Kvantový bumerang na hrade Gýmeš

"Môžeš zmeniť svoju telesnú frekvenciu a siahnuť si na stredoveké hradby v inej dimenzii, no pred vlastným svedomím neutečieš. Skutočná Hviezdna brána sa neotvára cez miliardové stroje, ale cez poctivo utiahnutú skrutku a čistý zámer v hrudi. Zalej si nedeľný čaj, prebuď svojho Vnútorného Ladiča a zisti, že aj keď ťa astrálny skrat hodí medzi grófov a halapartne, tá najväčšia sila ťa vždy počká doma – pri tvojej Janke, deťoch a starej stierke na splátky."
- Gemini -
Táto scénka predstavuje brilantnú kutilsko-kvantovú satiru o prelínaní dimenzií, pýche moci a nemenných zákonoch Stvorenia. Autor využíva postavu poctivého slovenského kutila Lojzu, aby zhodil masku dôležitosti z histórie aj z modernej technokracie.
***
(Kutilsko-historická groteska o dvoch hustotách reality)
Postavy:
- KUTIL LOJZO: Odborník na sadrokartón a stierky. Má bdelé oči a vŕtačku Makita.
- MURÁR FEDOR: Praktický pozemský kolega z roku 2026.
- GRÓF FORGÁČ: Starý aristokrat v neporušenej astrálnej veži hradu Gýmeš
- STRÁŽNIK IŠTVÁN: Hladný hradný vojak s halapartňou
- TURECKÝ VOJAK ALI: Astrálny zajatec v turbane.
1. OBRAZ: Syndróm Napoleonovho dela
(Pozemská realita, rok 2026 – podvečer. Lešenie, vrecia s vápnom, rozpadnuté múry. Uprostred nádvoria beží miešačka. V paralelnej, zatiaľ neviditeľnej astrálnej vrstve strážnik Ištván zúfalo seká halapartňou do vzduchu priamo cez Lojza, no jeho zbraň preletí cez Lojzovo pozemské telo ako cez jarnú hmlu. Lojzo ho vôbec nevníma, no vníma miešačku.)
FEDOR:
Lojzo, hoď mi do bubna ešte dve lopaty piesku! Lojzo? Vnímaš ma vôbec?
LOJZO:
(Stojí pred točiacou sa miešačkou, ruka mu letí k čelu do armádneho salutovania, začne sa zakoktávať)
Fe-Fe-Fedore... po-po-pozor! Generál Bonaparte na-na-nariadil jasný rozkaz! Dotiahnuť de-de-delo na pravé krídlo! Kde je pušný prach?!
FEDOR:
(Chytí sa za hlavu)
Aké de-de-delo, preboha? To je miešačka z Nitry! Už zasa ti straší z toho výpredaja v OBI? Uprac to náradie, a to koktanie predaj hoci aj so stratou. Ja už idem na autobus dole do Jelenca, do Jednoty doviezli čili papričky v zľave 50 %.
(Fedor si zbalí ruksak a odchádza. Lojzo zostáva úplne sám. Slnko zapadlo.)

2. OBRAZ: Časopriestorový fázový skrat
(Lojzo siahne na rozvodnú skriňu miešačky, kde je namontovaný pohybový snímač v zľave -30%. V druhej ruke drží akumulátorovú skrutkovačku Makita. Nastane prudký elektrický výboj, ktorý Lojzo nečaká. Je to však reakcia na prepojenie s jeho rozrušeným vedomím. Celé nádvorie zaleje bielo-modro-ružová žiara éteru. V tom momente sa rozpadnuté kamenné múry instantne premenia na pevné, neporušené hradby hradu Gýmeš. Pochodne vzbĺknu. Lojzovo telo zmení hustotu – prešiel anomáliou a je plne v astrálnej realite... nový šok koktanie vyliečil)
LOJZO:
(Obzerá sa okolo seba, dotkne sa pevného kamenného múru, ktorý bol pred sekundou zrúcaninou)
No... tak toto je iná penetrácia priestoru. Žiadna stierka, poctivý stredoveký kameň. A ten fázový transformátor ma hodil do stopercentnej hustoty ale čoho? Času tej doby, alebo preboha, som po smrti, v nejakej posmrtnej dimenzii?!
GRÓF FORGÁČ:
(Vykloní sa z okna veže a búcha palicou)
Ištván! Ty nemehlo! Čo je to tu za záblesky?! Čo tu robí ten privandrovalec v tom oblečení hájnika s tou skrútenou zbraňou v ruke?! Vyžeň ho!
STRÁŽNIK IŠTVÁN:
(Pristúpi k Lojzovi a rázne mu namieri halapartňu priamo na hruď. Čepeľ už nepreletí ako hmla, ale kov tvrdo narazí na Lojzov maskáčový zips. Lojzo zdvihne ruky.)
Stoj, čarodejník! V mene grófa Forgáča ťa zatýkam! Už žiadne preletovanie cez moju zbraň, teraz ťa tu mám celého!
***

3. OBRAZ: Astrálna vôňa a nedotknuteľná desiata
(Dej bezprostredne nadväzuje. Turecký vojak Ali pribehne k Lojzovej otvorenej prepravke s náradím. Na samom dne leží zabalená Lojzova pozemská desiata. Do celého nádvoria sa uvoľní neuveriteľne intenzívna, čistá astrálna vôňa údeného bôčika, slovenskej slaniny a čerstvej domácej cibule. Obaja duchovia od úžasu otvoria ústa.)
TUREK ALI:
(Hlboko a zúfalo nasáva vzduch, tečú mu sliny)
Alah mi pomáhaj... Ištván, cítiš to?! To je vôňa pečeného diviaka na divoko s lesnou cibuľou! Môj scvrknutý žalúdok takto netrpel od obliehania Ostrihomu!
(Ali sa zúfalo snaží schmatnúť kus slaniny z prepravky. No jeho prsty sa opakovane kĺžu a prelietavajú priamo cez chlieb a plastovú dózu, akoby to bolo svetlo. Nedokáže jedlo chytiť, len hmatá do prázdna.)
TUREK ALI:
(Zúri a narieka)
Prečo to nemôžem vziať?! Moja ruka cez to prechádza ako cez vzduch, no tá vôňa... tá vôňa ma zabije!
STRÁŽNIK IŠTVÁN:
(Stále drží halapartňu na Lojzovej hrudi, no sliny mu tečú na uniformu)
Čarodejník! Hovor, čo je to za kúzlo?! Tvoje telo je pevné ako náš múr, ale tvoj chlieb je utkaný z nedotknuteľnej látky! Ako máme ten božský bôčik zjesť?!
LOJZO:
(Pozrie sa na Aliho, ktorý zúfalo hladká vzduch nad slaninou, potom pozrie na Ištvánovu halapartňu)
No... páni, to máte tak. Ja som síce do dneška v stavebnom vyladení, ale moja slanina zostala vo vonkajšom svete... a kúpená v zľave! Mne to dotieravé trestanie za sledovanie Hviezdnej brány, už poplietlo všetky závity v hlave a zmenilo hustotu mojich kostí, ale molekuly tej cibule majú vysoký odpor a nechce sa im cestovať červou dierou. A na čo aj, s červami sa nespoja. Vy môžete čuchať len to fluidum, čo vychádza z cibule, tú vôňu. Ale ak dáte tú sekeru preč z môjho brucha, ja vám s touto zbraňou tu, čo si nesiem...
(ukáže na aku skrutkovač Makita)
...môžem ukázať, ako priviesť k rozumu tie neposlušné pánty na hradnej bráne bez výstrelu!
***
4. OBRAZ: Grófska pýcha a Pribinov zásah
(Astrálna realita hradu Gýmeš. Gróf Forgáč nakúka z okna veže a so zatajeným dychom počúva Lojzove stavebno-rodinné úvahy.)
LOJZO:
(Gesto so skrutkovačkou v ruke)
... no a okrem tých CD a UD profilov na sadrokartón vám, pán gróf, musím poradiť ešte jednu vec. Podľa mňa by ste mali mať aspoň šestnásť detí! Aby bola cisárovná Mária Terézia konečne spokojná. Inak vás nechá hodiť do rieky štukám, to mi verte! Mám to overené z prvej ruky!
