"Čokoľvek ti pripraví osud, snaž sa pokojne znášať, lebo oveľa ľahšie poraní to, s čím budeš vopred rátať."

Cato

VYZNANIE: I. časť - Hľadanie

Čakanie

Prišlo leto so svojimi šepotmi a vzdychmi a včely spievajú ľúbostné piesne na dvore kvitnúceho hája. Vysoká tráva vysiela svoje kvety ako vlny radosti k oblohe, a ja sa dívam, ako odchádza za horizont pieseň mojich snov niekam za slnkom.

Často som v srdci svojej piesní zachytil jej hlas. No z akého času, akej krajiny, odkiaľ volal, že mi bol známy ako vlastný? Neviem. Hodiny plynú, slnko tiahne za horizont a nápev rozlúčky sa vznáša vo večernom vánku, a úsvit radosti kropený v lúčoch slnka sa vynára v očiach niekomu inému, koho víla Šťastena viedla okolo.

V tichom odstupe cítim nápev rozlúčky s milovanou, musím myslieť na slobodu a šťastie iných...

***

Prežívam svoje dni tým, že napínam a povoľujem struny na svojom nástroji v hudbe radosti a strasti. Niekedy rytmus nie je správny, tóny nie sú dobre volené. Ostávajú spomienky krásne ale i trýzeň samoty, odhaľujúc svoju tvár: túžbu mať rád a pomáhať.

Dni kráčajú jeden za druhým vedené nebeským zákonom harmónie a odplaty. V ňom múdrosť vraví: "ak žiješ pre seba i pre iných, nikdy nie si sám".

Tak žijem aj pre tichú krásku, aby som jej spieval piesne. V tejto jej dvorane mi patrí miesto v kúte. V jej srdci niet pre mňa práce, moje úsilie môže vytrysknúť iba do tých najslabších tónov. Kvet sa neotvoril, iba malý škriatok – elfík vzdychá vôkol neho, pobehuje a vraví: "Pozri na tento púčik a poláskaj ho, neotáľaj! Bojím sa, aby nezvädol ešte mladý a neklesol do prachu bez obety. Nežiada o miesto v Tvojom srdci. Pohlaď ho teda aspoň jemným dotykom svojej ruky a krásne ostanú vo vás spomienky na seba, že ste sa stretli".

Chodím okolo, hľadím do jej anjelskej tvári, ale mlčí. Mraky sa vŕšia na mraky a stmieva sa.

Ach milovaná, prečo si tak krásna? Prečo pohľad na krásu tak oslobodzuje a vzápätí ako zlodej okradne o pokoj. Prežiari ohňom, a o chvíľu zraní ľadovým dychom. Ostane bôľ a nanovo inšpirujúc cit - hľadá bez odpočinku, bez konca.

Ach áno, viem. Tu v hmote si, srdce moje. Cit ku kráse, túžba po láske žije v tebe ako trvalý odkaz nebies. Tvoj smerník akým smerom máš ísť - domov, do nádherného Svetla. V trvalom prílive citu a dotyku s blaženosťou a krásou života, akoby v živej spomienke na svetlé výšiny, ťa to síli a inšpiruje, až v láske a kráse života zmysel vlastný pochopíš.

Až poznáš a prijmeš volanie Stvoriteľa. A preto pokoj v chladnej hmote nedosiahneš pokiaľ si živé. Musíš stúpať stále, vyššie a vyššie. Zabudnúť na Svetlo nemôžeš, iba ak sa čistoty srdca, lásky zriekneš, k hmote sa pripútaš, ochladneš. Ale potom už neusiluješ o krásu svoju ani okolia, vtedy už nevyciťuješ prúdenie lásky v dušiach ani posolstvo prírody. Neuvidíš v živote krásu a vzájomnosť - odlesk nebeský... umieraš.

