Cit musí dýchať...

"Život sa začína tam, kde sa začína hľadanie Pravdy. Len čo sa končí hľadanie Pravdy, končí sa aj život."

John Ruskin

***

(Apokalypticko-duchovná dráma)

"Podivná je dnes doba", si jeden vraví. "Čo za svet sa mi to javí", krúti hlavou druhý.

Čoraz častejšie a naliehavejšie doliehajú na ľudí základné otázky ohľadom vlastného bytia, otázky zmyslu a hodnoty života. O čom je vôbec dnešný život? Aké hodnoty a smerovanie dnešná civilizácia vyjadruje? O aké hodnoty rozvinutá spoločnosť usiluje, čo si želá? Kladieme si otázku za otázkou. Odpovede sa rôznia podľa rôznych myšlienkových smerov v spoločnosti. Jedna odpoveď je však obecne viditeľná: beh spoločnosti sa odvíja inak než kedysi. Niečo zvláštne sa u ľudí deje. A nielen vo svete ľudských príbehov, ale vo svete ako takom prebieha zmena.

Doba je nepokojná. Nepokoj a tlak nútiaci k pohybu lomcuje prírodou... starosť a podráždenie u ľudí sa stupňuje. V bázni sa mnohé úsilie zrýchľuje a to skryté sa prebúdza k prejavu a plodu, aby "po ovocí sa poznalo".

Svet sa chveje pod nebývalým tlakom. Čože sa to vo vnútri diania deje? Áno hlas prírody hovorí o človeku a ľudskom počínaní.

Kam sa len pozrieme zjavuje príroda človeku varovný prst, ukazujúc ako v zrkadle ľudské snaženie!

Ale zdá sa, že my, ľudia sme odolní voči každej výstrahe. Ideme svojimi vlastnými cestami. Nevšímavo a zasnene akoby v hypnóze, akoby nezúčastnene prekračujúc pohromy a katastrofy, doliehajúce čoraz väčšou mierou a silou.

To schopné prebudiť k bdelosti cit - dnes žiaľ nie je obraz pozemského raja, ako kedysi za dávnych čias. Vytráca sa cit pre hodnoty vznešených výšin z vedomia doby. Pohľad sa obrátil nadol o ochladol.

A predsa ešte posledná možnosť je daná, aby sa človek vzchopil a pozdvihol svoj pohľad nahor. A v duchu precítil, ako dianie okolo nás preberá pod svoju vládu Vyššia moc než ľudská, Božia moc, k našej vlastnej záchrane.

Udalosti spejú vpred v sile Svetla, ktoré všetko a všade vyrovnáva k pôvodnej harmónii a súladu s Božím poriadkom.

Aká je to doba? Obyčajná iba moderná, nič zvláštne sa nedeje? Ale deje! Kto vidieť chce, vidí, že prichádza Nová doba.

Falošné formy a modly sa rozpadajú, nesprávne tradície pútajúce ľudského ducha prestávajú sa ctiť a platiť.

Očistné dianie je dnes nesmierne posílene, nakoľko v konaní bytostných služobníkov Pána spejeme k všeobecnému rozuzleniu a spravodlivému vyrovnaniu všetkého konania v sile Božieho zákona Spravodlivosti. Služobníci Boží - rozdúchavajúc živly, "kričia" ľuďom do svedomia. Napomínajúci tichý hlas vo svedomí človeka nestačí k prebudeniu. Ten hlas vnútorný, je človeku akoby vzdialený, nevidený... zastretý telesným vedomím pripútaným k hmote.

Už nie je ľudské ja v súlade s duchovným svetom ba ani s prírodou.

A tak prevažujúce konanie spoločenstiev národov, kultúr a názorov sa okresalo na jednu stranu, na stranu "realistu".

***

"Čo na tom, že človek koná jednostranne, pripútaný k hmote? Lepší vrabec v hrsti než holub na streche", vraví skúsenosť doby. Dnešná kultúra vykazuje šedivé znaky smrti. Ona mu o Svetle nepovie.

Človek s človekom si nerozumie, každý má svoju vlastnú pravdu, svoj vlastný pohľad na vec. Jeden každý má svoju vlastnú "reč".

Ukazujú sa obdobné znaky rozumu a velikášstva ako čítame v záznamoch niektorých zašlých kultúr.

Akoby sa dnes zhutňoval duch kultúr biblických, ale v novodobom rúchu. V stavaní "veže babylonskej" sú dnešní realisti hotoví majstri.

Odohráva sa dej podobný videniam v horúčke. Zatiaľ, čo si niektorí myslia, že dnešný materiálny spôsob žitia vedie kamsi do vytúženého "veku blahobytu", rozvíjaním spotreby, prichádzajúce udalosti a pribúdajúce nešťastia vo svete vravia inou rečou.

Dianím na tejto zemi sa zjavuje pravda o ľuďoch zreteľne – bez viery a lásky niet pre ľudí žiadnej nádeje. Žiadne spojenie k Svetlu. Hovorí o "hodine dvanástej" v osudovej dráhe ľudí. Otrasy, katastrofy, nepokoj nabádajú človeka k prebudeniu. Rozprávajú jasnou rečou do ľudského svedomia, výslovne hovoria: o ceste do odlúčenia.

Žiaľ márne sú výstrahy a desivé obrazy mierené k citu a svedomiu. Už mocne spútal v hmote ľudského ducha jeho pozemský nástroj - rozum. Zaviedol na scestie dôverčivého ducha, ktorý sa časom oddal vo všetkom dianí rozumovému vedeniu, vedeniu materiálnemu. A to aj v otázkach duchovných, vo veciach vlastných!

Zaoberaním sa dianím pozemským, vypočítavaním ziskov a strát bol vypestovaný v nemilosrdného vládcu.

A tak sa človek putujúci časom zmenil k obrazu svojho telesného myslenia. Odlúčil sa z obrazu toho, čím bol vo svojich počiatkoch duchovného prebudenia. Tej svetlej doby súzvuku, ktorú už sčasti rozvíjal a... okúsil na vyššej úrovni.

Telesné "ja", zostavené z túžby ducha a hodnôt pozemských prianí potláča cit. A tak duchovné ja blúdi vo víre prašných ciest a nedá sa mu "dýchať".

To duchovné jadro, živé citové ja, je to skutočne živé. Ono sa musí hýbať v ľudskom tele. Ono prežíva rozhodnutia človeka či už správne alebo nesprávne.

A práve to sa v materialistickom chápaní života podceňuje. Neberie sa za základ dôležitosť v rozhodovaní sa - ktorou cestou vykročiť.

Spoločnosti cítiacej však nie je ľahostajná orientácia ducha spoločnosti. Vie, že platí zákon: Čo zaseje, to zožne!

Prebudené citové vnímanie je potrebné všeobecne. Pre pomoc a dozrievanie iným dušiam rovnako ako pre oživenie seba samého.

Je základom zdravého ľudského spolužitia každej spoločnosti. A preto sa cit musí hýbať vo vlastnej kultúre, aby sa človek uvoľnil a slobodne dýchal!

Citový život je viditeľný v tvorení svetlých hodnôt, krásne a ušľachtilé tvary sú rečou Svetla. Duchovné svoje vnútro otvoriť – v láske a svetle sa dávať. Či iné sa môže objaviť okolie než ušľachtilé?

A takto v poznaní a plnení zmyslu života sa život prehlbuje a presvetľuje. Príroda človeku vyjavuje radosť. Človek citovo prebudený žije v duchu večnosti už na tomto svete, aj keby v telesnom vedomí mal mnohé starosti.

Veď čo iné nám dnes príroda vyjavuje, než naše skutky.

Vidíme vlastné činy zasievané v zbierkach času. Žneme úsilie o zisky... a straty.

Počítame vlastné kroky... ale podarí sa niekomu vyrátať Pravú cestu?

Kiežby k nám zostúpilo Svetlo v prebúdzaní sa tejto doby k Novému vzostupu....

Monumentálna duchovná scénka odkrýva zákulisie globálneho experimentu, ktorý mal za cieľ technologické zotročenie ľudstva a úplnú likvidáciu tradičných hodnôt a rodiny. Na pozadí nedostavaného mrakodrapu "Babylonia & Sodomia" sa odohráva hlboký zápas medzi chladným kalkulom Globálneho prediktora a uväzneným Citovým Ja človeka. Keď sa pod tlakom očisťujúcich živlov Stvorenia definitívne zrúti digitálna sieť, prebudení stavitelia odhadzujú miliardové kontrakty. Spoločne s ľuďmi z doliny začínajú na úpätí hory budovať skutočný, hrejivý domov z rýdzeho dreva a kameňa – domov, kde rozum slúži čistému citu a svedomiu v novej reči Svetla.

***

Puto svedomia a Babylonská veža rozumu

(Scénka - Cit musí dýchať...)

1. Obraz: Väzenie na vrchole pýchy

Hlavná myšlienka:

Moderná honba za ziskom, digitálnou kontrolou a transhumanizmom je len novou Babylonskou vežou, ktorá človeka odpútava od zemskej prírody a jeho duchovného pôvodu. Skutočné oslobodenie prichádza v momente, keď rozum opustí trón pýchy, podriadi sa čistému citu a svedomiu, a namiesto vežiakov nečistoty začne budovať skromný domov v súlade so Zákonmi Stvorenia.

Postavy:

• REALISTA: Staviteľ moderného sveta, globálny prediktor. Rieši len fakty, grafy, hmotu, zisk a straty. Žije v sebaistej ilúzii moci.
• CITOVÉ JA: Uväznené duchovné jadro človeka. Slabé, no vytrvalé; snaží sa nadýchnuť a prebudiť v Realistovi svedomie.

Miesto deja:

Presklená luxusná kancelária mrakodrapu vysoko nad mestom. V pozadí duní búrka a blesky divoko osvetľujú oblohu. Na veľkom stole ležia plány obrovskej, monumentálnej stavby.

(Realista sedí za stolom a rýchlo zapisuje čísla do digitálnych grafov. Citové ja sedí schúlené v rohu miestnosti, drží sa za hruď a ťažko dýcha.)

REALISTA:

(sústredene a spokojne si mrmle pod nos)

"Ďalšie poschodie je hotové. Naša nová veža blahobytu rastie priamo do nebies. Čísla nepustia, spotreba stúpa, toto je skutočný úspech! Ľudia potrebujú bývať vo svojom súkromí a pohodlí, pocítiť istotu vo svojom kruhu blízkych, zažívať radosť zo života. Veď čo iné ľudia potrebujú než pocit spokojnosti vo svojom známom obydlí? Človek tú radosť a šťastie zo života hľadá a my, realisti, presne vidíme, čo ľudia chcú, a poskytujeme im to, v čom to šťastie nájdu."

CITOVÉ JA:

(slabým, no pevným hlasom odmietavo namieta)

"Dusím sa tu... V tomto tvojom svete sa nedá dýchať. Je plný prachu a chladu. A ty sa snažíš človeka pripútať iba na jeho stelesnenie, pocity a predstavy jeho fantázie. Utvrdzuješ ľudí v predstave, že hľadajú správne. Vytváraš im cez svoje reklamy a marketing ilúziu, že jedinou realitou a hodnotou je to, čo pociťujú a vlastnia. Že domovom je ten kúsok chladnej stavby, ktorú vo svojej zaslepenosti ziskom považuješ za to jediné pravé. Všetko ostatné vyhlasuješ za výtvar fantázie tých, čo hľadajú vyššie... A pritom skutočný domov je tam... áno tam, odkiaľ človek prišiel a kde prebýval ešte pred narodením do tohto pozemského tela."

REALISTA:

(ani sa neotočí, chladne odvrkne)

"Hovoríš nezmysly. Pozri sa von z okna, čo vidíš? Staviame moderný raj. Lepší vrabec v hrsti než holub na streche. Musíme byť realisti! To ostatné, o čom tu hovoríš, žiadny rozumný človek netvrdí, keď tie veci nevidí a nemôže ich ani pocítiť, nahmatať, uchopiť a už vôbec nie vlastniť. K čomu sú potom tie tvoje slová o neviditeľných svetoch? Sú ako prach, ktorý roznesie vietor po okolí a stratí sa. Pozri na naše dielo! Pevné múry, naše veľké betónové a sklené stavby. Železo, sklo a betón ti jasne ukazujú, čo je vo svete pevné a čo budí istotu bytia a rešpekt. Myslíš si, že to, čo nevidíš, je viac hodné ľudského uznania a obdivu ako to, čo ľuďom dáva reálnu istotu a miesto, kde môžu hlavu skloniť?"

CITOVÉ JA:

(vstane a bezradne podíde k veľkému oknu)

"Tvoja stavba je len nová Babylonská veža v modernom rúchu. Dnes je už svet iný ako kedysi. Na počiatku ľudia potrebovali istotu pozemského bytia, aby svojho ducha tu na Zemi zaopatrili v čase jeho prebúdzania sa a rozvíjania vnútornej povahy. To sú cnosti – vlastné hodnoty človeka dané do vienka jeho ducha. Človek staval skromné obydlia, aby mal slobodu rozvíjať tieto cnosti, aby zviditeľnil archetyp ľudskosti vo svojich krokoch a nemusel vonku v prírode trvalo zápasiť s chladom a dravcami o prežitie. Čo sa však nemalo stať, je to, že pod tvojím vedením človek povýšil starostlivosť o svoje telo a luxusné bývanie na samotný zmysel svojho bytia! Na svoje predurčené poslanie úplne zabudol. Z cesty k vývoju ducha si urobil cieľ. A zo seba – z nástroja, ktorý mal duchu na Zemi slúžiť – si urobil pána. Človek podriadil svoje živé jadro tebe, svojmu rozumu."

REALISTA:

(mierne znervóznie, no mávne rukou, utiahne si kravatu a snaží sa udržať sterilnú dôstojnosť)

"To sú len prázdne reči. Sme na vrchole."

CITOVÉ JA:

"A tak sme došli cez storočia utlačovania a spútavania ducha až sem, do sveta krivých zrkadiel. Do doby, kedy ty, stelesnený rozum v osobe Realistu, vládneš ako lišiak medzi sliepkami. Na jednej strane ľudí plašíš nedostatkom istoty, stability a pokoja, a na strane druhej im ponúkaš návnadu do slučky vo svojom marketingu. Klameš nesmierne dôveryhodne. Pozri sa však z okna svojej pýchy, čo hovoria na tvoje kroky samotné živly? Hľa, živly vonku kričia priamo do tvojho svedomia! Počuješ ten hrom? To bytostní služobníci napomínajú ľudskú pýchu!"

REALISTA:

(ironicky sa pousmeje)

"Je to len obyčajná búrka. Veda a technika si poradia s každým výkyvom počasia. Sme odolní voči katastrofám. Či nevidíš, ako vieme riadiť počasie v našom geoinžinierstve? Vieme vyvolať zmenu klímy, kde sa nám zachce. Vieme dokonca spustiť aj silné búrky a zemetrasenia, ak sa nám nejaký štát vzoprie a nepristúpi na naše obchodné a mocenské podmienky! Ja, ako Globálny Prediktor, viem organizovať celé krajiny – povýšiť ich, vytopiť alebo nimi otriasť, až sa nás ľudia boja a sú povoľní. To je sila nášho realistického uvažovania. Iba silní kladú podmienky v obchode i v nadvláde nad svetom. Občas musíme vystrašiť aj našich vlastných, aby nebolo okaté, že sme to my, kto iným vo svete berie ich hodnoty."

CITOVÉ JA:

(podíde k nemu a jemne sa dotkne Realistovho ramena, akoby chcelo naliať aspoň kvapku súcitu do jeho bezohľadnosti. Ten dotyk a prenikavé slová však v Realistovi nečakane prebúdzajú niečo hlboko zasunuté.)

"Kráčaš v hlbokej hypnóze, priateľu. Tvoja kultúra a tvoje pochabé úsilie stať sa Bohom vykazujú sivé znaky smrti. Vypočítavaš obrovské zisky, no žneš len definitívnu stratu svojej vlastnej ľudskosti. Duchovne si už mŕtvy, o čom sa v krátkej dobe sám presvedčíš, ak sa nepodvolíš vyššiemu vedeniu, ktoré je v rukách čistého citu a svedomia. Pozri sa, kam to zašlo – každý človek má dnes svoju vlastnú pravdu a nikto nikomu nerozumie. To je dôsledok stavania tvojich babylonských veží v mysliach i navonok."

REALISTA:

(ruka s perom mu nad papierom náhle stuhne, pohľad sa mu zvláštne zakalí)

"Mám predsa úspech...! Ale... čo si to povedal? Čo to o mne hovoríš?"

CITOVÉ JA:

"Pod tvojím diktátom sú ľudia tlačení do jednotného myslenia konzumu, pociťovania zisku a straty. Strácajú slobodu vlastného rozhodovania. Sú neustále bičovaní tvojou reklamou a nariadeniami na každom kroku, dokonca aj v televíznych programoch, keď si túžia aspoň trochu oddýchnuť. Ale ty, Realista a Globalista, práve v tomto ich citovom rozpoložení znova a znova útočíš na ich pudy, fantáziu... a strach. Kvôli týmto fantastickým nezmyslom, ktoré človek vôbec nepotrebuje na ceste k poznaniu skutočného stavu sveta a potrieb svojho vnútra, stojíš nad ľuďmi ako bezcitný diktátor. Prebuď sa predsa k skutočnému životu zo svojej zaslepenej predstavy a nechaj ľuďom slobodu!"

REALISTA:

(chytá sa za hruď, dýchanie sa mu zrýchľuje)

"Čo... čo to je? Čo začínam cítiť...? Ty vravíš, že som diktátor? Vyznávam predsa demokraciu, liberalizmus, progresívny prístup k životu! Ako to myslíš? Ach... neviem, čo sa to vo mne deje! Teraz sa niečo vo mne hlboko pohlo... Moje vnútro sa odrazu hlási k tomu, čo hovoríš, a ja to nechápem. Prečo mám taký divný pocit? V hrudi ma tiesni zvláštny nepokoj... Prečo sa mi všetky tie úspechy zdajú odrazu ako videnia v hroznej horúčke?"

CITOVÉ JA:

"Pretože bez viery, čistoty a lásky niet pre nás žiadnej nádeje. Odlúčil si sám seba od toho, čím si bol na začiatku. Kedysi si človeku verne slúžil, uľahčoval si mu pozemský život, aby mal podmienky pre vnútorný vývoj ako ľudský duch v hmotnom tele. Naše pravé duchovné jadro však potrebuje slobodne žiť a prejavovať sa v ušľachtilosti, inak zatuhne a zaspí. A ty si ľuďom dal kamene namiesto chleba! Odviedol si ich z pôvodnej cesty hľadať blaženosť v tvorivej práci pre Svetlo k ligotavej zbierky hodnôt tvojich úspechov a tie ti mali ostatní, slabší a citlivejší, závidieť. Na slabších a citlivejších si sa pozeral ako na živočíchov bez ducha, a ak ti chceli odporovať, vedel si ich chytrosťou a lžou zosmiešniť. Poukazoval si na svoje stavby ako na dôkaz nadvlády nad prírodou. Oni ti nevedeli oponovať... svoj svet a hodnoty ducha ukázať a dať protiváhu tvojim dielam. Ale to už pominulo. Pozri sa von z okna, pozri na tie zástupy ľudí, ktorí sa zbiehajú v uliciach a cítia, že už nemajú kam ustúpiť!"

REALISTA:

(pozrie na monitor na stene a potom na plány stavby, ktoré zrazu v jeho očiach vyzerajú ako bezcenný zdrap papiera)

"To, čo hovoríš, ma udivuje... ale to, čo vidím na obrazovke, ma priam desí! Takto som ešte nikdy nepremýšľal. Núti ma to vidieť tvojimi očami. Niečo na tom bude... V hrudi sa mi ozvalo zvláštne, oslobodzujúce chvenie. Je už hodina dvanásta? Dá sa táto osudová dráha ešte zvrátiť?"

CITOVÉ JA:

(krokom podíde k veľkému oknu a dokorán ho otvorí. Do miestnosti vtrhne čerstvý, očisťujúci vzduch a lúč čistého, jasného svetla.)

"Zdvihni pohľad nahor. Vyššia moc preberá vládu k našej záchrane. Dovoľ mi znova dýchať. Otvorme naše vnútro Pravde a Svetlu. Realista... skúsiš ísť s nami cestou Svetla?"

(Realista na moment váha, potom s hlbokým výdychom odhadzuje pero na stôl. Podíde k oknu vedľa Citového ja a prvýkrát sa zhlboka nadýchne prichádzajúceho vzduchu. Búrka vonku začína zázračne utíchať a mení sa na pokojný, čistý dážď.)

(Opona.)

Puto svedomia a Babylonská veža rozumu II.

(Scénka - Cit musí dýchať...)

2. Obraz: Základy novej stavby

Postavy:

• PREMENENÝ (Bývalý Realista): Má vyhrnuté rukávy, v tvári pokoj, pokoru a obrovské odhodlanie. Už nerieší grafy, ale skutočnú potrebu ľudských duší.
• CITOVÉ JA: Kráča pevne po jeho boku ako jasný, bielo-modro-ružový tieň, ktorý mu dodáva silu, čistotu a dych.
• HLAVNÝ INŽINIER: Hlas starého systému. Muž s ochrannou prilbou a digitálnym tabletom v rukách. Je v neustálom kŕči, nervózny, reprezentuje chladný diktát nariadení a panický strach z finančnej straty.

Miesto deja:

Otvorené stavenisko na najvyššom poschodí nedostavaného mrakodrapu. Tento vežiak má byť miestom "zábavy a neviazaného vyžitia" pre progresívnu mládež liberálnej doby – miesto pre voľný priebeh všetkých vášní a anomálií bez kontroly a etikety. Projekt nesie názov "Babylonia & Sodomia" a financuje ho spoločnosť spod vrchu Sodom pod heslom: "Čistému je všetko čisté". Všade naokolo sú vidieť masívne oceľové nosníky a betónové panely. Búrka úplne ustúpila, vzduch je premytý a cez roztrhané mraky dopadá na betónovú plochu prvé, čisté slnečné svetlo Nového veku.

(Premenený stojí na okraji plošiny a hľadí dole na krajinu. Citové ja stojí tesne pri ňom. Rýchlym, agresívnym krokom prichádza Hlavný inžinier, zúfalo ťukajúc do tabletu.)

HLAVNÝ INŽINIER:

"Šéfe, čo to má preboha znamenať?! Stroje stoja! Žeriavy sa nehýbu! Robotníci dole v doline čakajú na Vaše povely! Algoritmus hlási miliónové straty každú minútu! Komisia z globálneho centra tlačí na okamžité dokončenie tejto veže slobody a blahobytu. Ak teraz nezadáte autorizačný kód na spustenie, systém nás vymaže z trhu!"

PREMENENÝ:

(pokojne sa otočí, vezme zo stola staré papierové plány a pozrie na ne)

"Tento systém, Inžinier, už bol vymazaný Vyššou mocou. Tieto plány, ktoré držíš v digitálnej sieti, sú len rozsudkom smrti pre pravú ľudskú slobodu. Stavali sme Babylonskú vežu, aby sme ľudí uväznili do klietky konzumu a nízkych vášní. Tieto vášne sú schopné človeku zobrať jeho ľudskosť, ponoriť ho hlboko do živočíšnych pudov a úplne otupiť jeho cit pre čistotu a krásu, ktorú v sebe nesie od vekov."

HLAVNÝ INŽINIER:

(zmätene)

"Ale veď to je projekt storočia! Sloboda!"

PREMENENÝ:

"Chceli sme riadiť ich strach a potreby, ktoré sme však najskôr umelo prehlbovali a rozširovali, až sme im podstrčili to najhoršie klamstvo – vieru, že sú iba zvierací druh bez ducha a ich zvrátené vášne sú ich prirodzeným prejavom. A tieto vášne sme z ľudí vytiahli až do extrému tejto doby absolútneho liberalizmu. Ľudia sú dnes ľahko ovládateľní, lebo nemajú zábrany, stud, ani cit pre vlastnú dôstojnosť. Touto stavbou sme mali zavŕšiť rozklad ľudského ducha, ktorého sme chceli následne spojiť so strojom, s umelou inteligenciou, ktorá prevezme jeho myslenie a človeku ponechá iba čas na zábavu a uspokojovanie pudov. A my sme tomu vraveli pokrok a úspech?! Nazývali sme túto budovu budovou blahobytu?! Vraj nám len neprajníci závidia a hovoria o Centre pomiešania pojmov a žitej Sodome. Vraj sme sodomisti... A myslíš si, Inžinier, že tí ľudia nevedia, čo hovoria? No ja som sa dnes... dnes prvýkrát nadýchol skutočného vzduchu a počul svoje svedomie plesať vo výške čistého poznania."

HLAVNÝ INŽINIER:

(zmätene cúvne, vôbec nechápe)

"Vy ste sa zbláznili! Bez týchto betónových stien ľudia odovzdaní nášmu vyššiemu humanizmu neprežijú, stratia istotu v pokrok! Ak zničíme tento projekt, kde sa budú zabávať? Kto im dá takúto možnosť úplnej slobody vyžitia? Čo im ponúkneme? Sme predsa realisti! Máme snahu oslobodiť človeka od všetkých prekážok, ktoré mu stavajú do cesty staré zákony a neprajné okolie. Tu v tomto projekte, ktorý je pod priamou ochranou elitného klubu Sodomistov s nadnárodným pôsobením vo svetových vládach, máme povolenie vyskúšať, kam až smieme ľudí doviesť na ceste k transhumanizmu! Preto ich musíme najskôr duchovne otupiť a morálne rozložiť, aby sa nebránili. Podobne ako narkoman – pre svoju dávku hýrenia urobí čokoľvek a obetuje aj vlastnú dôstojnosť. Urobia všetko, len aby svoju dávku bez zábran znova dostali!

CITOVÉ JA:

(jeho hlas zaznie ako čistý, mohutný tón zvona priamo v celom priestore staveniska)

"Si šialený, Inžinier! Či vôbec počuješ, čo hovoris? To si už tak citovo ochladol, že ti duch času sfúkol plameň tvojej vlastnej sviece? Ty hovoríš o lapaní a zničení ľudí, akoby si hovoril o hubení komárov! My však máme ešte rozum zdravý. Žiadne sodomistické orgie tu nebudú, ani spojenie človeka so strojom tak, ako to plánujete vy! Ľudia sú duchovné bytosti a ako také majú právo byť ľuďmi, a nie pokusnými králikmi vašej bezduchej ideológie, ktorá nemá v skutočnom živote žiadnu oporu. Iba vaša vlastná žiadostivosť, roztrhaná a znečistená duša, chce vidieť svet touto chorou optikou, aby sa vyžila vo svojom vyčíňaní až do definitívneho konca, ktorý už podvedome cíti prichádzať."

HLAVNÝ INŽINIER:

(tablet sa mu v ruke trasie)

"A čo im teda dáte namiesto toho?"

CITOVÉ JA:

"Ponúkneme im pravý domov, Inžinier. Priestor, kde ich duch nebude spútaný chladným rozumom a kde ich vášne nebudú umelo bičované marketingom. Navrhujeme: Stavajme obydlia, ktoré slúžia ľudskosti, nie úžere a kontrole! Stavajme obydlia, ktoré prinášajú pokoj, radosť a útulné miesto pre čistý oddych a regeneráciu duše."

PREMENENÝ:

(pevným, nekompromisným pohybom roztrhne papierové plány mrakodrapu na polovicu a hodí ich do vetra)

"Už nepostavíme ani jedno jediné poschodie tejto pýchy, rozmaru a nečistoty! Zídeme dole k ľuďom. Tieto oceľové konštrukcie a stroje nezničíme, ale pretransformujeme ich. Použijeme náš talent a techniku na to, aby sme ľuďom vybudovali skromné, čisté domovy, ktoré budú v absolútnom súlade s prírodou a Zákonmi Stvorenia. Kde každá rodina nájde slobodu a čas rozvíjať svoje skutočné cnosti."

HLAVNÝ INŽINIER:

(od úžasu pustí tablet z ruky; prístroj dopadne na betón, sklo praskne a obrazovka zhasne. No v tej sekunde tvár Inžiniera podivne zjemnie a rozžiari sa.)

"Roztrhli ste miliardový kontrakt... Ale... ja... čo to vidím? Prečo sa mi zrazu netrasú ruky strachom? Keď tie plány letia dole, akoby mi z hrude spadol obrovský balvan betónu. Cítim... cítim zrazu čosi, čo som už celé roky necítil takto jasne, hlboko a oblažujúco... Čo sa to so mnou deje? Či som už mŕtvy?"

PREMENENÝ:

(položí mu ruku na rameno)

"Nie, Inžinier. Práve naopak – práve si ožil! A dýchaš skutočnú slobodu. Vidíš duchom, pretože tvoje svedomie sa práve prebralo z ťažkej hypnózy systému. Už nie si bezduchá bábka v rukách sodomistov, už nie sme otrokmi tohto vežiaka márnosti. Sme slobodní ľudia. Zober meradlá, Inžinier. Ideme dole, položiť prvé základy skutočného domova."

(Premenený, Hlavný inžinier a Citové ja sa chytia ruka v ruke a spoločne odchádzajú zo staveniska. Na prázdnom, čistom betóne zostáva svietiť len lúč pravého Slnka, zatiaľ čo útržky starých plánov vietor roznáša preč do zabudnutia.) 

(Opona.)

Puto svedomia a Babylonská veža rozumu III.

(Scénka - Cit musí dýchať...)

3. Obraz: Reč Svetla a skutočný Domov

Postavy:

• PREMENENÝ: Muž s jasným, pokojným pohľadom. V rukách namiesto digitálnych grafov drží obyčajné tesárske pravítko a semeno stromu.
• PREBUDENÝ INŽINIER: Muž, ktorý zhodil korporátne putá pýchy. Jeho kŕčovitá dôstojnosť zmizla, zračí sa v ňom hlboká úľava a čisté chcenie.
• CITOVÉ JA: Slobodne dýchajúca, jasná postava v bielo-modro-ružovom odeve. Už nie je len skrytým tieňom, ale rovnocenným partnerom, ktorý udáva tón a smer.
• ZBOR (Ľudia z doliny): Skupina ľudí, ktorí predtým žili v hlbokej hypnóze konzumu a hľadali v meste "veľkolepú zábavu". Teraz stoja tichí, bosí na zemi a oddane načúvajú.

Miesto deja:

Úpätie hory, priamo pod opusteným a tichým skeletom nedostavanej veže "Babylonia & Sodomia". Chladný betón staveniska tu však ustúpil mäkkej, zelenej lúke na okraji starého, čistého hája. Stavebné stroje sú vypnuté, robotníci zložili ochranné prilby. Vzduch po búrke priam iskrí čistotou. Cez mraky preniká mohutný, teplý lúč slnečného Svetla, ktorý osvetľuje základy nového, skromného dreveného domu.

(Prebudený inžinier kľačí na zemi a rukami fascinovane ohmatáva hlinu. Premenený stojí vedľa neho a hľadí do zelených korún stromov. Citové ja kráča medzi nimi s rukou na hrudi a zhlboka, slobodne dýcha.)

PREBUDENÝ INŽINIER:

(fascinovane hľadí na stromy a na svoje ruky od zeme)

"Šéfe... pozri na tie stromy. Celé roky som okolo nich chodil len s GPS a digitálnym meradlom, no až dnes vidím, že tie stromy na nás nečakajú s hnevom, ale s otvorenou náručou. Celé roky som rátal statiku budov, pevnosť betónu a pružnosť skla. Žil som v pyšnej predstave, že čím vyššie človeka vytiahneme nad zem do našich mrakodrapov, tým viac ho oslobodíme od prírody. Až dnes, keď sa tá digitálna sieť zrútila, cítim, aká chladná a mŕtva bola tá naša istota. Táto hlina... ona nechladí. Ona hreje. Akoby mala vlastné srdce. Ako sme mohli takto bez srdca premýšľať, že si vystačíme sami? Žiť bez prírody v meste, kde máme svoje ubytovne a odkiaľ vychádzame von len za prácou?"

PREMENENÝ:

(prikývne a usmeje sa)

"Tá hlina hreje, pretože srdce má, Inžinier. Má obrovskú hodnotu, lebo je to čistý výtvor života. To len náš rozum, ten nemilosrdný vládca, nás presvedčil, že všetko, čo sa nedá speňažiť alebo vložiť do rozpočtu, je bezcenné a nemá pre spoločnosť význam. Počítali sme vlastné kroky na burze, no podarilo sa niekomu z nás vyrátať Pravú cestu – ako zosúladiť život človeka s prírodou? Namiesto toho, aby okolie vyzeralo živo a príroda bola citeľná vo svojom oblažujúcom pôsobení, vytvorili sme sklobetónové peklo konzumu, neónov a reklám pre nenásytné ľudstvo. Dostali sme príkaz vytvoriť experiment, ktorý nemal obdoby v modernej histórii – skutočnú Babylóniu a Sodómiu. Pozri sa na tie opustené žeriavy tam hore. Stoja tam ako skamenené prsty našej vlastnej pýchy, ktorá chcela diktovať podmienky samotnému Stvoriteľovi."

CITOVÉ JA:

(podíde k nim, jej hlas rezonuje čistotou)

"Priatelia, dlho som muselo mlčať. Teraz vám konečne môžem slobodne povedať to, čo ľudia nutne potrebujú vedieť, čo kedysi vedeli, no zabudli. I dnes platia nemenné slová múdrosti: Čo človek zaseje, to aj zožne. Ak zasejeme úsilie o sebecký zisk, zožneme chlad duchovnej smrti. Ale ak otvoríme svoje vnútro v láske a Svetle, ušľachtilé tvary nášho okolia – podobne ako tká samotná príroda v dokonalej harmónii – sa stanú našou novou rečou. Rečou Svetla. Život sa začína tam, kde sa začína hľadanie Pravdy. A len čo sa končí hľadanie Pravdy a človek sa uspokojí s ilúziou pozemského blahobytu a konzumu, vtedy sa končí aj skutočný život. Váš rozum vás uväznil do formy "realistov" a užívateľov. Vraveli ste si: "Lepší vrabec v hrsti než holub na streche." No v tej hrsti ste nakoniec držali len šedivé znaky pominuteľnosti a duchovnej smrti. Človek s človekom si nerozumel, každý mal svoju vlastnú, sebeckú "reč" a prirodzený život ste prehlušili svetom virtuálnym. Ach, konečne... dýcham! Pýcha odpadla a rozum sa vrátil na svoje miesto – stal sa verným sluhom a uvoľnil trón pre čistý cit a svedomie. Môžeme slobodne kráčať k Novej dobe vo Svetle Pravdy."

PREBUDENÝ INŽINIER:

(vstane, v hlase má hlbokú bázeň)

"Je to tak. Chceme to dnes ľuďom verejne oznámiť. A ak môžu, nech nám odpustia – nám, pešiakom, ktorí sme slepo poslúchali mocných v ich zvrátenom experimente. V tom centre "Babylónie a Sodomie" sme mali priviesť ľudí k úplne novému, zničenému pohľadu na svet. Konečným cieľom bolo pomiešanie pojmov a totálna likvidácia zmyslu pre tradičnú rodinu a vernosť národu. Mali sme u ľudí nalomiť charakter tým, že im splníme každé najnižšie, skryté prianie. Cez liberálne médiá a zaplatených pseudovedcov sme v meste šírili myšlienky genderovej ideológie. Nazvali sme morálny rozklad a sociálnu apatiu "progresom", aby človek nemal výčitky svedomia. Aby mal motiváciu nebyť staromódny v novom liberálnom svete. To viedlo k úplnému zastretiu citu pozemskými pocitmi. Ľudia následne vnímali tento stav ako "absolútnu slobodu vyžitia", kde je všetko dovolené, lebo niet morálnych pravidiel."

PREMENENÝ:

"A aký mal byť záverečný krok, Inžinier?"

PREBUDENÝ INŽINIER:

"Mali sme ľudí nakoniec technologicky spojiť so strojmi, aby sme z človeka urobili poslušného, kontrolovateľného živočícha. Živočícha, ktorý myslí iba na prítomný okamih a trvalý príjemný pocit. Ľudské trosky, ktoré sa prestanú osobne navštevovať a zostanú visieť v sieťach svojho virtuálneho sveta. Dokonca sa mali prestať rozmnožovať, lebo takto izolovaní od tradičného života by vo svojich digitálnych bublinách už v zmysle prírodných zákonov necítili potrebu zachovania druhu a nechápali by jej zmysel. Bol by to stav, kde ľudia nebudú nič vlastniť a budú vraj šťastní. Áno, "šťastní", lebo ich vedomie by bolo umelo zaplavené hormónmi šťastia a rojom myšlienok z ich virtuálneho sveta. Tradičný človek by postupne vymrel a zostali by iba skalní konzumisti ako absolútni otroci systému. Tak to mali naplánované mocní spoza kulís. Bol to experiment – ak by táto budova bola dokončená, šli by ďalej, lebo s jedlom rastie chuť. Aj oni chceli vítať Novú dobu, ale pod panstvom svojho Čierneho kniežaťa... Ale pozri na tých ľudí z doliny, ktorí sem prišli! Už nežiadajú tablety, nežiadajú hýrenie bez zábran. Už nechcú byť šťastní ako pokusné morčatá na návykových látkach, ktoré im vytvarujú svet zdania, v ktorom sa presýtili až na okraj smrti. Stoja a čakajú ako na znovuzrodenie. Čo im povieme? Čo im dnes ponúkneme, keď staré formy padli a oni potrebujú pre niečo skutočné žiť a niečo zmysluplné vytvárať? Áno, budú mať svoje prirodzené priania – mať súkromie, domov, istotu, kam sa môžu po práci vrátiť k svojej rodine. To je predsa úplne prirodzené a netreba k tomu nič zložité vymýšľať."

PREMENENÝ:

(obráti sa k Zboru ľudí, ktorí stoja v zástupe a sústredene počúvajú)

"Priatelia, stavali sme veže zo strachu a pýchy, no žali sme len straty svojej ľudskosti a duchovný pád. Chceli sme postaviť tú najvyššiu, ale história sa opakovala a veža "Babylónie" ako projekt Sodomie zostala nedokončená! Dnes tu, na tejto čistej zemi, ideme spoločne položiť základy pre nový domov, ktorý nebude chladiť, ale bude hriať pri srdci. Základy pre ochranu skutočnej ľudskosti, ktorá netlačí na svedomie, ale dáva duchu krídla. Áno, ponúkneme vám to, na čo sme zabudli pod nánosom agresívneho marketingu a reklám, ktoré mali ľudí ponížiť a zotročiť ich ľudskú dôstojnosť. Už žiadna luciferská reklama, žiadny hrubý materializmus – to všetko prepadlo peklu a rúca sa to aj v ostatnom svete. Dnes je to už vďaka Bohu minulosť! Dnes stojíme opäť na čistom začiatku a slobodne sa rozhodneme."

(Ukáže na rozostavaný skromný dom z voňavého dreva a prírodného kameňa.)

PREMENENÝ:

"Tento dom nebude väzením pre svedomie. Nebude to krabica, v ktorej sa človek izoluje od vesmíru, aby sledoval fantastické nezmysly na obrazovkách. Bude to útulné miesto oddychu a regenerácie, kde rodina nájde slobodu rozvíjať svoje skutočné cnosti. Budeme stavať obydlia, ktoré slúžia ľudskosti, nie úžere a kontrole! Musíme však usilovne pracovať a zomknúť sa pre spoločnú vec."

ZBOR (MLADÝ MUŽ Z DAVU):

(Ľudia súhlasne prikyvujú. Jeden z davu však predstúpi pred oboch mužov, zjavne rozrušený)

"Ale ako máme veriť, že toto dielo pretrvá? Svet sa chveje pod nebývalým tlakom, živly vonku zúria a príroda nám ukazuje varovný prst! Sme vystrašení. Sme zvyknutí, že nás niekto neustále bičuje nariadeniami a strachom, izoluje nás v hraniciach tohto mesta. Bolo nám povedané, že ak vyjdeme za mesto, neprajníci našej progresívnej ideológie nás vysmejú alebo okradnú. Že máme radšej sedieť doma a pracovať cez sieť. Vraj máme v byte istotu, že nám nepadne na hlavu nejaký reklamný pútač alebo svetelný panel. Ako máme žiť bez týchto istôt, ktoré nám dávalo naše mesto príjemného odpočívania a práce z domova? Dnes vieme, že to bolo myslené zle, lebo sme spohodlneli. Nechceme síce nič vlastniť, aby sme s tým nemali starosť, ale my... my mladí nechceme ani pracovať! Stačí nám život v našich virtuálnych svetoch pohody a uspokojenia. Nebude táto toľká námaha a obetovanie sa pre reálny svet, v ktorom sa už nevyznáme, ešte horšia? Nemôžeme sa vo svete úplne stratiť?"

CITOVÉ JA:

(široko rozpaží ruky, akoby chcelo objať celý zástup i vystrašeného mladého muža)

"Máte strach zo živlov, ktoré v skutočnosti tento svet očisťujú? Príroda vám však nevyjavuje hnev, ale len vaše vlastné skutky, zasievané v zbierkach času! Žali ste to, čo ste sami zasiali – tlak, nepokoj a podráždenie, pretože ste dovolili rozumu, aby spútal vášho ducha. Práve tu, v tomto Novom meste, ktoré malo premostiť do okolitého sveta nový druh ľudí bez citu, to vidím jasne. Bol najvyšší čas s tým skončiť, lebo vaša mladá generácia už kráčala priamo do víru nízkych pôžitkov, ktorý by ju stiahol do hlbín úplného duchovného rozkladu. Boli ste učení jednať ako stroj, ktorý zotrvačne beží jedným smerom, až kým sa nezastaví a nečaká na ďalšie digitálne príkazy. No dnes prichádza zásadná zmena a oslobodenie vašej ľudskej vôle! Živly hlásia Novú dobu očisty, uvoľnenia a vzostupu. Falošné modly a tradície pútajúce ľudského ducha na konzumný stereotyp a pohodlie definitívne prestávajú platiť. Ak v tejto hodine dvanástej pozdvihnete svoj pohľad nahor a uvoľníte svoj cit, vaše čisté chcenie precitne. Zistíte, kto skutočne ste. Skrze mňa, vaše citové Ja, preberá celé dianie pod svoju vládu Vyššia moc! Božia moc, k našej vlastnej záchrane!"

PREBUDENÝ INŽINIER:

(s hlbokým odhodlaním vezme do ruky tesársku sekeru a pevný drevený trám)

"Priatelia, vy to chápete a ja to už tiež chápem. Som si plne vedomý svojho omylu a viny. Naše staré plány boli len videniami v hroznej horúčke, ktorú vyvolal človek s nečistými úmyslami, hrajúci sa so svojou partiou osvietených luciferiánov na Boha. Teraz zoberieme úplne nové meradlá! Každý náš zásek do dreva, každý položený kameň bude odteraz živou modlitbou. Nebudeme hnať steny do výšky pýchy, ale do šírky lásky. Chceniu slúžiť v radostnom budovaní Celku, pod ochranou Božej milosti, nech je tento deň zasvätený Čistote a potvrdený naším novým rozhodnutím!"

PREMENENÝ:

(pristúpi k Inžinierovi a Citovému ja, položí ruku na základný kameň nového domu)

"Otvorme teda naše vnútro Čistote a vykročme v Láske k svetlému dielu. Prinesme prácu svojich rúk, pretkanú požehnaním, tomuto svetu. Nech sa každý človek konečne uvoľní a slobodne dýcha! Keď zosúladíme naše ja s duchovným svetom a s prírodou, celé naše okolie, i to za hranicami tohto mesta, sa zmení na ušľachtilé. Príroda nám znova vyjaví čistú radosť a my budeme žiť v duchu večnosti už tu, na tomto svete."

CITOVÉ JA:

(vystúpi do popredia, jej odev začína nádherne svetielkovať bielo-modro-ružovými tónmi)

"Cit sa hýbe. Puto sebectva zväzujúce ľudské svedomie je definitívne pretrhnuté! V sile Božieho zákona Spravodlivosti prichádza veľké očistenie a Nový vzostup! Pozrite... toto sú ušľachtilé tvary, ktoré práve povstávajú z našej premenenej práce. Toto je reč Svetla."

(Ľudia zo Zboru padajú na kolená – nie zo strachu, ale v hlbokej úcte, bázni a dojatí. Následne s nadšením vstávajú, prichádzajú k Premenenému a Inžinierovi, berú do rúk nástroje a spoločne začínajú opracovávať drevo a kameň. Spoločne položia prvý základný kameň skutočného domova – nie chladného mrakodrapu, ale čistého miesta pre rozvoj ľudského ducha. Na celú scénu dopadá oslepujúce, no hrejivé a čisté Svetlo, zatiaľ čo v pozadí znie hlboký, harmonický akord prírody, v ktorom už niet hromu, ale len čistý, jasný tón mieru.)

(Opona)

-Myšlienky-

Vlastimil a Gemini