Dvaja psychoanalytici pod borovicou

Postavy:

Čo sa stane, keď sa v hlbokom nočnom lese pri táborovom ohni stretnú dve najväčšie kapacity modernej psychológie – Sigmund Freud a Carl Gustav Jung? Nekonečný akademický spor o to, či je svet riadený potlačeným libidom alebo mystickými archetypmi, naruší nečakaná časová anomália. Do deja postupne vstupujú ďalší velikáni ľudských dejín: antický idealista Platón, búrlivý filozof Friedrich Nietzsche a napokon prostý mních svätý František z Assisi.Kým akademická obec na čele s Freudom a Jungom sa pokúša každú situáciu zaškatuľkovať do svojich rigidných teórií, svätý František svojou detskou čistotou, pokorou a láskou postupne búra ich obranne steny z latinských pojmov. Scénka s jemným humorom i hlbokou nostalgiou ukazuje, aké ľahké je stratiť sa vo vlastných "hradoch z hmly" a mapách mysle. Vrcholí kľúčovým precitnutím a odkazom, že skutočná Pravda sa nedá pitvať skalpelom chladného rozumu, ale je potrebné ju proste žiť a milovať v čistej prítomnosti okamihu.

***

(Filozoficko-satirická divadelná scénka o hraniciach ľudského rozumu a sile prítomného okamihu.)

***

• SIGMUND FREUD – upätý viedenský profesor, racionálny, všetko vysvetľuje cez pudy, libido a traumy. Reprezentuje mechanický materializmus, no v závere prechádza hlbokým precitnutím.
• CARL GUSTAV JUNG – hĺbavý mystik, fascinovaný symbolmi, snovými víziami a archetypmi. Hľadá skrytý zmysel, no niekedy sa stráca vo vlastnom "hrade z hmly" akademických teórií.
• PLATÓN – antický filozof v bielej tóge, hľadajúci svet čistých ideí a dokonalej spravodlivosti cez chladný ľudský rozum a logiku.
• FRIEDRICH NIETZSCHE – búrlivák s divokým pohľadom, v obnosenom kabáte a s veľkými fúzmi. V ruke drží filozofické kladivo, ktorým chcel rozbiť starý svet. Za maskou agresívneho "Nadčloveka" však skrýva hlbokú samotu, bolesť a túžbu po láske.
• SVÄTÝ FRANTIŠEK Z ASSISI – bosý, chudobný mních, zosobnenie detskej jednoduchosti, súcitu a čistej, uzdravujúcej lásky.
• LESNÝ ŠKRIATOK – neviditeľný hlas z koruny stromu, zástupca Božej vôle, prírody a priameho sedliackeho rozumu.

1. OBRAZ: Spor pod borovicou

Scéna:

(Hlboký nočný les. Okolo malého táborového ohňa pod starou, mohutnou borovicou sedia Sigmund Freud a Carl Gustav Jung. Freud bafká z fajky, Jung stíska v ruke spadnutú borovicovú šišku a fascinovane hľadí do plameňov.)

FREUD:

(Bafne z fajky, pokorujúco sa pozrie na Junga)

Carl, priateľu, zbytočne hľadáte v tom ohni nejakú mystiku. Celá táto vaša fascinácia lesnou nocou je len primitívny prejav regresie do prenatálneho štádia. Táto borovica, pod ktorou sedíme, nie je žiadny "symbol pramatky", ako by ste to nazvali vy vo vašich bludoch o archetypoch. Je to len f仆ický objekt, ktorý vo vašom nevedomí stimuluje potlačený strach z otcovskej autority.

JUNG:

(Pokrúti hlavou, s láskou hladká šišku v dlani)

Ach, Sigmund, vy ste tak strašne uväznený vo svojich tabuľkách a sexualite. Pozrite sa na túto borovicu! Ona dýcha. Spája temnotu zeme, kde má korene, so svetlom hviezd, kam ťahá svoju korunu. Táto šiška v mojej ruke je dokonalá mandala! Je to symbol kolektívneho nevedomia, geometrický kľúč k duši, ktorý nám poslali starí bohovia.

