Kedysi dávno...

"Ani poznanie všetkého neprináša šťastie, pretože na to stačí vedieť iba rozoznať dobro od zla."

Platon

(Duchovno-filozofická dráma)

***

Prechádzame dobou, ťažkým časom. Príroda sa zachvieva nepokojným dychom, ukazujúc pritom na človeka.

"Myslenie človeka sa odklonilo stranou" o tom dúcha vietor. 

"Človek už neslúži celku" vie o tom svoje i kvetinová víla.

"Bytie ľudí je už neúctivé, dobyvačné", šomrú bytostní zeme.

"Ľudský duch už nie je pokorne prijímajúci a prispievajúci svojou prácou do spoločnej klenotnice života, ako kedysi!", v jednomyseľnom zvolaní spomínajú bytostní.

***

Vtedy za dávnych vekov svojho detstva a mladosti, ako vnímavý pútnik, sa človek nechal viesť svetlou cestou svojho vývoja.

Nohami na zemi, avšak v duchu už precitajúci k jemnejšiemu vnímaniu svojho "ja".

K vnímaniu bytostí a tvarou vo svojou duševnom okolí, s ktorými sa cítil byť citovo spriaznený.

Iskra ducha začala prerastať v malý plamienok.

"Nahor a ku Svetlu", znelo v jeho cite ako ozvena čohosi známeho. Vnímal tiché hlasy a pomoce v živúcom okolí.

Nepoznal sebectvo a závisť, pokiaľ v inšpirácii jeho citlivé srdce túžilo tvoriť diela krásne a v láske ich ponúkať na oltár vďaky Pánu.

V prežití rástol k plnej sile a kráse, pokiaľ jeho srdce bilo pravidelne v radosti a dôvere a nepoznalo svet iný.

Kedysi dávno - nepoznali ľudia svet odvrátený od Lásky a Pravdy.

Popínavý svet pýchy a lži v ktorom niet skromnosť ani pokora ani ochota slúžiť, ale iba planá žiadosť sa okolo zachvieva.

Bola to svetlá cesta ľudského ducha na stupňoch jeho vývoja.

Bytostní služobníci Najvyššieho sprevádzali ľudské kroky na poliach i v záhradách. Diela človeka boli čisté a svetle, lebo city i myšlienky ľudí smerovali k Svetlu v radosti a úcte... nepoznali závisť.

A predsa s týmto tak ľudským a radostným svetom sa čosi stalo, čo pozmenilo cestu človeka na dlhé tisícročia.

Prišlo to ako zlodej nečakane a v slabú chvíľu, kedy si namýšľal že vie veľa a všetko dokáže. Keď si veril, že už môže putovať sám... a hľa: ľudia opustili pokoj i radosť.

To jednoduché a detské už pominulo dávno. Ľudské "ja" už spoznalo mnohé, prežilo svoje detstvo i mladosť.

***

Dnes človek starý časom a predsa v duchu stojí opäť na svojom začiatku. Ani o krok nepostúpi v duchu, ak svoje srdce od Boha odvráti, ak jeho cestu skríži lož a prízemné chcenie.

Ak zisk a chvála stanú sa zmyslom jeho krokov, začína blúdiť na svojich cestách. Mesiac strieda slnko a zotmieva sa. Závoj noci sa ukladá na jeho chladnúce srdce.

Až napokon všetko prestúpi čoraz viac hustnúca noc, spomenie si potom?

Len obraz kultúr, všetka tá krása a nadšenie vyjadrené v dielach človeka uctievajúceho Tvorcu, ostáva už ako spomienkou na staré svetlé časy, na jar i leto cítiaceho ducha... nadšeného tvorcu vyšších kultúr.

***

Dnes vládne noc a ľudský rozum vo svojich predstavách o veľkosti svojho úradu je človeku pánom.

Človek zeme zabudol byť záhradníkom. Stal sa otrokom svojho myslenia. Obeť v nepochopenej túžbe svojho ducha po blaženosti.

Obrátený k zemi a pozemským cieľom smutne blúdi svetom, ako jediný tvor, ktorý nevie, kde domov jeho.

Presadzuje sebecké chcenie bez ľútosti, prefíkane až uveril lži o nájdení šťastia v pozemskom.

"Kedysi dávno... spomeň si človeče!", neúnavne pripomínajú bytostní človeku jeho svetlé okamihy času.

Mystická trojdielna duchovná scénka odkrýva hlboké tajomstvo ľudského osudu a zákonov Stvorenia. Putujúci človek Tomáš, spútaný chladným kalkulom a hľadaním pozemského "signálu", zablúdi v tajuplnom háji zašlých vekov. Stretnutie s Bytostnou Zeme (Olympou) a Strážcom kameňa ho stavia pred šokujúce zrkadlo: chrám, ktorý chce premeniť na komerčný zisk, v minulej inkarnácii sám staval z čistej lásky k Pánovi. Tento silný príbeh o kolapse starých foriem, prebudení svedomia a zákone myšlienkovej ozveny ukazuje, že skutočné oslobodenie a návrat k ľahkosti ducha spočívajú v utíšení hladiny vlastného vnútra.

***

Hlasy vetra a spútanie rozumu

(Scénka - Kedysi dávno...)

1. Obraz: Paradox zabudnutého majstra

Postavy:

• BYTOSTNÁ ZEME (Šepot prírody): Jemná, no vznešená bytosť, predstavujúca čistý prírodný živel.
• PUTUJÚCI DUCH (Súčasný človek): Unavený, zahľadený do seba, spútaný myšlienkami na zisk a hrdosť.

Miesto deja: 

Starý, opustený háj uprostred noci. Medzi stromami vidieť zrúcaniny dávneho chrámu. Vietor ticho kvíli.

(Hra sa začína. Putujúci duch kráča pomedzi stromy, v rukách drží staré mapy a plány, no zmätene sa obzerá okolo seba. Zo tieňa stromov vystúpi Bytostná zeme, svetlo okolo nej jemne pulzuje.)

BYTOSTNÁ ZEME:

(Hlasom, ktorý znie ako šelest lístia, vpíja sa do ľudského svedomia.)

Zastav sa, pútnik. Kam kráčaš v tejto hustnúcej noci? Tvoje kroky sú ťažké, tvoj dych nepokojný. Čo hľadáš?

PUTUJÚCI DUCH:

(Odmerane, bez pohľadu na bytosť, vníma však hlas vo svojom vnútri, jej chvenie.)

Kto tu k čertu rozpráva? Nikoho nevidím, a predsa počujem. Nuž čo, som človek odvážny a nebojácny, som moderný a na strašidlá neverím. Teda, ak si bytosť, ukáž sa. Ak si prelud a blúdiš v mojej hlave, vyskoč a povedz, čo chceš, alebo choď blúdiť inam. Nerozčuľuj pútnika, ktorý tu poctivo blúdi. Ja nemám čas na ťažké kroky a dýchať budem, ako ja chcem... Čo hľadám, ti však odpoviem úplne jednoducho a prakticky – hľadám signál! Blúdim a budem blúdiť dlho, ak nenabehne signál. Súradnice, kadiaľ von z lesa, mi vypadli v tejto hustnúcej noci. Vravíš mi, že sa mám zastaviť. Nuž zastaviť sa musím tak či tak, je tu tma ako v rohu a nič nevidím. Ani palička signálu v mobile. A bez signálu tu budem blúdiť až do rána. Ak chceš, môžeme blúdiť spolu, aspoň nám hľadanie ubehne rýchlejšie a tvoju cestu skôr nájdeme.

Čo teda hľadám – cestu vpred... a signál. A ty, čo sa pýtaš, si kto?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Prehovorí hlasom, v ktorom cítiť prežité pobavenie.)

Vidieť ma teraz nemôžeš, Pútnik. Si príliš hutný, aby tvoj zrak bol vyladený vidieť Bytosť zeme. Som prírodná bytosť Olympa, ktorá spravuje tento kus zeme, kde práve blúdiš a chceš tu niečo... stavať?

PUTUJÚCI DUCH:

(O niečo vľúdnejšie a spokojný, že nestretol strašidlo a nemá bludičku v hlave, sebaisto hovorí.)

Tak teda počúvaj, ty neviditeľná bytosť Olympa. V tejto džungli popínavých rastlín a buriny sa musí udiať zmena a poriadok. Chcem tu vybudovať niečo veľkolepé, nad čím si lámem hlavu už dlhý čas, a tu vidím nevyužitý priestor zakrpatených drevín, ktorý sa mi ponúka ako vhodné miesto s výhľadom na ten prekrásny starý chrám na kopci oproti. Tu vidím vhodné miesto na rekreáciu. Tu postavím skvelý zábavný park a zopár chalúp pre ubytovanie turistov. Ha, a tu vedľa, pri tom košatom dube, bude stáť veža so signálom. Už žiadne blúdenie divočinou. Ja tým vtákom, čo tu poletujú a škriekajú jeden cez druhého ako papagáje na trhu, ukážem, ako vyzerá poriadok, aby človek ani hlas z telefónu nepočul, keď sa dopytuje pomoci.

Prichádzajú mi na um mnohé plány a možnosti, ktoré ľudia znalí vedy a techniky – teda my odborníci – by sme mali prejaviť tu na Zemi. Diela plné účelnosti a veľkosti svojho využitia, aké tu ešte neboli rozvinuté a boli sme na ne hrdí. A tamtá stavba oproti na kopci je mi dnes inšpiráciou. Však je krásna?

BYTOSTNÁ ZEME:

Isteže je krásna a nepotrebuje pri sebe žiadny vedľajší sprievod, jej duša je hlasom dávnych vekov a rozumie jej iba človek ducha tých časov. Myslíš, že je múdre tu niečo stavať a vystavovať ten krásny chrám pohľadom, ktoré vidia iba povrch?

PUTUJÚCI DUCH:

(Zjavne opäť vo svojom rozrušení nezachytil jemný hlas Olympy, ďalej vykladá do tmy svoje plány.)

Olympa, dobre počúvaj a budeš pokojná... a ja potom tiež, keď ten zatratený signál dobehne. Teda čuj. Máme skvelého poradcu – Výbor vyvolených, Radu, združenú vo Svetovej vedeckej obci odborníkov zo všetkých oblastí výskumu. A ty, Bytosť zeme, čo mi do svedomia hovoríš, vidíš tam dole pod lesom naše úspechy, však? A pozri sem, kde teraz stojím. Tu máš iba zakrpatené borovice a kríky, kde sa vtáctvo prekrikuje, až z toho bolia uši, a takmer som sa tu stratil. Ani signál mobilnej siete tu nemáš, a ten je predsa všade. Myslíš, že neviem, že sa iba vyhováraš a niekde tu sa schovávaš za kríkmi, lebo nechceš, aby som ti to povedal z očí do očí? Je tu tma ako v tuneli, ale môžeš byť pokojná, čoskoro bude svitať a potom sa uvidíme a nájdeme spolu cestu von z lesa.

Ale k veci. Naša veda, naše chcenie je vidieť už všade. Už sme kutali všade, prekutali sme celý tvoj zemský revír, aj v tvojich pozemkoch vŕtame i vo vzduchu lietame vyššie než vtáctvo nebeské. Dokonca aj hlavu matky Gaje sme prerástli, do výšin na obežnej dráhe máme svoje stroje. Tam parkujeme svoje nebeské stroje a ľudia sa tam cítia ako anjeli.

Tam na tej vysokonebeskej dráhe sa vznášajú aj naše skvelé satelity, ony všetko pozorujú a majú oči výkonnejšie než zemské orly. Máme skvelú predstavu osídlenia a skultúrnenia všetkého. Tam hore nad oblohou vidíme istotu bývania, lebo počuť od našich odborníkov, vraj zemská matka Gája – asi tvoja vedúca, však? – nejako záhadne nám usychá... No možno sa iba naše počítače mýlia vo výpočtoch. Predsa nemôže nám uschnúť a naše premyslené plány zhatiť nejakým neplánovaným suchom. No, isteže. A čo Mesiac? Ak by si sa opýtala. Tak Mesiac sme ešte nedobyli. Nemáme k tomu dôvod. Pluhy tam vynášať a orať v tej mesačnej pôde? To je na smiech. Naše ohnivé tátoše tam už leteli a videli. Je úplne pustá a bez života, ani vody tam niet, azda sa vyparila, keď si Mesačník neustrážil atmosféru...

No... ale musím pripustiť – i tu u teba, Olympa, čosi ide inak. Niečo s tou vodou aj u teba je... Kam si dala vodu? Nevieš kam... I ty vidíš, že sa stráca, a prečo sa stráca? Háá... To aký poriadok tu máš? Ty nevieš prečo a čo všetko tu máš...? To áno, chápem, máš veľa práce a nemusíš o všetkom vedieť. K poznávaniu a riadeniu sme tu my, zemskí technokrati. Neboj, mám všetko pod kontrolou... Kedy k čertu dobehne ten signál? Oči si idem vyočiť, taká je tu tma. A ty, Olympa, niečo vidíš? A kdeže si povedala, že si?

BYTOSTNÁ ZEME:

Som tu pri tebe, Pútnik, a vidím do tvojej duše. Tvoje slová vo mne vzbudzujú obavy, lebo vidím, že nie si pripravený zodpovedne niečo konať, a to zvlášť tu v prírode, a neohroziť tento náš krehký živý systém.

PUTUJÚCI DUCH:

(Zjavne nezachytil odpoveď Olympy, čo hovorí, a ďalej si splieta svoje plány, akoby sa nič nepýtal.)

Naše sondy a vrty ale ukazujú, že v tvojej zemi ležia ešte obrovské hodnoty. I tej ropy ešte zemskými žilami preteká bohato... Ešte je množstvo nevyužitého miesta na tele Zeme na preskúmanie a naše veľkolepé stavby a zbíjačky čakajú ako vyhladované kliešte. Máme v rukách zemské zdroje a materiál do nášho priemyslu a našich vozidiel. Čo viac si môžeme želať? No, s tou vodou, to áno... Na tú si musíme posvietiť a začať šetriť. Šetriť...?

To je vlastne dobrý nápad, Olympa. Vyhlásiť vodu za nedostatkovú surovinu. Jej hodnota stúpne na burze do vysokých čísiel a zákonom veľké pramene ohradíme a pridelíme im ochranu. Voda sa bude šetriť, a ak pôjde na predaj, bude sa predávať drahšie než ropa. A bol by v tom čert, aby si ju ľudia nekupovali, hoci majú na ňu právo ako na prírodný zdroj, a ten patrí všetkým. Vyteká teraz všade a zadarmo, ale to sa čoskoro zmení. Na to môžeš vziať jed. Zákon vydaný v krízovej situácii je nepriestrelný. Táto vzácnosť ľuďom však otvorí oči pre jej hodnotu a radi sa podvolia a priplatia si. Vedia, že voda je tekutý život pre všetkých, to najvzácnejšie, čo tu vy dve s Gajou máte, a čo je skutočne vaším najvzácnejším pokladom. A my, čo vieme pohnúť rozumom, boli by sme sami proti sebe, ak by sme na tom šetrení nezarobili.

Ty s tvojou vedúcou ste tolerantné a skromné. Tu musím pred vami dole s klobúkom. Dovolíte nám z vašej výživnej krvi čerpať a túto vašu prázdnu pôdu tu okolo naširoko osadiť našimi skvelými stavbami, vežiakmi a podnikmi, aby sme tvorili hodnoty a mali pocit vlastnej hodnoty... a zisk. Výroba, obchod, spotreba – toto dokonale fungujúce trio nám vytvára príjemné pocity bytia v dostatku. Vtedy je istota na trhu a ľahko sa produkty i zisky počítajú. To je úroveň zmysluplnej kultúry a žitia na úrovni.

Ale vedúca tvoja, matka Gája, nejde s touto dobou, spolupracuje iba pasívne. Znie ako obohratá platňa – stále sa iba zelená, šumí a trasie sa, keď ju príliš šteklíme svojimi vrtákmi a zbíjačkami. Vlastne obe ste rovnaké každý rok, žiadny rozlet k modernej dobe vám nič nehovorí. To nemáte žiadnu fantáziu meniť svoje tvary, rozvíjať tvorivé nápady alebo povedať svoj názor?

Pozri na nás, ideme stále vpred, nič nie je rovnako. Z roka na rok meníme vo svojom okolí formy a každý meter priestoru vieme zaplniť niečím ohromujúcim. A tak nič nie je zastarané. Moderní, bohatí a nasýtení – to je trio božstva, ktoré uctievame. Som človek a chcem byť pánom Zeme, ako bolo nám ľuďom kedysi prisľúbené v starých textoch. No nie je to krásna a vznešená predstava? Byť pánom Zeme, mať majetok a chválu – to je to, kvôli čomu sa oplatí žiť a tvoriť. Rozum mi hovorí, že tu leží zisk a chvála. Nemám čas na rozprávky. Čo na to hovoríš, Olympa?

BYTOSTNÁ ZEME:

(S hlbokým sebazaprením si vypočula nebezpečné reči človeka, smutne pokrútila hlavou a hovorí)

Tvoje myslenie sa odklonilo stranou. Kvetinová víla plače, vietor o tom fúka do korún stromov. Gnómovia zaliezajú hlboko do pôdy a skál, aby sa vám vyhli oblúkom. A obri zeme – áno, tí mocní stavitelia tvojich pyramíd a vysokých stavieb, kedysi tvoji priatelia, sa chystajú na prácu... Nebudú však stavať!

Bol si kedysi dávno pre nás, prírodné bytosti, vzorom a mal si v sebe žiarivý plameň, ktorý i nás hrial pri srdci a dával nám spojenie s vyššími úrovňami. Mali sme k vám, ľuďom, dôveru. Boli ste pre nás bytosti z vyšších úrovní než sú malí bytostní prírody, vaši vtedajší priatelia. Víly, gnómovia, elfovia a ďalší, ba i obri vás mali radi, obdivovali u vás váš duchovný plameň, ktorý videli vo vašej hrudi jasne horieť. Malí bytostní zeme mali k vám úctu pre váš duchovne vyšší pôvod a videli vo vás iba Zem milujúcich ľudských priateľov.

Dnes je to inak! Ty, človek, už neslúžiš Celku. Tvoje bytie je dobyvačné. A tvoj plameň sa ochladil, je dohárajúcim svedectvom tvojho odcudzenia sa matke Gaji. Nepamätáš sa, hoci to nebolo príliš dávno. Storočia ani tisícročia pre tvojho ducha nie sú dlhý čas, ktorý by neprežil. Pre tvoj pozemský šat sú však i desaťročia dlhý vek a ľahko vo svojom tele zabúdaš. Boli ste sem, vy ľudia, privedení zhora, z duchovných svetov, ktoré teraz nevidíš a ktoré si pletieš s tými hmotnými, ku ktorým teraz vzhliadaš a myslíš si, že sa tam dostaneš nejakým strojom... Ale hmota nie je tvojím domovom. K nám a našej Matke si prišiel skrze nás.

Ako hosť si vstúpil, aby si rozvinul svoje vlastné vedomie, si živá iskra ľudského duchovna. Nesmieš tu svojím ohňom žiadosti spáliť všetko na prach a usmrtiť i našu Matku pre svoju nezvládnutú žiadostivosť vlastniť a užívať. Tu si iba žiak, ktorý sa má učiť, ako žiť vedome a v harmónii s okolím. Máš rozvíjať svoje vnútro. V sebe, nie tu v prírode, máš nevykopané poklady – cnosti, tvoje vlastnosti. To sú pravé poklady, ktoré máš vykopať a postaviť do okolia a citlivo nimi formovať svoje prostredie v súlade s nami. Máš poznávať seba a svoje schopnosti a skrze vnútorné vedenie, skrze cit, svedomie a inšpiráciu z Výšin napredovať. Takto si žil a pracoval kedysi.

Videl si ten nádherný chrám Svetla oproti na vysokom svahu toho kopca, ako nádherne sa rozprestiera v tej vysokej úrovni do šírky a hľadí nadol ako vznešený dôkaz, že tvoj duch v minulosti žil ako svedok svetlých včerajškov ľudského ducha, ktorý mal ešte spojenie so Svetlom i s nami, vernými služobníkmi Božej vôle.

Ani dnes nemáš byť iný. Nemáš bezhlavo drancovať naše diela, búrať a svojvoľne pretláčať k nim, do našej práce, vlastné chcenie. Takto rušíš harmóniu a pokojné riadenie života samotnej Matke a nás plašíš a odháňaš od práce nám pridelenej ako poctivých pracovníkov Pána. Nesmieš bezcitne a s vášňou predátora meniť okolie ako šialený čarodej, ako pirát morí drancovať a potápať loď. Tá loď je tvojím príbytkom, ktorý ti poskytuje bezpečný dočasný domov a učebnú plavbu po vlnách času.

Túto bezpečnú plavbu vo vlnách tvojho chcenia a učenia ty potrebuješ podstúpiť a dokončiť s jasným a vedomým duchom. My ti v tom iba pomáhame. S duchom, aký je teraz v ľuďoch prítomný, sa dostávate s námahou ledaak na obežnú dráhu našej Matky. Nie ste už schopní, navzdor silnej schopnosti tvoriť pozemské hodnoty, vyvinúť silu ducha a vyletieť nahor, k domovu vo svetlých výšinách.

Ak zvlníš vodu pokojného plynutia času svojou chamtivosťou a hlúposťou, v búrke rozvíreného času, ktorá prichádza, aj tvoja loď, náš spoločný domov tu v hmote, sa musí dostať do víru skazy, a jej posádka v iskrení názorov, vrení emócií a strnulosti ducha sa musí rozpadnúť.

Narazíš na skalu, Pútnik. Na dielo tvojho zatvrdnutého rozumu, a táto obrovská skala ako pyšná veža Babylonu bude poslednou vežou tvojej pýchy, ktorú už vyššie vystavať nedokončíš, ale sa na teba zrúti a pochová tvoj druh, ktorý nezvládol svoju úlohu hosťa. Tvoj druh si až potom uvedomí, kto je Hostiteľ a koho sa pokúšal zneužiť, ovládnuť a vysať jeho dary ako cudzopasník...

PUTUJÚCI DUCH:

(Nemo počúva tento dlhý monológ Bytostnej zeme, dotknutý, a predsa nechápe toto duchovné zvestovanie... a reptá.)

Ja som pánom tohto sveta, Olympa! Nejako si odrazu múdra a nevieš ani nájsť cestu von z tejto divočiny a poúčaš ma o chybách mojich ciest v minulosti, akoby si ich so mnou kráčala. Ty výmyselníčka. Môj rozum vie všetko lepšie. Preskúmal som Zem, analyzoval som hmotu. Už nemusím nikoho prosiť o vedenie. Kto mi dokáže, že moje stavby, môj um je niečo menej než vaše diela? Hovoríš, aké mocné, nádherné a vysoké stavby človek budoval už kedysi – tie veľkolepé chrámy a katedrály v starých kultúrach. Áno, na každú jednu som hrdý, ty však vravíš, že pyšný? Dnes však idem do budovania ešte vyšších a pevnejších stavieb ako kedysi. Kto mi v tom zabráni?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Snaží sa ešte chvíľu pokračovať vo svojej snahe otvoriť oči ducha tomuto človeku, hoci vie, čo o chvíľu bude nasledovať.)

Spomeň si... Kedysi dávno si bol iný. Kráčal si touto zemou ako vnímavé dieťa. Iskra tvojho ducha rástla v plameň. Tvoje srdce tancovalo v radosti a tvoje diela boli čisté, lebo si ich s láskou kládol na oltár vďaky Pánu. Mal si ešte vnútorné poznanie, nadhľad a videl si nutnosť zachovávať harmóniu s okolím, lebo si videl vzájomné pôsobenie v dávaní a braní, teba s okolím. My sme ti kedysi pomáhali a ty vedome si s nami spolupracoval ako dieťa, ktoré počúva svojho skúsenejšieho brata a sestru. Cítil si aj láskavý dotyk rodičov vo Svetle i matku Gaju si ctil. A obdivoval si dary Matky, ktoré si skromne užíval a v harmónii kráčal vpred v úcte ku Svetlu.

Vnímal si nás, bytostných, ako bratov a sestry, ktorí ti pomáhali udržiavať poriadok a tak potrebnú harmóniu na tvojej vlastnej ceste k výšinám. Tú cestu, ktorú si tu vedome nastúpil, a tam nahor mali viesť tvoje kroky. Dnes túžiš letieť ku hviezdam v tele pozemskom a tam... Čo chceš tam? I tam byť neposlušným deckom, ktoré nevie, čo so sebou, byť rušiteľom mieru? Chceš i tam slepo drancovať zdroje a piť Matkám krv, robiť starosti tamtým obyvateľom, ktorých nevidíš a nemáš v úcte? Ach, človek... Ako si naivný a hlúpy...! Nepamätáš, aký si bol staviteľ kedysi, a nevieš, čo buduješ dnes. Nič nechápeš a odmietnuté pomoci Svetla budú tvojím koncom, ak sa v poslednej chvíli ti ešte danej neprebudíš!

PUTUJÚCI DUCH:

(Na moment zneistie, dotkne sa hrude, akoby čoraz jasnejšie vnímal ten hlas nielen v hlave, ale i v srdci, ktoré sa rečou Bytostnej zeme mocne rozochvelo...)

To bolo... veľmi dávno. To bolo detstvo. Dnes som dospelý. Konečne som už vyrástol z detského myslenia, som znalý toho, čo skutočne potrebujem pre príjemný a pohodlný život. Ostatné je iba strata času sa tomu venovať. Tu si môžem plne užívať život a napĺňať svoje sny v zemskom priestore, ktorý by zostal iba hlinou bez významu. Až ja, človek, som zúrodnil a kultivoval túto jednotvárnu čiernu pôdu a tvoju všadeprítomnú zeleň. Zeleň síce upokojuje slabé povahy, ale ja som silný a odvážny... Som pokojný... Kde sa stále túla ten signál? A už svitá, k čertu s ním. Počkám si na slnko.

No ale k veci. Áno, svoj pokoj vidím v týchto skvelých stavbách, v technike, dobrodružnom napĺňaní času svojho života. Prácou v tvorivej inšpirácii svojho umu dosiahnem ten pravý pokoj, ktorý mi ty ponúkaš bez tejto veľkolepej práce, iba v akejsi duchovnej činnosti. V tej činnosti, kde sa nudím ako teraz pri tvojich výkladoch a rozjímaní o živote a pestovaní nejakých cností, ktoré sú dnešnému svetu čísiel a klamu na smiech. Tu platia iné hodnoty – zákony dopytu a ponuky. Vládne sa burzou a akciami... Banky a podniky nie sú charita. To je ten kolos, ktorý je v nás všadeprítomný, a sotva ho niekto zrúti do prachu...

Vraj stačí k životu tak málo – iba sledovať tvoje kroky, Olympa? Ako stačí sledovať tvoje kroky? Či tu stále obaja neblúdime v tomto hustom lese už od večera a už pomaly svitá... A signál? Kde je stále ten naničhodný signál? Ach, ale odbieham, takže tak. Sme tu ako dvaja krtkovia, čo vybehli do svetla zo zeme, a ty ma chceš učiť reči prírody, v ktorej sa vraj zrkadlí Reč nejakého Pána, o ktorom nič neviem? To sa mi nezdá hodné úsilia – byť pozorovateľom, a čas mi uteká... Blúdime tu vo svetle tvojich slov ako dvaja krtkovia.

A pozri, dali sme vám aj nové farby a tvary, veľkosť ľudského chcenia. Načo mi je zamýšľať sa nad minulosťou a detstvom zasneného hľadania akýchsi vyšších ideálov, keď žijem iba tu a teraz?! Som predsa správca silnej kultúry rozumu, ktorý nikdy nebol taký mocný, ako je dnes! A oltár s tým Pánom, na ktorého ukazuješ, sme už dávno vypustili z mojich myšlienok a padol do prachu. Veď mi povedz, kde on sídli? Ako som povedal, človek vysiela svoje báječné stroje aj nahor, nad oblohu. A na Mesiaci či sme ho našli? Nenašli sme ani jeho, ani stopu po ňom. Človek ho nevidí ani tu, ani tam, ani do našich vysielačiek a radarov nevstupuje jeho volanie. Teda nie je. Čo ak tvoj Pán je už mŕtvy...?

BYTOSTNÁ ZEME:

(Pomaly svitá, už vidieť okolie jasne, skúmavo a s ľútosťou Bytostná zeme pozrela na Pútnika, ako si hlboko vydýchol. Sú opäť na kraji lesa a oproti na kopci sa vypína tá prekrásna stará pamiatka zašlej doby, starý chrám. Musí však dokončiť svoje varovanie...)

Ach, ty človek... Nie takto. Dnes vy, ľudia, ste starí časom, no v duchu stojíte opäť na začiatku. Zlodej pýchy prišiel v slabú chvíľu, keď ste si namysleli, že všetko dokážete sami. Odvrátili ste srdce od Boha a závoj noci zahalil vašu dušu. Dnes ste už skôr karikatúrou človeka, ktorý tu bol kedysi dávno! Posledné zvyšky nádherných stavieb, zbudované ku cti Pána a jeho služobníkov, vidíš v ostatkoch starých civilizácií – Grécko, Rím, Egypt, Atlantída...

A pozri tam oproti na tú prekrásnu stavbu, opäť ju jasne vidíme. Pozri na ten chrám. Tieto vzácne stavby si predsa i ty ako človek kedysi budoval. Či sa nezaujímaš o jej históriu a štruktúru, lebo tušíš, ba cítiš niečo k tej stavbe? Áno, viem, že sa zaujímaš. Vhliadaš i dnes s obdivom a pravou úctou k niekdajším staviteľom tejto stavby, aj keď to nehovoríš nahlas.

A chceš dnes budovať tu v jej blízkosti stredisko pre hostí, aby to dielo videli a radostne sa kochali jeho dokonalými formami, tou nádherou tvarov zašlých vekov. Chceš iným dať niečo, čo v tebe ešte zostalo a žije ako úcta k pravému umeniu. Čo si schopný vnímať a dať, lebo tým preteká tvoje srdce, hoci si myslíš, že je to iba pre zisk. Zostalo to v tebe, v tvojom srdci, ako spomienka, ktorá ťa sem priviedla, a ty neviš, prečo si práve tu. Nie si ešte stratený, ako to takto v sebe cítiš, Pútnik.

To všetko ľudské pokolenie i tu vtedy ešte žilo a počúvalo naše hlasy, mnohí nás ešte videli, mali schopnosť vhľadu do nášho sveta, hoci aj to už bol čas úpadku, kde sa miešal rozum a jeho velikášstvo s citom do hybridu spájania čistou niťou sebachvály. Už vtedy, keď vznikali tie veľkolepé stavby, ktoré ešte máš v úcte, kedy sa na tento svet ešte prinášali v tvorivosti ľudí zrkadlá stavieb z vyšších svetov, tie stavby skutočne neboli vymyslené, ale boli zhutnené predobrazy skutočných stavieb vo svetlých úrovniach bytia. Viac alebo menej ich umelci k tomu nadaní napodobňovali...

Prišiel však čas, kedy sa vo svete úplne "obrátili svetlá" a po svetlých časoch ducha, ktorý tie stavby budoval ako umenie z úcty a vďačnosti k vtedajším bytostiam vo Svetle... Sa vynorilo iné chcenie – využiť tieto modlitebne a chrámy vďaky pre vlastné sebaoslavovanie a pohodlné bývanie. Stali sa ľudskými príbytkami obyčajných, ale bohatých ľudí prevádzajúcich kulty a uctievanie človeka. Uvažuj citom, si človek, putujúci duch, tú možnosť máš...

PUTUJÚCI DUCH:

(Pozrie na svoje plány, ruka sa mu mierne trasie.)

To bolo skutočne kedysi dávno. Dnes je to iné! Som predsa vedou vyškolený, mám vedomosti, viem veľa o tom, ako priniesť ľuďom pokrok... Mám predsa rozum a viem si vystačiť s ľudským poznaním. Tu a teraz mám možnosť sebe i ľuďom tejto zeme dať jednoduchší zmysel života než kdesi v kúte chalupy alebo v lese na pni sedieť a myslieť na nekonečnosť a plánovanie života kdesi tam vo výšinách. Tento tu vyžaduje ostražitosť a námahu. Odvážne a premyslene ísť cez prekážky, a raz... Raz moje deti budú žiť vo svete blahobytu a nič im nebude chýbať! A to stojí za tú námahu, nemyslíš? Až dnes my, ľudia, vieme, čo chceme. Máme technológie, máme mestá... Máme svoje výsledky a tie sú na našej strane, hovoria jasnou rečou pokroku. Tovar, obchod, spotreba, výroba, vývoj k novej a kvalitnejšej úrovni spotreby – či to nie je pokrok? Je, to má logiku. A rozumný človek vie, čo ľudia potrebujú a ako na to!

