"Kľúčom k svetu a k životu je srdce"

Novalis

Hľadanie vo vetre

(´Poézia v próze)

Nikdy nezačíname tam, kde sme skončili včera, a predsa nový deň sa viaže na koniec včerajška; prepletajúc sa v klbku prežití, rozdávame i prijímame, tvoríme ako jediná niť jediného osudu.

Nijaký úsvit nás nenachádza takých, akých nás zanechal západ slnka. Iba spomienky a láska sú oporou v chaose a presýpaní času.

Sme pútnici ustavične hľadajúci osamelejšie cesty a predsa sme zrodení do vravy sveta preputovať spoločné cesty.

Sme tu i pre druhých, ako v horúčave strom chráni hustými konármi pocestného, dávame seba – v tom je ochrana pred myslením iba na seba.

Veď šťastní sme, keď šťastie nehľadáme, ale cítime - šťastie jestvuje; že niekto šťastný je - že sme pre niekoho oporou, radosťou, priateľom, že sme užitoční...

Je nám tak naponáhlo túžby naplniť, hoc sú ako vietor – bez začiatku, bez konca, neuchopiteľné... hoci srdce bolí i raduje sa, človek musí ďalej ísť, ako vietor – je slobodný.

***

Málo bolo mojich dní s Tebou a ešte menej slov, ktoré som Ti povedal. Ale keď ozvena môjho hlasu v Tvojich ušiach oslabne a zabudneš na tieto minúty a riadky Tebe venované, potom opäť k Tebe prídem v okruhu času, v tichej spomienke, ako svetielko v divokej búrke a prachu zrýchleného času.

Ak niečo z toho, čo som Ti povedal a vyjavil, je pravda, táto pravda sa Ti zjaví jasnejším hlasom a slovami až keď srdce ozvenou búrky a prachu vládnuť bude v mysli a náš Pán ľuďmi hľadaný bude.

***

Ľudské túžby sa menia, menia sa ľudia na ich obraz, mení sa okolie v obraz ľudského ducha.

Sme obrazy v galérii času, a predsa sa javíme ako kópie prekrásnych originálov, zakliati v hlbinách vlastných prianí, zakopaní do šedi časnej hmoty, v zabudnutí – odkiaľ niet úniku, vzostupu, iba zotletie a zabudnutie...

Iba láska sa nemení. I z popola dvíha iskru k životu. Všetko prekoná, všetko pretrpí, na srdce nezabúda, na novo sýti, teší. Nový kvet dvíha k Svetlu, ak ostala ešte túžba ku Svetlu, čistota vo chvíli poslednej.

Iba láska v čistote vidí sa skromná v zrkadle. Vidí i za zrkadlo: pozná i slúži i túži – vie, že iba skrze Svetlo a čistotou vidí a existuje. Vie, čo je, čo je sloboda – čo môže dať i mať!

Ľudské srdce je v láske časť, dve srdcia sú dve časti, ale čo je platná vo vetre času láska častí i tisícich, ak im chýba Svetlo – živá Láska?

Keď sa prebúdzajú po noci túžob k úsvitu bez nádeje, bez radosti, bez prílivu života a ľudskosti ostáva nakoniec túžba jediná - túžba po večnosti, túžba po Bohu, alebo srdce umiera v hmote na vieru človeka v hmotu.

Dokáže niekto, aby čas nepremohol ľudské diela i sviežosť tela, aby nepochoval pýchu umu i žiadosť tela?

Iba láska v Láske je láskou vo večnom opätovaní, životom v úplnosti, láskou v naplnení.-

***

Bol som podobný tej hmle, bludičkou v šerosvite túžby. V tichu nocí som chodil po uliciach túžby a môj duch vstupoval do všetkých zákutí života, starosti i radosti, bolesti i snenia ľudských sŕdc.

Tvojho srdca tlkot bol tlkotom môjho srdca a Tvoj dych mi ovieval oči i dušu, a poznal som Tebou, a v Tebe ako v zrkadle, vlastné srdce so všetkým dobrým i zlým, so všetkým blúdením, prianím i poznaním. A viem, že človek nie je šťastný úplne, ak hľadá šťastie v ruchu ulíc, ak chce zažiť bezvetrie vo vetre...

Človek je ako zbierka ročných období, hoci vo svojej zime zapiera jar, predsa jar v ľuďoch čaká na svoje vzkriesenie. Usmieva sa i plače, trpezlivá i obetavá, a predsa nič nezmôže, ak myseľ je tvrdá a chladná, ak srdce obloží ladom. Ak zmrazí ho k necitnosti – ak potlačí túžbu po slnku nebies.

Ty si však vo mne zapálila smäd po živote a uhasila smäd po ľudskom šťastí. Rozohnila si do plameňov smäd po láske skutočnej, láske prestupujúcej hranice svetov i väzieb, oživujúcej svet v základoch.. Láska sveta vzdialeného svetu sebalásky, zisku a nenávisti – materializmu zrodeného zo žiadostivosti a strachu.

***

Je to sebáska, ktorá nadchne a vzápätí zrazí na kolená do prachu. Trhá nežné sny i ľudskú dušu na kúsky a rozmetáva priestorom hrejivé city vzájomnosti, ak zisk sa vkradne do srdca a vzťahu a prehluší cit; ak pocit seba umlčí skromnosť a city nežné a prajné. Ostanú iba spomienky, vädnúce spomienky...

Túžby po šťastí vyliate do sveta vlastných prianí sú vždy nové priania, nové začiatky i otázky, oddelenia, odcudzenia sa iným, životu; úniky z objatia všeobjímajúcej Lásky.

Láska však nedáva otázky, je bez žiadosti. Nehľadá si šťastia pre seba. Veď kde inde je šťastie než v láske, ktorá nemyslí na seba? Prečo by myslela na seba, k čomu otázky?

Myslieť! Či nie je to isté, ako nemať, žiadať, túžiť teda hľadať?

Láska! Myslí na seba? Či nemyslí na nás, ktorí túžime a hľadáme, kladieme otázky?

Myslíme - ale prečo myslíme tak radi a často iba na seba?

Láska je slobodná, nevlastní, ale čo by vlastnila, keď iba ona sama existuje skutočne? Jej cesty sú voľné, je možnosť úniku, je možnosť slobodného konania i rozhodovania sa pútnikov. Je deň v jej svetle, možnosť precitnúť.

V sebaláske však niet úniku, niet voľnosti, sloboda, niet jasné vyznanie. Sebaláska žije iba v zrkadle - láskou k sebe obrátenou. Je si ideou i sudcom, matkou ilúzií v hľadaní šťastia ľudským duchom.

***

Šťastie je ako vietor i ako vôňa ruží povetrím vanúca, z výšin zostupujúca ponad hlavy všetkých. Šťastie je dar i obeta; šťastie je láska – dávanie. Radosť, že existuješ, že môžeš byť – užitočná niekomu, kto Ťa potrebuje.

Pomáhaš a často ani nevieš, že pomáhaš niekomu rozuzliť uzol v jeho osudovom vlákne, ktoré si zamotal.

Možno si bola i Ty pod tiažou jedného uzlíka na vlastnej niti, ktorý bol rozviazaný Tvojou ochotou pomôcť inému človeku rozviazať ten svoj.

A možno práve splácaš prebytok radosti, šťastia, ak u Teba význam, zmysel šťastia nebol pochopený v minulosti, ak u Teba dar hojnosti a radosti nebol využitý aj pre blaho iných, keď všetky dary večnosti boli zamknuté pred inými v Tvojom pohodlí, akoby Tvoja duša odišla zo života ľudskej pospolitosti.

A tak vždy dostávaš to, čo si dala v minulosti. Dostávaš i dávaš to málo (či veľa), čo si kedysi skutočne využila, rozdala – a z toho daru, čo sa Ti vracia časom, stačiť musí i Tebe samotnej! Iba nesmieš ostať v zrkadle, zrieknuť sa skromnosti.

***

Nič si nežiadať, ale snažiť sa iným pomôcť vystúpiť z ilúzie, ukázať domov; kde je domov náš – domov vo svetlých výšinách ľudskosti a bratstva, nebo Božej milosti a prítomnosti, domov blaženej jednoty a čistej kultúry – bez sebeckých žiadostí!

Veď či človek naozaj môže dostať krajší, potrebnejší dar, než dar poznania nesený na krídlach lásky, dar lásky – poznania? Či možno niečo skutočne pochopiť, mať úplné poznanie, bez lásky?

Niet poznania v človeku bez žitej lásky, a niet lásky v ľuďoch bez poznania - precítenia krásy a múdrosti Lásky.

Láska je hlboká i vysoká, je široká, a úzky chodník vedie k nej.