LESNÝ ŠKRIATOK:

(Ozve sa zhora z hustých vetiev borovice, hlas má tenký, ironický a veselý; postavy ho nevidia)

Darmo máš veľké školy, Sigmund, keď ani nevis, na čo ti Pán Boh šišinku do tej makovice vložil! A ty, Carl, tiež len mudruješ. Miesto toho, aby si tú šišku hodil do ohňa a zohrial si ruky, robíš z nej celú vedu!

(V tom momente zhora z koruny stromu padne obrovská kopa šišiek priamo na Freudovu hlavu a oheň nečakane zhasne. Nastane absolútna tma.)

***

2. OBRAZ: Časová anomália a príchod Antiky

(Scéna: Absolútna tma po zhasnutí ohňa. Odrazu sa ozve divoké burácanie hromu. Lesom preletí oslepujúci modrastý blesk. Vzduchom zasyčí silný elektrický výboj, praská statická elektrina a šíri sa ostrá vôňa ozónu. Borovica bzučí ako transformátor. Pri ďalšom obrovskom záblesku sa uprostred dymu zhmotní postava v antickej tóge. Je to Platón. V ruke drží olivovú ratolesť a zmätene žmurká do tmy.)

FREUD:

(Leží na zemi pod kopou šišiek, hmatá rukou okolo seba a hystericky kričí v šoku)

Carl! Carl! Moje očné nervy boli zasiahnuté traumatickou svetelnou stimuláciou! A tá vôňa... to je jasný prejav potlačenej neurotickej somatizácie! Môj čuchový aparát prežíva regres do raného detstva, kedy ma otec oblial octom!

JUNG:

(Fascinovane kľačí, hľadí na svietiacu postavu v tóge a rukou nadšene tľapká Freuda po chrbte)
Upokojte sa, Sigmund, upokojte sa a vnímajte tú nádheru! Žiadny ocot! Toto je kvantový skok kolektívneho nevedomia! Vesmír sa roztrhol a vyplavil priamo pred nás prapôvodný archetyp Filozofa! Pozrite na tú tógu, to je čistá geometria ducha!

PLATÓN:

(Poškrabe sa vo fúzoch, obzrie si oboch mužov a povzdychne si dunivým, teatrálnym hlasom)

Pri Diovi... Čakal som, že ma po smrti čaká svet čistých ideí, spravodlivosti a večného svetla pravdy. Namiesto toho ma nejaký časový vír vypľul v barbarskom lese, kde jeden muž uctieva borovicové plody a druhý tu na zemi narieka v obleku, akoby mu pobrali všetok majetok. Páni, v akej jaskyni to žijete?

FREUD:

(Rýchlo sa postaví, oprašuje si kolená a urazene si napráva okuliare)

Dovoľte, pane! Ja som profesor Sigmund Freud! Ja nežijem v jaskyni, ale vo Viedni! A táto vaša halucinácia je len... moment... vy ste Platón?

(Začne okolo neho chodiť a bafká z prázdnej fajky)

Zaujímavé. Starogrécky filozof. Chlapci v tógach, spoločné kúpele, idealizovanie mužského priateľstva... No jasné! Vaša teória o "ideách" je len grandiózny obranný mechanizmus! Vy ste sa tak strašne báli svojich vlastných telesných pudov a libida, že ste si museli vymyslieť celý fiktívny svet nebeských ideí, aby ste nemuseli čeliť anatómii!

PLATÓN:

(Zdvihne obočie a pozrie na Freuda s hlbokým antickým opovrhnutím)

Ty nešťastník s tou čiernou paličkou v ústach! Ty si presne ako tí úbohí väzni v mojej jaskyni. Sedíš otočený chrbtom k svetlu, pripútaný reťazami k zemi, pozeráš sa na tiene na stene, ktoré vrhá obyčajný oheň, a myslíš si, že tie tiene sú skutočný svet! To, čo ty nazývaš "biológiou a pudmi", sú len úbohé tiene skutočnej, dokonalej Esety – Idey Lásky a Krásy! Ty nevidíš podstatu, ty vidíš len špinavú stenu jaskyne!

