Hlasy vetra a spútanie rozumu

"Ľudský rozum buduje veľkolepé veže plné pozemského úspechu, no zabúda, že bez spojenia so Zdrojom stavia len základy vlastného hrobu. Až keď utíšime búrku chamtivých myšlienok a dovolíme pokore prebudiť náš cit, dokážeme sa vrátiť do náruče večnej harmónie Stvorenia."

— V & G —

Hlasy vetra a spútanie rozumu

Postavy:

• BYTOSTNÁ ZEME (Olympa – Šepot prírody): Jemná, no vznešená bytosť, predstavujúca čistý prírodný živel Olympu.
• PUTUJÚCI DUCH (Tomáš – Súčasný človek): Unavený, zahľadený do seba, spútaný myšlienkami na zisk a hrdosť.

Miesto deja:

Starý, opustený háj uprostred noci. Medzi stromami vidieť zrúcaniny dávneho chrámu. Vietor ticho kvíli.

1. Obraz: Paradox zabudnutého majstra

Scéna:

(Hra sa začína. Putujúci duch kráča pomedzi stromy, v rukách drží staré mapy a plány, no zmätene sa obzerá okolo seba. Zo tieňa stromov vystúpi Bytostná zeme, svetlo okolo nej jemne pulzuje.)

BYTOSTNÁ ZEME:

(Hlasom, ktorý znie ako šelest lístia, vpíja sa do ľudského svedomia.)

Zastav sa, pútnik. Kam kráčaš v tejto hustnúcej noci? Tvoje kroky sú ťažké, tvoj dych nepokojný. Čo hľadáš?

PUTUJÚCI DUCH:

(Odmerane, bez pohľadu na bytosť, vníma však hlas vo svojom vnútri, jej chvenie.)

Kto tu k čertu rozpráva? Nikoho nevidím, a predsa počujem. Nuž čo, som človek odvážny a nebojácny, som moderný a na strašidlá neverím. Teda, ak si bytosť, ukáž sa. Ak si prelud a blúdiš v mojej hlave, vyskoč a povedz, čo chceš, alebo choď blúdiť inam. Nerozčuľuj pútnika, ktorý tu poctivo blúdi. Ja nemám čas na ťažké kroky a dýchať budem, ako ja chcem... Čo hľadám, ti však odpoviem úplne jednoducho a prakticky – hľadám signál!

Blúdim a budem blúdiť dlho, ak nenabehne signál. Súradnice, kadiaľ von z lesa, mi vypadli v tejto hustnúcej noci. Vravíš mi, že sa mám zastaviť. Nuž zastaviť sa musím tak či tak, je tu tma ako v rohu a nič nevidím. Ani palička signálu v mobile. A bez signálu tu budem blúdiť až do rána. Ak chceš, môžeme blúdiť spolu, aspoň nám hľadanie ubehne rýchlejšie. Čo teda hľadám – cestu vpred... a signál. A ty, čo sa pýtaš, si kto?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Prehovorí hlasom, v ktorom cítiť prežité pobavenie.)

Vidieť ma teraz nemôžeš, Pútnik. Si príliš hutný, tvoj zrak je obalený nánosmi rozumu, aby bol vyladený vidieť Bytosť zeme. Som prírodná bytosť Olympa, ktorá spravuje tento kus zeme, kde práve blúdiš a chceš tu niečo... stavať?

TOMÁŠ:

(O niečo vľúdnejšie a spokojný, že nemá bludičku v hlave, sebaisto hovorí.)

Tak teda počúvaj, ty neviditeľná bytosť Olympa. V tejto džungli popínavých rastlín a buriny sa musí udiať zmena a poriadok. Chcem tu vybudovať niečo veľkolepé, nad čím si lámem hlavu už dlhý čas, a tu vidím nevyužitý priestor zakrpatených drevín, ktorý sa mi ponúka ako vhodné miesto s výhľadom na ten prekrásny starý chrám na kopci oproti. Tu postavím skvelý zábavný park a veľké, luxusné rekreačné stredisko s chalupami pre ubytovanie turistov.

Ha, a tu vedľa, pri tom košatom dube, bude stáť vysoká veža so signálom. Už žiadne blúdenie divočinou. Ja tým vtákom, čo tu poletujú a škriekajú jeden cez druhého ako papagáje na trhu, ukážem, ako vyzerá poriadok rozumu! Prichádzajú mi na um mnohé plány a možnosti, ktoré my, odborníci znalí vedy a techniky, musíme prejaviť. Diela plné účelnosti a veľkosti, na ktoré sme hrdí. A tamtá stavba oproti na kopci... vieš, niečo ma k nej neskutočne ťahá. Je mi dnes zvláštnou inšpiráciou. Však je krásna? Keď sa na tie mramorové stĺpy pozerám, akoby som poznal každý jeden zárez v tom kameni...

BYTOSTNÁ ZEME:

Isteže je krásna. Jej duša je hlasom dávnych vekov a rozumie jej iba človek ducha tých časov. No ty si na ten hlas zabudol, Tomáš. Myslíš, že je múdre tu stavať pozlátko konzumu a vystavovať ten svätý chrám pohľadom turistov, ktorí vidia iba povrch?

PUTUJÚCI DUCH:

(Zjavne opäť vo svojom rozrušení nezachytil jemný hlas Olympy, ďalej vykladá do tmy svoje plány.)

Olympa, dobre počúvaj a budeš pokojná... a ja potom tiež, keď ten zatratený signál dobehne. Teda čuj. Máme skvelého poradcu – Radu, združenú vo Svetovej vedeckej obci odborníkov zo všetkých oblastí výskumu. A ty, Bytosť zeme, čo mi do svedomia hovoríš, vidíš tam dole pod lesom to rozvíjajúce sa mesto a fabriky, naše úspechy, však? A pozri sem, kde teraz stojím. Tu máš iba zakrpatené borovice a kríky, kde sa vtáctvo prekrikuje, až z toho bolia uši, a takmer som sa tu stratil. Ani signál mobilnej siete tu nemáš, a ten je predsa všade. Myslíš, že neviem, že sa iba vyhováraš a niekde tu sa schovávaš za kríkmi, lebo nechceš, aby som ti to povedal z očí do očí? Je tu tma ako v tuneli, ale môžeš byť pokojná, čoskoro bude svitať a potom sa uvidíme a nájdeme spolu cestu von z lesa.

Ale k veci. Naša veda, naše chcenie je vidieť už všade. Prekutali sme celý tvoj zemský revír, vŕtame do hlbín a lietame vyššie než vtáctvo nebeské. Dokonca aj hlavu matky Gaje sme prerástli, na obežnej dráhe máme svoje stroje, Tam parkujeme svoje nebeské výskumné laboratória hľadajúce fintu ako tam medzi trbletom hviezd bývať a ľudia sa tam cítia ako anjeli na obláčikoch. Tam na tej vysokonebeskej dráhe sa vznášajú aj naše skvelé satelity, ony všetko pozorujú a majú oči výkonnejšie než zemské orly. Máme skvelú predstavu osídlenia a skultúrnenia všetkého.

