"Priateľstvo je hviezda, ktorá svieti najjasnejšie vtedy, keď je noc najtmavšia"

VYZNANIE: I. časť - Hľadanie

Je to vo hviezdach

(´Poézia v próze)

Prenikavý spev sa ozýva okolím. Dvíha sa k nebesiam v mnohofarebných úsmevoch i slzách, nádejach i obavách. Vlny života sa dvíhajú radosťou a zase klesajú. Sny sa tvoria a trieštia. Prichádzajú a odchádzajú túžby zasnené i bolestné.

I tento príbeh, uvitý túžbou v sieť snov, vychádza zo záveja pamäte vekov, prichádza vlnením času ku križovatke ciest a vedením neúnavného času preniká ku svojho začiatku, k osudovému rozuzleniu.

Rozvinutý k prežitiu rozpovedá o sile túžby, o túžbe žiť v úplnku; o boji s prachom a ničotou v hľadaní živej vody v púšti myšlienkového sveta; o volaní výšin skrze anjelské i ľudské pôsobenie, skrze zrkadlenie v obrazoch krás a citov anjelských, ľudských...

Je to príbeh o jednej plavovláske, úprimnej a krásnej, ale vzdialenej a nedostupnej ako sen a čas. Príbeh utkaný pre sebapoznanie – prekonanie tiaže.

***

Veľké divadlo Teba a mňa sa rozložilo po celej oblohe. Vzduch sa chveje melódiou Teba a hlasom k Tebe vystupujúcim, sebe nerozumiacim akoby zo sna volajúcim, nevediac odkiaľ sa berie a prečo hovorí o Tebe, dvorí sa Tebe.

Minúty ubiehajú od toho stretnutia, uvedomujúc si iný obraz seba v poznávaní Teba. Svoje túžby i svoj zmysel vidiac Tebou, v duchu Tvojom, vo svite oblohy Tvojich očí.

Nepamätám ako dlho hľadám zmysel tohto príbehu, tej cesty, ktorá vedie akoby od nikade nikam a predsa je bohatšia a krajšia než krajina hoci najbohatšia a cesta najdlhšia, než cesta niekam.

O čom hovorí každá cesta, a kam vedie? Kto pochopí tú lásku Nebies v riadení ľudských ciest? O čom sú príbehy v ktorých vzďaľujeme sa od seba, ak usilujeme o podrobenie si sveta a nachádzame sa jeden v druhom, ak v pokore vzhliadame k diaľavám vesmírnym?

***

Ako zvyšok daždivého oblaku blúdim po nebi, slniečko moje, večne nádherné! Tvoj dotyk ešte nerozptýlil moju paru, aby ma zlúčil s Tvojim svetlom, a tak rátam týždne odlúčený od Teba. Ak si to budeš želať a ak sa chceš tak hrať, vezmi tú vznášajúcu sa ťažobu, pomaľuj ju farbami, ozdob ju ružami, zver ju nespútanému vetru a rozdrob ju na rozmanité divy.

Ak nie je mi súdené kráčať s Tebou týmto životom, daj nech pocítim, že som sa zmýlil, že Tvoja pieseň znie duchom iných končín. Ale ak som prepásol Tvoj pohľad a tiché dobrodenie v hĺbaní nad sebou prosím, odpusť...

Keď moje dni plynú vo vetre a prachu ciest a moje ruky sa plnia denným ziskom, cítim, že som nič nezískal – ak lásku dôvernú som nepostrehol. Nič som nezískal, iba nosím trýzeň tohto žiaľu vo svojich snoch i keď bdiem.

***

Mnoho dní vo vetre zmyslov i mrakoch náladovosti hľadal som zmysel a naplnenie života i trúchlil nad nevyspytateľnosťou bytia, akoby žitím náhodným, pominuteľným, nepoznateľným, časom neúprosným v bludisku nekonečných uličiek. A predsa život nie je nepoznateľný, čas nie je nepreniknuteľný!

Jestvuje veľa nití tvoriacich látku sveta z ľudského chcenia ale i zlatá niť prechádzajúca šeďou tohto ľudského sveta. Jestvuje veľa ciest túžob a plánov vnorených do behu sveta ale i jedna spoločná, v srdciach odvekou blízka, cesta úplnosti a šťastia duše, pridaná ako svetielko u samého začiatku ľudskej cesty.

Áno iba v láske život je živúca cesta, cesta v láske - cesta pôvodná, cesta k Životu. A tak jestvuje jeden cieľ v zdanlivom kráčaní úspechmi rôznych ciest k rôznym cieľom ale iba srdce vie, že k cieľu skutočnému vedie iba jedna cesta, cesta čistej lásky, cesta zjasneného srdca.

Ty si vzala jemne nitku mojej radosti i poznania do svojich rúk, a ukázala si mi cestu životom cez srdce človeka. Cestu v láske človeka k človeku, vyciťujúc vzájomne prúdenie, stúpajúc v láske Nebies.