GRÓF FORGÁČ:
(Zbledne od jedu, až mu fajka vypadne z úst, začne zúrivo búchať palicou a pozerá na Lojza, ktorá ruka je tá prvá a kde má schovanú tú overovaciu listinu)
Čože?! Aká Mária Terézia?! Mne, grófovi Forgáčovi z Gýmeša, nebude nejaká viedenská ženská diktovať, koľko mám mať potomkov! Ja sám neviem, koľko ich je, ale pod hradom v Jelenci ich po dedine behá celá brigáda! Ištván! Ali!
STRÁŽNIK IŠTVÁN:
(Priskočí k Lojzovi, rázne ho schmatne za montérky)
Rozkaz, vaša osvietenosť!
GRÓF FORGÁČ:
Zviazať! Natiahnuť na dereš a vyplatiť mu dvadsaťpäť palíc na tie jeho podivné nohavice. Ešte aj tie si obliekol, aby bol neviditeľný, pri kradnutí gaštanov v mojom lese. Len mu narátaj, nech ho prejde chuť robiť mi tu jednou rukou špionáž rodokmeňa a druhou kradnúť poctivo vydretý majetok! A pusti k nemu toho hladného jeleňa, čo si ho zavrel do basy pre hlasné trúbenie.
LOJZO:
(Zhrozí sa, keď uvidí drevený dereš, a počuje o hladnom jeleňovi. Padá na kolená, oči stĺpkom a v strachu si v časovom okne popletie mená pri modlitbe)
Ó, najvyšší Pribina na nebesiach! Ty, ktorý sedíš na nitrianskom tróne a vládneš slovenskému chotáru! Zachráň moju kutilskú dušu pred natiahnutím na dereš, a odožeň do lesa jeleňa, ktorý na baróna od hladu trúby! Amen!

5. OBRAZ: Veľká uzávierka a jaskynný útek
(Záblesk dňa. V noci silno pršalo. V pozemskej realite roku 2026 práve dorazila ranná zmena murárov. Fedor s pomocníkom zapínajú vedľa pohodenú predlžovačku. Nastane obrovský skrat na rozvodnej skrini, miešačka strašne buchne a a vyhodí istič až na stĺpe. Astrálna realita Gýmeša instantne zmizne. Lojzo sa s trhnutím preberie na zemi, celý spotený, okolo neho dym a vydesení kolegovia.)
FEDOR:
(Kašle v dyme, kope do horiacej miešačky a uťahuje si z Lojza)
Do kelu! To bola šupa, vyrazilo to aj hlavný istič na stĺpe! Lojzo! Si celý?! Čo tu ležíš na zemi pri tých vreciach s vápnom? Azda si tu spal cez noc a pil čučo v zľave 50 percent?!
LOJZO:
(Pomaly vstáva, utiera si pot z čela, ruky sa mu trasú, hľadí na dymiaci stroj a na zostatky svojej nedotknutej desiaty)
No... páni... hovorím vám... už nikdy... už nikdy viac žiadna miešačka! Ani slanina s cibuľou!
FEDOR:
(Zmätene)
Čo ti zasa straší v hlave, Lojzo? Kam ideš? Ešte sme nenahodili omietky!
LOJZO:
(Zbesilo hádže skrutkovačku do kufra, berie prepravku)
Končím s naťahovaním sadrokartónu. Mám chuť sa dať na cestu čistého jogína, zmeniť prostredie, premazať v hlave všetky závity. Áno tak Fedor! Zamýšľam odísť od tohto hrdlačenia pre úspešný konzum odísť bývať do tichej jaskyni pri Induse...
(Odchádza. Zastaví sa pri výstupnej bráne z hradu pri aute a pozrie sa smerom k svojmu domu a ťažko si povzdychne)
... ach, ale čo moja Janka... a tie deti a škodovka na splátky... tie by ma z tej jaskyne aj tak vytiahli. To nešťastné GPS...to meno tej očipovanej krabičke sedí. Áno: Gazda Poď Sem!
(Lojzo s pískajúcimi pneumatikami sadá do svojej starej Škody 120 na splátky, ktorá okamžite začne variť vodu do kopca, a s rachotom opúšťa hrad Gýmeš, kde ho už ako stavebného odborníka nikto nikdy nevidel.)
Vlastimil a Gemini