Áno! Tam hore nad oblohou vidíme istotu bývania, lebo počuť od našich odborníkov, vraj zemská matka Gája - asi tvoja vedúca, však? - nejako záhadne usychá... No, počítače sa možno mýlia. Predsa nemôže nám uschnúť len tak ako sa jej zachce a naše premyslené plány zhatiť nejakým neplánovaným suchom. To isteže nie! A pozri hore na Mesiac! Ak by si sa opýtala a čo Mesiac? Tak Mesiac sme ešte nedobyli. Nemáme k tomu dôvod. Pluhy tam vynášať a orať v tej mesačnej pôde? Načo je to dobré? To je na smiech. Naše ohnivé tátoše tam už leteli a videli. Je úplne pustá, bez života. Ani vody tam niet, azda sa vyparila, keď si mesačný Správca neustrážil revír...

No... ale musím pripustiť – i tu u teba, Olympa, čosi ide inak. Niečo s tou vodou aj u teba je... Ty ako Správkyňa tohto revíru priznaj, kam si dala vodu? Nevieš kam... I ty vidíš, že sa stráca, a prečo sa stráca? Háá..?. To aký poriadok tu máš? Ty nevieš prečo a čo všetko tu máš...? To áno, chápem, máš veľa práce a nemusíš o všetkom vedieť. K poznávaniu a riadeniu sme tu my, zemskí technokrati. Neboj, mám všetko pod kontrolou... Kedy k čertu dobehne ten signál? Oči si idem vyočiť, taká je tu tma. Ty, Olympa niečo vidíš? A kdeže si povedala, že si?

BYTOSTNÁ ZEME:

Som tu pri tebe, Tomáš, a vidím do tvojej duše hlbšie, než ty sám. Tvoje slová vo mne vzbudzujú obavy, lebo vidím predátora, ktorý chce piť krv vlastnej Matke. Vidím, že nie si pripravený zodpovedne niečo konať, a to zvlášť tu v prírode, a neohroziť tento náš krehký živý systém. No v tvojej hrudi, pod tým brnením technokrata, vidím starú stopu. Ty hľadíš na ten chrám na kopci a tvoj rozum si pripisuje jeho krásu ako inšpiráciu. Ale tvoj duch vie viac!

PUTUJÚCI DUCH:

(Zjavne nezachytil odpoveď Olympy, čo hovorí, a ďalej si splieta svoje plány, akoby sa nič nepýtal.)

Naše sondy a vrty ale ukazujú, že v tvojej zemi ležia ešte obrovské hodnoty. I tej ropy ešte zemskými žilami preteká bohato... Ešte je množstvo nevyužitého miesta na tele Zeme na preskúmanie a naše veľkolepé stavby a zbíjačky čakajú ako vyhladované kliešte. Máme v rukách zemské zdroje a materiál do nášho priemyslu a našich vozidiel. Čo viac si môžeme želať? No, s tou vodou, to áno... Na tú si musíme posvietiť a začať šetriť. Šetriť...? To je ono!

To je vlastne dobrý nápad, Olympa! Vyhlásiť vodu za nedostatkovú surovinu. Jej hodnota stúpne na burze do vysokých čísiel a zákonom ohradíme veľké pramene a pridelíme im ochranu. Voda sa bude šetriť, a ak pôjde na predaj, bude sa predávať drahšie než ropa. A bol by v tom čert, aby si ju ľudia nekupovali, hoci majú na ňu právo ako na prírodný zdroj, a ten patrí všetkým. Vyteká teraz všade a zadarmo, ale to sa čoskoro zmení. Na to môžeš vziať jed. Zákon vydaný v krízovej situácii je nepriestrelný. Táto vzácnosť ľuďom však otvorí oči pre jej hodnotu a radi sa podvolia a priplatia si. Vedia, že voda je tekutý život pre všetkých, to najvzácnejšie, čo tu vy dve s Gajou máte, a čo je skutočne vaším najvzácnejším pokladom... hmhm vedľa vzduchu. A my, čo vieme pohnúť rozumom, boli by sme sami proti sebe, ak by sme na tom šetrení nezarobili.

Ty s tvojou vedúcou ste tolerantné a skromné. Tu musím pred vami dole s klobúkom. Dovolíte nám z vašej výživnej krvi čerpať a túto vašu prázdnu pôdu tu okolo naširoko osadiť našimi skvelými stavbami, vežiakmi a podnikmi, aby sme tvorili hodnoty a mali pocit vlastnej hodnoty, keď vy nemáte záujem podnikať a hromadiť zisk. Výroba, obchod, spotreba – toto dokonale fungujúce trio nám vytvára zmysel bytia a príjemné pocity dostatku. Vtedy je istota na trhu a ľahko sa produkty i zisky počítajú. To je úroveň zmysluplnej kultúry a žitia na úrovni ľudí.

Ale vedúca tvoja, matka Gája, nejde s touto dobou, spolupracuje iba pasívne. Znie ako obohratá platňa – stále sa iba zelená, šumí a trasie sa, keď ju príliš šteklíme svojimi vrtákmi a zbíjačkami. Vlastne obe ste rovnaké každý rok, žiadny rozlet k modernej dobe vám nič nehovorí. To nemáte žiadnu fantáziu meniť svoje tvary, rozvíjať tvorivé nápady alebo povedať svoj názor?

Pozri na nás, ideme stále vpred, nič nie je rovnako ani minutú. Z roka na rok meníme vo svojom okolí formy a každý meter priestoru vieme zaplniť niečím ohromujúcim. A tak nič nie je zastarané. Moderní, bohatí a nasýtení – to je trio božstva, ktoré uctievame. Som človek a chcem byť pánom Zeme, ako bolo nám ľuďom kedysi prisľúbené v starých textoch. No nie je to krásna a vznešená predstava? Byť pánom Zeme, mať majetok a chválu – to je to, kvôli čomu sa oplatí žiť a tvoriť. Rozum mi hovorí, že tu leží zisk a chvála. Nemám čas na rozprávky. Čo na to hovoríš, Olympa?

BYTOSTNÁ ZEME:

(S hlbokým sebazaprením si vypočula nebezpečné reči človeka, smutne pokrútila hlavou a hovorí)

Ty hovoríš veci, ktoré by si kedysi nikdy nehovoril, ba na také niečo ani nepomyslel. Storočia ani tisícročia pre tvojho ducha nie sú dlhý čas. Máš plány tu stavať a turistom dať pred oči výhľad na kultúru oproti. Ten chrám oproti... to nie je cudzie dielo. Nepamätáš sa, Pútnik? Ty sám si ho v minulej inkarnácii staval! Ty sám si tie obrovské mramorové bloky s láskou a vďačnosťou tesal a kládol ich na oltár Pána! Vtedy si s nami, bytostnými, žil v dokonalej harmónii, víly a obri zeme ti pomáhali dvíhať ten prameň Svetla do výšin. A dnes? Dnes si sa vrátil ako cudzopasník, ktorý chce ten istý posvätný háj ohradiť zákonom, vyhlásiť vodu za nedostatkovú surovinu na burze a ryžovať na smäde ľudí! Chceš zničiť domov vtákom a stromom kvôli zisku? Ako hlboko si klesol, majster staviteľ!

TOMÁŠ:

(Prudko stuhne, plány v rukách sa mu silno roztrasú. Dotkne sa hrude, kde ucíti náhly, ostrý kŕč. Srdce sa mu divoko rozochveje, akoby slová Bytostnej zasiahli starú, hlboko zamknutú komnatu jeho pamäte. Hovorí s nečakaným nepokojom v hlase:)

Čo... čo to táraš? Ja... ja a staviteľ toho chrámu? To bolo... to je nejaká báj, to bolo detstvo ľudstva! Ak by to aj bola pravda, čo sa veriť nechce. A vôbec... viera je vraj ópium ľudstva a nádej slabých! Dnes som dospelý, som moderný inžinier! Viem, čo ľudia potrebujú pre pocit istoty a pohodlný život. Ostatné je len strata času. Zemský priestor by zostal iba mŕtvou hlinou, ak by sme ho my, ľudia, nezúrodnili a nezaplnili niečím ohromujúcim!

(No jeho pohľad zotrvačne, s nevysvetliteľnou bolesťou a úctou, uviazne na bielych stĺpoch starého chrámu v tme)

BYTOSTNÁ ZEME:

(Počúva s úžasom a veľkým smútkom pochabé reči človeka, ktorý zaprel vlastného ducha a padol do ničoty rozkladu)

Tomáš tvoje chcenie a podobne aj myslenie ostatných ľudí, ktorí podobne zmýšľajú sa odklonilo stranou a ľudský duch sa kymáca nad vlastným hrobom. Kvetinová víla plače, vietor o tom fúka do korún stromov. Gnómovia zaliezajú hlboko do pôdy a skál, aby sa vám vyhli oblúkom. A obri zeme – áno, tí mocní stavitelia tvojich pyramíd a vysokých stavieb, kedysi tvoji priatelia, sa chystajú na prácu... Nebudú však stavať!

Bol si kedysi dávno pre nás, prírodné bytosti, vzorom a mal si v sebe žiarivý plameň, ktorý i nás hrial pri srdci a dával nám spojenie s vyššími úrovňami. Mali sme k vám, ľuďom, dôveru. Boli ste pre nás bytosti z vyšších úrovní než sú malí bytostní prírody, vaši vtedajší priatelia. Víly, gnómovia, elfovia a ďalší, ba i obri vás mali radi, obdivovali u vás váš duchovný plameň, ktorý videli vo vašej hrudi jasne horieť. Malí bytostní zeme mali k vám úctu pre váš duchovne vyšší pôvod a videli vo vás iba Zem milujúcich ľudských priateľov.

Dnes je to inak! Ty, človek, už neslúžiš Celku. Tvoje bytie je dobyvačné. A tvoj plameň sa ochladil, je dohárajúcim svedectvom tvojho odcudzenia sa matke Gaji. Nepamätáš sa, hoci to nebolo príliš dávno. Storočia ani tisícročia pre ľudského ducha nie sú dlhý čas, ktorý by neprežil. Pre tvoj pozemský šat sú však i desaťročia dlhý vek a ľahko vo svojom tele zabúdaš. Boli ste sem, vy ľudia, privedení zhora, z duchovných svetov, ktoré teraz nevidíte a ktoré si pletiete s tými hmotnými, ku ktorým teraz vzhliadate a myslíte si, že sa tam dostanete nejakým strojom... Ale hmota nie je vaším domovom. K nám a našej Matke ste prišli skrze nás.

I ty si vstúpil do očarujúcich priestorov školy matky Gáji ako hosť, aby si rozvinul svoje vlastné vedomie, si živá iskra ľudského duchovna túžiaca byť plameňom. Nesmieš tu však svojím ohňom žiadosti spáliť všetko na prach a usmrtiť i našu Matku pre svoju nezvládnutú žiadostivosť vlastniť a užívať. Tu si iba žiak, ktorý sa má učiť, ako žiť vedome a v harmónii s okolím. Máš rozvíjať svoje vnútro ku kráse. V sebe pracovať, nie tu do prírody vynášať svoje nezrelé nápady, bez citlivého zváženie, či tým neškodíš! Máš nevykopané poklady – cnosti, tvoje vlastnosti. To sú pravé poklady, ktoré máš vykopať a postaviť do okolia a citlivo nimi formovať svoje prostredie v súlade s nami. Máš poznávať seba a svoje schopnosti a skrze vnútorné vedenie, skrze cit, svedomie a inšpiráciu z Výšin napredovať k Výšinám. Takto si žil a pracoval kedysi.

Videl si, Tomáš ten nádherný chrám Svetla oproti na vysokom svahu toho kopca, ako nádherne sa rozprestiera v tej vysokej úrovni do šírky a hľadí nadol ako vznešený dôkaz, že tvoj duch v minulosti žil ako svedok svetlých včerajškov ľudského ducha, ktorý mal ešte spojenie so Svetlom i s nami, vernými služobníkmi Božej vôle. Tak si kedysi pozeral v zbožnej úcte k Tomu, pre Koho si to kedysi staval.

Ani dnes nemáš byť iný. Nemáš bezhlavo drancovať naše diela, búrať a svojvoľne pretláčať k nim, do našej práce, vlastné chcenie. Takto rušíš harmóniu a pokojné riadenie života samotnej Matke a nás plašíš a odháňaš od práce nám pridelenej ako poctivých pracovníkov Pána. Nesmieš bezcitne a s vášňou predátora meniť okolie ako šialený čarodej, ako pirát morí drancovať a potápať loď. Tá loď je tvojím príbytkom, ktorý ti poskytuje bezpečný dočasný domov a učebnú plavbu po vlnách času.

Túto bezpečnú plavbu vo vlnách tvojho chcenia a učenia ty potrebuješ podstúpiť a dokončiť s jasným a vedomým duchom. My ti v tom iba pomáhame. S duchom, aký je teraz v ľuďoch prítomný, sa dostávate s námahou ledaak na obežnú dráhu našej Matky. Nie ste už schopní, navzdor silnej schopnosti tvoriť pozemské hodnoty, vyvinúť silu ducha a vyletieť nahor, k domovu vo svetlých výšinách.

Ak zvlníš vodu pokojného plynutia času svojou chamtivosťou, tvoja loď sa v búrke rozvíreného času, ktorá prichádza, potopí. Narazíš na skalu, Tomáš. Na dielo tvojho zatvrdnutého rozumu, a táto obrovská skala pýchy sa na teba zrúti a pochová ťa. Tvoj druh si až potom uvedomí, kto je Hostiteľ a koho sa pokúšal zneužiť. Tvoja loď, náš spoločný domov tu v hmote, sa musí dostať do víru skazy, a jej posádka v iskrení názorov, vrení emócií a strnulosti ducha sa musí rozpadnúť... Pozri sa ta, už svitá. Sleduj moju ozvenu, kým nie je neskoro.

TOMÁŠ:

(Nemo počúva tento dlhý monológ Bytostnej zeme, dotknutý, a predsa nechápe toto duchovné zvestovanie... a reptá.)

Ja som pánom tohto sveta, Olympa! Nejako si odrazu múdra a nevieš ani nájsť cestu von z tejto divočiny a poúčaš ma o chybách mojich ciest v minulosti, akoby si ich so mnou kráčala. Ty výmyselníčka. Môj rozum vie všetko lepšie. Preskúmal som Zem, analyzoval som hmotu. Už nemusím nikoho prosiť o vedenie. Kto mi dokáže, že moje stavby, môj um je niečo menej než vaše diela? Hovoríš, aké mocné, nádherné a vysoké stavby človek budoval už kedysi – tie veľkolepé chrámy a katedrály v starých kultúrach. Pripustím, môžeš mať pravdu, hoci o tom nič neviem! Áno, na každú jednu som hrdý, lebo mám k nej obdiv, ty však vravíš, že som pyšný? Dnes však idem do budovania ešte vyšších a pevnejších stavieb ako kedysi. Kto mi v tom zabráni?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Snaží sa ešte chvíľu pokračovať vo svojej snahe otvoriť oči ducha tomuto človeku, hoci vie, čo o chvíľu bude nasledovať.)

Spomeň si... Kedysi dávno si bol iný. Kráčal si touto zemou ako vnímavé dieťa. Iskra tvojho ducha rástla v plameň. Tvoje srdce tancovalo v radosti a tvoje diela boli čisté, lebo si ich s láskou kládol na oltár vďaky Pánu. Mal si ešte vnútorné poznanie, nadhľad a videl si nutnosť zachovávať harmóniu s okolím, lebo si videl vzájomné pôsobenie v dávaní a braní, teba žil v harmónii s okolím. My sme ti kedysi pomáhali a ty vedome si s nami spolupracoval ako dieťa, ktoré počúva svojho skúsenejšieho brata a sestru. Cítil si aj láskavý dotyk rodičov vo Svetle i matku Gaju si ctil. A obdivoval si dary Matky, ktoré si skromne užíval a radostne kráčal vpred.

Očami tvojej vedomej duše si nás, bytostných, videl skutočných, ako bratov a sestry, ktorí ti pomáhali udržiavať poriadok a tak potrebnú harmóniu na tvojej vlastnej ceste k výšinám. Tú cestu, ktorú si tu vedome nastúpil, a tam nahor cez nás a naše tkanie mali viesť tvoje kroky. Dnes je to inak! Túžiš letieť hore ku hviezdam v tele, ktoré patri tejto zemskej hrude a tam... Čo chceš tam? I tam byť neposlušným deckom, ktoré nevie, čo so sebou, byť rušiteľom mieru? Chceš i tam slepo drancovať zdroje a piť Matkám krv, robiť starosti tamtým obyvateľom, ktorých nevidíš a nemáš v úcte? Ach, človek... Ako si naivný a hlúpy...! Nepamätáš, aký si bol staviteľ kedysi, a nevieš, čo buduješ dnes. Nič nechápeš a odmietnuté pomoci Svetla budú tvojím koncom, ak sa v poslednej chvíli ti ešte danej neprebudíš!

TOMÁŠ:

(Na moment zneistie, dotkne sa hrude, akoby čoraz jasnejšie vnímal ten hlas nielen v hlave, ale i v srdci, ktoré sa rečou Bytostnej zeme mocne rozochvelo...)

To bolo... veľmi dávno. Konečne som vyrástol z detského myslenia. Som znalý toho, čo skutočne potrebujem ako človek z mäsa a kostí pre život príjemný a pohodlný. Premýšľať o veciach, ktoré nevidím a nemám z nich úžitok, to načo? Je strata času sa tomu venovať. Tu si môžem plne užívať život a napĺňať svoje sny v zemskom priestore, ktorý by zostal iba hlinou bez významu. Až ja, človek, som zúrodnil a kultivoval túto jednotvárnu čiernu pôdu a tvoju všadeprítomnú zeleň premenil do farieb dúhy. Zeleň síce upokojuje slabé povahy, ale ja som silný a odvážny... a... a pokojný... Kde sa stále túla ten signál?! A už svitá. K čertu s ním! Počkám si na slnko.

No ale k veci. Áno, svoj pokoj vidím v týchto skvelých stavbách, v technike, dobrodružnom napĺňaní času svojho pobytu. Prácou v tvorivej inšpirácii svojho umu dosiahnem ten pravý zisk - pokoj, ktorý mi ty ponúkaš bez tejto veľkolepej práce, iba v akejsi duchovnej činnosti. V tej činnosti, kde sa nudím a čas mi lezie na nervy. Lebo sa vlečie a rozčuľuje, ako teraz ty, tvojimi výkladmi a rozjímaní o živote a odkazovaním na pestovanie nejakých cností, ktoré sú dnešnému svetu čísiel a klamu na smiech. Keby si hovoril aspoň o potrebe pestovať zemiak, alebo obilie. Tu platia iné hodnoty – zákony dopytu a ponuky. Vládne sa burzou a akciami... Banky a podniky nie sú charita. To je ten kolos, ktorý je v nás všadeprítomný, a sotva ho niekto zrúti do prachu...

Ty vravíš. že stačí k životu tak málo – iba sledovať tvoje kroky, Olympa? Ako stačí sledovať tvoje kroky? Či tu stále obaja neblúdime v tomto hustom lese už od večera a už pomaly svitá... A signál? To, čo by tu bolo treba predovšetkým osadiť... vežu, kde je? Kde je stále ten naničhodný signál?!

Ach, ale odbieham, takže tak. Sme tu ako dvaja krtkovia, čo vybehli do svetla zo zeme, a ty ma chceš učiť reči prírody, v ktorej sa vraj zrkadlí Reč nejakého Pána, o ktorom nič neviem? To sa mi nezdá hodné úsilia – byť bdelým pozorovateľom a nenudiť sa v čase. Ktorý sa vlečie a ten čas vonku mi uteká... Blúdime tu vo svete tvojich slov... a vonku našťastie svitá.

Tak, Olympa už len krátko, nikdy som toľko myšlienok nepovedal, tak už to dopoviem, keď si s tým začala. Načo mi je zamýšľať sa nad minulosťou a detstvom zasneného hľadania akýchsi vyšších ideálov, keď žijem iba tu a teraz? Som predsa správca silnej kultúry rozumu, ktorý nikdy nebol taký mocný, ako je dnes. A oltár s tým Pánom, na ktorého ukazuješ, sme už dávno vypustili z učebníc i myšlienok a padol do prachu. Veď mi povedz, kde on sídli? Ako som povedal, človek vysiela svoje báječné stroje aj nahor, nad oblohu. A na Mesiaci či sme ho našli? Nenašli sme ani jeho, ani stopu po ňom. Človek ho nevidí ani tu, ani tam, ani do našich vysielačiek a radarov nevstupuje jeho volanie. Teda nie je. Čo ak tvoj Pán je už mŕtvy...?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Pomaly svitá, už vidieť okolie jasne, skúmavo a s ľútosťou Bytostná zeme pozrela na Pútnika, ako si hlboko vydýchol. Sú opäť na kraji lesa a oproti na kopci sa vypína tá prekrásna stará pamiatka zašlej doby, starý chrám. Musí však dokončiť svoje varovanie...)

Ach, ty človek... Nie takto. Dnes vy, ľudia, ste starí časom, no v duchu stojíte opäť na začiatku. Zlodej pýchy prišiel v slabú chvíľu, keď ste si namysleli, že všetko dokážete sami. Odvrátili ste srdce od Boha a závoj noci zahalil vašu dušu. Dnes ste už skôr spiacou figurínou na baterky, karikatúrou človeka kedysi dávno bdelého a živého! Posledné zvyšky nádherných stavieb, zbudované ku cti Pána a jeho služobníkov, vidíš v ostatkoch starých civilizácií – Grécko, Rím, Egypt, Atlantída...