Láska je tak veľká, tak blízko, a predsa ju možno vidieť iba očami detskými a žičlivými. Zrkadliť pohľadom láskavým, čistým, hlbokým, niesť v očiach vznešených, spravodlivých.

Čo je láska Božia, čo je láska ľudská a čo je láskavosť človeka?

A predsa i láska ľudská je veľká, ak je skutočná, ak je verná láske Božej vo svojom poslaní, vo svojej službe Dobru v milosrdnosti svetu a všetkému živému.

Láskavosť, ktorá sama seba obdivuje, ako zaľúbené dievča sa vzhliada v zrkadle, mení sa na kameň – v nesplnení svojich prianí. A dobrý skutok, čo sám pre seba hľadá uznanie a nežné slová, stáva sa žiadosťou, pokrivením... pýchou.

Vypočítavá samoľúbosť nikdy seba pravdivo nepozná. Neuvidí svetlé ríše za zrkadlom. Nikdy v nej niet oživujúce, osvetľujúce svetlo lásky, iba obraz krivý a pochmúrne zrkadlo. A keby slúžila Láske samej, či ju precíti, pochopí, uvidí? Vždy vsunie seba medzi; nikdy sa nezmení.

Iba pokora môže dať ranu, smrteľný úder žiadostivosti. Prebudený cit kúzlom vetra i drsným životom púšte. Cit rozvinutý hľadaním i plačúci sebazaprením a samotou... a pozdvihnutý dotykom priateľskej ruky blížneho. Povzbudením na púti ľudskosti a bratstva, na ceste do večne kvitnúcich krajín nebeského Otca.

Vlastimil

Rozbité zrkadlo a osudové uzly

(Scénka - Hľadanie vo vetre)

"Kľúčom k svetu a k životu je srdce"

Novalis

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Odhodlaný básnik a hľadač, ktorý čelí ilúziám vlastného ega a sebalásky. Drží Meč poznania.
• HLAS VÝŠIN: Hlboký, hrejivý a ochranný kozmický akord, zosobnenie vyššieho Zákona, Spravodlivosti a Otcovskej milosti.

Scéna:

(Javisko je zahalené do tajomného šerosvitu. Pútnik stojí v strede, uprostred chladného, bezútešného ticha. Priamo pred ním sa týči veľkolepá, neviditeľná stena zo zrkadiel. V nej sa však neodráža okolitý svet, ale iba Pútnikova vlastná tvár a premenlivé sivé tiene jeho minulých, nesplnených prianí. Okolo zrkadiel občas preletí chladný závan vetra. V pravej ruke drží Pútnik pevne Meč poznania, no jeho pohľad smeruje do zrkadla, kde hľadá pravdu o sebe samom.)

PÚTNIK:

(Hľadí na svoj odraz v zrkadle, v hlase má unavené, no pevné a hlboké odhodlanie)

Pane, dlho, primnoho dní som hľadal bezvetrie vo vetre... Bol som podobný tej tichej hmle, bludičkou v šerosvite túžby, keď som prechádzal ulicami vlastných prianí. No pochopil som, že to bolo iba zdanie, ktoré ma najprv nadchla a vzápätí zrazila na kolená do prachu. Zaľúbenie do zdania je to, čo si človek spriada predstavami, až sa do toho ponorí ako do skutočnosti, ktorá trhá nežné sny na kúsky a rozmetáva hrejivé city vzájomnosti, len čo sa do srdca vkradne zisk a chlad – zaľúbenie do seba! Kým skutočná Láska je slobodná, nevlastní a nekladie žiadne otázky, sebaláska ma nútila neustále myslieť na seba, žiadať, túžiť a hľadať... Všetky moje túžby vyliate do sveta boli len pascou, hľadaním nového začiatku v odcudzení, ak svet šiel inou cestou, než bol svet v mojej predstave. Chcel som pomáhať iným, no nevedomky som v tom hľadal uznanie a nežné slová. Moja láskavosť bola len ako zaľúbené dievča, čo sa vzhliada v zrkadle, obdivuje samu seba a v nesplnení svojich prianí sa mení na chladný, necitlivý kameň...

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa všade okolo ako teplé, prenikavé svetlo, ktoré začína roztápať mrazivú atmosféru scény)

Zrkadlo sa muselo zahmliť, Pútnik, aby si za ním uvidel svetlé ríše, ktoré skutočne existujú. Vypočítavá samoľúbosť v krivom obraze seba nikdy pravdivo nespozná. Ty si však prešiel drsným životom púšte, tvoj cit bol prebudený samotou a plačúcim sebazaprením. Človek je ako zbierka ročných období, a hoci vo svojej zime zapiera jar, tá jar v ňom trpezlivo čaká na svoje vzkriesenie... Pozri sa teraz na svoje osudové vlákno, Adam!