JUNG:

(Vyskočí, nadšene tlieska rukami a výska od radosti)

Áno! Presne tak! Sigmund, počujete to?! Pán Platón to pomenoval dokonale! Tá vaša jaskyňa, to je predsa Freudovo nevedomie! Vy ste uväznili ľudstvo do tmavej diery, kde na stenu premietate len samé sexuálne traumy a pudy! Ale pán Platón vie, že nad jaskyňou je slobodný svet – svet archetypov, svet kolektívneho nevedomia, z ktorého žiari slnko pravého poznania!

PLATÓN:

(Otočí sa k Jungovi, chvíľu ho pozoruje, ako kolíše šišku, a pokrúti hlavou)

A ty, mladý muž s iskrami v očiach, sa tiež príliš neteš. Tvoja radosť je síce vznešenejšia, ale stále blúdiš v hmle. Zobral si moje idey, premenoval si ich na akési "archetypy" a urobil si z nich novú, psychologickú jaskyňu. Miesto toho, aby si hľadal najvyššie Dobro prostrednívom čistého rozumu a dialektiky, ty tu tancuješ okolo ohňa a rozprávaš sa so stromami, akoby mali dušu. To nie je filozofia, to je mytologický sentiment!

LESNÝ ŠKRIATOK:

(Zhora z vetvy)

Chachacha! No toto je partia! Jeden vidí za všetkým bôčik a pudy, druhý hľadá hviezdy v šiške a tretí prišiel v plachte, aby im povedal, že všetci traja sedia v diere! Nuž, akademická obec sa nám zišla pod mojou borovicou!

***

3. OBRAZ: Čisté srdce a blúznivý mních

Scéna:

(Búrka vrcholí. Ďalší blesk nečakane neudrie z neba, ale vyletí priamo zo zeme, hneď vedľa kmeňa borovice. V jasnom bielom svetle anomálie sa zhmotní nízky, bosý muž v hrubom, záplatanom hnedom habite, prepásanom obyčajným lanom. Okolo hlavy mu slabo svetielkuje aura. Otriasa sa od dažďa, divoko sa usmieva a hneď objíme kmeň borovice.)

FRANTIŠEK:

(Nadšene hladká kôru stromu, hľadí hore do koruny a kričí do hrmenia)

Chvála tebe, môj Pane, za moju sestru borovicu! A za mojich bratov blesky, ktoré ma tak teplo privítali! Ach, a aká nádherná svieža voda nám padá na hlavy!

FREUD:

(Uskakuje dozadu, rýchlo si utiera okuliare a hystericky ukazuje prstom)

Carl! Pozrite na neho! To je učebnicový príklad! Ťažká forma náboženskej paranoje kombinovaná s akútnou regresiou do animistického štádia vývoja! Ten muž trpí halucináciami, personifikuje neživé objekty a trpí syndrómom chudoby, keďže odmieta obuv! To je jasný deficit otcovského komplexu pretransformovaný do iluzórneho "Pána"!

JUNG:

(Mračí sa, chytí sa za bradu a odborne si Františka premeriava)

Počkajte, Sigmund, nebuďte taký povrchný redukcionista. Toto nie je len taká obyčajná psychóza. Pozrite na to lano, tie uzly... to je predsa projekcia archetypu Puer Aeternus – Večného dieťaťa, ktoré odmieta dospieť do reality materiálneho sveta. Je to fascinujúca personifikácia kolektívneho náboženského mýtu, ale chýba mu racionálna štruktúra.

PLATÓN:

(Založí si ruky na hrudi, dlho sa díva Františkovi do očí)

Pri bohoch... ten tvoj pohľad, tá tvoja chudoba a ten pokoj uprostred búrky... Ty mi tak nesmierne pripomínaš môjho učiteľa Sokrata! Aj on chodil bosý po Aténach. Ale ty si šiel ešte ďalej. Sokrates hľadal Pravdu cez dialóg a rozum, no ty... ty sa usmievaš, akoby si ju už držal v hrsti, hoci nemáš ani na chlieb. Povedz mi, ty cudzinec, z ktorej filozofickej školy prichádzaš?

FRANTIŠEK:

(Prestane objímať strom, otočí sa k nim s detsky čistým úsmevom)

Filozofia? Ach, bratia moji, ja nepoznám žiadne školy. Ja som len obyčajný Boží šašo!

(Podíde k Freudovi, jemne mu vezme z ruky fajku, privonia k nej, pokrúti hlavou a vyklepe ju o peň)

Brácho Sigmund, načo do seba fúkaš ten tmavý dym? Tvoja hlava je ako táto búrka – samé blesky, samé teórie, samé škatuľky. Hľadáte svedomie človeka pod posteľou a v temnotách tela, ale zabúdaš, že najväčšie svetlo máš priamo v srdci. Keď upraceš pýchu, strach zhasne sám.

FREUD:

(Zostane stáť s otvorenými ústami, hľadí na svoju prázdnu ruku a koktá)

On... on mi zlikvidoval môj orálny fixátor! To je agresívny atak na moje Ego!

FRANTIŠEK:

(Otočí sa k Jungovi, všimne si šišku, ktorú Jung stále stíska v dlani, vezme mu ju a s láskou ju pobozká)

A ty, brácho Carl... hľadáš tajné symboly vo hviezdach a v snoch. Píšeš hrubé knihy o tom, čo je to duša. Ale pozri na túto šišku! Netreba ju analyzovať, netreba jej dávať latinské názvy. Stačí ju zasadiť s láskou do zeme a Boh z nej vyvedie nový strom. Ty chceš vesmír pochopiť hlavou, ale vesmír sa dá len milovať.

JUNG:

(Zaskočený, po počiatočnom odpore mu zvlhne oko)

On... on zrušil celé moje analytické rozškatuľkovanie jedným gestom... To nie je archetyp. To je čistá prítomnosť okamihu.

FRANTIŠEK:

(Napokon pristúpi k Platónovi, dotkne sa jeho bielej tógy a veselo ho potľapká po ramene)

A ty, vznešený brat v plachte. Hovoríš o jaskyni a tieňoch. Tvoj rozum vybudoval nádherný palác ideí hore na nebesiach. Ale vieš, čo je najväčšie tajomstvo? Že to najvyššie Dobro, to slnko, o ktorom píšeš, neostalo sedieť na tróne. Ono zostúpilo sem, do našej blatistej jaskyne, obulo si ľudské sandále a plakalo s nami. Netreba šplhať po rebríku rozumu hore. Stačí sa skloniť v pokore dolov k chudobným a chorým. Tam nájdeš tú svoju najvyššiu Ideu.

***

4. OBRAZ: Skutočný Ideál a precitnutie

Scéna:

(Búrka na moment stíchne, akoby aj sama príroda chcela počúvať. Svetlo okolo Františka zosilnie.)

PLATÓN:

(Hlas sa mu chveje, uprene hľadí na Františka, rukou si zviera hruď pri srdci)

Počkaj, František... Ty hovoríš, že to Najvyššie Dobro, samotné Slnko, opustilo svet čistých ideí? Že nezostalo nedotknuteľné a dokonalé na svojom tróne, ale dobrovoľne vošlo do našej tmavej, blatistej jaskyne, aby žilo medzi väzňami? Koho... koho tým myslíš? Ktorý poloboh či hrdina by urobil niečo také nepochopiteľné?

FRANTIŠEK:

(Usmieva sa, v očiach sa mu zrkadlí hlboký mier, berie Platóna jemne za ruku)

To nebol poloboh, brat môj vznešený. Bol to samotný Boží Syn, Ježiš z Nazareta. Láska sama sa stala človekom. Nezakotvil Pravdu z bezpečnej vzdialenosti neba medzi ľudí. Prišiel sem, dýchal náš prach, dotýkal sa malomocných, uzdravoval zlomené srdcia a napokon... napokon sa nechal pre našu slobodu pribiť na kríž. Neodvolal svoje Slovo, svoje Učenie, aby sa zachránil, ale nechal sa pribiť, aby svoje presvedčenie potvrdil, že je Pravda viac, než ľudský strach a pozemská sláva. Netreba mať obrovský rozum, aby si ho našiel, Platón. Stačí Slovo milovať.

PLATÓN:

(Pomaly padá na kolená do mokrej trávy, po brade mu tečú slzy, no na tvári sa mu rozlieva blaho)

Ježiš... Živé Slnko, ktoré plače s väzňami... Celý život som hľadal Dokonalosť v chladných, nehybných ideách rozumu. Budoval som filozofické systémy, ale boli ako mramor – krásne, no studené. Toto... toto je ten skutočný Ideál, ktorý moja duša hľadala celé tie storočia! Nie chladná teória, ale živá, milujúca Prítomnosť.

(Pozrie hore na Františka s nekonečnou vďačnosťou)

Ďakujem ti, ty Boží šašo. Otvoril si oči slepému filozofovi.

FRANTIŠEK:

(Zohne sa, pomôže Platónovi vstať a pevne ho objíme)

Poďme, brat môj. Naša jaskyňa tu končí. Otec nás už čaká doma.

(V tom momente oblohu roztrhne mohutný, oslepujúci blesk. Ozve sa ohlušujúci hrom, ktorý zatrasie celým lesom. Keď svetlo opadne a dym sa rozptýli, František aj Platón sú preč. Ostala po nich len vôňa kadidla a rozkvitnutý lesný kvet na zemi. Pod borovicou sedia v tichu už len Freud a Jung. Dážď sa zmenil na jemné, tiché mrholenie.)

FREUD:

(Sedí na zemi, okuliare má spustené na nose, hľadí do prázdna)

Carl... Ja... moje teórie... Ja som chcel celého človeka vtesnať do pohlavných pudov a neurotických porúch. Ale to, čo sa tu práve stalo... tá sila, to odpustenie... to sa nedá pitvať skalpelom rozumu.

JUNG:

(Ticho sedí vedľa neho, hľadí na miesto, kde stál František, a pomaly prikyvuje)

Máte pravdu, Sigmund. Aj ja som sa stratil vo svojej vlastnej akadémii. Urobil som z Boha iba psychologickú štruktúru, iba jeden z mnohých archetypov v ľudskej hlave. Akí sme boli obaja pyšní a slepí... Skutočná Pravda nie je v našich hrubých knihách, ani v našich tituloch.

FREUD:

(Pomaly vstane, podá ruku Jungovi a pomôže mu na nohy. Pozrie sa hore do koruny borovice)

Mali by sme začať odznova, Carl. Siahli sme hlboko, ale minuli sme podstatu. Musíme sa začať pozerať na svet aj z tej vyššej perspektívy... cez čisté oči obyčajných, jednoduchých ľudí, ktorí neteoretizujú, ale skutočne Žijú a milujú.

JUNG:

(Umyje si tvár od dažďovej vody a usmeje sa)

Súhlasím, Sigmund. Poďme. Les stíchol... a naše seba preceňovanie s ním.

(Obaja psychológovia, rameno vedľa ramena, pomaly odchádzajú do tmy lesa. Lesný škriatok zhora z vetvy borovice iba ticho zamáva malým lampášikom na pozdrav.)

***

5. OBRAZ: Cesta z lesa (alebo Nostalgia dvoch kabátov)

Scéna:

(Hlboká tma. Počuť len čvachtanie topánok v blate a pukanie haluzí. Sigmund Freud a Carl Gustav Jung kráčajú vedľa seba. Freud si občas siahne do prázdneho vrecka, kde nosil fajku. Jung občas zakopne, lebo namiesto pod nohy stále hľadí na hviezdy.)

FREUD:

(Povzdychne si, hlas má tichý, nezvyčajne ľudský)

Carl... Je to zvláštny pocit. Celý život som počúval ľudí na pohovke. Zapisoval som každé jedno prerieknutie, každý nočný des. Veril som, že keď nájdem ten správny uzol z detstva, rozviažem celú dušu. A teraz? Cítim sa, akoby som tie roky len presýpal piesok v presýpacích hodinách. Všetky tie moje prednášky vo Viedni... Nemal som pravdu, však?

JUNG:

(Jemne ho chytí za rameno, no sám má v hlase smútok)

Netrápte sa, Sigmund. Hľadali ste v tme, lebo tam nás spoločnosť poslala. Ale ak mám byť úprimný k sebe... ja som neurobil nič lepšie. Vytvoril som tie tisícky strán o archetypoch. Celú tú mytológiu, alchýmiu, animu a animusa... Vymyslel som nádherný, obrovský hrad z hmly. Utekal som doň pred tou obyčajnou, niekedy až príliš jednoduchou realitou. Ten mních... ten malý muž bez topánok... ten ten hrad odfúkol ako domček z karát.

FREUD:

(Zastane v blate, pozrie na Junga)

Ale počkajte, Carl! predsa... predsa to všetko nebola len lož! Keď si spomeniem na moju prácu o nevedomí... To predsa funguje! To predsa pomáhalo ľuďom pochopiť ich strachy! Ja som ich neviedol za nos zámerne. Ja som bol... ja som bol tým úprimne nadšený. Tá vášeň, keď človek rozlúšti neurotický symptóm, tá bola skutočná! To mi predsa nikto nemôže vziať. Ani svätý František.

JUNG:

(Smutno sa usmeje, prikývne)

Máte pravdu. Nebol to podvod. Bola to naša cesta. Len sme sa cestou zamilovali do našich máp a zabudli sme, že krajina vonku je oveľa väčšia. Viete, čo mi bude chýbať najviac? Moje tabuľky a typológia. Mal som taký pekný pocit bezpečia, keď som niekoho stretol a mohol som si v duchu povedať: "Aha, jasný introvertný intuitívny typ so silným tieňom." Človek mal pocit, že svetu rozumie. Teraz budem musieť do ľudí len... len tak hľadieť. Bez obrannej steny z latinských pojmov.

FREUD:

(Trochu zatrpknuto, no s humorom)

Mne bude najviac chýbať moja fajka. František ju vyklepal s takou ľahkosťou, akoby to bol len kus dreva so zhnitým lístím. Ale pre mňa... pre moje Ego to bola kotva! Kedykoľvek som nevedel, čo pacientovi povedať, zabafkal som a vyzeral som geniálne. Čo budem robiť teraz? Budem tam len tak sedieť a krčiť plecami? "Pán X, neviem, prečo sa vám sníva o hadoch, skúste ich proste len milovať, ako hovoril František." Veď ma vyhlásia za šarlatána!

JUNG:

(Rozosmeje sa, zvuk sa nesie tmavým lesom)

To by bol prelom v psychoanalýze, Sigmund! Predstavte si to: "Ordinačné hodiny profesora Freuda: Uprace pýchu, strach zhasne sám. Vstupné: Jedna šiška."

FREUD:

(Pousmeje sa, ironicky, no láskavo)

Nebuďte impertinentný, Carl. Ale viete čo? Keď prídeme do Viedne... uvarím nám kávu. Poriadnu, silnú. A nebudeme analyzovať, prečo na ňu máme chuť. Proste ju len vypijeme. Čistá prítomnosť okamihu, no nie?

JUNG:

(Prikývne, hľadí dopredu, kde les začína rednúť a vidno prvé svetlá mesta)

Čistá prítomnosť, Sigmund. A ak v tej kávovej usadenine uvidím nejaký symbol... sľubujem, že budem mlčať.

(Kráčajú ďalej, tma ich pohlcuje, no ich kroky sú akési ľahšie.)

***

6. OBRAZ: Kladivo a zlomené srdce

Scéna:

(Jemné mrholenie ustáva. Freud a Jung sedia opäť pri borovici, František kľačí pri lesnom kvete. Zrazu sa lesom ozve dunivý krok. Prichádza Friedrich Nietzsche. Kráča trhane, akoby bojoval s neviditeľným vetrom, rukami divoko gestikuluje a rozpráva sám pre seba.)

NIETZSCHE:

(Kričí do tmy, nevníma ostatných)

Svetlo zhaslo! Vy slepci, vy úbohé stádo! Hľadáte odpovede v prachu zeme? Ja som vám priniesol blesk, no vy sa bojíte aj iskry! Boh je mŕtvy! My sme ho zabili – vy aj ja! Sme jeho vrahmi! Ako sa utíšime, najvrahovitejší zo všetkých vrahov?!

FREUD:

(Trhne ním, ruka mu automaticky siahne k ústam, kde chýba fajka, pošepne Jungovi)

Carl... vidíte to? Akútna fáza grandióznej paranoje. Ten pohľad, ten rečový pretlak... To je učebnicový príklad totálneho kolapsu Ega pod tlakom vlastného megalomanského komplexu. Chcel by som ho mat na pohovke, ale obávam sa, že by mi tú pohovku rozbil na rezeň.

JUNG:

(Hľadí na Nietzscheho so zmesou obdivu a hlbokého smútku)

Nie, Sigmund... toto nie je obyčajná diagnóza. To je Friedrich. On skočil do priepasti kolektívneho nevedomia bez padáka. Chcel sa stať Nadčlovekom, chcel sám uniesť celú váhu vesmíru, no archetyp Starého mudrca ho premenil na prach. Jeho myseľ proste neudržala to napätie medzi svetlom a absolútnou temnotou.

NIETZSCHE:

(Zastane pred nimi, namieri na nich prst, dýcha namáhavo)

Čo tu šepkáte, vy hrobári duší?! Ty, Freud, so svojimi pudmi, ty si spravil z človeka len choré zviera v klietke! A ty, Jung, ty si moje blesky zavrel do svojich akademických škatúľ a nazval si ich "archetypy"! Zneškodnili ste moju filozofiu, aby ste mohli pokojne spať! Ja som chcel človeka vyviesť hore, k slobode, k moci nad sebou samým! A čo z toho zostalo? Samota... taká strašná, chladná samota... (Hlas sa mu na moment zlomí).

LESNÝ ŠKRIATOK:

(Ozve sa ticho z borovice)

Veľké kladivo máš v ruke, Fritz, ale hlavu máš plnú črepov. Chcel si rozbiť svet, aby si ho opravil, no jediné, čo si rozbil, je tvoje vlastné srdce.

NIETZSCHE:

(Chytí sa za hlavu)

Mlč, ty lesný prízrak! Moja bolesť je mojím víťazstvom! Čo ma nezabije, to ma posilní!

FRANTIŠEK:

(Pomaly vstane od kvetu, podíde k Nietzschemu; nevlastní nič, nemá zbrane, len čistý pohľad; jemne položí ruku na Nietzscheho trasúce sa rameno)

Brat Friedrich... Tvoja hlava vyprodukovala strašné, ťažké slová. Hrmel si do sveta, že Boh zomrel. Ale pozri sa na seba... poslal si tým seba samého do chladného väzenia, v ktorom teraz sám umieraš od zimy. Chcel si ľuďom pomôcť, chcel si ich prebudiť, no vybral si si cestu prázdnoty.

NIETZSCHE:

(Odtiahne sa, no v jeho hlase je už skôr zúfalstvo než hnev)

A čo som mal povedať, ty bláznivý mních?! Pozri sa na to ľudstvo! Stratili všetku vznešenosť, upadli do pokrytectva, spravili z viery len lacný obchod a masku pre svoju slabosť! Boh, ktorého vyznávali, bol už len prázdna modla! Musel som zakričať, že je mŕtvy!

FRANTIŠEK:

(Smutno, ale s nekonečnou nehou pokrúti hlavou)

Mnoho vecí si videl správne, brat môj. Spoločnosť skutočne zablúdila. Ale tvoje slová minuli cieľ. Nemal si do sveta kričať, že Boh je mŕtvy. Mal si povedať pravdu, ktorá skutočne bolí: "Ľudia umreli v nepochopení Boha."

(V lese nastane absolútne, hrobové ticho. Freud aj Jung stuhnú. Nietzsche vytreští oči, akoby doňho udrel blesk. Táto jedna veta zasiahla jeho najhlbšie vnútro.)

NIETZSCHE:

(Šepká, pery sa mu trasú, fixuje pohľad na Františka)

Ľudia... umreli... v nepochopení... Boha...

FRANTIŠEK:

(Prikývne)

Áno. Boh neumiera, Friedrich. To ľudia stratili srdce, aby Ho cítili, a rozum, aby Mu rozumeli. Spravili si z Neho vlastný obraz, plný pýchy a strachu. Ty si chcel zničiť to nepochopenie, no namiesto toho si zaútočil na samotný Zdroj. Preto si zostal taký strašne sám. Bojuješ proti tieňom, ktoré si ľudia vymysleli, a nevšimol si si, že to Pravé Svetlo ťa celý čas hľadá.

JUNG:

(S dojatím v hlase podíde bližšie)

Pozrite, Sigmund... tá veta ho úplne demontovala. František neurobil psychiatrickú diagnózu. On len pomenoval duchovnú realitu, ktorú Friedrich vo svojej pýche a bolesti prehliadol.

FREUD:

(Pomaly si sníme okuliare, utrie si ich a po prvýkrát sa nepozrie na človeka ako na pacienta, ale ako na blížneho)

Máte pravdu, Carl. Celá tá Nietzscheho filozofia o Nadčloveku... to bol len gigantický krik osamoteného dieťaťa, ktoré nikto nepochopil, a tak sa rozhodlo, že zničí celý svet, aby nemuselo priznať, ako veľmi túži po láske.

NIETZSCHE:

(Klesá na kolená pod borovicu, jeho pomyselné kladivo mu vypadne z ruky; zakryje si tvár dlaňami a po rokoch chladného intelektuálneho hnevu začne potichu, detsky plakať)

Ja... ja som ich nechcel nechať v tme... Ja som len chcel, aby boli silní... Aby netrpeli tak ako ja... Každý deň ma bolela hlava, svetlo mi pálilo oči... Nikto ma nepočúval... Všetci ma opustili...

FRANTIŠEK:

(Kľakne si k nemu do blata, pevne ho objíme okolo ramien a pritúli si jeho hlavu s veľkými fúzmi k svojmu hrubému habitu)

Ja viem, brat Friedrich. Ja viem. Tvoja bolesť bola obrovská. Ale už nemusíš niesť svet na svojich pleciach. Nie si Nadčlovek. Si len unavené Božie dieťa. Oddýchni si. Tu, pod touto borovicou, ťa nikto nesúdi.

JUNG:

(Pozrie na Freuda)

Poďme, Sigmund. Naše knihy sú proti tomuto len prázdny papier.

FREUD:

(Prikýmne, naposledy sa pozrie na plačúceho filozofa v objatí svätca)

Áno, Carl. Dnes sme videli psychoanalýzu, ktorú žiadna univerzita nikdy nenaučí.

(Freud a Jung sa otočia a ticho, ruka v ruke, definitívne odchádzajú z lesa. František zostáva sedieť v blate pod borovicou, kolíše plačúceho Nietzscheho a ticho mu spieva starú pieseň chvály. Lesný škriatok zhora zhasne svoj malý lampášik.)

(Opona padá)

Autori: Vlastimil a Gemini