***

Uprene hľadím na svit ďalekej oblohy a srdce mi blúdi, stonajúc s nepokojným vetrom. Musím spustiť svoj čln. Zdĺhavé hodiny sa míňajú na brehu bezútešne. Už dávno jar ukončila svoje rozkvitanie a rozlúčila sa. A teraz, s bremenom zvädnutých kvetov čakám a čakám. Vlny sa rozhučali a žlté lístie na brehu sa trepoce a padá na súmračný chodník. Noc sa už takmer minula v márnom čakaní a vysilený som zaspal.

Ach, spánok, drahocenný spánok! Len v tvojej slobode zažíva srdce jemné dotyky, blízkosť spriaznenej duše, a ona blažená odchádza úsvitom domov a do svojej telesnej schránky. A predsa ráno pri vedomí sa iná javí. Akoby to bola duša iná, nedotknutá žiadnou spomienkou z mesačných ciest. Smutnými očami hľadí, bez lesku radosti spokojnej duše. Trpí, ako vídať, keď stratíme niekoho, koho ľúbime a spolu sa tešíme.

Oči môjho srdca to vidia a nič nezmôžu, lebo nemôžu. Iba v noci prichádza oslobodená od pút pozemských. Prežiarená svetlom lásky, sladkým úsmevom, vedľa zastane, až cítiť vlnenie citu jej nehy, pôvabu. Naše srdcia v objatí duší planú v ružových i zlatých odtieňoch, a naše oči vpíjajú rajskú blaženosť z hlbín spojených citov. Naše hmotné telá ale nemajú účasť, ani vedomie denné o tom nevie, iba matne zo srdca to stúpať tuší – pozemský človek.

Tak rád som chcel priateľke jedného dňa povedať: "Miláčik, celú noc si v láske pri mne bdela a hrkútala, oči máš unavené! Svetlo lampy zbledlo a dohasína vo vánku brieždenia. Utri si slzičku krásna princezná, prehoď si závoj cez prsia. Letné ráno je tiché, v povetrí vôňa stromov. Záhony jemných ľalií a nežných ruží ľudom spievajú o čistote a dobrote, o kráse nebeskej lásky. Zjav sa vo svete rána, nazbieraj plnú sukňu čerstvých kvetov, založ si nové kvety do vlasov".

Aká je ale skutočnosť? "Nechcem, aby si ma mal rád"! Zaznelo ku mne silou hromu. "O nič som Ťa neprosila. Nevyslovila som pri tvojom uchu svoje meno, aby si ma ľúbil. Bola som sama vtedy pri studni. A Ty si malátne hľadel v okolí pohrúžený do neurčitých dúm. Nečakal si moje kroky, keď som prichádzala. Tvoje oči boli smutné, keď pozreli na mňa. Tvoj hlas bol unavený, keď si odpovedal na pozdrav. Ja som však cítila, ako by si povedal: "Ach, som smädný pútnik". Strhla som sa z rojčenia a naliala som vody zo svojej nádoby do Tvojich spojených dlaní. Lístie šelestilo nad nami, kukučka kukala z neprehľadného šera a spoza zákruty času sa niesla vôňa ruží. Zrumenená som stála bez slova, keď si mi neskôr hovoril tie ľúbezné slová. Skutočne, čo som pre Teba urobila, že ma chceš nosiť v náručí? Zato však spomienka, že som Ti mohla dať vody, aby si uhasil svoj smäd, uviazne v mojom srdci a bude ho napĺňať sladkosťou".

***

Hodina rána pokročila. Vtáci spievajú bezstarostne, brezové lístie šelestí nado mnou a sedím a rozmýšľam. Tak si vravím: ak láska človeka k človeku si kladie podmienky úspešného vzťahu, rôzne na rôznych stupňoch zrelosti a preto nesúlad spôsobuje aj bolesť, aká asi je láska nezištná - skutočná? Komu slúži láska človeka, ak myslí najskôr na seba, ak sa neviaže láskou nahor k Prameňu - v nezištnej pomoci blížnemu, ale hľadá si šťastie skôr pre seba?

Je to pochabosť, robiť si nárok na srdce iného človeka a domnievať sa, že on ti ponúkne svoje vlastné, len preto, že to sám chceš, alebo, ak si myslíš, že ste si blízki na spoločnú cestou životom podľa tvojich predstáv. Je to ilúzia a sebecké, keď tak myslíš, a z druhej strany necítiš opätovanie. No nesmúť, raduj sa! Láska Božia - všeobsiahla a dokonalá, tá pri tebe stojí vždy. Tej vyznať lásku smieš. U nej uspeješ i chudobný a slabý pokladom pokorných - čistotou srdca zjasnený.

Kam teda vedie mĺkve motanie sa citu v púšti vrelých i ľadových pieskov? Na zemi sme vo vývoji, a predsa i tu sme schopní byť k láske otvorení, aby sme z nej čerpali čisto a úplne ako vo svetlých výšinách. Iba musíme usilovať predovšetkým o lásku Božiu skrze harmóniu v srdci. Až keď sa v sebe premeníme na jej obraz jednotlivo, potom aj v prekážkach života si trvalo porozumieme. Podporíme sa obetavo – cez lásku a láskou k sebe zladení vieme, o čom život je, aké je poslanie človeka vo svete, kde deň strieda noc a noc usilujú o moc.

***

"Na koho stále čakáš, aký sen ešte prežívaš! Či nepočuješ píšťalu odchádzajúceho vlaku? Necítiš chvenie ľúbosti spoza horizontu, ktoré tiahne vzduchom a prináša tóny vzdialeného spevu, z radosti, že sú spolu"? Tak počujem radu v srdci zranený, a predsa viem, že je to sebecké, pochabosť, ak ešte čakám – ak na ňu čakám.

"Prečo si myslíš, že ona je tá dievčina, ktorá sa k tebe hodí? Či iba preto, že sa ti páči? Čo ak príde iná, nie tak krásna telom, ale – zo srdca bude ťa mať rada takého, aký si? Čo potom si povieš? Dáš prednosť krásnemu telu alebo krásnej duši? Alebo si myslíš, že v krásnom tele je aj duša vždy rovnako krásna? Ale ty nečakáš na osobu telesne krásnu, ale čakáš na lásku svojich snov, ktorú ti pripomína, aby si mohol odovzdať svoje srdce do rúk lásky.

Preto je tak neskoro a preto k iným vyznať sa zdráhaš. Prichádzali so svojimi vrtochmi a pravidlami, aby ťa v tradíciách pevne na hniezde spútali, ale vždy si sa vyšmykol, lebo si od nich necítil prúdiť lásku. A ty stále čakáš na milujúcu, na jemnocit, aby si sa pritúlil k anjelskej duši a spoločne prežili – pochopili, čo byť v láske znamená, čo jemnocit lásky ľuďom dáva i vyžaduje.

Aby ste prežili stelesnením v dvojici ľúbiacich, že láska je skutočne prijatá a pochopená iba láskou, ktorá hľadí na dobro partnera. Harmóniou duší je schopná pozdvihnúť ľudí do sféry žiarivých bytosti a ľudské hniezdo premeniť na malý raj. To však je ideálna predstava, priateľ môj! Usiluj však lepšie poznať svoje slabosti a posíliť prednosti. Podvihni seba z dúm a hľadaj ďalej. Láska jestvuje!

Tvoj sen sa nemôže zakladať na predstavách a unáhlených záveroch, ale na prežitej skúsenosti života v bdelosti, lebo tvoje srdce si vytvára ideálne predstavy na oboch úrovniach. Chápe a zamýšľa v ideálnych obrazoch tu na zemi i vo svete duchovnom. Preto nehľadí najskôr skúmať, či krása telesná je rovnaká ako krása duševná. Pre srdce otvorené, čisté je to samozrejmé. Ale tu: duše nie vždy sú odeté v rovnako krásnom alebo nepeknom tele ako je tomu v oblastiach sveta duchovného! Tam sa javí každý navonok taký, aký je vo vnútri.

Vnútorne krásny človek sa javí, vo svetle ducha, aj navonok krásny. Taký je aj pôvodom, podľa obrazu Stvoriteľa. V jemnejších, pohyblivejších úrovniach stvorenia, než je táto hrubá zem, krása osobnosti vytvára a pretvára svoj obal a svoje okolie (telo a životné podmienky) podľa vnútra - ako stelesnený obraz vlastnej krásy. Jeho krása je obraz jeho vnútornej zrelosti. Tu na zemi je to inak! Z milosti, aby i na tom ľudia dozrievali, na svojich rôznych túžbach, životných skúškach, omyloch a rôznorodosti.

Srdce správne cíti krásu aj krásu a duchovnosť v ušľachtilých líniách tela a pôvabných pohyboch, lebo ideálny predobraz všetkého ušľachtilého a krásneho si nesie v sebe a akoby sa iba na to upamätávalo. Tu v hrubej hmote sa telo tak rýchle nepremení na obraz duševný, a tak často zmysly balamutia a zrania srdce, ak vnútorná úroveň človeka – duševná krása nesúhlasí s krásou vonkajšou, telesnou".

***

Viem, myseľ nám hovorí, "nemáme času nazvyš". A nemajúc času, musíme kráčať za svojou šancou. V tvrdej realite života sme príliš závislí na smere vetra. Biedni na to, aby sme dokázali sledovať a realizovať najvnútornejšie dojmy a prežitia svojich snov; aby sme sa mohli oneskoriť, a niekedy aj skutočne zamyslieť, čo hovoria nám sny. Pochopiť, aký príbeh žijeme o čom nám život rozpráva. Áno, biedna je ľudská myseľ, ak takto vládne ľuďom, zapierajúc ducha.

A tak sa neraz stáva, že závodíme s časom pre veci malicherné, a preto čas nami zametie tam, kam najmenej čakáme. A zatiaľ láska sa neriadi pozemsky ľudským metrom lásky alebo času. Nechápe šťastie ako porazenie súpera. Nemeria hodiny na minúty ale na prežitia. Nerobí život poľovačkou na "príjemno". Nerozdeľuje pokoj duše na straty a nálezy, prekážky a výhody, chudobu a majetky.

Láska je slobodná bez nátlaku. Čistá v chcení. Obetavá v dávaní. Láska je spravodlivá, večná. Pomáha kdekoľvek a komukoľvek, ale cez čistotu - mostom pokornej dôvery. Zásluhy svoje nepočíta. Dáva sa úprimne nezištne z Prameňa. S vernosťou a radosťou u iných počíta.

Veď iné je žiť než milovať, ak Láska je prameň života? Alebo aj bez lásky život má nádej a bytie človeka zmysel?

Čakanie v dôvere... Vo vernosti Láske má zmysel čas... aj čakanie na lásku dvoch duší.

Vlastimil

Zrkadlo lásky a ilúzia hmoty

(Scénka - Čakanie)

"Čokoľvek ti pripraví osud, snaž sa pokojne znášať, lebo oveľa ľahšie poraní to, s čím budeš vopred rátať."

Cato

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Muž stojaci na rozhraní dvoch svetov. Jeho srdce túži po ideálnej, čistej láske, no na zemi naráža na chladnú realitu formy a pozemského času.
• DUŠA PRINCEZNÁ (Jemnocit): Žiariaca, éterická bytosť v ružovo-zlatom závoji. Predstavuje čisté, duchovné vnútro dievčiny, ktoré je v noci oslobodené od pozemských pút.
• POZEMSKÁ ŽENA (Denné ja): Tá istá bytosť, no zahalená do ťažkého, šedého plášťa pozemskej reality. Jej vedomie si nepamätá nočné lety a jej slová sú prísne a chladné.
• HLAS VÝŠIN: Vznešená, otcovská duchovná autorita. Prichádza ako upokojujúci šelest a hrejivé svetlo, aby Pútnikovi vysvetlil vesmírne zákony zrelosti a zrkadlenia duší.