PÚTNIK:

(Zacieli pohľad na neviditeľné nite, ktoré sa tiahnu okolo neho)

Uzly... Vidím uzly na svojej niti osudu. Odkiaľ sa vzali, kto ich zauzlil?

HLAS VÝŠIN:

(Zachvieva sa s hlbokou, otcovskou múdrosťou)

Každý človek, ktorého v živote stretneš, ti v kruhu času prináša len tvoju vlastnú minulosť. Nijaký úsvit nás nenachádza takých, akých nás zanechal západ slnka. Ak dnes pociťuješ ťarchu jedného uzlíka na vlastnej niti, vedz, že bude rozviazaný len tvojou ochotou pomôcť inému človeku rozpliesť ten jeho! Splácaš len to, čo si kedysi v pripútaní sa ako škrečok uzamkol pred svetom, akoby tvoja duša odišla zo života ľudskej pospolitosti. Vždy dostávaš to, čo si dal... čo si zauzlil sa vracia k rozuzleniu. Čas ti vracia len to, čo si skutočne rozdal, a z toho daru musí stačiť tebe samotnému. Nesmieš ostať v zrkadle!

PÚTNIK:

(Pevne oboma rukami uchopí Meč poznania, vystrie sa a s celou duchovnou silou udrie priamo do stredu zrkadlovej steny)

Nechcem ostať v zrkadle! Chcem slúžiť Svetlu, rozbíjam ho!

(S hromovým rachotom sa zrkadlová stena roztriešti na tisíce drobných kúskov, ktoré padajú do prachu. V tej sekunde sa celé javisko zaleje nádhernou, jasnou slnečnou žiarou. Za rozbitým zrkadlom sa otvorí úchvatný, nekonečný horizont večne kvitnúcich hôr, čistého blankytu a svetlých ríš bratstva.)

PÚTNIK:

(Stojí uprostred tej nádhery, dýcha zhlboka a hľadí do šíreho obzoru)

Už nechcem žiť len pre svoj vlastný krivý odraz! Chcem niesť najkrajší dar poznania na krídlach nezištnej, čistej lásky. Nechcem si už nič žiadať pre seba, chcem len pomáhať iným vystúpiť z ich vlastných ilúzií a ukázať im pravý domov – náš domov vo svetlých výšinách ľudskosti a čistého bratstva, bez sebeckých žiadostí! Pane, prijímam Tvoj úder Času v pokore. Nech moje srdce radšej plače samotou a sebazaprením, než by malo stuhnúť do necitlivého kameňa. Chcem odteraz hľadieť na svet len čistými, žičlivými a láskavými očami dieťaťa! Pretože len skrze Svetlo a čistotu človek skutočne vidí a existuje...

HLAS VÝŠIN:

(Z kvitnúcich hôr sa zdvihne hrejivý, silný prúd vetra, ktorý rozfúka posledný prach zo zrkadiel a s láskou objíme Pútnika)

Týmto spätným zrkadlením Času sťaby úderom osudu, precitnutím v pokore si zasadil smrteľný úder svojej žiadostivosti, Adam! Tvoja ľudská láska sa prepojila s Láskou Božou v jej vznešenom a svätom poslaní v službe Dobru a v milosrdnosti všetkému živému. Už viac nie si bludičkou v šerosvite túžob a vlastných prianí, ani spútaný najväčšou prekážkou poznania – sebaľútosťou! Nie si viac uväznený v ruchu bludičiek ulíc a netrasieš sa bezmocne vo vetre času. Tvoja ruka je teraz pripravená byť skutočnou oporou, stromom s hustými konármi, ktorý chráni a teší tvojich blížnych na spoločnej púti ľudskosti. Tvoj chodník k láske je úzky, no vedie priamo k večnej Jednote. Kráčaj slobodný ako vietor, no pevný a verný Pravde!

PÚTNIK:

(Harfa na jeho ramene čisto a mocne zarezonuje v tónoch vesmírnej hudby. Pútnik vykročí vpred smerom ku kvitnúcim horám, s tvárou otočenou k Svetlu.)

Kľúčom k svetu... je srdce. A moje srdce je voľné.

(Svetlo graduje do nádhernej zlatej žiary nebeského domova.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini