Cesta pútnika - Od iskry k trucovitému dieťaťu
"Naša cesta nezačala v prachu zeme a nekončí v chlade rozumu. Narodili sme sa ako čisté iskry Svetla, no v premenlivom ligote sveta sme zblúdili ako trucovité deti, ktoré v zápase o majetok zabudli na domov. Prebudenie prichádza v momente, keď odhodíme hračky svojho ega a s detskou bázňou opäť pozrieme k Otcovi a Matke."
— V & G —

Trucovité dieťa
(Úvaha)
Ľudský duch, vo svojom počiatku, je ako zvedavé dieťa – anjel.
Ako iskierka zrodená z žeravého ohniska, stopa žiare a povahy svetelného Zdroja, nadol vypustená, seba si nevedomá vo svojej podstate; neskúsená v osobnej úlohe byť plamienkom – nevedomá si budúceho poslania - teplo a život odovzdávajúceho chvenia dole všetkému chladnému, v tuhnúcich bez ducha prítomných nížinách, ako je to u zrelých plameňov životom vo výšinách Plameňa.
Ako iskra Svetla, ako zárodok plameňa na zem zostúpiaca, vylaďujúca sa poznávaním okolia, dozrievajúca vo svoj predobraz, v umenie oživujúceho zušľachťujúceho pretvárania chladnej hmotnosti k obrazu hrejivých výšin Svetla.
Ako blažené dieťacitu, dieťa Nebies, ktoré nesúc v sebe všetky vlohy dospelého syna nebies, potrebujúce si iba uvedomiť seba samé - aby v prežívaní a prácou prejavilo hodnoty domova, hodnoty vlastné a trvalé. Rozvinulo vrodené cnosti v sebe - k prejavu, zakotvilo posolstvo nebies v okolí, aby v žiarivej radosti a poznaní vyznalo vedome: "milujem a prežívam prítomnosť Nebeského Otca" na svojej ceste!
A tak sa vydal "malý ľudský anjelik" na cesty do chladných nížin až nadol medzi pozemské radosti i starosti zeme. Túži plnými dúškami čerpať záchvevy, ktoré ho oslovujú, priťahujú. Rôzne chvenia citu, vrúcnosť prežívania a užívania rôzneho druhu. I oblažujúce city radosti ako "prijemno" k nemu vystupujúce žiarením z osobných prežití ľudí zeme.
Aby prežil hmatateľne a "na vlastnej koži" čo ho mocne ovievalo a priťahovalo k zemi z úrovní jeho jemnohmotného vyššieho sveta. Tie rôzne hlbšie prežitia príjemnosti, radosti a pôžitky zeme, aby okúsil vedome "aké to je" priamo "u zdroja" v radostiach hrubohmotnej zeme spravovanej rukami bytostných služobníkov Všemohúcnosti .
Sloboda výberu, možnosť osobného výberu dovtedy mu neznáma, telesná prítomnosť v ochutnávaní chvíľ pozemských, to všetko mu dovtedy bolo blízke a dopriate iba žiarením. "Veď", zašeptal mu ktosi vedľa, "k tomuto rajskému a jemnému ľahko vystúpiš potom, tu si uži do sýtosti všetkej v hlbokej radosti". Prišiel v túžbe užiť a poznať, v túžbe blažený byť, túžbu naplniť - seba poznať a k tomu malo svieti Svetlo a vedenie jedného Archanjela...
A tak zostúpil na zem, "zvesil krídla blyštiace sa strieborným svetlom". Túžbu svojej duše venoval krásam pozemským a zušľachťovaniu zeme. Ako kráčal časom, sílil a vedome poznával i rozlišoval. - Za sebou pozvoľna zanechával viditeľné stopy éterickej hudby výšin, rozvíjal viac svoje schopnosti ale aj zmysly telesné pre kontakt s okolím a uvedomelé konanie pozemské. Plné prejavenie svojich schopnosti pre pozemské tvorenie a kultúru mu bolo otvorené...
