivý, že mi prevrátil čln a začal ma topiť vo Vltave! Reval pri tom ako zmyslov zbavený. A vieš, ako ten vodník reval, Ištván?! Presne takto: "Uúúú-úúúúh!" Úplne rovnako, ako tie besné jelene dole v gaštanici!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Vybuchne do hlasného smiechu)

Prebožstvo! Takže vy preto nemáte rád jelene, lebo vám pripomínajú žiarlivého pražského vodníka, čo vám prekazil zálety?!

PÚTNIK

(Usmieva sa z hradobného múru)

Vidíš, gróf, ako sa tie svety prepoja. Ty si vtedy žiarlil na vodníka a chcel si si privlastniť čistú bytosť vody pre svoje sebecké chúťky. A dnes ti vesmír cez tie jelene pripomína, že ani prírodu, ani lásku nemôžeš zavrieť do vreca. Všetko musí zostať slobodné, v rámci radostnej práce spokojných poddaných a pokojného platenia daní.

GRÓF FORGÁČ

(Pomaly vyfúkne dym z fajky, hnev z neho opadne)

Nuž... Pútnik, máš pravdu. Mal som vtedy plné gate vltavskej vody a gaštany dodnes ležia na dne rieky. Možno ich tam tá vodnícka škôlka doteraz používa namiesto guličiek na hranie.

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Vstane, potľapká grófa po pleci)

Nič si z toho nerobte, vaša milosť. Rusalka by vám aj tak na suchom Gýmeši vyschla. Poďme radšej skontrolovať tú bzučiacu miešačku, kým nám z nej robotníci nevypustia tie pracovité blesky!

(Gróf Forgáč sa naposledy pozrie do tmavej gaštanice, odkiaľ sa opäť ozve jelenie zatrúbenie, no tentoraz sa už len placho pousmeje.) 

(Opona padá.)

6. Obraz: Hra na schovávačku s jasnovidcom

Miesto deja:

Zrúcanina hradu Gýmeš, neskoré popoludnie. Robotníci už odišli. Pri kope vápna stojí Peter – muž s tichým, hlbokým pohľadom. Spojí ruky a začne sa v tichu modliť za spásu uväznených duší. Zrazu sa v astrálnej rovine nebo rozostúpi a na nádvorie zostúpia dvaja žiariaci duchovní sprievodcovia v svetelných tógach.

Postavy:

• GRÓF FORGÁČ – vydesený hradný pán, ktorý odmieta opustiť svoje panstvo.
• STRÁŽNIK IŠTVÁN – verný sluha, ktorý sa snaží grófa maskovať pod lešením.
• PETER (JASNOVIDEC) – pozemský človek, ktorý vidí za oponu hmoty a s úsmevom komentuje situáciu.
• PÚTNIK (VLASTIMIL) – prostredník, ktorý pomáha premostiť staré s novým.

(V momente, kedy svetelní sprievodcovia urobia krok vpred, gróf Forgáč vyskočí z hojdacieho kresla a upadne do obrovskej paniky.)

GRÓF FORGÁČ

(Zúfalo šepká, ťahá Ištvána za rukáv)

Ištván! Rýchlo! Dobyvatelia sú tu! Ale toto nie sú Turci, títo majú brnenia zo čistého slnečného svitu! Chcú mi zobrať hrad! Schovaj ma! Kde sú tajné chodby?!

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Zmätene pobieha, v ruke drží prázdne vrece od vápna)

Vaša osvietenosť, ale tie chodby sa pred dvesto rokmi zasypali! Rýchlo, ľahnite si sem za tú krútia sa potvoru, pod to lešenie! Ja vás prikryjem týmto súknom od robotníkov!

PETER

(Stojí uprostred nádvoria, pozerá sa priamo na miešačku a ticho sa usmieva)

Pozri sa, Vlastimil... Ten hradný pán je skutočne neuveriteľne vynachádzavý. Myslí si, že keď sa skryje za plastovú plachtu v tieni lešenia, že ho svetlo neuvidí. Pozri, ako sa mu trasú tie astrálne ostrohy pod tým igelitom. A chudák strážnik ho maskuje murárskou lyžicou.

GRÓF FORGÁČ

(Počuje Petrov hlas, vykukne spod igelitu, celý je biely od astrálneho vápna)

Ištván... počuješ to? Ten muž tam dole... on sa na mňa pozerá! On ma vidí! Ako je to možné? Veď nemá uniformu, nemá zbraň... len tak tam stojí a usmieva sa!

PÚTNIK

(Podíde k miešačke, kľakne si ku grófovi)

Gróf, počúvaj ma. Už netreba hrať schovávačku. Tí dvaja muži v svetle nie sú nepriatelia. Neprišli ti zobrať dane ani vypáliť Gýmeš. Prišli ťa oslobodiť z tejto kopy skál. Peter sa za teba modlí, pretože vidí tvoje väzenie.

GRÓF FORGÁČ

(Zúfalo sa rozhliadne oko seba – zrazu sa na moment filter jeho ilúzie rozpadne a on namiesto slávneho hradu uvidí len holé rozpadnuté múry, burinu a lešenie)

Moje... moje komnaty... Kde je môj hodváb? Kde sú moje zrkadlá? Ištván, prečo stojíme v prachu a obrastá nás brečtan?! Čo je to za divnú atmosféru, kam zmizol náš svet, čo je to za podivnú dobu? Prečo moje obyčaje už nefungujú, kto tie stromy sem priamo na nádvorie vysadil?!

PÚTNIK

Pretože tvoj čas na Zemi sa už dávno skončil, gróf. Žiješ len v zázname, v starej rýhe tohto miesta. Ten hrad už netreba brániť pred Turkami. Tí ľudia, čo sem chodia, ho neplienia – oni ho opravujú, aby splatili svoje vlastné dlhy. Je čas odložiť fajku, odložiť pýchu a odísť za skutočným Domovom. Tam na teba čaká tvoja skutočná rodina.

