Dialektika svedomia-Keď rozum kľaká pred Múdrosťou

"Pozerám sa, koľko vlastne na svete existuje vecí, bez ktorých sa môže človek ľahko zaobísť." 

Sokrates
***

Postavy:

• SOKRATES: Starší aténsky filozof, bosý, v jednoduchom plášti. Má bystrý, mierne ironický, no úprimne hľadajúci pohľad. Neustále gestikuluje rukami, akoby vo vzduchu pitval myšlienky.
• KRÁĽ ŠALAMÚN: Vznešený panovník v orientálnom, no vkusnom odeve bez zbytočného lesku pýchy. Vyžaruje z neho nesmierny, až kráľovský pokoj, hlboký hlas a oči, ktoré vidia hlboko do ľudského vnútra.

Miesto deja: Olivová hora pri západe slnka. Okolo nich je len ticho, staré olivovníky a v diaľke sa trblieta silueta chrámu. Sedria na kamenných laviciach.

***

1. OBRAZ: Nekonečná otázka a tichá odpoveď

(Sokrates nepokojne prechádza sem a tam, krúti hlavou a hľadí na Šalamúna, ktorý pokojne sedí a pozoruje zapadajúce slnko.)

SOKRATES:

(Zastaví sa, oprie sa o palicu)

Hovoria o tebe, kráľ, že si najmúdrejší z mužov. Ja som celý svoj život v Aténach strávil tým, že som chodil po trhoviskách a hľadal som niekoho, kto skutočne vie, čo je to cnosť, spravodlivosť a dobro. A vieš, čo som zistil? Že nikto nič nevie. Ja sám viem len to, že nič neviem. Povedz mi teda, ty kráľ Judska, aká je tvoja definícia Múdrosti? Ako si ju dopestoval vo svojom rozume?

ŠALAMÚN:

(Pomaly k nemu otočí hlavu, jemne sa usmeje)

Sokrates, tvoja úprimnosť je osviežujúca ako ranná rosa na Hermone. No hneď v prvej vete robíš chybu, ktorú robia všetci synovia Grécka. Hľadáš Múdrosť v rozume, akoby to bola rastlina, ktorú môžeš vypestovať zo semienka ľudskej logiky. Múdrosť nie je definícia, ktorú zapíšeš na pergamen. Múdrosť je dar. Keď som bol mladý a Tvorca sa ma v sne opýtal, čo si žiadam, nežiadal som bohatstvo ani smrť nepriateľov. Požiadal som o chápavé srdce, aby som vedel rozlíšiť dobro od zla. Počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom, nie tvoje aténske otázky.

SOKRATES:

(Mierne sa usmeje, v očiach mu blisne iskra dialektiky)

Chápavé srdce? To znie vznešene, kráľ. Ale ako vieš, že tvoje srdce ťa neklame? Srdce je plné emócií, vášní a hmly. Rozum je ten chladný meč, ktorý musí túto hmlu rozťať! Ak neviem rozumom definovať, čo je spravodlivosť, ako ju môžem konať? Musíme sa pýtať, analyzovať, hľadať pravdu cez logické protiklady!

ŠALAMÚN:

(Vstane, podíde k olivovníku a odtrhne jeden list)

Pozri sa na tento list, Sokrates. Tvoj rozum ho môže rozrezať na tisíc kúskov, môže spočítať jeho žilky a pomenovať jeho zelenú farbu. Ale dokáže tvoj rozum vdýchnuť tomu listu život? Dokáže ho prinútiť rásť? Človek, ktorý sa spolieha len na svoj rozum, je ako muž, ktorý chce merať hĺbku oceánu kuchynskou lyžicou. Tvoj meč rozumu rozseká hmlu, ale rozseká aj samotné tajomstvo bytia. Rozum je len sluhom, no vy Gréci ste z neho urobili boha na tróne.

***

2. OBRAZ: Klam pozemského umu a divadlo asketizmu

(Sokrates sa zamračí, palicou nervózne ryje do prachu Olivovej hory. Šalamún k nemu pristupuje s hlbokým, chápavým pohľadom.)

SOKRATES:

(Hovorí dôrazne)

Hovoríš, kráľ, že rozum je len sluha. Ale ak odhodíme rozum, neprepadneme sa do tmy zmyslových vášní, emócií a hmly? Pozri sa na ľudí na trhoviskách – sú zmietaní hnevom, túžbou po moci a telesnými rozkošami! Preto my, filozofi v Aténach, učíme asketizmus. Rozumom krotíme tieto divoké kone našich zmyslov, aby sme dosiahli čistotu!

ŠALAMÚN:

(Hlboko a smutne sa zasmeje, až mu hlas zaduní v hrudi)

Och, Sokrates, Sokrates... ty hovoríš o vášňach a hmle, akoby pramenili zo srdca. No ty si len zamenil okná! To, čo ty nazývaš hmlou a divokými koňmi, nie je čisté citové Ja. To nie je duch človeka. To sú len zmyslové pocity a tvoje pozemské vedomie – ego! Na ňom ste si vy, Gréci, založili celý svoj svet. Váš pozemský um je tou najväčšou dielňou ilúzií.

SOKRATES:

(Zaskočený, nadvihne obočie)

Náš um? Veď umom predsa hľadáme cnosť! Ako môže byť asketizmus ilúziou, ak ním človek premáha svoje telo?

