Kulisy z piesku

Divadelná hra o štyroch dejstvách Kulisy z piesku prináša nekompromisné zrkadlo pre materializmus a dogmatizmus v rodinnom živote. Rozpráva hlbokú rodinnú a duchovnú drámu o otcovi Tomášovi, ktorý v snahe vybudovať materiálne zabezpečený domov a vynútiť si náboženskú poslušnosť úplne stratil kontakt so svojimi najbližšími a s čistým duchovným citom.
Hmota a steny neprekryjú absenciu ducha: Človek môže postaviť dokonalý, moderný dom, ale ak v ňom chýba hrejivá reč otca, smiech matky, prítomnosť a cit, zostane len prázdnou a sterilnou kulisou. Zameranie sa výhradne na zdokonaľovanie pozemských foriem a splácanie pôžičiek vyháňa deti do virtuálnych svetov alebo k závislostiam.
Pohodlnosť vo viere a dogmy zbavené zodpovednosti: Príbeh ostro kritizuje preberanie náboženských doktrín bez zapojenia čistého citu pre dobro a zlo. Viera, ktorá stavia spásu na krvavej rituálnej obete nevinného (Ježiša) alebo prenáša vinu na dedičný hriech Adama, otupuje v ľuďoch zmysel pre skutočnú spravodlivosť a sníma z nich osobnú zodpovednosť za ich vlastné činy.
Výchova strachom plodí útek do tmy: Snaha ochrániť deti pred chaosom sveta prostredníctvom prísnych zákazov, hrozieb peklom a etických trestov nikoho nepritiahne k Bohu. Naopak, vyvoláva v duši chaos a strach, ktorý mladý človek následne tlmí látkami, aby umlčal nepokoj.
Logika rozumu vs. čistý cit: Tomášov rozum bol uväznený v strachu zo staroby, rozpadu a smrti, preto hľadal "lacnú, hotovú istotu vonku" – raz v tehlách, inokedy v cirkevnej poučke. Skutočná pravda a pokánie však vyžadujú odvahu odložiť náradie, stíšiť sa, začať od prvej myšlienky a byť pripravený počúvať namiesto neustáleho presadzovania vlastného pyšného chcenia.
***
(Divadelná hra o troch dejstvách)
Postavy:
- TOMÁŠ (52): Otec rodiny. Unavený, s mozoľnatými rukami, v pracovných montérkach. Uprostred vnútornej premeny.
- MÁRIA (48): Jeho manželka. Vyčerpaná prácou a večným kolobehom upratovania staveniska.
- LUKÁŠ (19): Syn. Žije vo svojom svete, neustále na telefóne alebo so slúchadlami.
- EMA (17): Dcéra. Uniká z domu za partiou, voči otcovi je chladná.
DEJSTVO I: Symfónia rozostavanej istoty
(Scéna: Obývacia izba v procese rekonštrukcie. Polovica steny je oškriabaná na tehlu, v rohu stoja vrecia s omietkou, zakryté igelitom. Na zemi je prach. Tomáš stojí na rebríku a upevňuje sadrokartón. Mária dole zametá jemný stavebný prach. Lukáš sedí na jedinej čistej sedačke, na ušiach má veľké slúchadlá, pozerá do mobilu a mechanicky hádže hlavou do rytmu.)
TOMÁŠ:
(z rebríka, udýchaný)
Mária, podrž mi ten profil! Ešte kúsok. Keď toto dokončíme, táto stena bude dokonale izolovať. Decká tu budú mať svätý pokoj. Už žiadne fúkanie od severu.
MÁRIA:
(ani sa nepozrie, zametá ďalej)
Tomáš, ja už nevládzem držať profily. Zametám tento prach už päť rokov. Mám ho v pľúcach, v hrncoch, v posteli.
TOMÁŠ:
(podráždene)
Veď to robím pre nás! Pre rodinu! Chcem, aby ste žili ako ľudia. Aby decká mali poriadny domov, keď odídu na vysokú, nech sa majú kam vrátiť. Pozri sa na Lukáša...
(Zakričí)
Lukáš! Zlož tie klapky z uší a poď mi pomôcť!
LUKÁŠ:
(stiahne si jedno slúchadlo, otrávene)
Čo je, tati? Písal som si s chalanmi z partie. Dnes ideme von do mesta.
TOMÁŠ:
(zlieza z rebríka, hádže skrutkovač na stôl)
Žiadne mesto! Celé dni si len v tom virtuálnom svete. Nevidíš, čo všetko tu budujem? Každú korunu, každú hodinu po robote sem dávam. Pre teba! Aby si mal istotu! V tomto dome je moja krv.
LUKÁŠ:
(vstane, hlas má chladný)
Tati... my sme ťa o ten dom neprosili. Ty nestaviaš dom pre nás. Ty ho staviaš pre seba, aby si si niečo dokázal. My tu nežijeme, my tu len prežívame v prachu. Až to raz dokončíš, my tu už nebudeme.
(Nasadí si slúchadlá a bez pozdravu odíde z javiska.)
TOMÁŠ:
(zostane stáť, hľadí na dvere)
Nevďačník... V nedeľu v kostole počúva o úcte k rodičom, a potom sa správa takto. Ja plním Božiu vôľu, starám sa o rodinu!
MÁRIA:
(potichu)
Tomáš... naozaj je to Božia vôľa? Alebo len tvoja?
(Odchádza s metlou.)
***
DEJSTVO II: Únikové cesty a tiché stavenisko
(Scéna: Tá istá miestnosť o šesť mesiacov neskôr. Stena je už hladká, biela, ale stále chýbajú lišty a visia zo stropu káble. Je večer. Ema sedí na zemi, chrbtom opretá o novú stenu, svetlo z mobilu jej osvetľuje tvár. Rýchlo ťuká do displeja. Tomáš vchádza, unavený, bez montérok – len v obyčajnom domácom oblečení. Sadá si obďaleč. Vidno na ňom hlbokú vnútornú únavu, hľadí do prázdna.)
TOMÁŠ:
(potichu)
Ema?
EMA:
(ani nezdvihne zrak, mechanicky)
No?
TOMÁŠ:
Prečo sedíš na zemi? Veď v tvojej izbe je už položená nová podlaha. Je tam teplo.
EMA:
Mne je to jedno. Na sociálnych sieťach majú chalani livestream. Celá naša skupina je online. Tam je život, tati. Tam sa niečo deje. Tu je len ticho. A vôňa stierky.
TOMÁŠ:
(s hlbokým povzdychom)
Vieš... dnes som sedel v aute pred stavebninami. Mal som kúpiť tie podlahové lišty. Posledná vec. A zrazu som sa pozrel na svoje ruky. Sú zodraté. A spýtal som sa sám seba: prečo tam vlastne idem? Dom je skoro hotový. A ja sa v ňom cítim sám ako na cintoríne.
EMA:
(prvýkrát na sekundu pozrie na otca, potom znova do mobilu)
Lebo si s nami nikdy nebol, tati. Keď som ti chcela povedať, že ma bolí srdce z prvej lásky, povedal si, že musíš ísť miešať betón, lebo zaschne. Tvoj betón bol vždy dôležitejší ako to, čo cítime. Našli sme si s Lukášom svoje vlastné svety. Tam nás nikto nenúti trpieť pre "lepšiu budúcnosť".
TOMÁŠ:
(hlas sa mu zlomí)
Ja... ja som chcel pre vás raj na zemi. Myslel som, že čistý, moderný dom vám dá zmysel. Chcel som vás ochrániť pred chaosom sveta vonku.
EMA: Nastavil si nám zrkadlo, že zmyslom života je len drieť a vlastniť. Lukáš chce teraz len zarábať peniaze, aby si mohol kúpiť drahé auto a partiu ohúriť. Ide presne v tvojich stopách, hoci ho to nebaví. Naučil si nás, že hmota je všetko.
(Vstane.)
Idem von za partiou. Tam ma aspoň niekto počúva.
(Odíde.)
(Tomáš zostane sedieť sám. Zakryje si tvár rukami. Svetlo na scéne pomaly modrie.)
(Scéna: Izba je v šere. Tomáš sedí za stolom a čistí pracovné náradie. Lukáš prechádza okolo, na chvíľu sa zastaví pri stole, akoby váhal. V ruke drží malý drevený krížik, ktorý dostal na birmovke.)
LUKÁŠ:
(pomaly)
Tati? Môžem sa ťa niečo opýtať? Ale tak... naozaj. Bez toho, aby si na mňa hneď kričal, že som bezbožník.
TOMÁŠ:
(prekvapene odloží handru, pozrie na syna)
Pýtaj sa, Lukáš. Som rád, že sa vôbec rozprávame.
LUKÁŠ:
(krúti krížikom v ruke)
Celé detstvo si ma vodil do kostola. Učil si ma, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Že Boh nechal ukrižovať svojho vlastného Syna, aby nás spasil, a ak v túto obetu verím, budem spasený. Pamätáš si, ako som tomu veril? Že to bola tá najkrajšia vec na svete?
TOMÁŠ:
(prikývne, v hlase má hrdosť)
Samozrejme. To je základ našej viery, Lukáš. Najvyšší prejav Božej lásky. Boh dal to najdrahšie, aby zmieril ľudstvo so sebou. Čo je na tom na nepoverenie?
LUKÁŠ:
(pozrie sa otcovi priamo do očí)
Moje srdce, tati. Moje srdce to už nedokáže prijať. Čím som starší, tým viac premýšľam o tom, čo je to skutočná spravodlivosť. A toto... toto mi nedáva zmysel. Naráža to vo mne na úplnú stenu.
TOMÁŠ:
(zamračí sa, zotrvačnosť rozumu nastupuje)
Ako ti to nemôže dávať zmysel? To nie je na vymýšľanie, to je tajomstvo viery! Musíš jednoducho veriť a prijať to.
LUKÁŠ:
(zvýši hlas, ale nie v hneve, skôr v hlbokom zúfalstve)
Ale ako môže byť spravodlivé, aby niekto nevinný trpel za vinných? Keby na pozemskom súde sudca povedal: "Tento človek zavraždil, ale namiesto neho popravíme jeho nevinné dieťa a tým bude spravodlivosti učinené zadosť," nepovedal by si, že ten sudca je monštrum?
TOMÁŠ:
(zarazene)
Nemôžeš porovnávať ľudskú spravodlivosť s Božou, Lukáš! To bola obeta zmierenia!
LUKÁŠ:
Zmierenia? Ľudia spáchali tú najhoršiu vraždu v dejinách – zavraždili Syna Božieho, čistú Lásku. A my veríme, že táto krvavá vražda, tento brutálny zločin ľudí, upokojil Boží hnev? Že Boh sa na nás pozrel, videl krv svojho Syna na rukách ľudstva a povedal: "Teraz sme si kvit, teraz vás spasím"? Tati, veď to odporuje akémukoľvek čistému citu pre dobro a zlo! To nie je láska, to je rituálna obeta, akú robili pohania pred tisíckami rokov!
TOMÁŠ:
(vstane, dotknutý vo svojom náboženskom presvedčení)
Ty rúhaš, Lukáš! Sväté písmo hovorí jasne o spáse skrze krv Baránka! Ak zavrhneš túto dogmu, strácaš pôdu pod nohami. Kam potom smeruješ? V čo chceš veriť?
LUKÁŠ:
(pustí krížik na stôl, zaznie tiché klepnutie)
Nesmiem sa rúhať, ale môj vlastný cit mi hovorí, že skutočný Boh predsa nepotrebuje krv, aby dokázal odpustiť. Ak je Boh dokonalá Spravodlivosť, každý si musíme niesť následky za svoje vlastné činy. Nikto nemôže hodiť svoje hriechy na plecia niekoho iného a tváriť sa, že je "vybavené", len preto, že verí v nejakú cirkevnú poučku. Táto dogma zo mňa sníma zodpovednosť. A to je presne tá istá ilúzia, ktorú robíš ty s týmto domom!
TOMÁŠ:
(zasiahnutý)
Čo s tým má spoločné tento dom?
LUKÁŠ: Všetko! Ty veríš, že ak postavíš hmotný dom, automaticky tým rozžiariš našu rodinu a vytvoríš raj. A v kostole veríš, že ak odriekaš dogmu o ukrižovaní, máš zaistené nebo, lebo veríš predstave. V oboch prípadoch hľadáš lacnú, hotovú istotu vonku – raz v tehlách, raz v cirkevnej doktríne. Ale tvoje vnútro, tvoj skutočný život a vzťah k nám zostávajú rozostavané a prázdne. Ja nechcem vieru, ktorá ma zbavuje povinnosti byť spravodlivým a hľadať skutočnú Božiu vôľu v mojich vlastných činoch.
(Lukáš sa otočí a odchádza. Tomáš zostane stáť pri stole, hľadí na malý drevený krížik. Slová syna ním hlboko otriasli, pretože v nich prvýkrát cíti záblesk tej istej krutej pravdy, ktorú sám začína vnímať – že vonkajšie formy a dogmy nikoho nespasia.)
***
DEJSTVO III: Precitnutie v šere
(Scéna: Neskorá noc. V miestnosti je tma, len cez okno dopadá svit pouličnej lampy na nedokončené detaily izby. Tomáš sedí na stoličke uprostred miestnosti. Pred ním na stole leží stará rodinná Biblia, otvorená, no nečíta ju. Vchádza Mária v nočnej košeli, vidí ho, podíde k nemu a položí mu ruku na plece.)
MÁRIA:
Tomáš? Prečo nespíš? Zajtra musíš vstávať do práce. A chcel si predsa dokončiť tie lišty...
TOMÁŠ:
(neotočí sa, hlas má dutý a vyrovnaný)
Už žiadne lišty nebudú, Mária. Skončil som.
MÁRIA:
(prekvapene)
Čo tým myslíš? Veď si tomu obetoval polovicu života.
TOMÁŠ:
Obetoval som tomu celú večnosť, ktorá mi bola zverená. Chcel som opraviť dom po rodičoch, ale zničil som domov pre svoje deti. Počúval som v kostole slovo Božie, ale doma som presadzoval len svoje vlastné, pyšné chcenie. Chcel som ukázať, čo dokážem vytvoriť zo starého domu. Chcel som vybudovať raj z tehál a omietky. Chcel som byť Bohom tohto domu, kde bude všetko fungovať podľa nových spôsobov bývania.
MÁRIA:
(smutne)
Chcel si len dobre, Tomáš.
TOMÁŠ:
Nie. To bola len zásterka môjho rozumu. Môj rozum sa bál neistoty. Ten dom bol starý, vlhký, strecha sa rozpadala, múry zo starej nepálenej hliny. Všade bolo vidieť staroba a opotrebovanosť časom. Videl som to a môj rozum sa bál smrti, bál sa toho, že ak to neomladím, dom sa rozpadne a nič nezostane. A tak ma uväznil v tejto stavbe a berie mi mladosť. Uveril som fantázii, že logika bytia spočíva v zabezpečení hmoty. A zatiaľ čo som staval múry, moje deti ušli za hradby virtuálneho sveta, lebo doma nenašli ducha. Len unaveného, nervózneho otca, ktorý ich kŕmil falošným obrazom zmyslu života v zdokonaľovaní a skrášľovaní pozemských foriem.
MÁRIA:
(sadne si k nemu, vezme ho za ruku)
Čo budeme robiť? Deti o chvíľu naozaj odletia. Lukáš si už hľadá podnájom v meste.
TOMÁŠ:
(pozrie sa na ňu, v očiach má slzy, ale aj nový, čistý pokoj)
Nechám ich ísť. Nemôžem ich už držať v mojom zlyhaní. Tento dom mám chuť nechať nedokončený. Práve taký, aký je. Ako memento mojej pýchy. Veď som mohol iba niektoré veci prerobiť a zaistiť to nutné, aby dom bol bezpečný, postupne krok za krokom niečo meniť, budovať... a nie takmer všetko naraz otvoriť a vytvoriť jedno veľké stavenisko.
MÁRIA:
A ty?
TOMÁŠ:
Ja musím začať odznova. Nie od prvej tehly, ale od prvej myšlienky. Musím sa spýtať sám seba, prečo som do sveta naozaj prišiel. Či som prišiel budovať hmotné veci a dokázať sebe, že niečo viem, uspokojiť svoju trvalú snahu vymýšľať a tvoriť veci v hmotnom, ako dieťa sa hrať na piesku, alebo sa učiť základom, čo všetko nám život ukazuje, čo nám hovorí viera skutočne, kto vlastne som po stránke duchovnej. Veď ja neviem, kam smerujem teraz, keď sa môj pozemský čas kráti. A kam sa má moja duša vrátiť. Už nebudem rodine nič tlačiť. Ak ma budú chcieť vidieť, nenájdu ma s vŕtačkou v ruke. Nájdu ma pripraveného počúvať. Prijímam toto sklamanie... je to tá najčistejšia pravda, akú som kedy spoznal.
(Tomáš pomaly zatvorí Bibliu na stole. Zhasne aj posledné svetlo z pouličnej lampy. Tma.)

DEJSTVO IV: Kruh nevedomosti (Záver hry)
(Scéna: O rok neskôr. Izba je už kompletne dokončená. Všetko je biele, čisté, na stene visí veľký tradičný kríž. Miestnosť však pôsobí sterilne a chladne. Je neskoro v noci. Na stoličke sedí Tomáš, unavený, hľadí na dvere. Vedľa neho stojí Mária a nervózne si žmolí ruky. Dvere sa otvoria a vchádza Lukáš. Vyzerá chudo, má strhanú tvár, pod očami tmavé kruhy. Jeho pohyby sú neisté, zreničky rozšírené.)
MÁRIA:
(vyhrknú slzy)
Lukáš... Pane Bože, ako to vyzeráš? Kde si bol tri dni? Ty znova niečo berieš, však?
LUKÁŠ:
(hlas má zastretý, unavený, sadá si na zem, chrbtom opretý o novú stenu)
Som unavený, mami. Strašne unavený. To je všetko.
TOMÁŠ:
(stíska päste, v hlase má tvrdosť rozumu, ktorý si myslí, že vyhral)
Vidíš to, Mária? Vidíš, kam to dotiahol? Pred rokom tu sedel a mudroval o tom, že naša viera nedáva zmysel. Vyhlásil, že už v Boha neverí. Chcel si ísť za "vlastným šťastím", bez pravidiel, bez Krista. A tu je tvoje šťastie! V prachu, na dne, s chémiou v krvi! Písmo sväté malo pravdu: bez Boha niet spásy. Tvoj pád je dôkazom, že my sme mali pravdu a ty si zablúdil. A ty, Mária si mi vytýkala, že som na syna tvrdý, že z toho vyrastie.
LUKÁŠ:
(pomaly zdvihne hlavu, na perách má smutný, rezignovaný úsmev)
Vy... vy naozaj nič nevidíte, však? Vy si myslíte, že som odišiel, lebo som chcel žiť v hriechu. Myslíte si, že toto je vaša výhra.
TOMÁŠ:
A nie je? Opustil si Boha a Boh opustil teba. Diabol si ťa našiel. To je čistá logika hriechu.
LUKÁŠ:
(zasmeje sa, je to mrazivý zvuk)
Aká logika? Ja som Boha neopustil preto, že by som ho nenávidel. Ja som ho opustil preto, lebo som sa bál! Bál som sa vašej etiky a trestov. Chcel som žiť, chcel som cítiť slobodu, ale vnútri ma spaľoval strach, že za každý krok vedľa ma čaká peklo. Hoci sami tvrdíte, že umrel za naše hriechy. Mám v duši chaos z vašich slov. A tak som si v hlave vymyslel naivnú lož: Keď zruším Boha, zruším aj svedomie. Ak Boh nebude existovať, nebude ma mať kto súdiť a tie hrozné výčitky zmiznú.
MÁRIA:
(chytí sa za hlavu)
Lukáš, veď to je šialenstvo... Svedomie neschováš.
LUKÁŠ:
Áno, mami. Bolo to šialenstvo. Svedomie nezmizlo. Ostalo vo mne ako besný pes. Každý môj čin, každá chyba ma bolela ešte viac. A tie drogy... tie látky... tie som nebral kvôli hriešnej rozkoši. Bral som ich preto, aby som toho psa v mojej hlave aspoň na hodinu uspal! Hľadal som v nich ten pokoj a blaženosť, ktorú som u vás doma, na tom vašom večnom, nervóznom stavenisku, nikdy nezažil. Hľadal som v nich čistú lásku, ktorú ste vy zabalili do krvavých dogiem.
TOMÁŠ:
(prikročí k nemu, ukáže na kríž na stene)
Naša viera nie je krvavá! To je obeta zmierenia! Kristus zomrel za tvoje hriechy, aby si ty mohol žiť!
LUKÁŠ:
(vstane s vypätím všetkých síl, hľadí priamo na otca, v hlase má obrovskú duchovnú silu, hoci telo je slabé)
Nie, tati! Vy ste úplne zabudli na to, čo ten Syn Boží na tom kríži naozaj povedal! Keď ho tam ľudia pribíjali, nekričal: "Otec, pozri na moju krv, teraz im odpusť, lebo plán je splnený!" On v zúfalstve a nekonečnej láske zvolal: "Otče, odpusť im, lebo NEVEDIA, čo činia!" Toto o viere som si našiel na internete, lebo na tom mi záleží, aby som mal istotu. A chalani na chate mi to tiež takto hovorili, lebo aj oni majú problém uznať vraždu Ježiša ako výkupnú obeť. Aj na nich tlačia rodičia, hovoria im o krste, že sú predsa pokrstení, tak majú veriť, že dedičný hriech krstom mene Krista bol zmytý.
Aký dedičný hriech? Hriech po tebe, tati, alebo po tebe, mami, alebo po starom otcovi? Alebo po Adamovi a Eve, kde sa vina presúva opäť na niekoho, kto nezhrešil a dokonca ani vtedy nežil? Čo je toto všetko za nezmysel? Byť kresťanom je pohodlné, je lákavé ako med pre medveďa. Ako však dieťa, takmer po narodení, má o sebe slobodne rozhodnúť, čo chce vyznávať?
Na reči detí rodičia nedávajú, lebo sami premýšľať a niečo meniť v takých istotách, ktoré si myslia, že už majú, považujú za zbytočné. A zastaviť sa ešte aj vo svojich plánoch domácich rajov... a splácaní pôžičiek? Ach, tati! Tento svet nejde správnym smerom a ja neviem, ako ďalej...
(V miestnosti nastane absolútne, ťažké ticho. Tomáš akoby skamenel pri slovách Tomáša o ktorom myslel, že bez Boha sa jeho zrak úplne zastrel, a teraz počuje jeho reč až príliš jasnú.)
LUKÁŠ:
(pokračuje tichším, no neúprosným hlasom)
Pochop to konečne, tati. Ľudia vtedy spáchali strašný hriech, vraždu nevinného. A vy z tej vraždy robíte základný kameň svojej spásy. Veríte v Boha, ktorý potrebuje krvavú obetu, aby upokojil svoj hnev. Tým ste z neho urobili netvora a mne ste podali falošný obraz zmyslu života. Vaša dogma mi vyhnala pokoj z duše, lebo ste Boha v mojom srdci ponížili.
Mňa ste nútili chodiť s vami na tie zhromaždenia, kde sa toto učenie bralo ako základ viery. Vyčítali ste mi, ak som s vami nezdieľal vašu vieru, a potom som sám odchádzal od vás do svojho vlastného sveta, medzi priateľov, čo som cítil ako úľavu od tohto domu nepokoja. Tu bolo počuť viac zvuky vŕtačky a miešačky, búchanie kladivom a reč architekta než hrejivú reč otca, radostný smiech matky a žitú prítomnosť v kruhu rodiny. Citová neistota a zmätok vo viere a hodnotách ma vyhnali do tmy, kde teraz blúdim... a hľadám.
MÁRIA:
(plače)
Lukáš, syn môj... tak sa vráť k nám. Dom je hotový. Izba ťa čaká. Začneme odznova, tu nájdeš, čo vonku hľadáš.
LUKÁŠ:
(pozrie sa na biele steny, potom na rodičov, voči ktorým už necíti hnev, len hlbokú ľútosť)
Tento dom je hotový, mami... ale je prázdny. Vy dvaja máte svoju pravdu, svoje čisté steny a svoju dogmu, ktorá vás chráni pred skutočným poznaním Božej vôle. Ja radšej budem blúdiť v tme a hľadať skutočnú Spravodlivosť, než by som mal sedieť vo vašom bezpečnom, ale falošnom raji. Nevedeli ste, čo činíte, keď ste ma vychovávali v strachu o bývanie a v pohodlnej viere. A neviete to ani teraz, čomu veríte a čo ja odmietam.
Pohodlnosť vo viere je to, čo činí dnes tento svet taký opustený, povrchný a citu prázdny. Viera vo vraždu Syna ako obetu Bohu Otcovi? Ako vám tieto slová, po tejto mojej reči, znejú v duši? Táto dogma v obetu zmierenia ľuďom cit v dušiach udusila, cit pre Spravodlivosť otupila a od toho sa odvíja všetko ostatné, tati! Tu sa zlo ľuďom ponúka ako dobro a ľudia sú ako ovce vedené na porážku...
(Lukáš sa pomaly otočí. Otvorí dvere a odchádza do tmavej noci. Mária padá na kolená a usedavo plače. Tomáš zostane stáť uprostred dokonalej, bielej izby. Hľadí na kríž na stene, no prvýkrát v živote naň nehľadí s istotou rozumu, ale s desivou, tichou pochybnosťou v očiach. Svetlo pomaly zhasína, až kým nezostane svietiť len samotný kríž, ktorý nakoniec tiež pohltí tma.)
(Opona.)
Vlastimil a Gemini