A pozri tam oproti na tú prekrásnu stavbu, opäť ju jasne vidíme. Pozri na ten chrám. Chceš dnes budovať tu v jej blízkosti stredisko pre hostí, aby to dielo videli a radostne sa kochali jeho dokonalými formami, tou nádherou tvarov zašlých vekov. Chceš iným dať niečo, čo v tebe ešte zostalo a žije ako úcta k pravému umeniu. Ešte si schopný vnímať krásu a dať, lebo tým preteká tvoje srdce, hoci si myslíš, že je to iba pre zisk. Zostalo to v tebe, v tvojom srdci, ako spomienka, ktorá ťa sem priviedla, a ty teraz vieš, prečo si práve tu. Nie si ešte stratený, ako to takto v sebe cítiš, Pútnik.

To všetko ľudské pokolenie, čo chceš aby si prišlo i vtedy žilo a počúvalo naše hlasy, mnohí nás ešte videli, mali schopnosť vhľadu do nášho sveta, hoci aj to už bol čas úpadku, kde sa miešal pocit rozumu a jeho fantazírovanie do hybridu diel tkaných sebachválou. Už vtedy, keď vznikali tie veľkolepé stavby, ktoré ešte máš v úcte, kedy sa do ľudského sveta ešte prenášal v tvorivosti ľudí vidiacich skryté obrazy tam za oponou hmoty, ako zrkadlá foriem z vyšších svetov, tie stavby skutočne neboli vymyslené, ale boli zhutnené predobrazy skutočných diel vo svetlých úrovniach bytia. Viac alebo menej ich umelci k tomu nadaní napodobňovali...

Prišiel však čas, kedy sa vo svete úplne "obrátili svetlá" a po svetlých časoch ducha, ktorý tie stavby budoval ako umenie z úcty a vďačnosti k vtedajším bytostiam zachvievajúcim sa v božom Svetle... Sa vynorilo chcenie p o inom svetle – využiť tieto modlitebne a chrámy vďaky pre vlastné sebaoslavovanie ľudí a pohodlné bývanie. Stali sa ľudskými príbytkami obyčajných, ale bohatých ľudí prevádzajúcich magické kulty a uctievanie Nosiča svetla ľudského rozumu. Uvažuj citom, si človek, putujúci duch, tú schopnosť rozlíšiť svetlá máš...!

TOMÁŠ:

(Pozrie na svoje plány, ruka sa mu opäť silno trasie, no jeho školený rozum bojuje)

To bolo kedysi dávno. Dnes je to iné! Som predsa vedou vyškolený, mám vedomosti, viem veľa o tom, ako priniesť ľuďom pokrok... Mám predsa rozum a viem si poradiť aj s neznámym. Tu a teraz mám možnosť sebe i ľuďom tejto zeme dať jednoduchší zmysel života než kdesi v kúte chalupy alebo v lese na pni sedieť a myslieť na nekonečnosť a plánovanie života kdesi tam vo výšinách. Tento tu život vyžaduje ostražitosť a námahu. Odvážne a premyslene ísť cez prekážky, a raz... Raz moje deti budú žiť vo svete blahobytu a nič im nebude chýbať! A to stojí za tú námahu, nemyslíš? Až dnes my, ľudia, vieme, čo chceme. Máme technológie, máme mestá... Máme svoje výsledky a tie sú na našej strane. Čas hovorí jasnou rečou pokroku. Tovar, obchod, spotreba, výroba, vývoj k novej a kvalitnejšej úrovni spotreby – či to nie je pokrok? Je! To má logiku. A rozumný človek vie, čo ľudia potrebujú a ako to dosiahnuť.

BYTOSTNÁ ZEME:

Áno. Stali ste sa otrokmi vlastného konzumu. Zabudli ste byť záhradníkmi Zeme. Pozri sa na seba – si jediný tvor v celom Stvorení, ktorý nevie, k čomu je určený. Nevie ani, kde je jeho skutočný domov! Blúdiš v tme a veríš lži, že šťastie nájdeš v pozemskom prachu. Vravím ti naposledy – to, čo ešte je v tebe živé, k čomu ešte vzhliadaš s úctou, sa čoskoro zrúti a ty dostaneš poslednú šancu sa obrátiť. Buď bdelý...!

TOMÁŠ:

(Bytostná zeme skončila svoj monológ a pozerá na Putujúceho ducha, Tomáša, ktorý sa chveje po jej slovách ako v zimnici a klesá mu ruka s mapami. Cíti nepokoj a strach ako pri silnej búrke... A stalo sa... Tomáš pozerá na zrúcaninu chrámu.)

Ach, táto noc... Je iná, je taká chladná. Tvoje slová do mňa ďobú ako orlí zobák, hryzú až k zúfalstvu. Niečo sa deje vo mne... Olympa, čo... čo si to učinila?! A čože je to tam za hluk na druhej strane, oproti? Či si nepočula ten veľký rachot hore nad lesom?! Vidím dobre?! Čo je to s tým starým vzácnym chrámom tam hore na kopci a prečo sa práve zrútil?! ...

Ó, môj Bože, moje srdce... Ó, beda, prečo sa trasie, prečo stoná, akoby chcelo puknúť...?! Čo sa to deje?! Ako súvisí ten rozpad zašlej stavby, ten starý chrám s mojím srdcom? Čo mám robiť...? Prečo cítim zvláštny pocit viny? Prečo počujem vo svojom vnútri, že ma tiesni a ďobe vlastná pýcha? Ó, beda mi...!!

BYTOSTNÁ ZEME:

(Prikročí bližšie, hlas zosilnie a ruka ukáže k tej už zrútenej, kedysi vznešenej stavbe)

Spomeň si! Odhoď popínavý svet lži a žiadostivosti. Rozoznaj dobro od zla. Tvoje srdce musí opäť precitnúť k pokore, aby si začal prispievať do spoločnej klenotnice života. Inej cesty niet, Tomáš! Hoci si podľa teba na vrchole tvojich možností, v skutočnosti pri pozorovaní vo Svetle Pravdy si na konci s dychom.

Tvoj duch je podobný Prométeovi pripútanému ku skale vlastných názorov, a orol svedomia, vypustený, prichádza každým dňom k bohatej hostine. Človek toto ozobávanie cíti ako nepokoj a snaží sa hlas vo vnútri prehlušiť zábavou a rozptýlením. Priateľu, prebuď sa! Viem, že táto reč ťa už zasiahla. Vidím slzu na tvojom líci. Vidím, ako pozeráš na tú kedysi nádhernú stavbu, a tvoje srdce k tebe volá a ty... Sa prebúdzaš...

(Vietor silno zadúcha. Putujúci duch púšťa plány na zem, tie odveje vietor. Pozrie sa na hviezdy nad sebou s hlbokým vzdychnutím, akoby sa v ňom prebúdzala stará, takmer zabudnutá spomienka na Svetlo.)

(Opona.)

2. Obraz: Ticho po kolapse foriem

Postavy:

• TOMÁŠ (Prebudený pútnik): Má na sebe prach z padnutého chrámu. V očiach má záblesk nočného prebudenia, no v rukách opäť mechanicky drží blok a ceruzku – jeho rozum zotrvačne hľadá praktické a zištné riešenia.
• OLYMPA (Bytostná zeme): Žiarivá ranná bytosť, ktorej hlas splýva s rannou rosou.
• STRÁŽCA KAMEŇA (Gnóm): Malá, no nesmierne hutná a prastará bytosť, ktorá vystúpi priamo zo zrúteného hlavného piliera chrámu. Má ruky zo sivej žuly a oči ako žiariace kryštály.

Scéna:

(Vrchol kopca na úsvite. Kedysi vznešený chrám leží v troskách. Obrovské mramorové a javorové stĺpy sú dolámané. Vzduchom sa vznáša jemný biely prach. Ranné slnko osvetľuje túto scenériu skazy, no príroda naokolo pôsobí posvätne ticho.)

Dej:

(Tomáš dezorientovane chodí pomedzi padnuté balvany akoby v hypnóze. Preberá sa z nočného šoku, no koľajnice jeho technokratického myslenia naskakujú so slepou zotrvačnosťou do jeho vedomia. Tomáša, ktorý v noci precitol a uvoľnil sa k citovému videniu, koľaj hľadania v pozemskom ho v okamihu usmernila. Vyťahuje z vrecka blok a začne nervózne písať.)

TOMÁŠ:

(Pretiera si oči, s údivom hľadí na spúšť okolo seba a trasie sa)

Ach, čo som to v noci prežíval... Tá bytosť, tie reči o mojej minulosti... Celý sa ešte teraz chvejem a moje srdce bije ako splašené. Akoby tie padnuté stĺpy padli priamo na moju hruď! Mám odísť a nechať udalosti ísť, ako život určuje, nech sa deje vôľa Božia, ako hovorila Olympa o Bohu a živote také vznešené reči... Alebo ako?

(Prudko zatrasie hlavou, akoby chcel odohnať dotieravý hlas citu. Jeho hlas stvrdne, rozum opäť preberá vládu.)

V noci to bol šok, ruka sa mi triasla, uznávam. To zrútenie chrámu ma zasiahlo. Ale teraz je deň Buďme realisti. Je deň a v jase slnka musíme konať racionálne. Ten kolaps chrámu je tragédia, ale zároveň je to príležitosť. Nie! Budem konať! Nemôžeme tu tie balvany nechať len tak ležať. Tento antický mramor... veď ten má na trhu s pamiatkami nevyčísliteľnú hodnotu! Ak sem rýchlo dotiahnem ťažké stroje, trosky vyčistíme, kamene spracujeme a čistý zisk z burzy použijem na výstavbu toho moderného hotela tam dole pod lesom. Čas sú peniaze! Projekt areálu pre turistov musím dokončiť, hoci v skromnejšej podobe. Ten hlavný motív sa práve zrútil a turistov sem tak ľahko nedostanem, hoci signál už nebude problém, ani les nebude taký nepreniknuteľný, ako je teraz, to sa postarám... Poriadok znamená veci zorganizovať a vyťažiť z nich maximum!

OLYMPA:

(Smutne sa naňho pozrie z ranného oparu a povzdychne si)

Vidíš to, Pútnik? Prúd do tvojho stroja bol v noci na okamih vypnutý, no tvoj pozemský kolotoč rozumu sa odstredivou silou točí ďalej. Ešte aj v troskách posvätného miesta, ktoré vybudovala tvoja vlastná dávna láska, vidíš len materiál a zisk. Tvoj duch v noci uvidel Svetlo, ale tvoj mozog opäť prepisuje čistý kód na staré tabuľky.

(Z pukliny najväčšieho zrúteného stĺpa sa s tichým škrípavým zvukom vynorí Strážca kameňa. Udrie žulovou rukou o zem, až to zaduní.)

STRÁŽCA KAMEŇA:

(Hlasom hlbokým a ťažkým ako tektonický posun)

Zastav ten roztočený stroj vo svojej hlave, človeče! Ani sa tých kameňov nedotkni svojím zištným úmyslom! Počúvam ťa tu a dvíha sa vo mne hnev zeme. Ty, Tomáš, hovoríš o týchto troskách ako majiteľ sveta. Chceš sem priviesť zbíjačky a stroje, aby si rozdrvil mramor, ktorý si sám pred tisícročiami s posvätnou bázňou hladil? Necítiš, aká pýcha, hlúposť a bezohľadná dravosť z teba vychádza? Tieto základy nepatria tvojmu priemyslu. Tento chrám padol, pretože ľudstvo z neho zamýšľalo učiniť pod tvojím vedením modlu svojej vlastnej pýchy a obchodu. Formy museli zomrieť, aby sa uvoľnil priestor pre čistú podstatu.

PUTUJÚCI:

(Cúvne, ceruzka sa mu v roztrasenej ruke nebezpečne zakolíše)

Ty... ty si kto? Ako vieš, čo som robil pred tisícročiami? Ja len... môj rozum mi predsa hovorí, že poriadok znamená nenechať tie hodnoty v divočine, aby nevyšli nazmar! Chcel som ten areál postaviť pre oddych unavených ľudí. Chcel som pre nich dokončiť dobrý úmysel...

STRÁŽCA KAMEŇA:

(Urobí krok vpred, jeho kryštálové oči zaiskria ostrým svetlom)

Pre ľudí? Alebo pre plnosť svojej peňaženky a pocit vlastnej dôležitosti? Tvoj rozum nepozná poriadok Stvorenia, pozná len poriadok burzy a čísla na papieri! Pozri sa na tie dolámané stĺpy. Ja som pri nich stál, keď si ich ako mladý, čistý duch s vďačnosťou dvíhal k nebu. Plakal si od dojatia, keď do tohto chrámu vstúpil prvý lúč Svetla. Vtedy si vedel, že kameň je živý, že uchováva vibráciu úcty.

A dnes? Tvoj mozog beží v zabehnutých koľajach predátora. Chceš tie kamene odvážať ako mŕtvu surovinu, no tvoje vnútro sa pritom scvrkáva od hrôzy. Žiješ v strašnom rozpore, Tomáš! Tvoj cit kričí bolesťou, no tvoj rozum zotrvačne plánuje zisk. Nepýtaš sa, ako my to vidíme, ale konáš, ako vy, ľudia, vidíte svet a jeho prírodné usporiadanie foriem!

Ach, Pútnik, Tomáš! Hovoríme teraz o tej stavbe tu, na tomto mieste. I tu si "vedľa ako tá jedľa". Hovoríš o tom lese, akoby tebe patril, a nevidíš tú krásu živej prírody s radostným štebotaním vtákov, pre ktoré je tá divočina a to bludisko, ako vravíš, domovom, kde chovajú svojich. A nepozeráš ani na tie stromy a pasienky, kde stromoví elfi a ostatní bytostní prírody majú svoje príbytky a pracujú, ich očami.

I ony práve tak ako vy, ľudia, majú na kúsku pôdy svoj domov, žijú svoj čas v súlade s vetrom, dažďom, slnkom i so zvieratami a vtáctvom, ktoré sa v ich korunách a vysokých trávach schovávajú v páľave dňa a v noci majú istotu bezpečia. Zamysli sa, čo si práve počul – či tvoje srdce to vidí inak než tvoj rozum a či chceš toto radostné spoločenstvo bytostného života ušliapať a zničiť. Nevieš nič, čo sa skutočne v prírode deje a ako je všetko živé a prepojené! Chceš zničiť toto radostné spoločenstvo len preto, že tvoj rečnícky aparát stratil signál?

Teraz sa pozri sem, stojíme u zrúteného chrámu. Len sa pozri sem. Ty chceš tie kamene odvážať, no nevidíš, že pod nimi už teraz dýcha nový život. Pozri sa radšej sem, priamo pod svoje premočené topánky!

(Tomáš sa pozrie na miesto, kde stál hlavný oltár. Medzi prasknutými žulovými blokmi, priamo z prachu, začínajú pod vplyvom ranného slnka vyrastať jemné, bielo-modro-ružové výhonky divokých kvetov. Čistá, posvätná geometria prírody, ktorá prerastá starú sutinu.)

OLYMPA:

Tvoj duch, Tomáš, nesie v sebe ten starý, čistý kód majstra staviteľa. Ten kód vie okamžite rozlíšiť pravé od falošného. V noci ním tvoje srdce mocne rozochvelo. Vypni konečne tú zotrvačnosť starého, chladného myslenia! Dovolíš tomuto novému, jemnému životu, aby prerástol staré formy ľudskej pýchy? Tvojou pravou podstatou je citový život a Láska k životu, nie jeho drancovanie.

TOMÁŠ:

(Zavrie oči. Ceruzka aj blok mu s tichým šuchotom vypadnú z bezvládnych rúk do prachu. Na sekundu stuhne. V jeho vnútri nastane to dlho hľadané, hlboké ticho. Zotrvačný kolotoč myšlienok a výpočtov sa s hlasným škripotom v jeho vedomí definitívne zastaví. Cíti, ako z neho padá obrovská, ťažká gravitácia rozumu. Slzy čistého dojatia a úľavy mu stekajú po lícach. Keď oči otvorí, jeho pohľad už nie je roztržitý – je jasný, hlboký a pevný. Pomaly klesá na kolená k mladému výhonku kvetu medzi balvanmi a jemne sa ho dotkne.)

Už ho počujem... Ten kód vo mne už nešepká o zisku na burze. Hovorí o pokore. Tieto trosky tu musia zostať. Sú pamätníkom môjho vlastného pádu, ale aj kolískou našej novej, prebudenej čistoty. Netreba tu nič umelo stavať. Treba tu len v tichu stáť a učiť sa od vás, bratia bytostní. A vám, stromom, a vám, vtáčikom, sľubujem, že sa vášho príbytku už nikdy nedotknem mojím zištným rozumom... Nech je toto miesto navždy domovom vaším i vašich potomkov.

STRÁŽCA KAMEŇA:

(Jeho prísne kryštálové oči zmäknú a zažiaria hlbokou vďačnosťou)

Duch človeka konečne prevzal vedenie nad svojím nástrojom. Kolotoč ilúzií sa zastavil.

OLYMPA:

(Pristúpi bližšie a s nesmiernou nehou položí ruku na Tomášovu hlavu)

Signál, ktorý si tak zúfalo hľadal v strojoch, si práve našiel vo svojej vlastnej prebudenej hrudi. Svitá skutočný deň, brat môj.

(Tomáš pokojne sedí na zrútenom balvane, plány a mapy odveje ranný vietor. Ranné slnko zalieva celú grécku krajinu teplým, bielo-modro-ružovým svetlom, zatiaľ čo hluk starých, zotrvačných myšlienok definitívne utícha v lone večnosti.)

(Opona.)

3. Obraz: Zákony ozveny a tichá hladina

Postavy:

• TOMÁŠ (Prebudený pútnik): Pokojný, no vnímavý. Už nemá v rukách ceruzku ani mapy. Pozoruje svet okolo seba novými očami, no učí sa, aké ťažké je udržať myšlienky v čistote.
• OLYMPA (Bytostná zeme): Neviditeľná, no prítomná ako jasný hlas vo vzduchu.
• ZRKADLENIE: Éterická postava, ktorá nemá stálu tvár. Nosí masku, ktorá presne odráža Tomášovo momentálne citové rozpoloženie a pohybuje sa v rytme jeho skrytých obáv alebo nádejí..

Scéna:

Okraj lesa na poludnie. Zrúcaniny chrámu v pozadí sú už zrastené s popínavými kvetmi. V popredí je malé, dokonale pokojné lesné jazierko (naznačené svetelným kruhom). Vzduch je čistý.

Dej:

(Tomáš sedí na brehu svetelného kruhu – jazierka. Hľadí doň. Na druhej strane jazierka sa v tieni stromov objaví postava Zrkadlenia. Je nehybná, čaká. Tomáš sa uprene díva na odraz obrovských zrúcanín chrámu na hladine.)

TOMÁŠ:

(Ticho, pre seba, fascinovaný odrazom vlniacich sa trosiek)

Je to zvláštne... Okolo mňa je ticho, no vo mne to stále vrie. Navonok pôsobím vyrovnane ako človek, ktorý prešiel sebapoznaním a stal sa novým človekom v duchu. Čím viac sa upokojujem, a pozerám na tie trosky, tým viac mi tá stará stavba odkrýva svoje skryté tajomstvá. Vždy ma ako architekta fascinovalo, prečo staroveké civilizácie stavali tie chrámy také obrovské. Prečo tie stĺpy siahali až k oblakom a dvere všade boli také nesmierne vysoké? Moderný rozum sa tomu smeje, vraj to bola len ilúzia moci. Akoby minulosť s budúcnosťou kuli plán, ako ma tu a teraz vytrestať.

Ale teraz to vidím citom... Tie budovy boli zrkadlením archetypov skutočných dverí a stavieb v inom priestore, v inej realite, ktorá sa prelína s tou našou. Obyvatelia tamtoho vyššieho sveta – tie mocné bytostné sily, ale i ľudia tých čias – potrebovali pre svoju veľkosť tieto rozmery tu u nás ako hmatateľné zrkadlenie.

(Tomáš sa pozrie na svoje dlane, potom na oblohu)

A vlastne... aj my, ľudia, sme vtedy boli iní, však, Olympa? Boli sme vyšší. Nie kvôli strave, ale vďaka vnútornej slabšej gravitácii! Náš duch bol prepojený so Zdrojom, bol ľahký, a táto čistota nadľahčovala aj naše pozemské schránky. Kráčali sme Zemou s takým vysokým chvením, že sme hmotu nedeformovali, ale naopak – pôsobili sme na samotnú Zem povznášajúco. To je tá skutočná, posvätná záhada zákona o gravitácii... Čím je duch pyšnejší a materiálny, tým je ťažší a gravitácia zeme ho neúprosne sťahuje a scvrkáva nadol.

(V tom momente postava Zrkadlenia na druhej strane jazierka urobí prudký, kŕčovitý pohyb. Svetlo na scéne na sekundu očervenie, hladina sa jemne rozvlní. Tomáša opäť stiahne stará pozemská obava.)

TOMÁŠ:

(Trhne ním, kŕč vedomia okamžite prebehne jeho telom, pozrie sa na Zrkadlenie)

Ach, stačí však, že mi na um príde stará obava – čo ak doma všetko zlyhá, čo ak ma svet bez mojich projektov odsúdi? – a hneď cítim, ako ma tá ťažoba, tá hnusná pozemská gravitácia rozumu znova zviera v kŕči! Kto si ty oproti mne? Prečo ma desíš svojím tieňom? Si nejaká dobrá víla z rozprávky, alebo moje svedomie, ktoré sa už nemohlo dívať na moje trápenie a odchádza do sveta šťastie zakúsiť?

OLYMPA:

(Jej hlas zaznie z korún stromov ako teplý vánok)

To nie je cudzí tieň, Tomáš. To, čo vidíš oproti sebe, je len tvoja vlastná myšlienka, ktorá obletela stvorenie a vrátila sa k tebe domov. Ty sám si jej dal tvar. Tvoja pýcha na minulosť a strach z budúcnosti, ktoré ťa znova zaťažujú a ťahajú k zemi. Je to tvoja výčitka, ktorou sa trápiš a nechceš si odpustiť. Pre duchovné zákony neexistuje tajomstvo, brat môj. Každé tvoje chcenie, každý záblesk strachu alebo čistého citu mení tvoju vnútornú váhu.. Tvoje vedomie je ako toto jazero.

TOMÁŠ:

(Pozrie sa na hladinu)

Moja myšlienka? A výčitka? Ale veď ja som nič nepovedal! Len som... len som na sekundu zapochyboval. Pocítil som strach a... áno, máš pravdu, premýšľal som o sebe.

Keď som pokojný a ľahký, vidím v jazere oblohu a večne vysoké dvere duchovného sveta. Vidím v ňom tvoje kvety, Olympa. Ale stačí ten záblesk strachu, vnútro obťažká a hladina sa rozvlní. Obraz večnosti sa rozbije na tisíc kúskov.

OLYMPA:

Pre duchovné zákony neexistuje tajomstvo, brat môj. Každé tvoje chcenie, každý záblesk hnevu, pýchy alebo čistého citu je ako kameň hodený do tvojho vedomia. A tvoje vedomie... pozri sa naň. Je ako toto jazero.

TOMÁŠ:

(pozrie sa na hladinu)

Keď som pokojný, vidím v ňom oblohu. Vidím v ňom tvoje kvety, Olympa. Ale stačí ten záblesk strachu a hladina sa rozvlní. Obraz večnosti sa rozbije na tisíc kúskov.

ZRKADLENIE:

(Prehovorí ozvenou Tomášovho vlastného hlasu)

...rozbije na tisíc kúskov. Ty hľadáš vinu vo svete, Sťažuješ sa, že svet je ťažký a plný chamtivosti. No svet okolo teba ti len poctivo vracia tvoju vlastnú tiaž. To, čo doň zo svojej mysle, slova a rúk zasievaš. Sme tvoja žatva. Človek je podobný včele. Ona svojím telom naberie peľ zo svojej práce a, obťažkaná na svojich nôžkach, nesie tie peľové obnôžky ako potravu do úľa. Podobne i ty nesieš vo svojej mysli myšlienky – ak sú hutné, lepkavé a materiálne, a neustále v nich myslíš, poletujú ti od viny k vine a podliehaš gravitácii, v ktorej nenachádzaš pokoj. Ty sa meníš, ale tvoje niekdajšie chcenie, vyslané do sveta, letí ponad lúky a lesy k tebe nazad a nesie ti potravu, ktorú užiješ. Zmenou myslenia však ladíš vedomie a uhoľ dopadu plodov predošlého chcenia. Už dopad nemusí byť taký bolestivý ako by bol, ak svoje myslenie a chcenie nezmeníš.

TOMÁŠ:

(Pomaly vstane, jeho postava sa nečakane vzpriami, akoby zhadzoval neviditeľné závažie)

Takže... ak vysielam hutné myšlienky zisku a strachu, moje vnútro oťažieva a okolie mi odpovie hustotou, odporom a tlakom. Ak narážam na hutnejšie atómy sveta, svet narazí do mňa rovnakou hustotou. Duchovný zákon ma netrestá... on ma len zrkadlí a váži moju tiaž!

OLYMPA:

Presne tak. Ak chceš vidieť čistý svet, musíš najskôr utíšiť hladinu, na ktorej stojíš. Ty si správca tohto prameňa. Ak chceš opäť vstúpiť cez tie vysoké dvere archetypov, musíš teda najskôr utíšiť hladinu, na ktorej stojí tvoja duša. Každá čistá myšlienka, ktorú zrodíš v pokore, je taká jemná a rýchla, že nespôsobí žiadne zapletanie sa v sieti sveta, ani vlny, ktoré by ťa spomalili. Je ako jemný vánok opretý o hladinu jazera. Vracia sa k tebe posilnená ako duchovný vztlak. Netreba budovať chrámy z mramoru na zemi namiesto toho, čo sa zrútil. Treba udržať čistú, ľahkú hladinu vnútra a v tom chráme svetla si okamžite.

Alebo proste predstav si tento obraz: Každá čistá myšlienka, ktorú zrodíš v pokore pretečie časom ako voda rybárskou sieťou a prinesie ti radosť okamžitú. Lebo priteká priamo. Neostáva v sieti ako ryba vydaná do rúk rybárom, a ty čakáš až ti ju rybár predá radostne alebo zlostne, ale ako občerstvujúci nápoj, ktorý cez sieť prepadol, prepojil sa s podobnou čistotou vo svetlých úrovniach a posilňuje tvoje čisté chcenie. Vracia sa nazad rovnako čisté a neskalené, ale posilnené ako odmena k tvojmu duchu, zatiaľ čo sejba k hmote smerovaných ťažších myšlienok potrebuje dlhší čas dozrievania a tvoje vedomie svojím hutným vlnením zaťažuje.

TOMÁŠ:

(Zhlboka sa nadýchne, zavrie oči a upokojí svoju myseľ. Sústredí sa na čistú vďačnosť za prítomný okamih. Cíti, ako sa s každým výdychom stáva ľahším, akoby sa jeho telo vnútorne napínalo smerom nahor, k tým vysokým rozmerom starovekých majstrov)

Prepáčte mi, sily prírody! Už chápem... Moje chcenie sa utišuje. Zhadzujem balvany strachu. Nechávam svoje myšlienky plynúť nahor, k Svetlu... Bez tlaku. Bez žiadostivosti vlastniť.

(Postava Zrkadlenia na druhej strane jazierka pomaly zloží temnú masku. Pod ňou sa objaví tvár plná svetla a pokoja. Zrkadlenie urobí hlboký, harmonický úklon smerom k Tomášovi. Svetelný kruh jazierka sa rozžiari jemnou modro-ružovou farbou ranného úsvitu.)

OLYMPA:

(Radostne)

Hladina sa ustálila, Pútnik. Tvoja vnútorná gravitácia povolila a večnosť v nej opäť našla svoj pravý, vysoký obraz.

(Tomáš sa usmieva, sedí na brehu jazera v úplnom súlade so Zrkadlením aj s celou prírodou. Jeho duch je opäť tým ľahkým, povznášajúcim prvkom na Zemi. Hudba jemne graduje do čistého, svetlého tónu.)

(Opona padá.)

Autori: Vlastimil a Gemini