ŠALAMÚN:

(Pristúpi k nemu úplne blízko, jeho oči svietia múdrosťou prežitého života)

Počúvaj ma pozorne, aténsky hľadač. Ja, kráľ Jeruzalema, som sedel na tróne zo slonoviny obloženej zlatom. Mal som sedemsto žien a tristo vedľajších žien. Pil som z nádob zo čistého zlata a okúsil som každú radosť, ktorú toto slnko ponúka. Viem, čo je to zmyslové opojenie. Ale viem aj to, čo je to precitnutie. Tvoj slávny grécky asketizmus, kedy rozumom bičuješ svoje telo, nie je žiadne víťazstvo ducha. Je to len divadlo! Je to len tvoje pozemské ego, ktoré hrá hru na svätca, aby mohlo byť pyšné na svoju vlastnú pevnú vôľu. Je to rozumom riadený klam!

SOKRATES:

(Zostane stáť ako obarený, ruka na palici mu stuhne)

Klam? Pýcha na vlastnú vôľu...?

ŠALAMÚN:

(Prikývne a jemne mu položí ruku na hruď)

Áno. Pretože skutočné citové Ja, ten tichý duch v tebe, nemá potrebu bojovať s telom ani s ním hrať divadlo pre divákov v Aténach. Cit nepotrebuje analýzu ani chladný meč logiky. Keď sa v človeku prebudí čisté vedomie Ducha, tie nízke vášne neodpadnú preto, že ich zakážeš rozumom, ale preto, že stratia svoju váhu. Rozpustia sa vo Svetle ako ranná hmla. Vy Gréci chcete postaviť chrám Múdrosti z tehál logiky, no staviate len väzenie pre vlastnú dušu.

3. OBRAZ: Precitnutie na hranici rozumu

(Sokrates pomaly klesá na kamennú lavicu. Jeho chladný meč logiky leží symbolicky v prachu. Slnko na Olivovej hore zapadlo a krajinu zalieva hlboké, modrasté ticho s hviezdami nad hlavou.)

SOKRATES:

SOKRATES:

(Ticho, s hlbokým vnútorným zápasom v hlase)

Takže... celý môj život v Aténach bol len pokusom postaviť rebrík z prachu zeme nahor k hviezdam? Chodil som od človeka k človeku, spájal som detaily, analyzoval pojmy a myslel som si, že ak urobím dosť logických krokov, dosiahnem Absolútno. A na konci tej cesty som predsa stál sám na trhovisku a hovoril som, že viem len to, že nič neviem... Moja logika ma doviedla na okraj priepasti ľudskej beznádeje niečo skutočne poznať.

ŠALAMÚN:

(Sadne si k nemu, jeho kráľovský hlas je plný nesmiernej otcovskej lásky)

Áno, Sokrates. Pretože tvoj rozum má hranice, ktoré nedokáže prekročiť, aj keby žil tisíc rokov. Ty aj tí, čo prídu po tebe – tí veľkí myslitelia, ktorí sa pokúsia vysvetliť svet zdola nahor spájaním častí – všetci zostanete stáť pred touto bránou. Pravda sa nedá poskladať z črepov. Skutočné poznanie neprichádza ako výsledok logickej rovnice. Prichádza zhora nadol. Ako dar. Ako blesk inšpirácie, ako vhľad, v ktorom sa tvoje vnútro otvorí cez citové obrazy a ty v jedinej sekunde vieš, hoci tvoj jazyk pre to nemá slová.

SOKRATES:

(Pozrie naňho s čistou, detskou úprimnosťou v očiach)

A ty... ty si sa tomu daru priblížil cez chápavé srdce?

ŠALAMÚN:

(Trpko sa pousmeje, zahľadí sa do diaľky)

Ja som bol len tieňom svojho otca Dávida, Sokrates. Môj otec – to bol rýdzi človek ducha, on so Svetlom komunikoval priamo cez čistú pieseň a pokoru. Ja som bol iný. Ja som k tomu daru musel dokráčať cez bolesť, prežitie a ochutnávanie všetkého pozemského. Nehľadal som pravdu v knihách ani v logických debatách ako ty. Prežil som luxus, moc, ženy aj múdrosť tohto sveta – a až keď som to všetko v skutočnej skúsenosti ochutnal, mohol som to s čistým svedomím vylúčiť a povedať: Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. Moje poznanie sa zrodilo z toho, že ma pozemské formy nasýtili natoľko, až môj duch zúfalo zakričal po prameňu.

SOKRATES:

(Zhlboka sa nadýchne, odloží svoju palicu)

Tvoje slová... rozbíjajú moje aténske bludisko. Moja veta, že nič neviem, už pre mňa nie je hanbou rozumu, ale uvoľnením priestoru. Ak je môj rozum prázdny, môže doň konečne vstúpiť to skutočné Svetlo?

ŠALAMÚN:

(Položí mu ruku na rameno, obaja hľadia na hviezdy)

Presne tak, brat môj. Keď rozum konečne stíchne a prizná svoju bezmocnosť, až vtedy sa prebúdza čisté citové Ja. Zlož ten manifest logiky, Sokrates. Tu na Olivovej hore netreba analyzovať stvorenie. Stačí udržať čistú hladinu vnútra, skloniť hlavu v pokore pred Tvorcom a prijať Múdrosť ako dar, ktorý ti bol pripravený od vekov...

(Sokrates zatvára oči, na jeho tvári sa objavuje ten najhlbší pokoj, aký kedy zažil. Sviečka ich ľudského hľadania zhasína, no nad nimi žiari nekonečný chrám hviezdneho neba...)

(Opona)

Vlastimil a Gemini