Pozvoľna sa stáva zvedavý "ľudský anjelik"- dospievajúcim ľudským duchom. Stal sa človekom srdca v prežívaní okamihu. Učí sa životu a s radosťou poznáva múdrosť a tajomstvá stvorenia prežitím. Jeho vedomie sa čoraz viac napĺňa sebavedomím jeho pôvodu, zapaľuje sa a rastie k svetlým výšinám. A tak sa rodí ľudský duch ako pútnik v národe jednom, po čase opäť v inom. A čas mu slúži k rozvoju... čas vývoja prechádza k dovŕšeniu.
A tak hodinami vývoja viaže sa "dieťa z výšin" ku krásam zeme a poznávaniu stvorenia…
Kráča a tvorí, pozerá a hodnotí… a čas neustále odbíja jeho minúty… atak došiel k času, kedy sa kloní k vedomiu pozemskému na váhach osudu. Tratí sa rovnováha v duši, istota cítenia Vyššej pomoci pri vedomí pôvodu. Priťahovaný uctievaním vlastných výtvorov a hĺbaním o plnom naplnení svojich príjemných pozemských predstáv kráča k neistote.
Ešte prechádza ulicami ľudskej slobody a pozemskej krásy, ale osobné vedomie je už posunuté do sveta myšlienkových foriem pozemskej činnosti, kde ostáva snívať i hĺbať, blúdiť v trblietavom lesku sveta.
I dnes sa učí život poznávať ale už viac rozumom pre svoje telesné uvedomenie, pozemské uplatnenie a výhody než poznávať svet vnútornou ozvenou vnuknutia, skrze hlasy nebies a tvoriť pravé hodnoty v prežití citom.
Stúpil na cestu vlastnú, žiť pre vlastné osobné poslanie, ktoré si určil sám. Sýtiť radosťou tvorenia srdce svoje. Pôvodné chcenie "žiť pre nebeské diaľavy v duchovných hodnotách života tu dole v hmotnostiach" postupne uzemnil a odpojil - pre svoje neučesané a trucovité chcenie. Seba samého chce povzbudiť… oklamať vetou: "Chytrých a šikovných ľudí žiada budúcnosť".
Žiada sa námaha - pre pohodlie a pôžitok v naplnení pozemských prianí, osobných predstáv, ktoré sa spočiatku vidia byť čisté a oblažujúce…. Spolu s blížnymi sa raduje, ale čoraz častejšie i brojí za slobodu kolektívu, ktorý sa v túžbach zaplieta… a o chvíľu zase sa uzatvára blížnym svojho ľudu kvôli slobode osobnej v túžbe labužníka - človeka oddaného záchvevom zemi.
I dnes "anjelik" počúva hudbu ale už siaha vedomím prevažne do sfér myšlienok vlastných, pozemských, bo svoj cit utláča v podvedomí a z pocitov telesných a vedenia rozumom, tvorí myšlienkovú ríšu fantázie. Už ospevuje osobné kulty a pozemské diela ľudí, ktoré spätne doliehajú z astrálných oblasti jeho nového napojenia, miesta, ktoré ho tam čaká zaslúžene.. a to vyššie miesto kam vystúpiť má, vír jeho chcenia zastiera.
Inšpirujú centrále ľudských predstáv visiace nad ľuďmi v astrálnych oblastiach k čoraz dokonalejším formám a hlbšiemu vyžitiu a naplnenia týchto spočiatku jemných túžob a myšlienok, čo ale človek/pútnik nevie, že sú to len "matné obrazy" ešte vyššieho a krajšieho sveta jeho pravého domova. Nevie tak "pútnik", aký domov si tvorí po cestách pozemských púti, že ten skutočný pôvodný, kam sa má vrátiť si uzatvára, lebo je príliš hlučný...
Nepreberné sú túžby a priania votkané v melódiách a dielach ľudí zeme. Ale nestála a povrchná je táto hudba telesných zmyslov a prianí čisto pozemských. Jej myšlienkovo-pocitový svet sa rozprestiera v hraniciach hmotných sfér, prekračujúc viditeľnú rovinu pôžitkov a trápení zemských. Bežiac v kruhu života – priťahuje k pozemskému vteleniu a telesnému životu "anjeličkov" z čoraz hutnejších a temnejších úrovní okolia tohto sveta... aj z ich vlastným hodnotovým myšlienkovým svetom.
Uvedomenie "ja" ľudskej bytosti sa už príliš do hmoty presunulo a hmotným telesným vedomím obalilo. Poznanie ľudí sa čoraz viac vzďaľuje chápaniu života v pôvodných pojmoch a chápaniu nadzemských výšin.
Ostáva poznanie telesne/rozumové, pozemské myslenie, sebavedomie hmotné. Plnia sa učebnice i knižnice, múdrosť a pravda sa hľadá v teórii, mnohí usínajú na knihách. Učia sa mnoho a namáhavo, až sa rozumovým úsilím priviedla do života rôzna dogma ako náuka o svete. Dogma a pokrivená spočiatku čistá a jasná "veda", dogma posplietaných útržkov poznávania sa premenila v harašenie… pýcha a viera v konečné poznanie sa zúročila v strnulé kolísanie…
A tak sa zrodila i závisť a nenávisť, lebo chce vyniknúť jeden nad druhým, chce vládnuť, chce dobíjať a vlastniť. Tak sa spravodlivo rodia na tento svet chudobní i bohatí... a všetci samo sebou klamaní! O slobodu a zisk medzi sebou bojujú a namáhajú sa. Krásu pozemskej roviny plienia i zachraňujú - sami pred sebou utekajú v kolobehu ľubovôli činu, karmy zrkadlo seba na cestách nesú.
Ale to hlavné "KTO SOM ?", kam podelo sa? Hľadá človek to podstatné, čo vedieť má... a musí? Hľadá na cestách tú cestu pravú, pozná svoj vlastný údel cesty... domov nebeský? Už nevie! Už zabudol na svetlý domov blažených v nadzemských výšinách. Ide nevšímavo okolo skromnosti, pokory a nevinnosti ako tých pravých ukazovateľov smeru jeho cesty. Už zbytočné sú pestovania cností, ktorá ho "zdržujú" logikou prepojenia na získavanie čisto pozemských radostí a odpojení sa od vyššej logiku Božej zákonitosti...
Iba v niektorých u srdca sa ozývajú hlasy ako tichý jesenný vánok hovoriaci o pokoji a citovom naplnení, o cituplnosti ľudí nebies. Pripomínajú im kto boli, o tom hovoria, že ľudia milý boli. Hoci ako deti v duchu neuvedomené ale prirodzené, že v raji duchovných iskier bohu-milé boli.
A tu na zemi je to dnes iné ako včera, a či zajtra bude to iné a lepšie? Môže to byť iné, ak ľudia tejto zeme prestanú túžiť po "hospodárskom" naplnení a príjemno-bezstarostnom užívaní pozemského života ako jedinom cieli a "vymenia svoje svetla v chcení...".
Ak zodvihne človek hlavu k nebesiam v duchovnej otázke: KDE TO SOM? Ak sa spýta aspoň sám seba "KTO SOM" a "kam siahajú korene mojej bytosti"? Ak žije na zemi skutočným precíteným poznaním života, žitím prítomnosti v dosiahnutej duchovnosti, s vďakou a pokorou Darcovi.
Avšak - s hmotou sa dozrievajúci ľudský duch zjednotil a v hmote sa zaplieta. Zažíva s hmotou jej premeny, jej nepokoj, jej chladnúci a ťažkopádny dych. Zažíva strach o svoje bytie telesné. Lebo svoje okolie už silou žiare svojho srdca v napojení Nahor neprežaruje. S telom sa stotožnil! A tak človek zo strachu pred hlasom svojho vnútra, volajúcim múdrosť prorokov, už nechce počuť o Pravde. Nechce počuť o živote a smrti iný názor než svoj pozemský. A predsa okamihu smrti a účtovaniu za dar života nikto neunikne.
Iba s trucovitosťou dieťaťa kloní hlavu do prachu zeme a z piesku si stavia vzdušné zámky ako kedysi. Prestáva cítiť prítomnosť vyššiu, "vieru a anjelov" posiela do rozprávky, na žiadne "Potom" neverí. Hmotou sa rozohňuje i chladí. Verí hmote a jej stránke príjemnej. Tú druhú nepríjemnú odmieta a nesie zo sebou ako tieň – zažíva odlúčenie od Svetla - protiklady. Drží sa hmatateľna, riadi sa pocitom. Pred smrťou uteká, a tak uniká i životu a radosti, bo v pretekoch s časom v protikladoch trvalo bojuje.
Neverí na duchovnosť človek zeme, lebo vo vedomí hmotnom neprežíva jej celý záchvev. Nemá porozumenie pre neviditeľnú múdrosť vekov, stratil na ceste schopnosť čítať "živý "Kód" stvorenia. Verí v čo vidí a chápe. Má svoj vzor a svojho vládcu - rozum a presvedčenie o jeho neomylnosti. Stavy "príjemna" radi na hlavný stupeň - to je to dobré a to treba pestovať a stavy "nepríjemna" sú vedľajšie nezvládnuté stavy hlavnej potreby, a treba ich potlačiť. Je realista rozumom a predsa pocitový iluzionista a "dobrodruh". Spriada túžby o rajskej zemi... a zažíva ilúzie o naplnení.
Avšak nezištnosť a každá cnosť vedie pútnika k Jednote. Vyvádza z času a bojiska protikladov (straty a zisku) nahor k Svetlu. Preto je v očiach človeka oddaného hmote a času aj cit nezištnosti oblasťou neviditeľna, nehmatateľna, neuchopiteľna tak, ako prijíma duchovnosť. Nelogická a zbytočná je duchovná snaha pre logiku tohto zištného vedomia ak nevedie Nahor.
A tak nevedomá túžba po niečom materiálnom v hmote i to niečo uložené v hmotnom svete ako mamona alebo vášeň je ako meč Damoklov. Meč pravdy visiaci nad duchom i hmotnosťou visiaci na nitke zodpovednosti, ktorá nesmie byť spálená v ohni žiadosti...
Je to smutné a žalostné ak prevažná časť dnešných "anjeličkov" verí v moc ilúzie. Ak dá prvé miesto v živote svojmu egu a vedenia rozumom, a nie Bohu a vedeniu múdrosťou. Ak žije v túžbe po moci a otročí ilúzii. Ak si nejeden zúfalo vraví "čas sú peniaze". Ak človek už nemá ani čas... a hudba nežných sfér i dnes ticho znie i Slovo svetlých výšin k nemu stále dolieha.
Vlastimil

Trucovité dieťa
(Scénka)
1. DEJSTVO: Strata strieborných krídel
Postavy:
- PÚTNIK (Adam): Starší, unavený vedec. Sedí na lavičke neďaleko lesného chodníka a zamýšľa sa nad životom.
- HLAS VÝŠIN (vnútorný hlas): Neviditeľná osobnosť, ktorá osviežujúcou rečou odpovedá na pútnikove otázky v jeho svedomí.
Scéna:
Podvečerné ticho. Pútnik sedí osamote, v ruke či pred sebou má zapálenú sviečku, ktorej plameň ticho pulzuje v hustnúcom šere.
1. DEJSTVO: Sen o dospievaní a pád do tieňa
(Pútnik hľadí do plameňa sviečky, v hlase má nepokoj a únavu zemského dňa.)
PÚTNIK: Kto som ja a kde som? Cítim okolie, ktoré ma zviera, akoby ma chcelo zatlačiť do prachu zeme. Dňom i nocou ma bičuje čas, ktorý ľudia zatvrdili v skalu a na nej postavili trón pre zlaté teľa – svoj peniaz, okolo ktorého sa točí všetka ľudská snaha prežiť a civilizácia rôzneho druhu. Behám v kruhu zisku a straty, hľadám pozemské istoty, staviam si vzdušné zámky z piesku a pritom ma neustále prenasleduje obava, že všetko raz stratím a sám seba už neuvidím. A predsa si pamätám... alebo skôr tuším? Kedysi dávno som bol iný. Spomínam na strieborné krídla, ktoré som tu dole zvesil. Ale prečo? Kto vlastne som vo svojom srdci?
HLAS VÝŠIN:
(Ozve sa ako tichý, no mohutný vánok, ktorý rozvlní vzduch)
Si iskra, Adam. Stopa žiary zrodená z čistého Ohniska, z povahy svetelného Zdroja. Dole si bol vypustený ako nevedomé dieťa ľudského rodu z Výšin. Si ľudský duch a tvoj cit je tvojou vlastnou rečou, tvojou podstatou, ochranou i prejavom. Tu v chladných, tuhnúcich nížinách máš dozrievať a v práci svojho vývoja odovzdávať teplo a život tomuto chladnému okoliu pozemských nížin. Dostal si dar slobodnej voľby a rajskú záhradu hmoty, aby si ju presvetľoval ku kráse svojho domova, zušľachťoval iskrou svojho pôvodu. Ty si však tie krídla nezvesil kvôli únave. Zvesil si ich preto, lebo ťa očaril tvoj vlastný tieň a zostal si stáť a obdivovať ho, namiesto kráčania vpred a vytvárania ešte krajších foriem vo svojom duchovnom prežívaní hmotnosti. Na to si však už nepamätáš, tvoje vedomie sa už pripútalo k hraniciam tvojho stelesnenia a očaril ťa iba jeho tieň.
PÚTNIK:
(Trhne ním, bráni sa)
Očaril ma tieň? Veď som len túžil poznať! Chcel by som prežiť krásu zeme na vlastnej koži. Učiť sa, rozvíjať kultúru, spoznávať tajomstvá stvorenia cez zmysly. Stal som sa človekom srdca, no zistil som, že prežiť v tomto svete vyžaduje aj ostrosť rozlišovania, potrebu premýšľať. Môj rozum mi pomohol pracovať v hmote, aby som ju ovládal. Dnes áno, máme výsledky. Učebnice sú plné múdrosti, civilizácia napreduje... Je hriechom chcieť byť šikovný a zabezpečiť si pohodlie a uznanie od ľudí, aby tu človek nebol zbytočne? Veď čo iné už máme na tomto svete, keď – ako vravíš – som zabudol, kto som? Cítim, že hovoríš pravdu, ale ako to mám zmeniť?

2. DEJSTVO: Vzbura rozumu a Damoklov meč Pravdy
HLAS VÝŠIN:
(V tónoch hlbokého smútku, no bez odsúdenia)
Musíš najskôr pochopiť, kde teraz stojíš a prečo sa tu takto bezradne a v neistote prechádzaš v bludisku svojich výtvorov. Túžba zažiť príjemnosť zeme bola tvojím mostom z Výšin do hmotnosti. No ty si na tom moste, v preberaní sa plodmi svojho chcenia a v pocitoch získaných prežitkov, zostal omámený, až si zaspal. Hoci si spal, sníval si svoj sen o dospievaní. Konal si, ale nie pri plnom vedomí bdelosti, bol to len tvoj snový príbeh. To zdanie skutočnosti, v ktorej sa človeku sníva čokoľvek, na čo si len zmyslí, no nepozná súvislosti. V tom sne si sa prebudil v pocitoch dospelého ducha, v radostnom svetlom zachvievaní, lebo si bol vtedy bez viny ako dospievajúci ľudský duch... až prišiel čas, keď sa ti začali sny krížiť, lebo tvoja bdelosť bola iba bdelosťou snenia. Už si nedával citom, nevracal si svetlo vďačne Nahor. Začal si uctievať svoje vlastné výtvory. Tvoj rozum, pôvodne verný sluha na správu hmoty, zosadil z trónu tvoj cit. Lebo mu prekážala tvoja pomalosť v napredovaní na tejto pozemskej hrude. Naplnil si knižnice teóriami, aby si rýchlejšie kráčal k ovládnutiu všetkého vo vlastný osobný prospech a k hlbším prežitkom v telesnom bytí, až kým živá veda nestuhla do dogmy pozemských hraníc. Tvoja "šikovnosť" je len maskou tvojho trucovitého chcenia, ktorým chceš oklamať samého seba a byť nerušený v užívaní plodov Zeme. Odpojil si sa od sveta ideí a vyššej logiky Božej zákonitosti, aby ti nič nebránilo v osobnom zisku.
PÚTNIK:
(Sklopí zrak, prstami prechádza po stole)
Hovoríš o odpojení... no ja stále počúvam hudbu. Stále ma dojíma umenie a krása. Nie je to dôkaz, že som s Nebesami stále spojený?
HLAS VÝŠIN:
Už to nie je hudba sfér, Pútnik. Tvoja hudba teraz siaha len do sfér tvojich vlastných myšlienkových foriem. Inšpiruješ sa v astrálnych centrálach, ktoré visia nad ľudstvom, sú to však len matné, skreslené obrazy tvojho skutočného domova. Sú ohraničené, ladené z myšlienok tvojho chcenia v pocitových obrazoch, roztrieštené a hlučné. A v tom hluku sa vytráca tichý hlas tvojho vnútra. Tvoje srdce cíti ich nedostatočnosť a hranice, ale vedomie nie je tým hlavným, čo riadi tvoje chcenie. Obalil si ducha a tvoj citový život hmotným vedomím tak pevne, že nedokážeš čítať živý Kód stvorenia. Veríš len tomu, čo vidíš. Lebo vidíš logiku existencie, ktorú môžeš chytiť a pocítiť. A to, čo nevidíš – nezištnosť, pokoru, čistotu – považuješ za zbytočnosť, iba ako myšlienky, ktoré ťa brzdia. Lebo tvoj um toto necíti ako potrebu v tomto putovaní za ziskom, on vôbec necíti...
PÚTNIK:
(Vzdychne si, v hlase sa mu mieša bolesť s obranou)
Máš pravdu, ten hluk a chytrosť myslenia je všade. Tlačia ma k zemi. Ale ako mám žiť v pokore a nezištnosti vo svete, kde ma bez peňazí a dravého rozumu každý udupe a vysmeje? Pozri sa okolo! Ľudia bojujú o zisk, broja za slobodu kolektívu, no hneď nato sa uzatvárajú do seba ako labužníci pozemských pôžitkov. Sme v tom všetci klamaní a uväznení. Akoby sme niesli neviditeľné zrkadlo vlastných dávnych zlých skutkov a pred ich návratom v plodoch niet úniku. Ty vidíš pýchu, no ja za tým všetkým cítim len obrovský, paralyzujúci strach. Strach z toho, že toto telo zomrie a po ňom nezostane nič a ten duch, o ktorom hovoríš, tu ostane s ním ako socha stáť nad vlastným hrobom.
HLAS VÝŠIN:
(Jeho tón zvážnie, rezonuje v ňom hlboká spravodlivosť Božej zákonitosti)
Tento strach je priamym dôsledkom tvojej voľby, Pútnik. Stotožnil si sa s telom, a preto teraz zažívaš s hmotou jej premeny – jej nepokoj, jej chladnúci a ťažkopádny dych. Strach zo smrti je len tieňom, ktorý si vlečieš so sebou, a odmietaš vidieť večnosť. Chcel by si zo stvorenia len stavy "príjemna" a tie nepríjemné potláčaš. Utekáš pred smrťou, no tým unikáš aj skutočnému Životu. Nad tebou i nad celou touto hmotnosťou však visí Damoklov meč Pravdy.
PÚTNIK:
(Znervóznie, pozrie nahor)
Damoklov meč, vravíš? To znie ako výstraha alebo rozsudok? Sme snáď zatratení za to, že sme neodolali kráse zeme?

3. DEJSTVO: Obrátenie prúdu túžby
HLAS VÝŠIN:
(Jemne, no neúprosne)
Nie je to rozsudok, je to meč zodpovednosti. Visí na tenkej nitke tvojich slobodných rozhodnutí. Tá nitka nesmie byť spálená v ohni tvojej žiadostivosti a mamony. Pozri sa, čo robí tvoje trucovité chcenie so zemou. Do tohto sveta sa kvôli vašej myšlienkovej hutnosti a nízkym túžbam vteľujú čoraz temnejšie a ťažšie duše z okolia, lebo sú priťahované vaším vnútorným životom. A ten, ako vidíš, je čisto telesne pocitový a myšlienkami ukotvený v pozemskom a v nízkych astrálnych rovinách. Staviaš si vzdušné zámky z piesku a vieru vo svety vyššie, tak ako anjelov a bytostných správcov prírody, si vyhnal do rozprávok. Hovoríš, že "čas sú peniaze", no v týchto pretekoch strácaš to najcennejšie – samotný Čas na záchranu. A pritom naše Slovo k tebe stále dolieha. Hudba nežných sfér neprestala hrať.
PÚTNIK:
(Klesne na kolená, hlavu skloní do dlaní, v hlase má zlomenosť i nádej)
Počujem ju... niekde hlboko v podvedomí, ako tichý jesenný vánok. Hovoríš o pokoji, o tom, akí sme kedysi boli milí a prirodzení. Chcem sa vrátiť k tomu prameňu. Chcem opäť čítať ten živý Kód stvorenia, ktorý som stratil. Ale ako? Ako mám zmeniť tento kolobeh, keď som už tak hlboko zapletený v hmote? Čo musím urobiť?
HLAS VÝŠIN:
(Svetlo v miestnosti zosilnie, hlas objíma Pútnika hrejivým tónom)
Musíš urobiť to, pred čím tvoj rozum doteraz utekal, ale tušíš to vo chvíľach jasného prehĺbenia citu v utrpení, kedy na chvíľu z tvojho vedomia odplaví kal hutných myšlienok stranou a vedomie ti zrkadlí Pravdu. Musíš položiť svojmu srdcu otázku: KDE TO SOM? KTO SOM? A vytrvať. Odpoveď sa objaví ako vnuknutie. Uvidíš, kam siahajú korene tvojej bytosti. Riešenie neleží v knihách, na ktorých tvoji učenci usínajú. Leží vo výmene tvojich svetiel v chcení. Musíš otočiť prúd svojej túžby. Prestaň túžiť po bezstarostnom užívaní hmoty ako po jedinom cieli. Zodvihni hlavu s vďakou a pokorou k Darcovi. Každá jedna nezištná myšlienka, každý čistý cit ťa vyvádza z bojiska straty a zisku nahor k Jednote. Vymeň svoje trucovité chcenie za vôľu Svetla. Len vtedy sa tvoja iskra opäť rozhorí do plameňa, ktorý hreje a oživuje všetko vôkol. A Pán ti požehná. Pravdu tvojim očiam ukáže...
Autori: Vlastimil a Gemini