STRÁŽNIK IŠTVÁN

(Zloží murársku lyžicu, v očiach má slzy)

Vaša milosť... Pútnik má pravdu. Aj mňa už bolia ruky z toho nočného omietania vnútorných stien. Pozrite na tých sprievodcov, aké teplo z nich ide. Poďme. Nechajme tie lešenia ľuďom tohto vonkajšieho sveta.

GRÓF FORGÁČ

(Pomaly vstane, opráši si vápno z kabáta, pozrie sa na Petra a hlboko sa mu pokloní)

Ďakujem ti, pozemský pútnik... Prefúkal si mi oči od dymu mojej vlastnej malichernosti. Ištván... zober to prázdne vrece a zavri ho do basy. Nech si tam posedí a rozjíma o sebe. Už ho nebudeme potrebovať.

PETER

(Zasmeje sa, zamáva im rukou)

Šťastnú cestu domov, gróf. Nech vám vo Svetle svieti jasnejšia hviezda ako tá na Gýmeši.

(Svetelní sprievodcovia objímu grófa aj Ištvána. Ich postavy sa pomaly rozplynú do žiarivého stĺpu svetla, ktorý vystrelí priamo k nebu nad Tríbečom. Opona padá, no hneď sa znova otvára pre záverečné dejstvo.)

7. Obraz: Tokajské väzenie a návrat domov (Nový)

Miesto deja:

Temná, stará hradná pivnica pod Gýmešom. V rohu stojí osamelý, takmer prázdny drevený súdok s nápisom "Tokaj 1604". Okolo neho je chladná, vlhká hmota. Na súdku sedí Turek Ali. Na krku má pevne obtočenú stuhnutú, besnú líšku. V ruke drží ošarpaný pohár a zúfalo sa snaží nabrať zo spodku suda posledné víno. Je už viditeľne podgurážený, motá sa mu hlava, no pozemský smäd ho drží na mieste.

Postavy:

• TUREK ALI – stratený bojovník, uväznený vo svojej túžbe po víne a domove.
• PETER (JASNOVIDEC) – prichádza dole do pivnice, prináša pokoj.
• PÚTNIK (VLASTIMIL) – sprevádza Petra a svedčí o sile milosrdenstva.

(Ali sa pokúša napiť z takmer prázdneho pohára, keď vtom do tmavej pivnice vstúpi Peter, z ktorého vyžaruje tiché, jemné svetlo. Ali prudko trhne hlavou a silno štikne.)

TUREK ALI

(Štikne, zamáva pohárom, rozostreným zrakom hľadí na Petra)

Hejsa! Hic! ...Kto si ty? Za čo ťa sem, parom mu do materi, posadili? Prišiel si mi ukradnúť z môjho tokajského?! Nedám! Ani okoštovať ti nedám! Gróf Forgáč je pes... všetko si zapisuje. Každý jeden pohárik musím po nociach odpracovať hore na lešení... s tým bláznom Ištvánom a jeho murárskou lyžicou! Hic! Moje ruky sú samé vápno!

PETER

(Podíde bližšie s otvorenou náručou, súcitne sa usmieva)

Nikto ťa neprišiel potrestať, Ali. Ani víno ti nechcem brať. Vidím tvoju únavu. Už nemusíš drieť s lyžicou a vápnom, ani strážiť tento sud.

TUREK ALI

(Smutne skloní hlavu, pohladká stuhnutú líšku na krku, znova štikne)

Unavený som, veru... Hic! Táto potvora ma hryzie do svedomia a domov je ďaleko. Počuj, ty pozemský prízrak... nemáš správy z vonka? Z mojej rodnej krajiny? Nechystá sa tam hore nejaký nový nájazd? Že by ma moji bratia vzali so sebou domov? Chcem sa zbaliť... odísť z tejto lopoty, od tohto nekonečného murárskeho prachu...

PETER

(Využije chvíľu Aliho hlbokej túžby po domove, spojí ruky a začne sa vrúcne modliť za jeho dušu)

...Ó, Pane, rozpustil túto starú väzbu smädu a vojny. Ukáž tejto duši cestu domov, kam skutočne patrí, mimo hnev a staré rýhy zeme...

(V tom momente sa pivnica zaleje teplým, prenikavým jasom. Zo svetla vystúpia dvaja sprievodcovia v žiarivých, lesklých bielych šatách.)

TUREK ALI

(Vytreští oči, no namiesto duchovných bytostí vidí vo svojej predstave to, po čom najviac túži – lesklú zbroj svojich tureckých spolubojovníkov. Tvár sa mu rozžiari čistým šťastím)

Alláh... Pozri na nich! Moje modlitby boli vypočuté! To je lesklá zbroj mojich verných bratov! Prišli po mňa!

(Ali vyskočí zo suda. V tej sekunde mu z krku odpadne besná líška, premení sa na malú, iskrivú bielu svetelnú stopu a slobodne vybehne von z pivnice do lesov Gýmešu. Ali sa otočí k Petrovi a hlboko, s úctou mu kývne hlavou.)

TUREK ALI

Ďakujem ti, dobrý človek... Zachránil si ma pred vápnom grófa Forgáča. Idem domov. Allah s tebou, priateľu.

(Ali s radosťou vkročí priamo do náruče svetelných sprievodcov. Jeho postava splynie s ich žiarou a celá pivnica na moment prebleskne čistým svetlom. Keď jas ustúpi, v podzemí zostane len prázdny starý sud, na ktorom sa usádza stáročný prach. Peter a Pútnik stoja sami v tichu vyrovnanej energie.)

Vlastimil a Gemini