BYTOSTNÁ ZEME:

Áno. Stali ste sa otrokmi vlastného konzumu. Zabudli ste byť záhradníkmi Zeme. Pozri sa na seba – si jediný tvor v celom Stvorení, ktorý nevie, k čomu je určený. Nevie ani, kde je jeho skutočný domov! Blúdiš v tme a veríš lži, že šťastie nájdeš v pozemskom prachu. Vravím ti naposledy – to, čo ešte je v tebe živé, k čomu ešte vzhliadaš s úctou, sa čoskoro zrúti a ty dostaneš poslednú šancu sa obrátiť. Buď bdelý...!

PUTUJÚCI DUCH:

(Bytostná zeme skončila svoj monológ a pozerá na Putujúceho ducha, ktorý sa chveje po jej slovách ako v zimnici a klesá mu ruka s mapami. Cíti nepokoj a strach ako pri silnej búrke... A stalo sa. Putujúci duch pozerá na zrúcaninu chrámu.)

Ach, táto noc... Je iná, je taká chladná. Tvoje slová do mňa ďobú ako orlí zobák, hryzú až k zúfalstvu. Niečo sa deje vo mne... Olympa, čo si to učinila? A čože je to tam za hluk na druhej strane, oproti? Počula si ten veľký rachot hore nad lesom? Vidím dobre?! Čo je to s tým starým vzácnym chrámom tam hore na kopci a prečo sa práve zrútil? ...

Ó, môj Bože, moje srdce... Ó, beda, prečo sa trasie, prečo stoná, akoby chcelo puknúť...? Čo sa to deje? Ako súvisí ten rozpad zašlej stavby, ten starý chrám s mojím srdcom? Čo mám robiť... Prečo cítim zvláštny pocit viny? Prečo počujem vo svojom vnútri, že ma tiesni a ďobe vlastná pýcha? Ó, beda mi...!

BYTOSTNÁ ZEME:

(Prikročí bližšie, hlas zosilnie a ruka ukáže k tej už zrútenej, kedysi vznešenej stavbe)

Spomeň si! Odhoď popínavý svet lži a žiadostivosti. Rozoznaj dobro od zla. Tvoje srdce musí opäť precitnúť k pokore, aby si začal prispievať do spoločnej klenotnice života. Inej cesty niet, hoci si podľa teba na vrchole tvojich možností, v skutočnosti pri pozorovaní vo Svetle Pravdy si na konci s dychom.

Tvoj duch je podobný Prométeovi pripútanému ku skale vlastných názorov, a orol svedomia, vypustený, prichádza každým dňom k bohatej hostine. Človek toto ozobávanie cíti ako nepokoj a snaží sa hlas vo vnútri prehlušiť zábavou a rozptýlením. Priateľu, prebuď sa. Viem, že táto reč ťa už zasiahla. Vidím slzu na tvojom líci. Vidím, ako pozeráš na tú kedysi nádhernú stavbu, a tvoje srdce k tebe volá a ty... Sa prebúdzaš...

(Vietor silno zadúcha. Putujúci duch púšťa plány na zem, tie odveje vietor. Pozrie sa na hviezdy nad sebou s hlbokým vzdychnutím, akoby sa v ňom prebúdzala stará, takmer zabudnutá spomienka na Svetlo.)

(Opona.)

Hlasy vetra a spútanie rozumu II.

(Scénka - Kedysi dávno...)

2. Obraz: Ticho po kolapse foriem

Postavy:

• PUTUJÚCI (Tomáš): Má na sebe prach z padnutého chrámu. V očiach má záblesk prebudenia z noci, no v rukách opäť mechanicky drží ceruzku – jeho rozum zotrvačne hľadá praktické riešenia.
• OLYMPA (Bytostná zeme): Žiarivá ranná bytosť. Jej hlas splýva s rannou rosou.
• STRÁŽCA KAMEŇA (Gnóm): Malá, no nesmierne hutná a prastará bytosť, ktorá vystúpi priamo zo zrúteného piliera chrámu. Má ruky zo sivej žuly a oči ako žiariace kryštály.

Scéna:

Vrchol kopca na úsvite. Kedysi vznešený chrám leží v troskách. Obrovské mramorové a javorové stĺpy sú dolámané. Vzduchom sa vznáša jemný biely prach. Ranné slnko osvetľuje túto scenériu skazy, no príroda naokolo pôsobí posvätne ticho.

Dej:

(Tomáš chodí pomedzi padnuté balvany. Preberá sa z nočného šoku a jeho rozum okamžite naskakuje na staré koľajnice. Vyťahuje z vrecka blok a začne písať.)

PUTUJÚCI:

(Pretiera si oči, s údivom sa ešte raz pozrie na zrútenú stavbu, nechápavo pokrúti hlavou. Vzápätí jeho rozum opäť sa ukazuje ako pán situácie a preberá vládu. Putujúceho, ktorý v noci precitol a uvoľnil sa k vlastnému videniu, v okamihu ovládol. Putujúci chodí v kruhu akoby v hypnóze, hovorí rýchlo, nervózne.)

Ach, čo som to v noci prežíval. Neviem sa z toho stále spamätať, celý sa ešte teraz trasiem a neviem, ako ďalej. Mám odísť a nechať veci, nech idú, ako život prinesie, nech sa deje vôľa Božia, ako som počul rozprávať Olympu o Bohu také vznešené reči... Alebo ako? Musím si to premyslieť!

Dobre... V noci to bol šok, ruka sa mi triasla, uznávam. To zrútenie chrámu ma zasiahlo. Ale teraz je deň. Sme realisti. Nemôžeme tu tie balvany nechať len tak ležať. Tento mramor má obrovskú cenu na trhu s pamiatkami! Ak sem dotiahnem ťažké stroje, môžeme tie trosky vyčistiť, kamene spracovať a zisk použiť na výstavbu moderného, ekologického hotela priamo pod kopcom. Musím predsa konať, čas sú peniaze! A vlastne predsa som chcel tu oproti, pod lesom, vybudovať ten veľkolepý areál oddychu pre turistov. No už to môže byť o niečo skromnejšie, ten hlavný motív sa práve zrútil a turistov sem tak ľahko nedostanem, hoci signál už nebude problém, ani les nebude taký nepreniknuteľný, ako je teraz, to sa postarám...

OLYMPA:

(Smutne sa naňho pozrie a povzdychne si.)

Vidíš to, Pútnik? Prúd do tvojho stroja bol v noci vypnutý, no tvoj pozemský kolotoč rozumu sa odstredivou silou točí ďalej. Ešte aj v troskách posvätného miesta vidíš len materiál a zisk. Tvoj duch v noci uvidel Svetlo, ale tvoj mozog opäť prepisuje čistý kód na staré tabuľky.

(Z pukliny najväčšieho zrúteného stĺpa sa s tichým škrípavým zvukom vynorí Strážca kameňa. Udrie žulovou rukou o zem, až to zaduní.)

STRÁŽCA KAMEŇA:

(Hlasom hlbokým ako zemetrasenie.)

Počujem tvoje slová, Pútnik, a nepáčia sa mi. Hovoríš ako niekto, kto je tu na Zemi pánom a má právo hovoriť do vecí, akoby bol majiteľom Zeme. Počúvaš sa vôbec? Necítiš to, aká pýcha a hlúposť z teba vychádza, aká bezohľadná, domýšľavá dravosť ťa ženie vpred aj cez mŕtvoly?

Zastav ten roztočený stroj vo svojej hlave, človeče! Ani sa tých kameňov nedotkni svojím zištným úmyslom! Tieto základy nepatria tvojmu priemyslu. Tento chrám padol, pretože ľudstvo z neho urobilo modlu svojej vlastnej pýchy a biznisu. Formy museli zomrieť, aby sa uvoľnil priestor pre čistú podstatu.

PUTUJÚCI:

(Cúvne, ceruzka mu vypadne z ruky.)

Ale veď... Ja som len chcel, aby tie hodnoty nevyšli nazmar! Rozum mi hovorí, že poriadok znamená veci upratať, zorganizovať, nenechať ich hniť v divočine! To, že som myslel aj na vybudovanie toho areálu pre oddych a rekreáciu unavených ľudí. Pre ľudí som chcel dokončiť úmysel, ktorý i dnes považujem za dobrý.

STRÁŽCA KAMEŇA:

Tvoj rozum nepozná poriadok Stvorenia, pozná len poriadok burzy a záujmy ľudského chcenia. Nepýtaš sa, ako my to vidíme, ale konáš, ako vy, ľudia, vidíte svet a jeho prírodné usporiadanie foriem! Hovoríš o tom lese, akoby tebe patril, a nevidíš tú krásu živej prírody s radostným štebotaním vtákov, pre ktoré je tá divočina a to bludisko, ako vravíš, domovom, kde chovajú svojich potomkov. A nepozeráš ani na tie stromy ich očami.

I ony práve tak ako vy, ľudia, majú na kúsku pôdy svoj domov, žijú svoj čas v súlade s vetrom, dažďom, slnkom i so zvieratami a vtáctvom, ktoré sa v ich korunách a vysokých trávach schovávajú v páľave dňa a v noci majú istotu bezpečia. Zamysli sa, čo si práve počul – či tvoje srdce to vidí inak než tvoj rozum a či chceš toto radostné spoločenstvo bytostného života ušliapať a zničiť.

Hovoríš aj o tej stavbe tu na tomto mieste. Ach, Pútnik, Tomáš, i tu si "vedľa ako tá jedľa". Nevieš nič, čo sa skutočne v prírode deje a ako je všetko živé a prepojené! Len sa pozri sem. Ty chceš tie kamene odvážať, no nevidíš, že pod nimi už teraz dýcha nový život. Pozri sa lepšie!

(Tomáš sa pozrie na miesto, kde stál hlavný oltár. Medzi prasknutými žulovými blokmi, priamo z prachu, začínajú pod vplyvom ranného slnka vyrastať jemné, bielo-modro-ružové výhonky divokých kvetov a mladých stromčekov. Žiadna burina, ale čistá, divoká geometria prírody.)

OLYMPA:

Tvoj duch, Tomáš, nesie v sebe archetyp cností – čistý kód, ktorý vie okamžite rozlíšiť pravé od falošného. V noci si ten kód pocítil. Vypni tú zotrvačnosť starého myslenia. Dovolíš novému životu, aby prerástol tieto staré, chladné formy pýchy? Si predsa živý človek a tvojou pravou podstatou je citový život a láska k životu, ktorú máš podporovať.

PUTUJÚCI:

(Zavrie oči. Na sekundu stuhne. V jeho vnútri nastane hlboké ticho, kolotoč myšlienok sa definitívne zastaví. Cíti sa oslobodený, slzy dojatia stekajú po jeho lícach... Keď oči otvorí, jeho pohľad je úplne premenený – jasný a hlboký. Pokľakne k mladému výhonku medzi kameňmi a jemne sa ho dotkne.)

Už ho počujem... Ten kód vo mne už nešepká o zisku. Hovorís o pokore. Tieto trosky tu musia zostať (10b.Hlasy ... p. 3). Sú pamätníkom nášho pádu, ale aj kolískou našej novej čistoty. Netreba tu nič stavať. Treba tu len stáť a učiť sa od vás, bratia bytostní. A vám, stromom, a vám, vtáčikom, sľubujem, že sa vášho príbytku nedotknem, nech je i naďalej domovom vaším a vašich potomkov...

STRÁŽCA KAMEŇA:

(Jeho kryštálové oči zažiaria vďačnosťou.)

Duch človeka konečne prevzal vedenie nad svojím nástrojom. Kolotoč ilúzií sa zastavil.

OLYMPA:

(Položí ruku na Tomášovu hlavu.)

Signál, ktorý si tak zúfalo hľadal v strojoch, si práve našiel vo svojej vlastnej prebudenej hrudi. Svitá skutočný deň, brat môj.

(Tomáš sedí na zrútenom balvane, už bez máp a plánov. Ranné slnko zalieva celú krajinu teplým bielo-modro-ružovým svetlom, zatiaľ čo hluk starých myšlienok definitívne utícha.)

(Opona.)

Hlasy vetra a spútanie rozumu III.

(Scénka - Kedysi dávno...)

3. Obraz: Zákony ozveny a tichá hladina

Postavy:

• TOMÁŠ (Prebudený pútnik): Pokojný, no vnímavý. Už nemá v rukách ceruzku ani mapy. Pozoruje svet okolo seba novými očami, no učí sa, aké ťažké je udržať myšlienky v čistote.
• OLYMPA (Bytostná zeme): Neviditeľná, no prítomná ako jasný hlas vo vzduchu.
• ZRKADLENIE (Nový element na scéne): Éterická postava, ktorá nemá stálu tvár. Nosí masku, ktorá presne odráža Tomášovo momentálne citové rozpoloženie. Pohybuje sa v rytme jeho skrytých obáv alebo nádejí.

Scéna:

Okraj lesa na poludnie. Zrúcaniny chrámu v pozadí sú už zrastené s popínavými kvetmi. V popredí je malé, dokonale pokojné lesné jazierko (môže byť naznačené svetelným kruhom alebo projekciou). Vzduch je čistý.

Scenár

(Tomáš sedí na brehu svetelného kruhu – jazierka. Hľadí doň. Na druhej strane jazierka sa v tieni stromov objaví postava Zrkadlenia. Je nehybná, čaká.)

TOMÁŠ:

(ticho, pre seba)

Je to zvláštne. Okolo mňa je ticho, no vo mne to stále vrie. Navonok pôsobím vyrovnane ako človek, ktorý prešiel sebapoznaním a stal sa novým človekom v duchu. A predsa, stačí, že mi na um príde stará obava – čo ak doma všetko zlyhá, čo ak ma svet bez mojich projektov odsúdi? – a hneď cítim, ako ma ten chladný kŕč zviera... Akoby minulosť s budúcnosťou kuli plán, ako ma tu a teraz vytrestať.

(V tom momente postava Zrkadlenia na druhej strane jazierka urobí prudký, kŕčovitý pohyb. Svetlo na scéne na sekundu očervenie.)

TOMÁŠ:

(trhne ním, pozrie sa na Zrkadlenie)

Kto si? Prečo ma desíš svojím tieňom? Si nejaká dobrá víla z rozprávky, alebo moje svedomie, ktoré sa už nemohlo dívať na moje trápenie a odchádza do sveta šťastie zakúsiť?

OLYMPA:

(jej hlas zaznie akoby z korún stromov)

To nie je cudzí tieň, Tomáš. To, čo vidíš oproti sebe, je len tvoja vlastná myšlienka, ktorá obletela stvorenie a vrátila sa k tebe domov. Ty sám si jej dal tvar. Je to tvoja výčitka, ktorou sa trápiš a nechceš si odpustiť...

TOMÁŠ:

Moja myšlienka? A výčitka? Ale veď ja som nič nepovedal! Len som... len som na sekundu zapochyboval. Pocítil som strach a... áno, máš pravdu, premýšľal som o sebe.

OLYMPA:

Pre duchovné zákony neexistuje tajomstvo, brat môj. Každé tvoje chcenie, každý záblesk hnevu, pýchy alebo čistého citu je ako kameň hodený do tvojho vedomia. A tvoje vedomie... pozri sa naň. Je ako toto jazero.

TOMÁŠ:

(pozrie sa na hladinu)

Keď som pokojný, vidím v ňom oblohu. Vidím v ňom tvoje kvety, Olympa. Ale stačí ten záblesk strachu a hladina sa rozvlní. Obraz večnosti sa rozbije na tisíc kúskov.

ZRKADLENIE:

(prehovorí ozvenou Tomášovho vlastného hlasu)

...rozbije na tisíc kúskov. Ty hľadáš vinu v okolí, Tomáš. Sťažuješ sa, že svet je zlý a ľudia sú chamtiví. No svet okolo teba ti len poctivo vracia to, čo doň zo svojej mysle zasievaš. Sme tvoja žatva. Ty sa meníš, ale tvoje niekdajšie chcenie, vyslané do sveta, letí ponad lúky a lesy k tebe nazad a nesie ti potravu, ktorú užiješ.

Pozri na včely a ich prácu. Človek je podobný včele. Ona svojím telom a bytím na seba naberie peľ zo svojej práce a, obťažkaná na svojich nôžkach, nesie peľové obnôžky ako potravu do úľa. Podobne i ty nesieš vo svojej mysli myšlienky – ak sú hutné a lepkavé a neustále v nich myslíš, poletujú ti od viny k vine a nenachádzaš pokoj v žiadnej...

TOMÁŠ:

(pomaly vstane, precitá)

Takže... ak vysielam hutné myšlienky zisku, okolie mi odpovie hustotou a odporom. Ak narážam na atómy sveta, svet narazí do mňa. Duchovný zákon ma netrestá... on ma len zrkadlí!

OLYMPA:

Presne tak. Ak chceš vidieť čistý svet, musíš najskôr utíšiť hladinu, na ktorej stojíš. Ty si správca tohto prameňa. Každá čistá myšlienka, ktorú zrodíš v pokore, pretečie časom ako voda rybárskou sieťou a prinesie ti radosť okamžitú. Lebo priteká priamo. Neostáva v sieti ako ryba vydaná do rúk rybárom, ale ako občerstvujúci nápoj, ktorý cez sieť prepadol, prepojil sa s podobnou čistotou vo svetlých úrovniach a posilňuje tvoje čisté chcenie.

To svetlé a jemné, rýchle chvenie nespôsobí žiadne zapletanie sa v sieti ani vlny, ktoré ho spomalia a skalia. Je takmer neviditeľné ako jemný vánok opretý o hladinu jazera. Vracia sa nazad rovnako čisté a neskalené, ale posilnené ako odmena k tvojmu duchu, zatiaľ čo sejba pozemských myšlienok potrebuje dlhší čas dozrievania a tvoje vedomie svojím hutným vlnením zaťažuje.

Netreba budovať chrámy z mramoru namiesto toho, čo sa zrútil, aby si mal v mysli inšpiráciu k čistote a duchovnosti. Treba udržať čistú hladinu vnútra a si v chráme svetla okamžite.

TOMÁŠ:

(zhlboka sa nadýchne, zavrie oči a upokojí svoju myseľ. Sústredí sa na čistú vďačnosť za prítomný okamih)

Už chápem. Prepáčte mi, sily prírody. Moje chcenie sa utišuje. Nechávam myšlienky plynúť nahor, k Svetlu... Bez tlaku. Bez žiadostivosti.

(Postava Zrkadlenia na druhej strane jazierka pomaly zloží temnú masku. Pod ňou sa objaví tvár plná svetla a pokoja. Zrkadlenie urobí hlboký, harmonický úklon smerom k Tomášovi. Svetelný kruh jazierka sa rozžiari jemnou modro-ružovou farbou ranného úsvitu.)

OLYMPA:

(radostne)

Hladina sa ustálila, Pútnik. A večnosť v nej opäť našla svoj obraz.

(Tomáš sa usmieva, sedí na brehu jazera v úplnom súlade so Zrkadlením aj s celou prírodou. Hudba jemne graduje do čistého, svetlého tónu.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini