Keď sa kolotoč zastaví

Filozofická scénka o človeku, ktorý sa točí v kruhu povinností a myslí si, že keď prestane, prestane existovať. O tom, že bdelosť je všimnutie si, že sa točíš a že to, čo hľadáš vonku, už máš vo vnútri. Len si to prestal počuť, lebo si sa točil príliš rýchlo.

Muž sedí na kolotoči s mobilom v ruke a s vychladnutou kávou na zemi. Myslí si, že je tam len päť minút. Bdelý sedí na lavičke vedľa a len sa pozerá. Keď sa kolotoč zastaví, Muž prvýkrát zistí, že sa mu točí hlava nie z rýchlosti, ale z toho, že sa to zastavilo. Ako človek vo vlaku, čo sa pozerá na stromy za oknom a myslí si, že ide dopredu — a pritom len sedí.

Druhý obraz je o túžbe, čo sa ozve, keď sa kolotoč zastaví. O rozdiele medzi citom a po-citom. O loďke vedomia, v ktorej sú pocity len pasažieri, nie kapitán.

*** 

(Filozofická scénka)

Postavy:

MUŽ — asi štyridsaťročný, unavený, v obleku, ktorý kedysi býval elegantný. V ruke drží mobil, v druhej papierový pohár s kávou, ktorá už dávno vychladla.

BDELÝ — tichý muž, sedí na lavičke vedľa kolotoča. Nemá mobil. Nemá kávu. Len sa pozerá.

PRVÝ OBRAZ — Kolotoč, čo sa točí aj v noci

Park v podvečer. Starý kolotoč, taký ten malý, čo sa točí ručne, nie na elektrinu. Koníky sú ošúchané, farba na nich je oprsknutá. Kolotoč sa pomaly točí. Dokola. Dokola. Dokola.

Na jednom koníkovi sedí MUŽ. Nie ako dieťa, čo sa teší. Ako človek, čo si sadol len na chvíľu, aby si oddýchol, a potom zabudol vystúpiť. Jednou rukou sa drží tyče, druhou scrolluje v mobile. Pohár s kávou má postavený na zemi, vedľa kolotoča. Káva sa už ani nehýbe.

Na lavičke vedľa sedí BDELÝ. Pozerá sa na kolotoč. Nehýbe sa. Len dýcha.

BDELÝ:

(ticho, takmer pre seba)

Točíš sa už dlho.

MUŽ:

(nezdvihne oči od mobilu)

Čo? ... Áno, chvíľu. Oddychujem. Za chvíľu idem. Len si pozriem ešte toto... (scrolluje) ... ešte toto...

BDELÝ:

A kam ideš, keď vystúpiš?

MUŽ:

(zasmeje sa, krátko, unavene)

Kam? Domov, nie? ... Alebo do práce. Zajtra mám poradu. Musím ešte... (pozrie na mobil) ... Do čerta, už je sedem. Ja som tu mal byť len päť minút.

BDELÝ:

Päť minút je dlhá doba, keď sa človek točí.

MUŽ:

(konečne zdvihne oči, pozrie na Bdelého, podráždene)

Prepáčte, poznáme sa? Ja vás nepoznám. Ja tu len... Ja tu len sedím.

BDELÝ:

(pokojne)

Ja viem. Ja len sedím tiež. A pozerám sa, ako sa točíš.

MUŽ:

(snaží sa zoskočiť, ale kolotoč sa ešte točí, tak sa zase chytí tyče)

No vidíte, to je ono! Ten kolotoč sa točí sám! Ja som ho neroztočil! Ja som si len sadol!

BDELÝ:

(usmeje sa, jemne)

To hovoria všetci, čo sa točia. Že ho neroztočili oni. Že to bol život. Že to bola práca. Že to bola hypotéka. Že to bola žena. Že to bol strach.

MUŽ:

(mobil mu zrazu zhasne v ruke, pozrie naň, ako keby ho prvýkrát videl) ...

Vybila sa mi baterka.

BDELÝ:

To je dobre.

MUŽ:

Čo je na tom dobré? Teraz neviem, koľko je hodín! Teraz neviem, čo mám robiť!

BDELÝ:

Teraz prvýkrát vieš, kde si.

Chvíľa ticha. Kolotoč sa pomaly spomaľuje. Už sa netočí tak rýchlo. Koníky sa hýbu len tak, lenivo. V parku je počuť vietor v stromoch.

MUŽ:

(ticho, zrazu iným hlasom)

Viete, ja sa bojím vystúpiť.

BDELÝ:

Prečo?

MUŽ:

Lebo keď vystúpim... tak sa to zastaví. A keď sa to zastaví, tak bude ticho. A ja neviem, čo mám robiť v tichu. Vždy som niečo robil. Vždy som niečo riešil. Vždy som sa niekam ponáhľal. Keď sa to zastaví, tak... tak čo budem robiť ja?

BDELÝ:

(vstane z lavičky, pomaly príde ku kolotoču, položí ruku na tyč a kolotoč sa zastaví úplne)

Nebudeš robiť nič. Najprv. Budeš len stáť. A dýchať. A počúvať, ako vietor hýbe stromami. A potom uvidíš.

MUŽ:

(sedí na koníkovi, ktorý sa už netočí, chytá sa za hlavu)

To je divné. Mám pocit, že sa mi točí hlava. Nie z rýchlosti. Z toho, že sa to zastavilo. Ako keď človek vystúpi z vlaku a ešte sa mu trasú nohy.

BDELÝ:

(pokojne)

Presne tak. Lebo to nie je kolotoč, čo sa točil. To je tvoja myseľ, čo sa točila.

MUŽ:

Moja myseľ? Ja som len sedel! Ja som sa nehýbal!

BDELÝ:

A čo robí človek, keď sedí vo vlaku a pozerá sa von oknom? On sedí bez pohybu v kupé. Ani sa nepohne. A pritom sa pred jeho zrakom mihajú stromy, stĺpy, domy, celá krajina. Rýchlo. Jeden obraz za druhým. A jeho myseľ je zaujatá tým rýchlym kmitaním obrazov. On si myslí, že ide dopredu. Ale v skutočnosti len sedí a pozerá sa, ako sa mu pred očami míňa svet.

MUŽ:

(ticho)

Áno. Takto presne žijem. Ja sedím v kancelárii, sedím v aute, sedím doma na gauči — a v hlave mi bežia obrazy. Jeden za druhým. Povinnosti. Termíny. Telefón. Mail. Hypotéka. Deti. Všetko sa míňa rýchlo, ako tie stromy za oknom vlaku.

BDELÝ:

A keď sa vlak zastaví, čo sa stane?

MUŽ:

Človek akoby stratil orientáciu. Nevie, kde je. Nevie, na čo sa má sústrediť. Lebo zrazu nemá proti čomu tlačiť.

BDELÝ:

Presne. Keď máš povinnosti, tvoja myseľ sa zaoberá nimi a všetko ostatné ide stranou. Máš proti čomu tlačiť. Máš pocit, že niečo robíš. Že žiješ. A ten tlak povinností ti vytvoril pocit istoty. Keď niečo vybavíš, príde ten známy pocit: "Zvládol som to. Som v bezpečí."

MUŽ:

(smutne sa usmeje)

Áno. To poznám. Ten pocit, keď odškrtnem úlohu zo zoznamu. Na chvíľu je mi dobre. A potom príde ďalšia úloha. A ďalšia. A ja zase tlačím.

BDELÝ:

A takto, keď žiješ trvalo v myšlienkach a nežiješ tichom a bdelo v prírode, v jej pokoji a prostej jednoduchosti, si proti nej v tlaku svojim trvalým myslením. Ty tlačíš proti tichu. A ticho tlačí proti tebe. A ty si myslíš, že ten tlak je život.

MUŽ:

Ale... čo mám robiť? Veď musím niečo robiť! Musím platiť, musím zabezpečiť rodinu...

BDELÝ:

Ja ti nehovorím, aby si nerobil nič. Ja ti hovorím len to, že si sa presunul vedomím. Hľadáš to, čo už máš vo vnútri, vonku vo svete. Hľadáš istotu a bezpečie vo veciach. Že náš život je získavanie vecí. Že keď budeš mať dosť vecí, budeš v bezpečí.

MUŽ:

(dlhé ticho)

A nie je to tak?

BDELÝ:

(pozrie na kolotoč)

Pozri sa na ten kolotoč. Tie koníky sa trvalo menia v priestore. Nedajú sa zastaviť a vlastniť trvalo. Raz sú hore, raz dole. Raz sú pred tebou, raz za tebou. A ty sa za nimi točíš a myslíš si, že ich vlastníš, lebo na jednom z nich sedíš. Ale ty ich nevlastníš. Oni vlastnia teba. Lebo ty sa točíš s nimi.

MUŽ:

(pustí tyč, ruky mu padnú pozdĺž tela, pozerá na prázdne dlane)

Takže to, čo hľadám vonku...

BDELÝ:

... už máš vo vnútri. Len si to prestal počuť, lebo si sa točil príliš rýchlo. Keď sa kolotoč zastaví, zrazu počuješ vietor. Počuješ stromy. Počuješ ticho. A v tom tichu počuješ seba.

MUŽ pomaly zlezie z koníka. Stojí na zemi. Nohy sa mu trochu trasú. Pozerá sa na kolotoč, ktorý teraz stojí. Pozerá sa na Bdelého. Pozerá sa na prázdny papierový pohár na zemi. Vezme ho a hodí do koša.

MUŽ:

(ticho)

A čo teraz?

BDELÝ:

(usmeje sa)

Teraz môžeš ísť domov. Ale už nie na kolotoči. Pešo. Pomaly. A keď budeš chcieť, môžeš sa zajtra vrátiť a sadnúť si sem na lavičku. Vedľa mňa. A len sa pozerať, ako sa točí svet. Bez toho, aby si sa točil s ním.

(MUŽ prikývne. Otočí sa a pomaly odchádza. Nie beží. Kráča.)

(BDELÝ ostáva sedieť na lavičke. Pozerá sa za ním. Kolotoč stojí. Vietor hýbe stromami. Ticho.)

***

DRUHÝ OBRAZ — Túžba, čo sa točí

(Nasledujúci deň. Ten istý park, to isté popoludnie. Ale svetlo je iné. Mäkšie. Kolotoč stojí. BDELÝ sedí na lavičke, ako včera. MUŽ prichádza. Už nemá oblek. Má obyčajné tričko a nohavice. V ruke nedrží mobil. V ruke nedrží kávu. Ruky má prázdne. A to ho znervózňuje. Sadne si vedľa Bdelého. Chvíľu mlčia. Len počúvajú vietor.)

MUŽ:

(po dlhom tichu)

Včera som celú noc nespal.

BDELÝ:

Prečo?

MUŽ:

Lebo som mal pocit, že mi niečo chýba. Ako keby som zabudol niečo dôležité. Stále som sa budil a pozeral na mobil. Ale mobil bol vybitý. A ja som nevedel, čo mám robiť s rukami. S hlavou. S tým tichom v byte.

BDELÝ:

To je túžba. Ona sa ozvala, keď si ju prestal prehlušovať.

MUŽ:

Túžba? Po čom? Ja nechcem nič! Ja som chcel len spať!

BDELÝ:

(pokojne)

Človek si myslí, že túžba je to, že chce niečo nové. Nové auto. Nový byt. Novú prácu. Ale to nie je túžba. To je len ten kolotoč, čo sa točí ďalej v hlave. Skutočná túžba je iná. Skutočná túžba je to, čo ostane, keď sa kolotoč zastaví. Keď už nemáš proti čomu tlačiť. Keď už nemáš čo odškrtávať zo zoznamu. Vtedy sa ozve niečo, čo si celý život prehlušoval povinnosťami. Skutočná túžba vedie nahor, ku Svetlu. Je vlastným prejavom tvojho vnútra.

MUŽ:

(ticho)

A čo to je to vnútro? Myslíš to, čo cirkev menuje ako duša? A ako to poznám? Ako poznám, čo je túžba duše a čo je len chcenie?

BDELÝ:

To, že chceš byť. Nie mať. Byť. Len byť. Bez toho, aby si musel niečo dokazovať. Bez toho, aby si musel niečo získavať. Bez toho, aby si musel niečo vlastniť. To je túžba duše.

MUŽ:

(zasmieje sa, trpko)

To je pekné. Ale z toho sa nenajem. Z toho nezaplatím hypotéku. Z toho...

BDELÝ:

Ja viem. Ja ti nehovorím, aby si neplatil hypotéku. Ja ti hovorím, prečo tvoja myseľ tak myslí. Prečo sa točí. Lebo ona si myslí, že keď prestane myslieť, prestaneš existovať. Ona si myslí, že ty duša si tvoja myseľ. Že ty si tie myšlienky. Že keď myšlienky stíchnu, stíchneš aj ty.

MUŽ:

A nie je to tak? Veď keď nemyslím, tak... tak čo som? Prázdna schránka?

BDELÝ:

(pozrie na stromy)

Pozri sa na tie stromy. Myslia? Premýšľajú o tom, či budú zajtra rásť rýchlejšie? Či budú mať dosť listov? Či ich niekto pochváli, že sú pekné?

MUŽ:

Nie. Ony len rastú.

BDELÝ:

A sú prázdne? Sú mŕtve? Nie. Ony sú plné života. Len nemajú ten kolotoč v hlave. Ony žijú v tichu a bdelo v prírode, v jej pokoji a prostej jednoduchosti. A my, keď žijeme trvalo v myšlienkach, sme proti tej jednoduchosti v tlaku. Tlačíme. A ten tlak nám dáva pocit, že žijeme. Ale v skutočnosti len tlačíme proti tichu, ktoré nás chce uzdraviť.

MUŽ:

(dlhé ticho, pozerá na svoje ruky)

Včera, keď som išiel domov pešo, prvýkrát po rokoch som počul, ako mi škrípu topánky na chodníku. A počul som, ako niekde za plotom plače dieťa. A počul som, ako vietor hýbe tým starým gaštanom pri našom dome. A mal som pocit... že som sa vrátil. Nie domov. K sebe.

BDELÝ:

(pozrie na neho)

Povedz mi, čo je to pocit?

MUŽ:

Pocit? No... že niečo cítim. Že mi je príjemne, alebo nepríjemne. Že ma niečo teší, alebo ma niečo bolí.

BDELÝ:

To je pocit. Ale počúvaj to slovo. Po-cit. Niečo, čo príde až po cite. Niečo, čo do priezračného vedomia citu vstupuje akoby zvonka. A ty si uvedomíš, že niečo pociťuješ. Že sa chveješ uvedomením — to je príjemné, alebo nepríjemné. Ale cit je niečo iné. Cit je niečo podstatnejšie, niečo vnútornejšie a hlbšie, než tie pocity z vonka. Cit to je to, čím sa prejavuje duša, no v skutočnosti cit je reč tvojho ducha. Duša je ľudový výraz pre ducha. On je tvoja vnútorná podstata, tvoje pravé "ja".

MUŽ:

(ticho)

Takže ak žijem len v tých pocitoch z vonka, tak vlastne svojho ducha ani nepočujem? A žijem iba v okamihoch myšlienok na povrchu?

BDELÝ:

Áno. Ty žiješ v tých rýchlych obrazoch, ako tie stromy za oknom vlaku. Jeden pocit za druhým. Príjemný, nepríjemný, príjemný, nepríjemný. A myslíš si, že to si ty. Ale to nie si ty. To sú len pasažieri.

MUŽ:

Pasažieri? V čom?

BDELÝ:

Predstav si loďku. Dokonalú a ľahkú loďku citu, čo pláva oceánom vedomia. A pocity sú ako pasažieri v tej loďke. Rôzny náklad, rôzne okolie. Raz je tam radosť, raz je tam strach, raz je tam hnev, raz je tam túžba po veciach. Ale loďka je cit. Loďka je to, čo ťa nesie. Pasažieri prichádzajú a odchádzajú. Ale loďka ostáva.

MUŽ:

(pozerá na svoje ruky)

A ja som si myslel, že ja som ten pasažier. Že ja som ten pocit, že niečo chcem.

BDELÝ:

A preto sa točíš. Lebo si si pomýlil pasažiera s kapitánom. Lebo si dal pocitom moc, aby riadili loďku. A ony ju riadia tam, kde je majetok a pôžitok. A majetok a pôžitok... (ticho) ... majetok a pôžitok myseľ sústreďujú i rozptyľujú do predmetov, ktoré si obľúbiš. V predstave tvoju vôľu silia ale v žiadostivosti ju ujarmia pocitom vlastnenia a strachu, že o to prídeš. Nádeje ti dajú, že niečo dosiahneš ale aj zoberú, lebo vidíš, že to strácaš. Sľúbia ti niečo ale ťa nakoniec sklamú lebo nič z toho nie je trvalé, ale slúži iba k tvojmu vnútornému vývoju. Oči otvoria v nadšení a v sklamaní ti ich zatvoria, keď precitneš v realite tohto sveta.

MUŽ:

(smutne)

Áno. To poznám. Keď niečo získam, na chvíľu mám pocit, že som v bezpečí. A potom to sklamanie. Že to nestačí. Že chcem ešte viac. A ešte viac. A naháňam sa vo vetre v náladovosti. Vyčerpám silu, vyžijem telo, premárnim čas, ktorý mi bol daný, ako si povedal k vývoju?

BDELÝ:

(prikývne)

Presne tak. A preto si unavený. Nie preto, že by si pracoval veľa. Ale preto, že si sa naháňal vo vetre.

MUŽ:

(dlhé ticho, pozerá na stromy)

A čo je potom tá skutočná túžba? Tá, čo vedie nahor? Ty si hovoril o Svetla. To je ono?

BDELÝ:

Áno. To je ušľachtilá túžba. Túžba, čo ťa neťahá dole k veciam, ale ťahá ťa nahor, ku Svetlu. Telo je nástroj tvojho vnútorného, duchovného vývoja. Nie je cieľ ani majster, ktorý by bol nad tvojím duchom a určoval mu hodnoty. Šťastie je cit a je v cieli kam smeruje duch ale aj v ceste, ak žiješ v cite a máš k Svetlu otvorenú cestu svojim ušľachtilým životom, cítiš ho potom i na tejto ceste. A cieľ je tak jasný, cesta je tak blízko. Treba iba oči otvoriť, žiť a putovať v duchu a v povinnosti už vedome, že to konáš pre vyšší ciel. Nie zo strachu o pozemskú istotu, ale preto, že v povinnostiach precitáš, plníš poslanie dávať a vtedy dostávaš.

MUŽ:

Ťažké myšlienky sú to, čo hovoríš. Ako teda mám otvoriť oči? Keď sa bojím, že keď prestanem myslieť, prestanem existovať?

BDELÝ:

(usmeje sa)

Ak prekonáš tie pocity uspokojenia z vlastníctva a splnenia žiadosti, ktorými sa citovo viažeš na myšlienkové ego a hmotu, teda na tvoj myšlienkový svet v ktorom si sa uväznil, prekonáš vedomie telesné, myslenie pozemské. Potom už tými vnútornými očami, jasnocitom ducha uvidíš — vycítiš skutočný pokoj. A to je šťastie. Áno, blaženosť ducha, akú ti nedáva splnenie osobných žiadostí. Ten pokoj ti nedá auto. Ten pokoj ti nedá byt. Ten pokoj je v tej loďke. V tom cite, čo ťa nesie. V tom cite je tá túžba. Nie túžba po veciach. Túžba po návrate Domov. Po tom, čo si už mal vo vnútri, len si to hľadal vonku, v tom točení sa za vecami, ktoré sa nedajú zastaviť a vlastniť trvalo.

MUŽ:

(ticho)

A čo ak sa ten kolotoč zase roztočí?

BDELÝ:

Rozbehne sa. Určite sa rozbehne. Kolotoč sa vždy rozbehne, keď naň človek sadne. Ale ty už teraz vieš, že naň nemusíš sadať. Že môžeš sedieť na lavičke a pozerať sa, ako sa točí svet. A že ty nie si ten kolotoč. Ty si ten, čo sa naň pozerá. Ty si tá loďka. Nie ten pasažier

MUŽ prikývne. Opäť ticho. Kolotoč stojí. Vietor hýbe stromami. A MUŽ prvýkrát v živote len sedí. Bez toho, aby niečo chcel. Bez toho, aby niečo riešil. Len sedí a dýcha. A v tom dýchaní je ticho, ktoré ho netlačí. Ale ho drží.

Opona sa zatvára pomaly. Ako kolotoč, čo dobieha do konca.

Vlastimil a Astrid