Satiricko-filozofická scénka o tom, čo sa stane, keď sa otec a syn stretnú v slepej uličke a ani jeden nechce ustúpiť. Scénka o tom, že zmierenie je Idea. Ale namerané a nakŕmené je skutočnosť. A skutočnosť je vždy tvrdšia ako Idea.

Hegel sedí na stoličke pred múrom. Marx stojí oproti nemu s kladivom v ruke. Hegel hovorí, že múr sa nemá búrať zvonku, ale pochopiť zvnútra. Marx hovorí, že múr stojí preto, lebo niekto vlastní tehly. Obaja majú pravdu. Obaja sú v slepej uličke. A obaja čakajú, kto prvý pochopí, že stolička aj kladivo sú z toho istého dreva.

Do uličky potom príde Magduška s hrncom polievky s mäsom a s teplomerom za zásterou. Hegela zmeria — 36,6, studený, primrznutý k Idei. Marxa zmeria — 39,5, horúci, horí túžbou zbúrať múr. A povie im to, čo filozofia za dvesto rokov nepovedala: pravda je teplá polievka, čo sa dá jesť. Nie studená, nie vriaca.

*** 

Keď otec dohovára synovi

(Satiricko-filozofická scénka)

Postavy:

HEGEL — otec. Starý pán v župane, s tvárou ako z mramoru. Myslí v trojiciach (téza, antitéza, syntéza). Všetko, čo sa stane, je pre neho nevyhnutné.

MARX — syn. Mladý, rozcuchaný, s dlhom vo vrecku a polievkou bez mäsa v bruchu. Myslí v triedach (buržoázia a proletariát). Všetko, čo sa stane, je pre neho nespravodlivé.

Miesto:

Slepá ulička. Na konci je múr. Na múre je nápis kriedou: "Tu sa končí dejina." Pod ním sedí Hegel na stoličke. Marx stojí oproti nemu, ruky vo vreckách.

HEGEL:

(pokojne, ako keď sa listuje v knihe)

Synu. Sadni si.

MARX:

Niet kam si sadnúť, otec. Stoličku si zabral ty. A aj tak — ja si nesadám. Ja stojím na strane utláčaných. Aj keď musím stáť v slepej uličke.

HEGEL:

Práve preto si sadni. Slepá ulička je najlepšie miesto na dialektiku. Keď už niet kam ísť dopredu, človek je konečne nútený ísť dovnútra.

MARX:

Dovnútra? Otec, ty si celý život išiel dovnútra a skončil si na stoličke pred múrom. Ja chcem múr zbúrať!

HEGEL:

A ja ti hovorím, synu, že múr si zbúral už trikrát. Raz myšlienkou, raz revolúciou, raz manifestom. A vždy sa ti postavil naspäť. Vieš prečo?

MARX:

Pretože kapitalisti majú tehly.

HEGEL:

Nie. Pretože si ho búral zvonku. Téza narazí na antitézu a vznikne syntéza. To si sa naučil odo mňa. Ale ty si zabudol, že syntéza nie je zbúraný múr. Syntéza je pochopenie, prečo ten múr stojí.

MARX:

(kope do múru)

Múr stojí preto, lebo niekto vlastní tehly, maltu aj murárov! A murár dostane za deň toľko, že si nemôže kúpiť ani jednu tehlu z toho múru, čo sám postavil!

HEGEL:

Vidíš? A teraz si povedal pravdu. Ale povedal si ju ako ekonóm. Ja som ti ju chcel povedať ako otec.

MARX:

Tak mi ju povedz ako otec. Bez Idey, bez Ducha, bez tvojich trojíc.

HEGEL:

Dobre. Počúvaj, synu. Ty si myslíš, že svet je zlý, lebo je nespravodlivo rozdelený. Ja si myslím, že svet je nespravodlivo rozdelený, lebo je ešte nedorozumený. Ty chceš zmeniť vlastníctvo. Ja som chcel zmeniť vedomie, ktoré vlastníctvo vymyslelo. A obaja sme narazili na ten istý múr.

MARX:

(na chvíľu ticho)

A čo je za tým múrom, otec?

HEGEL:

To neviem. A práve v tom je tá dialektika, synu. Keby som to vedel, nebol by to múr, ale dvere. A keby to boli dvere, už by si ich dávno vykopol.

MARX:

Takže sme v slepej uličke obaja?

HEGEL:

Áno. Len s tým rozdielom, že ja som si do tej slepej uličky doniesol stoličku. A ty si si doniesol kladivo. A obaja čakáme, kto prvý pochopí, že stolička aj kladivo sú z toho istého dreva.

MARX:

(smeje sa, prvýkrát úprimne)

Otec... ty si neuveriteľný. Ja chcem zmeniť svet a ty mi povieš, že mám zmeniť stoličku.

HEGEL:

Nie, synu. Ja ti hovorím: Prestaň sa točiť v kruhu. Ty sa točíš okolo múru ako ten muž na kolotoči okolo povinností. Myslíš si, že keď prestaneš búchať do múru, prestaneš existovať. Ale bdelosť je, keď si všimneš, že sa točíš. A vtedy sa kolotoč zastaví.

MARX:

A čo potom? Múr tam bude stále.

HEGEL:

Bude. Ale ty už nebudeš ten, čo do neho búcha. Budeš ten, čo sa na neho pozerá. A to je, synu, začiatok skutočnej revolúcie. Nie vonku. Vo vnútri.

(Pauza. Marx si sadne na zem, oproti Hegelovi. Na chvíľu sú obaja ticho. Na múre sa objaví nový nápis, akoby ho tam niekto dopísal, kým sa rozprávali: "Tu sa začína dejina.")

MARX:

Otec... tú polievku bez mäsa som ti vlastne nikdy neodpustil.

HEGEL:

Viem, synu. A ja som ti nikdy neodpustil, že si ma postavil na hlavu.

(Obaja sa smejú.)

Dialektika v slepej uličke, 2. časť

(Satiricko-filozofická scénka)

Postavy:

HEGEL — otec, stále na stoličke.

MARX — syn, už sedí na zemi.

MAGDUŠKA — prichádza s hrncom, s lyžicou a s teplomerom za zásterou. Žena, čo prežila tri režimy, dve vojny a jednu dialektiku, a ani raz sa pri tom netvárila filozoficky.

(Do slepej uličky vojde Magduška. V jednej ruke hrniec, v druhej taška. Zastane. Pozrie na múr, na Hegela, na Marxa.)

MAGDUŠKA:

No toto! Ja som si myslela, že ste sa stratili v krčme. A vy ste tu! V slepej uličke! Chlapci, vy ste sa zase zasekli v dejinách, že?

MARX:

Magduška! Konečne niekto normálny! Povedz otcovi, že múr treba zbúrať!

HEGEL:

Magduška, sadnite si. Práve sme dospeli k syntéze.

MAGDUŠKA:

Ja si nesadnem, pán Hegel. Ja som prišla variť, nie syntetizovať.

(Postaví hrniec na zem.)

Tu máte. Polievka. S mäsom.

MARX:

(vyskočí)

S mäsom?! Magduška, ty si... ty si... to je revolúcia!

HEGEL:

(s nedôverou)

S mäsom? Ale... v roku 1862 sme mali dlh 20 libier a polievku bez mäsa. To bola nevyhnutná historická podmienka.

MAGDUŠKA:

A v roku 2026 máte dlh 20 libier a polievku s mäsom. To je tiež nevyhnutná historická podmienka. Len iná. Sadnite si a jedzte, kým je teplá. Filozofia na prázdny žalúdok je len hlad, čo sa tvári múdro.

(Obaja jedia. Chvíľu je ticho. Len cinkanie lyžíc o hrniec. Magduška si ich premeriava.)

MAGDUŠKA:

Tak. A teraz mi povedzte, chlapci. O čom ste sa tu hádali?

MARX:

O múre! Otec tvrdí, že múr sa nemá búrať zvonku, ale pochopiť zvnútra.

HEGEL:

A syn tvrdí, že múr stojí preto, lebo niekto vlastní tehly.

MAGDUŠKA:

(vytiahne spoza zástery teplomer)

No, to si hneď zmeriame. Otvorte ústa.

HEGEL:

Magduška, toto je dialektika, nie ambulancia!

MAGDUŠKA:

Práve preto. Dialektika bez teplomera je len rečnenie. Otvoriť!

(Hegel neochotne otvorí ústa. Magduška mu dá teplomer. Marx sa smeje.)

MAGDUŠKA:

(po chvíli vyberie teplomer, pozrie naň)

Pán Hegel — 36,6. Normálna teplota. Vy ste v poriadku. Vy ste len studený. Vy všetko beriete ako nevyhnutné, aj to, že sedíte pred múrom. Vy ste si na ten múr zvykli ako na kreslo. Primrzli ste k nemu, pán Hegel.

HEGEL:

(dotknuto)

Ja som primrzol k... k Idei!

MAGDUŠKA:

K stoličke ste primrzli. To je to isté, len to menej honosne znie.

(Otočí sa k Marxovi.)

A teraz ty, Karolko.

MARX:

Ja nemám teplotu! Ja mám triedny boj!

MAGDUŠKA:

Otvoriť ústa, triedny boj.

(Dá mu teplomer. Po chvíli vyberie.)

39,5! Ty horíš, chlapče! Ty chceš zbúrať múr, lebo horíš. Ale s horúčkou sa múr nebúra. S horúčkou sa leží v posteli a pije čaj.

MARX:

Ale Magduška, horúčka je revolučná! Horúčka je znak, že telo bojuje!

MAGDUŠKA:

Horúčka je znak, že telo bojuje samo so sebou, Karolko. A to je presne tvoja dialektika. Téza bojuje s antitézou, až kým obe nepadnú od únavy. A syntéza potom len uprace.

HEGEL:

(s úctou)

Magduška... vy ste práve definovali celú moju Fenomenológiu ducha jednou vetou o horúčke.

MAGDUŠKA:

Ja som nedefinovala nič, pán Hegel. Ja som vám len zmerala teplotu. Vy dvaja ste ako tá polievka. Vy ste studený, lebo všetko je pre vás už hotové. Ty si horúci, lebo všetko je pre teba ešte neurobené. A pravda je, že polievka má byť teplá. Nie studená, nie vriaca. Teplá, aby sa dala jesť.

MARX:

(ticho)

Takže... nemám búrať múr?

MAGDUŠKA:

Máš. Ale najprv sa najedz. A najprv si všimni, že sa točíš. Ty sa točíš okolo múru ako ten muž na kolotoči. Myslíš, že keď prestaneš búchať, prestaneš existovať. Ale keď sa kolotoč zastaví, zistíš, že múr nie je nepriateľ. Múr je len... múr. A za múrom je ďalšia ulička. A v nej ďalší hrniec.

HEGEL:

(pozerá na Magdušku, potom na Marxa)

Synu... myslím, že Magduška práve urobila to, čo sme my dvaja nedokázali za 200 rokov. Ona nás zmierila.

MAGDUŠKA:

Ja som vás nezmierila. Ja som vás zmerala a nakŕmila. To je väčšie. Zmierenie je Idea. Namerané a nakŕmenie je skutočnosť.

(Magduška zbalí hrniec, teplomer si strčí späť za zásteru. Odchádza. Na odchode sa ešte otočí.)

MAGDUŠKA:

A nabudúce, keď budete v slepej uličke, doneste si aspoň stoličku pre mňa. Ja som tá, čo vám tu nosí syntézu v hrnci.

(Odíde. Hegel a Marx ostávajú sedieť. Múr je stále tam. Ale už sa na neho nepozerajú ako na nepriateľa. Pozerajú sa na neho ako na niečo, čo sa dá obísť — keď človek prestane do neho búchať a začne sa okolo neho rozhliadať.)

MARX:

Otec... myslíš, že Magduška je... Duch dejín?

HEGEL:

Nie, synu. Magduška je horšia. Magduška je skutočnosť. A skutočnosť je vždy tvrdšia ako Idea.

(Obaja sa smejú. Koniec.)

Vlastimil a Astrid