Cesta pútnika - Od iskry k trucovitému dieťaťu

Trucovité dieťa

Ľudský duch, vo svojom počiatku, je ako zvedavé dieťa – anjel.

Ako iskierka zrodená z žeravého ohniska, stopa žiare a povahy svetelného Zdroja, nadol vypustená, seba si nevedomá vo svojej podstate; neskúsená v osobnej úlohe byť plamienkom – nevedomá si budúceho poslania - teplo a život odovzdávajúceho chvenia dole všetkému chladnému, v tuhnúcich bez ducha prítomných nížinách, ako je to u zrelých plameňov životom vo výšinách Plameňa.

Ako iskra Svetla, ako zárodok plameňa na zem zostúpiaca, vylaďujúca sa poznávaním okolia, dozrievajúca vo svoj predobraz, v umenie oživujúceho zušľachťujúceho pretvárania chladnej hmotnosti k obrazu hrejivých výšin Svetla.

Ako blažené dieťacitu, dieťa Nebies, ktoré nesúc v sebe všetky vlohy dospelého syna nebies, potrebujúce si iba uvedomiť seba samé - aby v prežívaní a prácou prejavilo hodnoty domova, hodnoty vlastné a trvalé. Rozvinulo vrodené cnosti v sebe - k prejavu, zakotvilo posolstvo nebies v okolí, aby v žiarivej radosti a poznaní vyznalo vedome: "milujem a prežívam prítomnosť Nebeského Otca" na svojej ceste!

A tak sa vydal "malý ľudský anjelik" na cesty do chladných nížin až nadol medzi pozemské radosti i starosti zeme. Túži plnými dúškami čerpať záchvevy, ktoré ho oslovujú, priťahujú. Rôzne chvenia citu, vrúcnosť prežívania a užívania rôzneho druhu. I oblažujúce city radosti ako "prijemno" k nemu vystupujúce žiarením z osobných prežití ľudí zeme.

Aby prežil hmatateľne a "na vlastnej koži" čo ho mocne ovievalo a priťahovalo k zemi z úrovní jeho jemnohmotného vyššieho sveta. Tie rôzne hlbšie prežitia príjemnosti, radosti a pôžitky zeme, aby okúsil vedome "aké to je" priamo "u zdroja" v radostiach hrubohmotnej zeme spravovanej rukami bytostných služobníkov Všemohúcnosti .

Sloboda výberu, možnosť osobného výberu dovtedy mu neznáma, telesná prítomnosť v ochutnávaní chvíľ pozemských, to všetko mu dovtedy bolo blízke a dopriate iba žiarením. "Veď", zašeptal mu ktosi vedľa, "k tomuto rajskému a jemnému ľahko vystúpiš potom, tu si uži do sýtosti všetkej v hlbokej radosti". Prišiel v túžbe užiť a poznať, v túžbe blažený byť, túžbu naplniť - seba poznať a k tomu malo svieti Svetlo a vedenie jedného Archanjela...

A tak zostúpil na zem, "zvesil krídla blyštiace sa strieborným svetlom". Túžbu svojej duše venoval krásam pozemským a zušľachťovaniu zeme. Ako kráčal časom, sílil a vedome poznával i rozlišoval. - Za sebou pozvoľna zanechával viditeľné stopy éterickej hudby výšin, rozvíjal viac svoje schopnosti ale aj zmysly telesné pre kontakt s okolím a uvedomelé konanie pozemské. Plné prejavenie svojich schopnosti pre pozemské tvorenie a kultúru mu bolo otvorené...

Pozvoľna sa stáva zvedavý "ľudský anjelik"- dospievajúcim ľudským duchom. Stal sa človekom srdca v prežívaní okamihu. Učí sa životu a s radosťou poznáva múdrosť a tajomstvá stvorenia prežitím. Jeho vedomie sa čoraz viac napĺňa sebavedomím jeho pôvodu, zapaľuje sa a rastie k svetlým výšinám. A tak sa rodí ľudský duch ako pútnik v národe jednom, po čase opäť v inom. A čas mu slúži k rozvoju... čas vývoja prechádza k dovŕšeniu.

A tak hodinami vývoja viaže sa "dieťa z výšin" ku krásam zeme a poznávaniu stvorenia…

Kráča a tvorí, pozerá a hodnotí… a čas neustále odbíja jeho minúty… atak došiel k času, kedy sa kloní k vedomiu pozemskému na váhach osudu. Tratí sa rovnováha v duši, istota cítenia Vyššej pomoci pri vedomí pôvodu. Priťahovaný uctievaním vlastných výtvorov a hĺbaním o plnom naplnení svojich príjemných pozemských predstáv kráča k neistote.

