Inkvizítor predstáv a pravé Slnko

"Skutočná láska nie je trhom, kde rozum váži zisk a stratu príjemných pocitov. Láska je nezištným dávaním, ktoré premieňa púšť samoty na rozkvitnutú záhradu. Až keď odhodíme zrkadlo vlastného ega a utíšime hlas vnútorného Inkvizítora, dokážeme spoločne vytvoriť trojuholník žiarenia, ktorý spočíva vo Vôli Najvyššieho."

— V & G —

Inkvizítor predstáv a pravé Slnko

1. Obraz:

Postavy:

• ZASLEPENÝ (Zajatý predstavami): Človek, ktorý hľadá len pozemské "príjemno", meria vzťahy rozumom a žije v ríši vlastných očakávaní.
• UŠĽACHTILÁ ŽENA (Svetlý most): Bytosť vyžarujúca čistú ženskosť, pevne ukotvená vo viere a otočená k Stvoriteľovi.
• INKVIZÍTOR (Pozemské rácio / Ego): Temná postava sediaca na fiktívnum tróne v prachu, ktorá balamutí ľudskú myseľ.

Miesto deja: Púšť s pohyblivým pieskom pod horúcim, spaľujúcim slnkom. Uprostred nej stojí iluzórny trón z prachu.

(Hra sa začína. Zaslepený sa potáca v piesku, drží v rukách zrkadlo a neustále doň hľadí. Na tróne sedí Inkvizítor a posmešne tlieska. Obďaleč stojí Ušľachtilá žena, okolo ktorej sa drží ranná rosa a sviežosť.)

ZASLEPENÝ:

(Zúfalo a zotrvačne, krok za krokom, akoby v kruhu beznádeje.)

Chodím tu po tomto piesku, nohy mám už prehriate, som nachodený a unavený. Či už je v dohľade koniec mojej cesty?

Čo vlastne hľadám a prečo sa tu motám v kruhu bez konca? Ako som sa ocitol tu v piesku púšte, akoby ten, ktorý má rád piesok a horúčavu, kde niet ani zeleného stromu, ani kríka, iba páľava dňa ma vysušuje? Azda sem patrím, akoby som bol sám vyschnutý strom, ktorý už nedáva žiadne plody?

Žiadne plody... ach, čo to vlastne hovorím? Čo má znamenať táto myšlienka? Prečo spomínam strom a jeho plody, na čo je vlastne strom? Odpoveď je jasná – dáva ľuďom ovocie. Žije pre svoje plody, ponúka plody svojej práce iným... a nezištne. To je pekná myšlienka. Čo tu však ja hľadám a prečo tie plody spomínam? Azda je to vnuknutie pre mňa, je to o mne a má mi to niečo povedať?

No, je niečo na tej myšlienke, nemôžem to poprieť. Je v tom odraz toho, čo ja viem o sebe. Môj život bol doteraz skôr o prijímaní krásy a príjemna v živote. Prácu som vykonával skôr z povinnosti než z radosti a dobrovoľne.

A niečo mať zadarmo? Kto mi čo dal v obchode zadarmo? A ľudia... oni občas mi niečo dali, a len za poďakovanie sa im. To boli pekné chvíle. A ja? Čo ja... čo ja som dal iným zadarmo?

Áno, boli aj také chvíle, že som niečo dal, no nebolo to často, ani od srdca dobrovoľne to nebolo, skôr dávanie z vypočítavosti. Len je zvláštne, že som vtedy cítil ľahkosť v duši po ich radostnom úsmeve a poďakovaní. No myslel som vtedy, že to je tým, že som dobre najedený a osviežený, a je to len pocit telesný.

Čo vlastne teraz mám? Už som v strednom veku a nie som ani ženatý... Neviem, ako by som vychádzal s manželkou, keď som tak veľmi do seba zahľadený, že sa priam musím často pozrieť do zrkadla, či uvidím novú vrásku – ach, to je smola!

Tak rád by som niečo zmenil, ale ako? Som sám, a viem, že to nie je dobré. Potrebujem sa niekomu zveriť, rozviazať svoje vnútro, tak, ako po tom túžim. Môže to byť aj cez iného človeka, to cítim. Ale prečo tu? Kto je tu? Áno, tu v suchote piesku a páľave slnka! Hľadám partnerstvo, hľadám niekoho, kto mi dá pocit absolútneho objatia a naplnenia! Môj život je už dlhý čas ako vyschnutý list stromu a môj strom nerodí, lebo nevidí v tej samote zmysel dávať, ak sám cítim, že nedostávam to, čo žiadam. Potrebujem prežiť skutočne niečo, čo je človeku vlastné – viem, že bolesť to nie je, ale blaženosť. A partnerský vzťah v láske oboch vzájomne sa dopĺňajúcich, áno, to oblažuje, posilňuje i omladzuje. Chcem lásku, ktorá naplní moje predstavy a ideály. Prečo ma však každý vzťah nakoniec unaví a spáli ako tento piesok? Áno, je mi jasné – tie vzťahy boli iba chvíľkové a založené na pocitoch. Neboli tie pravé, kde muž a žena sa chápu aj bez slov a stoja pri sebe v radosti i bolesti. To je ideál! Ja som však hľadal doteraz iba radosť a uspokojenie. Čo sa potom stalo... Áno, tu asi bude príčina toho, že som sa ocitol tu, ako mávnutím čarovného prútika? Tu na púšti, v prostredí bez života – je toto zaslúžené miesto mojej žiadostivej duše, ktorá myslí iba na seba a svoje radosti?

INKVIZÍTOR:

(Z trónu, hlbokým, ironickým hlasom, bez ľútosti a vnímania, že Zaslepený začína vidieť.)

Hľadaj ďalej, pozemský červík! Meraj ich správanie, analyzuj ich chyby. Ak ti niečo nie je príjemné, odhoď to! Ty sám si predsa meradlom všetkého. Sebaúcta znamená, že ty si na prvom mieste! Tie ženy ti majú slúžiť, a čo iné má v živote hodnotu než stavy, ktoré ti spôsobujú potešenie? Uvažuj predsa, máš rozum.

UŠĽACHTILÁ ŽENA:

(Prikročí k Zaslepenému, s hlbokým pokojom.)

Nepočúvaj toho inkvizítora na tróne nevedomia, priateľu. Drží ťa v prachu ciest a balamutí tvoju myseľ. To, čo hľadáš, nie je láska, ale tvoja vlastná predstava, hra rozumu a telesnosti. Skutočné Slnko svieti na dobrých aj zlých rovnako a nikoho nesúdi – ty sám sa súdiš svojimi skutkami.

ZASLEPENÝ:

(Hľadí na ňu, očarený jej čistotou a cíti sa pochopený)

Ach, čo to znamená? Kto sa mi ukázal? Kto si ty, spanilá deva? Odkiaľ prichádzaš a prečo ku mne takto hovoríš? Tvoja reč ma osviežuje a vchádza do môjho srdca niečo prekrásne, čo som ešte nezažil pri žiadnej žene. Tvoje vyžarovanie... je ako ranná rosa. Cítim pri tebe niečo hlbšie, no môj rozum mi hovorí, že toto prostredie mi nevyhovuje, že toto okolie nie je pre mňa dosť dobré! Môj cit mi však vraví, že toto prostredie vysáva zo mňa všetku pýchu a namyslenosť.

Tu nie je možné, aby som s niekým mohol prebývať v harmónii, toto miesto je iba na utrpenie a sebapoznanie. A to tebe... tvojej čistote... utrpenie vo vzťahu, toto miesto priam pekelné už nemôžem ponúknuť. Žiadnej žene, už nie!

UŠĽACHTILÁ ŽENA:

Tvoj rozum stavia len konštrukcie poplatné času. Ak teraz nepochopíš, bude zle s tebou, ak odídeš neskôr z tejto zeme do oblasti záhrobia s nedoriešením tvojho príbehu. Zmeškáš pozemskú pomoc, ktorú ti Svetlo postavilo do cesty! Aj nepríjemné okolie môže byť tým jediným vhodným, ktoré ťa dokáže prebudiť a naučiť ťa pokore. Pozri sa nahor, nie do svojho zrkadla! Toto okolie je doteraz tvojím zrkadlom, ono je v súlade s tvojím chcením a názormi, aké si zastával predtým, než si sa sem dostal, a kde máš pochopiť práve to, čo si teraz vycítil. Vidím u teba zmenu, priateľu. Si na prahu prebudenia a zmeny k lepšiemu, stojím pri tebe!

INKVIZÍTOR:

(Vstane z trónu, prská hnevom.)

Nezriekaj sa svojich predstáv! Ak odhodíš svoje podmienky, stratíš svoju pozemskú hrdosť!

ZASLEPENÝ:

(Pozrie na Inkvizítora, potom na Ušľachtilú ženu a nakoniec odhodí zrkadlo do piesku.)