1. DEJSTVO: Strieborný most snenia (NOC)

Scéna:

(Scéna je ponorená do hlbokej, mystickej mesačnej noci. Medzi nebom a zemou sa klenie strieborný most snenia. Vzduchom sa nesie vôňa skrytých záhonov ruží a ľalií a znie tichá, rajská hudba snov. Uprostred mosta stoja v pevnom, svetelnom objatí Pútnik a Duša Princezná. Ich telá jemne pulzujú ružovými a zlatými odtieňmi.)

DUŠA PRINCEZNÁ

(hľadí mu do očí s absolútnou nehou, jej hlas pripomína šelest brezového lístia):

Tu sme slobodní, môj smädný pútnik... Tu, v nočných svetoch, padajú všetky ťažké putá zeme a obmedzenia hmoty. Pime rajskú blaženosť priamo z hlbín našich spojených citov, kde niet masiek ani zábran. Naše srdcia planú v čistom duchovnom ohni. Nechaj tento okamih prežiariť tvoje bytie...

PÚTNIK

(jemne sa dotýka jej svetelného závoja):

Tvoje pôvabné vlnenie citu a nehy ma uzdravuje z pozemskej samoty. Tak rád by som ti ráno, keď svetlo lampy zbledne v brieždení, utrel poslednú slzu, prikryl ťa závojom a poslal ťa do tichého letného rána zbierať kvety do vlasov... No v hĺbke duše cítim úzkosť. Viem, že pozemský deň nám toto vedomie vezme a ráno sa mi opäť zjavíš ako niekto iný, nedotknutý touto mesačnou cestou.

(V diaľke ostro a naliehavo zaznie zvuk píšťaly odchádzajúceho vlaku. Strieborné mesačné svetlo neúprosne zhasína.)

***

2. DEJSTVO: Klamná studňa reality (RÁNO)

Scéna:

(Scéna sa prudko mení na chladné, ostré letné ráno. Most mizne. Pútnik sedí pod šumiacou brezou na zemi, v rukách zviera prázdnu nádobu na vodu. Vedľa neho stojí kamenná studňa. Duša Princezná v okamihu stráca svoj svetelný jas, jej ružovo-zlatý závoj sa mení na hrubý, šedý pozemský plášť. Stáva sa z nej Pozemská žena. Jej pohľad je smutný, mĺkvy a vzdialený.)

PÚTNIK

(naťahuje k nej ruku s unavenou nádejou):

Milovaná... Pohliadni na mňa. Nepamätáš si našu nočnú plavbu? Nepamätáš si, ako naše duše horeli v objatí?

POZEMSKÁ ŽENA

(jej tvár je nehybná ako anjelská maska, no jej hlas zaznie tvrdo a nečakane, so silou hromu):

Nechcem, aby si ma mal rád! O nič som ťa neprosila a nevyslovila som pri tvojom uchu svoje meno, aby si ma ľúbil. Bola som vtedy sama pri tejto studni, keď si sem prišiel so svojím smutným pohľadom a unaveným hlasom. Cítila som len, že si smädný pútnik, a tak som sa strhla z rojčenia a naliala ti vody zo svojej nádoby do tvojich spojených dlaní. To je všetko! Skutočne, čo som pre teba urobila, že ma chceš nosiť vo svojom srdci? Tá spomienka, že som ti mohla uhasiť smäd, uviazne v mojom srdci a naplní ho sladkosťou, no nechaj ma kráčať mojou cestou. Chcem kráčať sama po vlastných nohách.

(Pozemská žena sa otočí a chladne odchádza za horizont, až úplne zmizne z dohľadu.)

***

3. DEJSTVO: Lekcia na prahu Svetla (ZÁVER)

Scéna:

(Pútnik zostáva sám v kúte dvorany, zranený a schúlený pod brezou. Hľadí na svoje dlane, z ktorých pil vodu od nej. No on nevnímal tú vodu vo svojich rukách, on v tej vode cítil jej dotyk jej nežné osviežujúce chvenie, ktoré vliala do jeho rúk. Vtom sa nad ním rozžiari hrejivý, zlatistý lúč svetla a z koruny stromu sa ozve jemný šelest.)

