"Niet väčšej skazy v ľudskom živote, ak sa chytráctvo tvári ako múdrosť."

Cicero

Kto v skutočnosti ovláda naše vnútro a hasí žiaru nášho srdca?
Táto emotívna báseň vo voľnom verši odhaľuje tichý zápas medzi ľudskou dušou a chladným, pyšným rozumom, ktorý nás často uzamyká do väzenia vlastných kalkulácií a strachov. Pripomína nám, že skutočnú slobodu a bezpečie nájdeme až vtedy, keď sa necháme viesť múdrym pastierom – naším citom.

***

Kto je väzniteľ?

(Poézia)

Kto je ten väzeň,

ktorý sa v tvojom vnútri trápi,

trpí smädom, po svetle túži?

Jeho lutna je tichá,

hoci vzduch je plný života.

Jeho oči nevidia,

hoci oblohu osvetľuje ráno.

Kto je ten pútnik,

ktorý blúdi svetom,

ako hlas v ozvene,

hľadajúc nebeské zázemie?

Jeho chôdza je strnulá,

hoci život ide ladne a dopredu.

Vieš, že je to duša ľudská?

A kto je ten bezcitný väzniteľ,

ktorý žiaru tvojho srdca

zošľahal tézami chladných výpočtov?

Jeho reč je hlučná a pyšná,

hoci v mlčaní vidíš zlato.

Jeho myslenie je podobné

jeho väzeniu a jeho stuhnuté ruky

hrdúsia život v zárodku.

Kto je ten väzniteľ?

Je v tebe a nie je z teba

ako duša a cit, a predsa veríš,

že bez tvrdej palice,

bol by si jemný a zraniteľný,

podobný ovečke hnanej vlkovi.

Ale ovečky sú veselé, slobodné,

keď sú vedené múdrym,

statočným pastierom,

keď cítia, že sú potrebné...

Vlastimil

Lutna za mrežami z paragrafov

(Scénka - Kto je väzniteľ?)

Postavy:

• VÄZEŇ (DUŠA / CIT): Útly muž alebo žena v jemnom, splývavom, blankytne modrom odeve. V rukách kŕčovito zviera starodávnu drevenú lutnu, ktorej struny sú však nemilosrdne obmotané a utlmené suchým, mŕtvym lístím. Oči má pevne zaviazané priesvitnou, no pevnou šatkou.
• VÄZNITEĽ (ROZUM / CHYTRÁCTVO): Postava v ostrom, dokonale symetrickom, geometrickom čiernom obleku. Na tvári má chladnú, bielu, nehybnú masku bez výrazu. Hovorí neprirodzene nahlas, strojene, s pýchou a mechanickou presnosťou. V ruke drží masívne, hrubé železné pravítko, ktorým neustále rytmicky a agresívne klepe o okolie.

Scéna:

(Scéna predstavuje vnútro chladnej kovovej klietky. Jej tyče však nie sú z obyčajného železa – sú to digitálne steny, na ktoré sa nepretržite premietajú rýchlo bežiace čísla, burzové grafy, chladné matematické výpočty, paragrafy a právne tézy. Vonku, za hranicami tejto klietky, sa v pozadí prebúdza nádherné, teplé, ružovo-zlaté ráno, no vo vnútri klietky vládne sterilné, sivé šero. Väzeň sedí schúlený na zemi v strede klietky, s lutnou na kolenách.)

VÄZNITEĽ

(Vojensky rázne kráča okolo klietky, hlasno a pyšne recituje do rytmu úderov svojho železného pravítka o mriežky.)

Dvakrát dva sú štyri! Život je rovnica, matematika, chladná stratégia! Riziko sa rovná absolútnej nule len vtedy, ak z rovnice úplne odstránime emócie! Svet tam vonku je len neúprosný boj, čistá kalkulácia a prežitie najsilnejšieho! Počuješ ma tam vnútri, ty večný idealista? Bez mojich výpočtov, bez mojich štruktúr a analýz by ťa tam vonku v sekunde roztrhali diví vlci! Ja som tvoj architekt! Ja som tvoja istota, bezpečie a spása!

VÄZEŇ

(Pomaly, slabo potiahne prstami po strunách lutny, no cez suché lístie sa ozve len tichý, udusený vzdych, pripomínajúci plač.)

Vzduch vonku... tak nádherne vonia skutočným životom. Celá oblohu je plná svetla, hoci ja som ponorený do tvojej večnej tmy. Tvoje slová sú príliš hlučné, Väzniteľ. Prečo ma neustále trápiš a bičuješ tými chladnými tézami a poučkami? Moja lutna je tichá, hoci celý vesmír okolo nás je plný živých tónov.

VÄZNITEĽ

(Smeje sa chladným, hlasným, kovovo rezonujúcim smiechom, švihajúc pravítkom vo vzduchu.)

Trápim ťa pre tvoje vlastné dobro, ty naivné, slabé stvorenie! Ak ťa len na sekundu pustím k slovu, ak dovolím tvojmu citu prehovoriť, tvoja patetická lutna nás oboch okamžite privedie do clivoty hľadania a neistoty! Ak zmäkneš, staneš sa jemným a ľahko zraniteľným. Budeš ako dôverčivá, bezbranná ovečka, čo sama, s piesňou na perách, kráča vlkovi priamo do tlamy! Ľudia potrebujú tvrdú ruku, strach a nedôveru, aby prežili. Moja tvrdá palica ťa učí poslušnosti a moje vedenie ťa drží pri živote! Chránim ťa pred svetom tým, že ťa chránim pred tebou!

VÄZEŇ

(Pomaly, s námahou vstáva zo zeme. Jeho chôdza je spočiatku strnulá a neistá, no pevne podíde až k digitálnym mriežkam klietky.)

Ty nie si moja ochrana. Ty si len moje väzenie. Tvoja reč je taká hlučná a pyšná len preto, lebo sa na smrť bojíš ticha. Hrdúsiš môj život a moju pieseň v samom zárodku, pretože vieš, že v mlčaní a pokore je skutočné, čisté zlato – zlato, ktoré tvoje matematické vzorce nedokážu spočítať a tvoja chamtivosť nevie uchopiť. Hráš sa na môjho pána, no pochop: Ty si síce vo mne... ale nie si zo mňa! Nie si z mojej podstaty! Ak ja zahyniem, poletím Domov, ale ty sa kam podeješ? Prach si a na prach sa obrátiš.

VÄZNITEĽ

(Viditeľne znervóznie, jeho mechanické pohyby zrýchlia, pravítkom bije do mriežok v divokom rytme.)

Mlč! Ticho! Tvoje úvahy sú nepodstatné, nemajú žiadnu logickú štruktúru ani hmatateľný dôkaz! Kto si ty bezomňa? Si len bezcieľny pútnik, hlas stratený v ozvene, blúdiaci svetom bez pozemského zázemia hľadajúc stále to nebeské! Bez mojej chladnokrvnej opatery neprežiješ v tejto realite ani jedinú minútu! Ja som tvoja hlava! Ja som tvoja realita!

VÄZEŇ

(Vystrie ruku cez mriežku s bežiacimi číslami smerom k rannému svetlu. Druhou rukou si pomaly, odhodlane sníma šatku z očí a hľadí priamo na Väzniteľa, jeho oči žiaria.)

Hlboko sa mýliš, chytrák. Ovečky nie sú ustráchané ani zmätené, keď majú po svojom boku skutočného pastiera. Sú veselé, slobodné a bezpečné, keď ich lesom i lúkami vedie múdry, statočný a milujúci Pastier. Ony nepotrebujú tvoju tvrdú palicu, aby boli poslušné. Nežijú strachom ani tvojimi výpočtami... potrebujú len vyciťovať, že sú milované a potrebné. A ja poznám svojho Pastiera. Jeho hlas nie je hlučný ako tvoj. Je tichý, jemný a hovorí priamo v mojom srdci. Dnes sa prebudil pod tvojou palicou a znie úplne jasne...

(Väzeň s hlbokým pokojom položí ruku s lutnou priamo na digitálnu mriežku. Pod dotykom jeho prstov a nástroja bežiace čísla a grafy na stene klietky okamžite zhasnú a namiesto nich začnú bleskovo pučať a rásť živé, zelené popínavé kvety. Kliatba rozumu sa láme a steny klietky sa s tichým šumom otvárajú dokorán.)

VÄZNITEĽ

(Zdesene ustupuje, jeho dokonalá čierna maska na tvári s hlasným puknutím praská napoly a odhaľuje strach. Zakrýva si oči rukami pred prenikajúcim ranným svetlom.)

To je... to je nelogické! To odporuje všetkým známym pravidlám a systémom! To nie je v mojich výpočtoch, nie je to bezpečné! To je porušenie pravidiel! V prírody prežije ten silnejší, poučky nepustia!

VÄZEŇ

(S absolútnou ľahkosťou a vznešenosťou vystúpi z klietky na plné, ružovo-zlaté svetlo dňa. Suché lístie, ktoré predtým väznilo struny jeho lutny, od veku pominuteľnosti opadne a rozfúka ho vietor. Vášnivo a čisto udrie do strún, ktoré tentoraz zaznejú mohutným, krištáľovo čistým, nebeským tónom, ktorý úplne pohltí priestor.)

Niet väčšej skazy v ľudskom živote, ak sa tvoje chytráctvo tvári ako múdrosť. Tvoja veda bola len strachom zo zlyhania. Ale pravá, večná Múdrosť nepotrebuje Putá – ona hovorí slobodným jazykom Lásky a čistého citu. Už sa nebojím byť jemný. Už nemám strach zo zraniteľnosti, lebo v nej je moja skutočná sila, ktorá presvetlí ťažobu sveta a roztopí jeho strnulosť.

(Väzniteľ sa v rohu zničenej klietky bezmocne schúli do klbka, jeho železné pravítko padá na zem a on sám sa stáva malým, bezvýznamným tieňom. Väzeň kráča s hlavou vztýčenou dopredu, hľadí na nekonečnú oblohu a jeho lutna sprevádza záverečný, povznášajúci akord.)

VÄZEŇ

(S úsmevom, do hlbokého ticha.)

Moja pieseň je konečne voľná.

(Opona padá za zvukov nádhernej, orchestrálnej a absolútne oslobodzujúcej melódie lutny, ktorá rezonuje v každom divákovi.)

(Koniec scénky)

Vlastimil a Gemini