Už nechcem piť z kaluže vlastného ega. Chcem vidieť srdcom! Chcem ísť cestou srdca k pravej partnerskej láske a s ňou cestou pomoci svetu a ostatným ľuďom na ceste lásky k výšinám, k Bohu!

UŠĽACHTILÁ ŽENA:

(Chytí ho za ruku a otočí ho priamo k žiariacemu Slnku na obzore.)

Nádherné slová, priateľ môj! Teraz od teba počujem hlas tvojho srdca! Radostne zdieľam s tebou toto tvoje prebudenie! Som ochotná ti pomáhať v tvojom živote. Budem ti po boku v dobrom i ťažkom úseku života, ktorý môže byť, ak chceš, naším spoločným, ak ty si ochotný ostať pri mne, ak sa aj niečo nepekné a nepríjemné medzi nás dostane a skríži nám cestu vpred... Súhlasíš?

(Už vidiaci a radostne ladený muž sa nežne pozrie na ženu a súhlasne prikývne, podajúc žene svoju ruku.)

Vytvorme, partner môj, ten pravý trojuholník žiarenia. Na prvom mieste Stvoriteľ, na druhom čistota nášho cítenia a na treťom my, ruka v ruke, slúžiaci Vôli Najvyššieho. Otvorme svoje srdcia pre všetko živé svojím prepojením k Láske.

(V tom momente Inkvizítorov trón z prachu zafúka vietor a úplne zmizne. Páľava púšte ustupuje a celá scéna je zaplavená nádherným, čistým ranným svetlom. Zaslepený získava pevný bod Osvietenia, prebudený pohľad a spolu s Ušľachtilou ženou kráča vpred.)

(Opona.)

Inkvizítor predstáv a pravé Slnko

2. Obraz: Skúška v prúde všednosti 

Postavy:

• PREBUDENÝ (Muž): Pôsobí vyrovnane, no v jeho tvári vidno stopy zápasu. Pracuje pri stole so starým drevom.
• UŠĽACHTILÁ ŽENA (Manželka): Žena plná hlbokého pokoja. Jej prítomnosť prináša do domova harmóniu, no momentálne prináša na stôl obyčajný, skromný obed.
• TIENISTÝ ZNÁMY (Pokušenie komfortu): Postava z mužovej minulosti. Je oblečený luxusne, no povrchne. Hovorí rýchlo, chladne a prenikavo. Zosobňuje staré zvyky a ego.

Scéna:

Jednoduchá, čistá izba v prostom vidieckom dome. Cez okno svieti prirodzené denné svetlo. Na stole je hlinený riad a jednoduché jedlo. V kúte izby svieti tichý plameň sviečky, ktorý symbolizuje prepojenie k Svetlu.

Dej:

(Muž dôkladne brúsi drevo. Žena ukladá na stôl misky s jedlom. V tom momente sa bez klopania otvoria dvere a s hlasným smiechom vstúpi Tienistý známy.)

TIENISTÝ ZNÁMY:

(Rozhliadne sa s dešpektom.)

Tak som ťa predsa našiel, priateľu. Hľadal som ťa po všetkých čertoch, kde sa zbieha smotánka, a nik o tebe nevedel, kde ťa nájsť. Samou náhodou, keď som to už chcel vzdať a začal som mať neblahé tušenie, že si sa dal na pokánie... tu vedľa vašej chalupy jedna suseda mi hovorila o jednom manželskom páre, ktorý sa nedávno nasťahoval. Vraj bohatý človek prišiel aj so svojou krásnou tichou manželkou, ako dvaja anjeli, že si tu žijú.

Vraj zaľúbený pár, ktorý sa správa, akoby bol vzorom ovciam v tomto dedinskom košiari duší... Ha, ha. Ty a pastier duší?! Už som chcel odísť skutočne, no niečo mi povedalo, že to skúsim. A teraz vidím, že to ty... Naozaj?

No nehovorte mi, že toto je ten tvoj nový raj, Tomáš! Starý dom, ruky od pilín a na obed obyčajná kaša? Kde zostal ten muž, čo vymetal najlepšie večierky a kupoval si luxus, kedy sa mu zachcelo? Táto tvoja... "cesta srdca" ťa priviedla akurát tak do chudoby. Pozri sa na seba, len slúžiš druhým a na seba zabúdaš!

PREBUDENÝ:

(Položí nástroj, pozrie naňho pokojne a až neprimerane priateľsky prehovorí.)

Vitaj, starý priateľ. Moje oči vtedy videli len nablýskaný obal, no moje vnútro bolo prázdne ako tá púšť, kde sme kedysi spolu blúdili. Tu som našiel to, čo sa za žiadne peniaze kúpiť nedá – pokoj v duši. K čomu mi boli bohapusté večierky, ktoré iba zmysly dráždili, plnili moje telo pocitmi, keď duša bola smädná, srdce v kútiku duše stonalo?

TIENISTÝ ZNÁMY:

(Podíde k stolu, vezme do ruky hlinenú misku a s úškrnom ju položí späť)

Pokoj v duši? To sú len reči pre chudobných! Čo z toho máš, že tu žiješ v tomto stereotype? Každý vzťah ťa doteraz po čase unavil, lebo žena ti prestala prinášať potešenie. A teraz? Táto tvoja ušľachtilá dáma ťa drží v reťaziach všednosti. Život ti uteká, mal by si znova myslieť na svoje potreby! Ty sám si predsa dôležitý! A telo si žiada svoje. Smäd tej duši si uhasíš, keď sa vrátiš, však vidíš, ako ťa miluje.

PREBUDENÝ:

(Na sekundu zaváha, pozrie sa do zrkadla na stene a dotkne sa čela, akoby sa mu vracala stará bolesť)

Možno máš pravdu v tom, že dni sú niekedy ťažké... a telo si pamätá staré pohodlie... a stavy príjemné.

UŠĽACHTILÁ ŽENA:

(Pristúpi k mužovi, jemne mu položí ruku na srdce a pozrie mu s láskou do očí)

Nezatváraj oči pred slnkom, priateľ môj. Toto je tá chvíľa, o ktorej sme hovorili na púšti. Keď ranná rosa vyschne, prichádza čas pre skutočnú vernosť. Ten hlas za tvojím chrbtom nie je tvoj priateľ, je to len starý Inkvizítor tvojho ega, ktorý sa vrátil v novom plášti. Pamätáš si na náš trojuholník?

PREBUDENÝ:

(Zhlboka sa nadýchne, pozrie na manželku a kŕč v jeho tvári povolí. Pevne chytí jej ruku a otočí sa k Tienistému známemu.)

Už ma neoklameš. Moja minulosť dohorela. Tento prostý život nie je väzením, ale slobodou, pretože každý môj čin tu má zmysel. Už nechcem brať a merať, čo dostávam. Chcem dávať, pretože v nezištnom dávaní slúžime Vôli Najvyššieho. Moje miesto je tu, po jej boku, vo Svetle.

Tvoje útoky na moje zmysly a pamäť sa minuli účinkom. Vidíš, akú má silu skutočná láska, ktorú tu vidíš žiariť skrze moju manželku. Ona je pre mňa spojením ku skutočnej láske. Ona je mostom, a nie tvoj luciferský, prefíkaný princíp pokušenia a vyžitia, ktorý sa snažíš šíriť v ľuďoch, ktorí zbehli z cesty a blúdia v priepasti. Princíp, ktorý tu ukazuješ a ktorý teba samého zotročil, hrdúsi čistotu už v zárodku a rozmetáva jej tichý hlas po púšti ako beztvaré zrnká piesku. My žijeme pre Svetlo. Choď, kam patríš, Inkvizítor. Odíď!

TIENISTÝ ZNÁMY:

(Hnusom skriví tvár, cúva k dverám.)

Ste blázni! Obaja! Žijete pre neviditeľné chiméry!

(Tienistý známy vybehne von a zabuchne dvere. V tom momente cez okno prenikne silný, bielo-modro-ružový lúč svetla, ktorý rozžiari celú izbu. Plameň sviečky v kúte jasne vzbĺkne.)

UŠĽACHTILÁ ŽENA:

(Usmeje sa a pohladí ho po tvári.)

Dokázal si to, Tomáš! Skúška všednosti upevnila tvoj krok. Náš trojuholník žiarenia zostal neporušený.

PREBUDENÝ:

(Vezme misky s jedlom, usadí sa s ňou za stôl.)

Zostane neporušený navždy, drahá moja. Pretože teraz už viem, že pravé Slnko nezhasína, ani keď nastane obyčajný deň. A sila temnôt nemá moc nad človekom ani v chudobe, ani v bohatstve, ak temnotám sám nevyjde v ústrety.

(Muž a žena sa ruka v ruke prežehnajú a s čistou radosťou v srdci spoločne stolujú, zatiaľ čo scéna žiari pokojom.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini