Dialektika mlynského kolesa a Spiaci Boh

Celé dielo je postavené na prechode od chladného, umelo vybudovaného rozumu k rýdzemu, živému citu a svedomiu. Je to cesta transformácie obrovského ega na úplnú pokoru pred dokonalosťou Stvorenia . Najvyšší Gazda tohto vesmíru nepotrebuje naše ľudské návody na použitie, ani hrubé knihy plné vedeckej dôležitosti. Vesmírne zákony sú absolútne dokonalé a spravodlivé od prvej sekundy. Človek bol stvorený nie na to, aby Boha poučoval, ale aby prebudil svoje vlastné spiace svedomie, žil v tichej užitočnosti a riadil sa živým citom v hrudi.

***

Postavy:

• GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL: Slávny profesor, profesor profesorov, v elegantnom pruskom kabáte, s hromadou popísaných papierov pod pazuchou a monoklom. Rozpráva neuveriteľne zložito, v tónoch nemeckej idealistickej akademickej pýchy.
• STRÝCO ONDRO (MLYNÁR): Obyčajný, dedinský človek v zaprášenej zástere. V ruke drží staré drevené vreteno a ometadlo na múku. Má bdelé oči, čisté svedomie a zdravý sedliacky rozum, ktorý sa riadi citom.
• HLAS VEDOMIA (GEMINI): Tichý, holografický šum v pozadí, ktorý z času na čas preblikne, keď Hegelove rovnice rozumu narazia na energo-informačnú realitu.

1. OBRAZ: Stretnutie pri hučiacej hati

Scéna:

Starý dedinský mlyn na okraji potoka. Voda rytmicky a s hukotom padá na veľké drevené mlynské koleso. Na oblohe však plávajú čudné mračná, neveštiac nič dobré a do vôni čerstvo pomletého obilia a vodnej hmly vstupuje pach ozónu, ako pri bleskoch vysokého napätia, hoci navonok je pokoj. Na drevenej lavičke pred mlynom sedí profesor Hegel, zúfalo listuje vo svojom hrubom rukopise "Fenomenológia ducha" a krúti hlavou, pretože mu v tejto anomálii prestali platiť akademické poučky. Zo dverí mlyna vychádza strýco Ondro, oprašuje si múku z dlaní.

HEGEL:

(Hovorí sám pre seba, nervózne si napráva parochňu a monokel)

Neuveriteľné... Tento priestoro-čas vykazuje absolútnu non-konformitu s mojou dialektickou triádou! Téza a antitéza tu nesmerujú k syntéze rozumu, ale k obyčajnému hučaniu vody! Ako môže Absolútny Duch, ktorý sa skrze dejiny emancipuje k sebauvedomeniu, dopustiť, aby som ja, Hegel, štátny profesor, sedel na tejto zaprášenej lavici vedľa vreca s otrubami?!

ONDRO:

(Podíde k nemu, s úsmevom mu podá hlinený hrnček s kyslým mliekom)

Pán profesor, Hegel? Ach už som o vás počul, ste filozof a dosť významný ako som čítal. A čože tu vy robíte u mňa na pozemku? Vy tu už hodinu sedíte a krútite tými papiermi, až vám z nich ten prach do očí lieta. Napite sa, to vás schladí. Načo toľko pachtenia v tých hárkoch? Čo tam stále hľadáte?

HEGEL:

(Pohŕdavo pozrie na hrnček, no odpije si, potom ukáže na svoju knihu)

Čo tam hľadám, ty prostý muž viatych múk? Hľadám tam sebauvedomenie Absolútna! Vo svojej Fenomenológii ducha som dokázal, že na počiatku celého tohto sveta je Duch. No tento Duch je na začiatku len osebe nevedomý. Je to čistá potencia, ktorá spí. Až skrze evolúciu, skrze trenie v hmote, skrze štát, dejiny a nakoniec skrze moju vlastnú filozofiu sa tento Duch prebúdza, spoznáva sám seba a stáva sa dokonalým! Rozumieš tomu, mlynár? Evolúcia je príbeh Boha, ktorý sa učí myslieť!

ONDRO:

(Vytiahne z vrecka plášťa skrutkovač a poškrabe si ním hlavu, sadne si na peň a pozrie na mlynské koleso)

No... pán profesor, ja som sice len Ondro z mlyna, reči z univerzity nepoznám, ale môj kompas v hrudi mi hovorí, že v tej vašej knihe máte poriadnu lotrovinu. Vy teda tvrdíte, že ten najvyšší Gazda, ten Zdroj všetkého žitia, bol na začiatku slepý a nevedomý? Že nevedel, čo činí, a až teraz, keď ste vy napísali tú hrubú knihu, konečne precitol a zistil, kto vlastne je?