PÚTNIK

(so slzami v očiach obracia zrak nahor):

Prečo ma krása najprv oslobodí a vzápätí ma ako zlodej okradne o pokoj? Prečo ma prežiari ohňom a hneď nato zraní ľadovým dychom? Prečo je priepasť medzi nocou a dňom taká hlboká? Je to naozaj len moja pochabosť a sebectvo, ak moje srdce verilo ideálnemu obrazu zo snov?

HLAS VÝŠIN

(hovorí s hlbokým porozumením, kozmickou múdrosťou a nesmiernym teplom):

Nesmúť, Pútnik, ale raduj sa! Tvoj bôľ je rečou tvojho srdca, je živé a chce stúpať nahor. To chladná hmota sa snaží ťa pohltiť vo svojej beztvarej všednosti. Tento trvalý cit ku kráse ušľachtilých foriem a túžba po láske nie sú trestom, ak cítiš na ceste k ním bolesť – sú to nebeské smerníky, ktoré ti pripomínajú tvoju skutočnú cestu a skutočný domov v nádhernom Svetle. Tvoje srdce správne zamýšľa v ideálnych obrazoch. Vo svetlých duchovných výšinách, odkiaľ pochádzaš, je to prirodzené – tam je vonkajšia krása v reči i forme verným odrazom vnútornej zrelosti duchovnej bytosti. No tu na zemi, v hrubej hmote, je to z milosti Stvoriteľa inak. Duše sú odeté do tiel, ktoré často neladia s ich vnútrom. Pozemské stelesnenie vo svojich premenách je pomalé a nie je schopné premeny tak, ako vo vyšších úrovniach duší. Tu všetci môžete dozrievať cez pozemskú stratu vedenia o veciach minulých, cez čistý list príležitosti. Smiete písať nový príbeh, podstúpiť skúšky, pretaviť omyly a rôznorodosť; kráčať bez predsudku, strachu alebo zošklivenia svojou odlišnosťou. Zmysly pozemského človeka často zbalamutia, keď vonkajšia krása neladí s tou duševnou. Taký je však údel i dar pozemského putovania, Pútnik.

PÚTNIK

(pomaly spája dlane a upokojuje sa):

Pane ticha, tak môj sen bol pravdivý? To len pozemský nástroj nie je vyladený, nehrá verne podľa predobrazu čistých túžob? ... A pozemský čas ma neustále naháňa z myšlienky k myšlienke, ako včelu z kveta na kvet, zbierať úrodu, akoby som nemal času nazvyš. Ale prečo, čo vlastne chcem a čo skutočne musím?

HLAS VÝŠIN

(svetlo hrejivo objíme Pútnikove ramená):

Biedna je ľudská myseľ, ak takto vládne ľuďom, ak drží človeka v kúzle foriem, vzbudzujúc v pozemskom - Svet ideí a myšlienkou polapiť okamih zapiera večného ducha. Pretekáte s časom pre malichernosti, a preto s vami čas zametá. Skutočná Láska sa neriadi pozemským metrom. Ona nemeria minúty, ale hĺbku prežitia. Je slobodná, čistá v chcení, obetavá v dávaní a nepočíta svoje zásluhy. Ak svoju lásku neupínaš len k pominuteľnej forme človeka, ale viažeš ju nahor k Prameňu, vtedy už nikdy nie si sám. Čakanie v dôvere a vo vernosti k tejto Najvyššej Láske... to je to, čo dáva tvojmu pozemskému času skutočný zmysel. Kráčaj vpred, tvoje čakanie nie je márne.

(Celá scéna sa zaleje majestátnou zlatou žiarou z Výšin. Pútnik vstáva s hlavou vztýčenou, zatiaľ čo v pozadí zaznieva hlboká symfónia večnej vernosti.)

(Opona)

Vlastimil a Gemini