***

Dokázala si, aby som uvidel, že nádej umiera posledná... no vzápätí, že nie si, nechceš byť nádej posledná...

A predsa si tá, ktorá aj v nenaplnení očakávania nášho spoločného života v pripútaní sa v kruhu rodinnom dala viac než žiadala. Tá, ktorá idúc vlastnou cestou v pozemskom, nechtiac mi ublížiť, pri mne zostala – v srdci a spomienkach.

Nad mojimi myšlienkami a snami si kraľovala, a predsa si žila sama a odlúčená, hoci Tvoja duša i telo sú stvorené pre lásku. Tvoj úsmev, pôvab, neha, ušľachtilé pohyby hovoria o vznešenosti a láske, pripomínajú stratené ideály, volajú k láske a uctievaniu dokonalého Tvorcu. Avšak bdelá buď v sebe i v okolí – i tá najkrajšia forma zvädne, stratí sa.

Uchádzala sa o Teba chytrosť sveta, ale nedokázala Ťa zotročiť vidinou zisku. Márnivá samoľúbosť útočila vo svojich maškarách na Tvoje triezve srdce. Zostala si v duchu slobodná, čistá, sama sebou...

O to viac čierne knieža tohto sveta svetlých pokúša a hľadá spôsob zničenia, ak vycíti v srdci čo i len náznak pýchy, povrchnosti....ustrnutia.

Túžil som Ti byť nablízku, chrániť krásu Tvojej duše, pomôcť ti ku Svetlu a učiť sa rozumieť Tvojej jednoduchej piesni venovanej zemi.

Ty však už iba hľadíš ku mne z diaľky a placho sťaby mesačný svit. A predsa tá istá, ktorá neodhodila závoje ľudskosti a priateľstva vo vírení dnešnej doby – usilujúca byť nezištná a priateľská i v bludisku túžby a tieňov človečenstva!

Iba hviezdy v najhlbšom nočnom tichu sa usmievajú a šepkajú si:

"Márne je toto vyznanie, osud človeka je vo hviezdach..."

Vlastimil

Zlatá niť a šepot hviezd

(Scénka - Je to vo hviezdach...)

"Priateľstvo je hviezda, ktorá svieti najjasnejšie vtedy, keď je noc najtmavšia"

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Zrelý muž, z ktorého opadol prach pozemských bojov a ostrá trýzeň samoty. Jeho pohľad smeruje nahor, k večnosti.
• HLAS VÝŠIN: Majestátny, no nesmierne hrejivý hlas hviezdneho ticha. Už nerieši výstrahy, ale prináša balzam pochopenia a mieru.

Scéna:

Vysoký kopec nad krajinou, tá istá čistinka ako v predošlom obraze. Oheň v kamennom ohnisku už takmer dohorel, zostali len ticho tlejúce uhlíky. Nad hlavou sa otvára hlboká, iskrivá nočná obloha plná hviezd. V údolí v diaľke matne pulzujú unavené svetlá pozemského mesta.

1. DEJSTVO: Rozpustenie pozemskej tiaže

(Pútnik stojí na samom okraji útesu, vietor mu rozfúkava vlasy. Rozpína ruky, akoby chcel objať celú tú nekonečnú hĺbku nad sebou. V jeho hlase už niet rebelovania, iba tichý mier.)

PÚTNIK:

Stojím tu dnes opäť vo svojej slobode a pozerám na vás hviezdy, ste vzdialené, ale môjmu srdci blízke. Vlny môjho života sa dvíhali v prudkej radosti a vzápätí klesali do hlbokého, čierneho žiaľu. Bežal som v kruhu, plakal za ľudskou blízkosťou a trhal si srdce pre to, čo pozemské oči videli ako odmietnutie. No dnes... dnes sa tento príbeh utkaný v sieti snov vracia k svojmu tichému začiatku, ale v inej zrelosti.

Už neplačem za Tvojou pozemskou prítomnosťou. Už netúžim po tom, aby si kráčala vedľa mňa v prachu zemských ciest. Pochopil som, že celé to obrovské, bolestivé divadlo Teba a mňa sa rozložilo po tejto nočnej oblohe len preto, aby ma naučilo prekonať tiaž hmoty a sklonov ako hlbokých zápisov v mojej duši prežitej minulosti. Dlho som blúdil po cestách, ktoré viedli akoby odnikiaľ nikam, no v hĺbke duše viem: táto púť samoty bola krajšia než tá najbohatšia a najpríťažlivejšia cesta krajinou tejto zeme pre moje rozochvené srdce v túžbach mladosti.

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa z hlbokého, iskrivého ticha hviezdnej noci. Jeho tón už nie je prísny ako horský vietor, je plný jasnej, čistej radosti.)

Precitol si, Pútnik. Tvoj duch sa konečne vystrel k letu. Pochopil si, že kým sa tvoje ruky plnili denným ziskom, svetským uznaním a prachom ľudských istôt, v skutočnosti zostávali prázdne, hoci si cítil chvíľami úľavu. Tvoja túžba ťa viazala k zemi. Čas pre teba prestal byť nepreniknuteľnou skalou. Uprostred šede tohto ľudského sveta, kde sa ľudia točia okolo zlatého teľaťa, si ty napokon objavil zlatú niť skrze ktorú si vyšplhal nahor, hoci v bolesti ale bola to bolesť uzdravujúca, prebúdzajúca tvojho ducha. Tá plavovláska splnila svoju osudovú úlohu – vzala nitku tvojej čistej mladistvej radosti a vzplanutia citov a očakávania... a ukázala ti smer. Nasmerovala ťa k pôvodnej, živej Láske Nebies, hoci sama tú úlohu vedome nekonala. Pozeráš dnes na hviezdy a cítiš sa akoby u samého začiatku tvojej púte, kedy Láska svietila ako malé, nehasnúce svetielko tvojej duše.

2. DEJSTVO: Sloboda ducha a varovanie pred tmou

PÚTNIK:

(Prikývne, obracia pohľad od hviezd k blikajúcemu mestu v údolí)

Áno... Ona mi vtedy ukázala, v čom som hľadal nádej naplnenia môjho srdca, hoci ona tak seba nevnímala, ale bo to jasný odkaz skrze ňu môjmu duchu, že nádej umiera posledná, no vzápätí mi život ukázal, že ona mojou poslednou nádejou nebude. Odišla vlastnou cestou, no v mojom srdci a v chráme mojich spomienok zostala čistá, nedotknutá. Som hrdý jej odkazu, ona nevedomky a pokojom v srdci úlohu splnila, uzol bol rozviazaný. Tak cítim, Hlas. Chytrosť tohto sveta ju nezotročila vidinou lacného zisku, márnivá samoľúbosť a zvyklosti davu ju nezlomili. Zostala slobodná, verná sebe, a svojmu citu pre rodinu, presne taká, akú som ju v tom prvom záblesku na ulici zočil. Kedysi som ju chcel ľudsky chrániť, chcel som ju vlastným príkladom smerovať k Svetlu a povýšiť v jej očiach Boha na prvé miesto aby potom sama uzrela a pretavila do ešte krajšej harmónie svoje city k rodine ... no dnes viem, že každý z nás musí bdieť sám na svojom strážnom stanovišti. Čierne knieža tohto sveta neustále krúži okolo svetlých duší. Hľadá každú trhlinu, každý náznak pýchy, povrchnosti či duchovného ustrnutia, aby zničil to, čo v nás žiari.

HLAS VÝŠIN:

(Svetlo hviezd sa zintenzívni, akoby celá Mliečna dráha začala pulzovať v rytme Pútnikovho dychu)

Tvoja láska k nej práve dozrela do úplnej nezištnosti, Adam. To je ten najvyšší bod vývoja ducha. Už ju netúžiš vlastniť, už pre ňu nežiadaš spútanie v pozemskom hniezde, podľa tvojich predstáv, ktoré by vás oboch nakoniec mohli stiahnuť späť do starých koľají, s ktorých si práve unikol. Hoci na teba dnes hľadí už len z veľkej diaľky, placho a ticho ako mesačný svit, obaja ste si v tomto bludisku pozemských tieňov zachovali to najvzácnejšie – čisté závoje ľudskosti a verného priateľstva. Tvoje pozemské vyznanie nebolo márne. Bolo vypočuté a zapísané tam, kde na tom skutočne záleží – vo svetlých Výšinách.

*

3. DEJSTVO: Pád do hviezdneho mieru

PÚTNIK:

(Uvoľní hruď, zhlboka sa nadýchne chladného nočného vzduchu. Pozrie na dohárajúce ohnisko a potom opäť na oblohu.)

Počujem to... Počujem, ako si hviezdy v tom najhlbšom, posvätnom nočnom tichu šepkajú. Už v tom tkaní vlastných myšlienok nepočujem sladké našepkávanie astrálnych pijavíc, počujem živú reč stvorenia. Hviezdy sa usmievajú nad mojím mladistvým ľudským úsilím a plačom. Hovoria mi, že všetky pozemské plány a priania sú len prachom vo vetre, pretože skutočný osud človeka je napísaný vo hviezdach. Ľudia na zemi majú slobodu zabúdať alebo sa učiť čítať. A ja tento osud s tou najhlbšou pokorou a vďakou prijímam. Moje vyznanie je dokonané a cesta pre moju ďalšiu úloha je otvorená.

(Pútnik ticho sedí pod hviezdnou oblohou. Svetlo hviezd ho celého zahaľuje do strieborného jasu. Úplné ticho a mier.)

(Opona)

Vlastimil a Gemini