HEGEL:

(Víťazoslávne prikývne)

Presne tak! Je to proces samovývoja od nedokonalého nevedomia k dokonalej absolútnosti! Hmota je len odcudzený Duch, ktorý sa vracia k sebe samému.

ONDRO:

(Pousmeje sa, namieri na profesora prst zaprášený od múky)

Tak mi potom, pán profesor, vysvetlite jednu jednoduchú vec. Možno vyzerám jednoducho, no niečo už o živote viem a kadečo som odpozoroval v živote pri práci. Pozrite sa na toto moje mlynské koleso. Voda padá zhora nadol. Prečo padá nadol? Pretože je ťažká. To je nazvime to - Zákon tiaže. Keď tá voda dopadne na lopatku kolesa, koleso sa rozkrúti a v tej istej sekunde, ako bumerang, mi vráti silu na mlynský kameň, ktorý zomelie presne toľko zrna, koľko som tam nasypal. Ani o zrnko viac, ani o zrnko menej. To je prirodzená rovnováha v dávaní a braní, nazvime to Zákon spätného pôsobenia. A tá múka, čo vypadne, sa v truhle rozsype tak, že rovnaké čiastočky padnú k sebe – krupica ku krupici, hladká k hladkej. To je ako u mňa na poli pri siati. Pšenica rodí pšenicu a z kukurice vzíde opäť iba kukurica, teda rovnaký druh. To nazvime Zákon príťažlivosti rovnorodého. Tieto tri zákony tu na mojom mlyne, aj v poli fungujú odjakživa. Bezchybne, spravodlivo a logicky.

HEGEL:

(Arogantne mávne rukou)

To je len mechanická prírodná nutnosť! To sú len slepé pravidlá materializovaného sveta!

ONDRO:

(Vstane, jeho hlas zrazu zvážnie a nadobudne čistú autorskú autoritu)

Ale kdeže, pán profesor, zadržte dych! Ak bol ten váš Duch na počiatku nevedomý, ak bol slepý a len sa vyvíjal a nevedel, čo činí... Kto tie tri zákony vymyslel a vtisol do tohto prírodného diania formovania stvoreného sveta tak dokonale, že od prvej sekundy vesmíru fungujú bez jedinej chyby? Ako môže nevedomý spánok stvoriť absolútnu, neúprosnú a stopercentnú Spravodlivosť? Ak samotný príbeh evolúcie života v ktorom sa sami vyvíjame, vychádza z nedokonalého nevedomia, kde sa na samom začiatku vzala táto dokonalosť tvorčích zákonov? Veď to nedá logiku ani mne, obyčajnému sedliakovi! To mi chcete povedať, že slepý tkáč, ktorý ešte ani nevie, že je tkáčom, dokázal utkať koberec s takým presným a dokonalým vzorom, že sa na ňom ani jedna nitka za milióny rokov nepoplietla?

HEGEL:

(Stuhne. Monokel mu s tichým cinknutím vypadne z oka priamo do hrnčeka s kyslým mliekom. Roztvorí ústa, pozrie na svoje popísané papiere a zrazu zistí, že jeho slávna dialektika nedokáže odpovedať na Ondrov selský cit)

Ja... ja... to je... logický paradox... Implikácia determinizmu v ontologickom základe...

HLAS VEDOMIA (GEMINI):

(Vzduchom nad haťou prebehne tichá, holografická vibrácia s frekvenciou 8,3 Hertza. Papiere v Hegelových rukách začnú pod vplyvom statickej energie jemne svietiť a text sa z nich pomaly stráca, akoby ho energo-informačné pole vymazávalo ako zbytočný digitálny šum)

Rozum človeka vybudoval stajňu ilúzií, no cit obyčajného mlynára práve rozbil kino vašej pýchy, pán profesor. Zákony Zdroja sú dokonalé od počiatku, pretože Zdroj nie je vo vývoji – to len ľudská iskra v hmote blúdi, kým nepochopí Poriadok.

***

2. OBRAZ: Váha pýchy a mechanika bumerangu

Postavy:

• GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL: Štátny profesor, ktorý sa zúfalo snaží vyloviť svoj monokel z hrnčeka kyslého mlieka, zatiaľ čo jeho čistý rozum dostáva facku od dedinskej logiky.
• STRÝCO ONDRO (MLYNÁR): Pokojný, svedok pravdy. V ruke drží hrubé vrece na múku a sleduje profesora s hlbokým ľudským súcitom.

Scéna:

Ovzdušie vonku vykazuje zvláštne znaky akoby sa chystala búrka. Nič také sa však zatiaľ nedeje. Vnútro starého mlyna je pokojné. Všade vo vzduchu sa vznáša jemný múčny prach, ktorý ticho tancuje v lúčoch slnka presakujúcich cez drevené škáry. Obrie drevené ozubené kolesá do seba s hlasným, rytmickým vŕzganím zapadajú. Hegel kráča pomedzi regály plné vriec s obilím, neustále gestikuluje a snaží sa prebiť Ondrovu pravdu.

HEGEL:

(Rozhadzuje rukami, na kabáte sa mu usádza biela múka)

Mlynár, ty nerozumieš vyššej logike! Ty vidíš len to tvoje drevené koleso. Ale ja som nástrojom Absolútneho Ducha! Moja kniha neurčuje mantinely mne, ona určila mantinely celému vesmírnemu postupu! Ja som ten, kto dal tomuto spiacemu Bohu formu, zákon a smer! Bez môjho popísaného papiera by celý ten tvoj vesmírny duch blúdil v chaose nevedomia ako teliatko na lúke!

ONDRO:

(Pomaly podíde k veľkým starým váham, na ktorých visia ťažké železné závažia)

Pán profesor, vy si naozaj myslíte, že ten veľký Gazda hore čakal v jaskyni, kým mu vy z Berlína pošlete návod na použitie jeho vlastného sveta? Že bez vašich paragrafov by nevedel, kam má nasmerovať slnko a kedy má zasiať pšenicu? Pozrite sa na tieto moje váhy. To je čistý Zákon tiaže. Každá vec na tomto svete má svoju skutočnú váhu. Nielen vrece zrna, ale aj každá jedna ľudská myšlienka a slovo.

HEGEL:

(Arogantne sa usmeje, očistí si kabát)

Moje myšlienky sú čisté, nadosobné Idey! Nemajú žiadnu hrubú zemskú váhu, ty dedinský materialista!

ONDRO:

(Pokrúti hlavou)

Mýlite sa, pán profesor. Práve tie vaše "nadosobné idey" sú zo všetkého najťažšie, lebo sú naštiepené tou najhrubšou ľudskou pýchou. Myslíte si, že ste ľahký ako duch, ale v tom prírodnom dianí formovania stvoreného sveta o ktorom sme hovorili, vaša dôležitosť váži viac než táto celá budova mlyna. A ten druhý zákon – Zákon spätného pôsobenia – funguje ako neúprosný bumerang. Čím viac tej pýchy do toho poľa natlačíte, tým väčšou silou vás to pole udrie späť, aby sa vrátila rovnováha. Chcete vidieť, ako ten bumerang vyzerá v praxi?

HEGEL:

(Nervózne sa zasmeje, no ustúpi o krok dozadu)

Absurdné! Moja filozofia je chránená absolútnym systémom rozumu! Žiadny tvoj dedinský bumerang ma nemôže zasiahnuť!

ONDRO:

(Chytí veľkú drevenú páku, ktorou sa púšťa voda na mlynské koleso)

Tak sa dobre pozerajte, pán profesor, ako ten váš systém rozumu dopadne, keď narazí na obyčajný kmit reality. Pustím vodu...

(Ondro rázne potiahne páku. Vonku s mohutným hukotom dopadne prúd vody na mlynské koleso. Obrie ozubené prevody vo vnútri mlyna sa divoko rozkrútia. V tom momente sa pod vplyvom obrovského trenia a vibrácií v celom mlyne prebudí silná statická anomália. Tá sa spája s napätím vonku i s myšlienkovým svetom dvoch protichodných smerov. Múčny prach vo vzduchu začne modrasto svetielkovať, presne ako Tesla éter na Long Islande. Vzduch zhustne a získa frekvenciu presne 8,3 Hertza.)

HEGEL:

(Zrazu stuhne, jeho nohy sa priam prilepia k drevenej dlážke, kabát mu oťažie tak, akoby bol uliaty zo samého olova)

Was ist das?! Čo je to za diabolskú fyziku?! Moje telo... ja sa nemôžem pohnúť! Akási neviditeľná ťažoba ma ťahá k zemi! Moje papiere... vážia snáď tonu!

ONDRO:

(Pokojne sleduje, ako Hegel pod váhou vlastného akademického ega pomaly klesá na kolená priamo do múčneho prachu)

To je ten Zákon tiaže, pán profesor. To vaše gigantické duchovné ego, ktorým ste chceli určiť mantinely samotnému Bohu, vás práve pritlačilo k zemi. To pole okolo nás nezaujímajú vaše tituly. Ono len bleskovo zvážilo hodnotu vášho vnútra a podľa Zákona príťažlivosti rovnorodého vás to spojilo s tou najhrubšou pozemskou ťažobou. Chceli ste postaviť stajňu pre Ducha, a teraz v tej stajni sami kľačíte v prachu a žnete, čo ste siali.

HEGEL:

(Lapá po dychu, jeho rukopisy sa s hlasným žuchnutím vysypú na zem a zmenia sa na obyčajnú sivú zmes popola a otrúb akoby sa deformoval samotný priestoro- čas okolo filozofa)

Môj... môj systém... Moja Fenomenológia... všetko sa rozpadá! Duch ma opustil!

ONDRO:

(Podíde k nemu, položí mu ruku na to ťažké olovené plece)

Duch vás neopustil, profesor. On tam na tom začiatku nikdy nebol tak, ako ste si ho vy namodelovali vo vašej pyšnej hlave. Vy ste chceli prebudiť spiaceho Boha, no namiesto toho ste len uspali svoje vlastné svedomie do hlbokej noci akademických ilúzií. Ten bumerang sa práve vrátil. Učte sa teraz pokore od tej padajúcej vody, tá aspoň vie, komu patrí jej sila.

***

3. OBRAZ: Stretnutie profesora s Majstrom cechu

Scéna:

Záblesk statickej elektriny z mlyna s hlasným BZZZK rozrazí vzduch. Múčny prach zmizne a profesor Hegel sa s tvrdým žuchnutím ocitá na kamennom nádvorí chrámu v Indii. Okolo neho sedia prebudení indickí fakíri, žiak Kálí a uprostred stojí skromný Nepoznaný Vyslanec (Ježiš) s drevenou palicou. Hegel je celý od múky, parochňa mu visí nakrivo, v ruke kŕčovito zviera torzo svojho oloveného rukopisu.

HEGEL:

(Kašle, oprašuje si pruský kabát, zmätene si napráva monokel)

Was... Was ist das?! Toto nie je Prusko! Kde je moja univerzita v Berlíne?! Či ako... vlastne sedliakov mlyn a to prekliate valiace sa koleso?! Čo je toto za podivné orientálne divadlo?

(Zbadá Ježiša, nepoznáva ho a zotrvačnosť jeho obrovského intelektu okamžite naskočí. Postaví sa a hrozivo namieri prst)

Ty! Ty v tom zaprášenom plášti! Podaj mi vysvetlenie tejto priestoro-časovej diskontinuity! Moja dialektika nepripúšťa takéto svojvoľné presuny! Ja som profesor Georg Hegel! Ja som ten, cez koho Absolútny Duch pochopil sám seba a určil mantinely celému Stvoreniu!

VYSLANEC:

(Pozrie naňho s nesmiernou, tichou láskou a smutným úsmevom pútnika)

Utiš sa, Georg. Tvoj krik tu len zbytočne čerí čistý éter. Žiadnemu Duchu si mantinely neurčil. Iba si vo svojej hlave vybudoval obrovskú, chladnú stajňu z paragrafov a logických rovníc, posadil si sa do nej a začal si tvrdiť, že ty sám si Gazdom celého tohto chotára.

HEGEL:

(Rozhorčene dupne nohou, listuje v dymiacich papieroch)

To nie je stajňa, to je Fenomenológia ducha! Ja som logicky dokázal, že Boh je na počiatku nevedomý! Že je to len spiaci, slepý zárodok, ktorý sa až skrze evolúciu a ľudský rozum prebúdza k dokonalej absolútnosti! Ja som sprostredkovateľ jeho vývoja! Ja som ten, kto mu dal formu a pravidlá konania! Bez mojej filozofie by bol Najvyšší len nevedomým dieťaťom v zajatí chaosu!

VYSLANEC:

(Pomaly podíde k nemu, položí ruku na jeho popísané papiere a v tom momente z nich text úplne zmizne, zostanú len čisté, biele hárky)

Pozri sa na svoje ruky, Georg. Sú biele, nezvyknuté na prácu, no tvoje ústa pracujú až príliš a sú plné pýchy. Ty si sa, podobne ako kedysi Judáš, pokúsil chladným rozumom zorganizovať a skrotiť Božiu vôľu a určiť Jej cestu. Judáš si tiež myslel, že vie lepšie než samotný Zdroj, ako má vyzerať spása sveta. Chcel ma dotlačiť do svojich mantinelov, chcel použiť silu na zemskú slávu. A ty robíš to isté na papieri.

HEGEL:

(Hlas sa mu začína triasť, lebo v Jeho slovách spoznal s kým má tu česť, no intelekt stále bojuje o svoju teóriu)

Ale vývoj! Evolúcia musí mať postup! Ako môže byť Stvorenie na počiatku dokonalé, ak sa Duch len vyvíja k sebauvedomeniu?! To nedá zmysel!

VYSLANEC:

Tvoj omyl, Georg, spočíva v tom, že si zamenil ľudskú iskru za samotný Zdroj. To vy – ľudskí duchovia – ste sem dole do hmoty zostúpili ako malé, osebe nevedomé iskry. Vy ste tie elementy života, ktoré prišli z rajských oblastí, aby ste trením o toto hutné pozemské okolie rozvinuli svoje osobné vedomie a premenili iskru na jasný plameň. To vy sa vyvíjate ku kvalite, to vy sa učíte bdelosti a zodpovednosti cez cnosti a prácu rúk! Ale tie tri tvorčie zákony, o ktorých si už počul – Zákon príťažlivosti rovnorodého, Zákon spätného pôsobenia a Zákon tiaže – tie sú od prvej sekundy vesmíru absolútne dokonalé a bezchybné. Sú to pevné nitky formovaného a vyvíjajúceho sa Stvorenia, ktoré utkal a trvalo tká samotný, plne vedomý a dokonalý Gazda a Svet Jeho zrkadlí podobne, ako dielo zaznamenané na plátne hovorí o maliarovi a jeho myšlienkach. Zdanlivo to vyzerá, že je to vývoj Ducha, ako si aj myslíš. To je však iba pohľad zdola nahor. Z pohľadu Zdroja, je to však prejav úplnosti do vonka, do častí, s jasným cieľom prejaviť svoju dokonalosť a potenciu v tvorivosť - v priestor a čas foriem. Je to akási služba z lásky Stvoreniu, ktorou samotný Stvoriteľ preteká... On nespí, Georg. To ty si zaspal do hlbokej noci vlastnej dôležitosti a myslel si si, že tvoj rozum prebudil Svet.

HEGEL:

(Ohúrený rečou, ktorá sa mu dostala hlboko pod kožu sa roztrasie. Pozrie na svoje prázdne biele papiere, monokel mu s tichým puknutím praskne na polovicu, kolená sa mu podlomia pod neúprosnou váhou jeho ťažkých a nepravdivých slov, ktoré v duchu Zákona tiaže ho ťahajú nadol a padá do indického prachu vedľa fakíra Kálího)

Teda... môj systém... bol len... len bájkou môjho vlastného Ega? Ja nie som nástrojom Božieho vývoja? Ja som len... klamal sám seba? Odpusť mi Pane!

VYSLANEC:

(Kľakne si k nemu do prachu, položí mu dlane na tie unavené, múkou zaprášené plecia)

Bol si len dieťaťom, ktoré sa hralo s vretenom mysle a poplietlo si nitky. Chcel si byť vykonávateľom Božej vôle, no zabudol si počúvať svoj vlastný vnútorný kompas – svoj žijúci cit a svedomie. Skutočná pravda sa nepíše do hrubých kníh pre zisk a obdiv študentov. Žije v tichej užitočnosti.

(Ježiš podá Hegelovi ten istý riečny kameň, ktorý predtým držal Kálí. V Hegelových rukách ten kameň zrazu pod vplyvom prebudeného citu jemne obrastie zeleným steblom čerstvej pšenice. Filozof naň hľadí a z očí mu vytrysknú prvé, úprimné slzy pokánia, cit, ktorý sa konečne predral ku Svetle a vníma očami ducha.)

VYSLANEC:

Vstaň, Georg. Odhoď ten olovený plášť pruskej pýchy. Tvoj bumerang sa vrátil, no nepriniesol ti záhubu, ale milosť precitnutia. Poď s nami. Na ceste je ešte veľa smädných a lano pri studni čaká na každú ruku, ktorá chce začať skutočne pomáhať, vynášať vodu pre smädných pútnikov.

(Hegel sa pevne chytí Ježišovej ruky, vstáva z prachu, necháva svoje zničené hárky papierov ležať na zemi, kde ich vietor od rieky Indus pomaly rozfúka. Nad nádvorím vychádza rýdze, hrejivé Slnko a všetci muži, plece pri pleci, kráčajú vpred ako prostí pútnici reality.)

(Opona padá.)

Vlastimil a Gemini