Ešte prechádza ulicami ľudskej slobody a pozemskej krásy, ale osobné vedomie je už posunuté do sveta myšlienkových foriem pozemskej činnosti, kde ostáva snívať i hĺbať, blúdiť v trblietavom lesku sveta.

I dnes sa učí život poznávať ale už viac rozumom pre svoje telesné uvedomenie, pozemské uplatnenie a výhody než poznávať svet vnútornou ozvenou vnuknutia, skrze hlasy nebies a tvoriť pravé hodnoty v prežití citom.

Stúpil na cestu vlastnú, žiť pre vlastné osobné poslanie, ktoré si určil sám. Sýtiť radosťou tvorenia srdce svoje. Pôvodné chcenie "žiť pre nebeské diaľavy v duchovných hodnotách života tu dole v hmotnostiach" postupne uzemnil a odpojil - pre svoje neučesané a trucovité chcenie. Seba samého chce povzbudiť… oklamať vetou: "Chytrých a šikovných ľudí žiada budúcnosť".

Žiada sa námaha - pre pohodlie a pôžitok v naplnení pozemských prianí, osobných predstáv, ktoré sa spočiatku vidia byť čisté a oblažujúce…. Spolu s blížnymi sa raduje, ale čoraz častejšie i brojí za slobodu kolektívu, ktorý sa v túžbach zaplieta… a o chvíľu zase sa uzatvára blížnym svojho ľudu kvôli slobode osobnej v túžbe labužníka - človeka oddaného záchvevom zemi.

I dnes "anjelik" počúva hudbu ale už siaha vedomím prevažne do sfér myšlienok vlastných, pozemských, bo svoj cit utláča v podvedomí a z pocitov telesných a vedenia rozumom, tvorí myšlienkovú ríšu fantázie. Už ospevuje osobné kulty a pozemské diela ľudí, ktoré spätne doliehajú z astrálných oblasti jeho nového napojenia, miesta, ktoré ho tam čaká zaslúžene.. a to vyššie miesto kam vystúpiť má, vír jeho chcenia zastiera.

Inšpirujú centrále ľudských predstáv visiace nad ľuďmi v astrálnych oblastiach k čoraz dokonalejším formám a hlbšiemu vyžitiu a naplnenia týchto spočiatku jemných túžob a myšlienok, čo ale človek/pútnik nevie, že sú to len "matné obrazy" ešte vyššieho a krajšieho sveta jeho pravého domova. Nevie tak "pútnik", aký domov si tvorí po cestách pozemských púti, že ten skutočný pôvodný, kam sa má vrátiť si uzatvára, lebo je príliš hlučný...

Nepreberné sú túžby a priania votkané v melódiách a dielach ľudí zeme. Ale nestála a povrchná je táto hudba telesných zmyslov a prianí čisto pozemských. Jej myšlienkovo-pocitový svet sa rozprestiera v hraniciach hmotných sfér, prekračujúc viditeľnú rovinu pôžitkov a trápení zemských. Bežiac v kruhu života – priťahuje k pozemskému vteleniu a telesnému životu "anjeličkov" z čoraz hutnejších a temnejších úrovní okolia tohto sveta... aj z ich vlastným hodnotovým myšlienkovým svetom.

Uvedomenie "ja" ľudskej bytosti sa už príliš do hmoty presunulo a hmotným telesným vedomím obalilo. Poznanie ľudí sa čoraz viac vzďaľuje chápaniu života v pôvodných pojmoch a chápaniu nadzemských výšin.

Ostáva poznanie telesne/rozumové, pozemské myslenie, sebavedomie hmotné. Plnia sa učebnice i knižnice, múdrosť a pravda sa hľadá v teórii, mnohí usínajú na knihách. Učia sa mnoho a namáhavo, až sa rozumovým úsilím priviedla do života rôzna dogma ako náuka o svete. Dogma a pokrivená spočiatku čistá a jasná "veda", dogma posplietaných útržkov poznávania sa premenila v harašenie… pýcha a viera v konečné poznanie sa zúročila v strnulé kolísanie…

A tak sa zrodila i závisť a nenávisť, lebo chce vyniknúť jeden nad druhým, chce vládnuť, chce dobíjať a vlastniť. Tak sa spravodlivo rodia na tento svet chudobní i bohatí... a všetci samo sebou klamaní! O slobodu a zisk medzi sebou bojujú a namáhajú sa. Krásu pozemskej roviny plienia i zachraňujú - sami pred sebou utekajú v kolobehu ľubovôli činu, karmy zrkadlo seba na cestách nesú.

Ale to hlavné "KTO SOM ?", kam podelo sa? Hľadá človek to podstatné, čo vedieť má... a musí? Hľadá na cestách tú cestu pravú, pozná svoj vlastný údel cesty... domov nebeský? Už nevie! Už zabudol na svetlý domov blažených v nadzemských výšinách. Ide nevšímavo okolo skromnosti, pokory a nevinnosti ako tých pravých ukazovateľov smeru jeho cesty. Už zbytočné sú pestovania cností, ktorá ho "zdržujú" logikou prepojenia na získavanie čisto pozemských radostí a odpojení sa od vyššej logiku Božej zákonitosti...

Iba v niektorých u srdca sa ozývajú hlasy ako tichý jesenný vánok hovoriaci o pokoji a citovom naplnení, o cituplnosti ľudí nebies. Pripomínajú im kto boli, o tom hovoria, že ľudia milý boli. Hoci ako deti v duchu neuvedomené ale prirodzené, že v raji duchovných iskier bohu-milé boli.

A tu na zemi je to dnes iné ako včera, a či zajtra bude to iné a lepšie? Môže to byť iné, ak ľudia tejto zeme prestanú túžiť po "hospodárskom" naplnení a príjemno-bezstarostnom užívaní pozemského života ako jedinom cieli a "vymenia svoje svetla v chcení...".

Ak zodvihne človek hlavu k nebesiam v duchovnej otázke: KDE TO SOM? Ak sa spýta aspoň sám seba "KTO SOM" a "kam siahajú korene mojej bytosti"? Ak žije na zemi skutočným precíteným poznaním života, žitím prítomnosti v dosiahnutej duchovnosti, s vďakou a pokorou Darcovi.

Avšak - s hmotou sa dozrievajúci ľudský duch zjednotil a v hmote sa zaplieta. Zažíva s hmotou jej premeny, jej nepokoj, jej chladnúci a ťažkopádny dych. Zažíva strach o svoje bytie telesné. Lebo svoje okolie už silou žiare svojho srdca v napojení Nahor neprežaruje. S telom sa stotožnil! A tak človek zo strachu pred hlasom svojho vnútra, volajúcim múdrosť prorokov, už nechce počuť o Pravde. Nechce počuť o živote a smrti iný názor než svoj pozemský. A predsa okamihu smrti a účtovaniu za dar života nikto neunikne.

Iba s trucovitosťou dieťaťa kloní hlavu do prachu zeme a z piesku si stavia vzdušné zámky ako kedysi. Prestáva cítiť prítomnosť vyššiu, "vieru a anjelov" posiela do rozprávky, na žiadne "Potom" neverí. Hmotou sa rozohňuje i chladí. Verí hmote a jej stránke príjemnej. Tú druhú nepríjemnú odmieta a nesie zo sebou ako tieň – zažíva odlúčenie od Svetla - protiklady. Drží sa hmatateľna, riadi sa pocitom. Pred smrťou uteká, a tak uniká i životu a radosti, bo v pretekoch s časom v protikladoch trvalo bojuje.

Neverí na duchovnosť človek zeme, lebo vo vedomí hmotnom neprežíva jej celý záchvev. Nemá porozumenie pre neviditeľnú múdrosť vekov, stratil na ceste schopnosť čítať "živý "Kód" stvorenia. Verí v čo vidí a chápe. Má svoj vzor a svojho vládcu - rozum a presvedčenie o jeho neomylnosti. Stavy "príjemna" radi na hlavný stupeň - to je to dobré a to treba pestovať a stavy "nepríjemna" sú vedľajšie nezvládnuté stavy hlavnej potreby, a treba ich potlačiť. Je realista rozumom a predsa pocitový iluzionista a "dobrodruh". Spriada túžby o rajskej zemi... a zažíva ilúzie o naplnení.

Avšak nezištnosť a každá cnosť vedie pútnika k Jednote. Vyvádza z času a bojiska protikladov (straty a zisku) nahor k Svetlu. Preto je v očiach človeka oddaného hmote a času aj cit nezištnosti oblasťou neviditeľna, nehmatateľna, neuchopiteľna tak, ako prijíma duchovnosť. Nelogická a zbytočná je duchovná snaha pre logiku tohto zištného vedomia ak nevedie Nahor.

A tak nevedomá túžba po niečom materiálnom v hmote i to niečo uložené v hmotnom svete ako mamona alebo vášeň je ako meč Damoklov. Meč pravdy visiaci nad duchom i hmotnosťou visiaci na nitke zodpovednosti, ktorá nesmie byť spálená v ohni žiadosti...

Je to smutné a žalostné ak prevažná časť dnešných "anjeličkov" verí v moc ilúzie. Ak dá prvé miesto v živote svojmu egu a vedenia rozumom, a nie Bohu a vedeniu múdrosťou. Ak žije v túžbe po moci a otročí ilúzii. Ak si nejeden zúfalo vraví "čas sú peniaze". Ak človek už nemá ani čas... a hudba nežných sfér i dnes ticho znie i Slovo svetlých výšin k nemu stále dolieha.

Vlastimil

***