"Mladosť prestáva egoizmom, staroba sa začína životom pre iných."

A. Schopenhauer

VYZNANIE: II. časť - Doznievanie

Láska nezabúda

(Poézia)

Ako si rástla, mám Ťa pred očami,

bledá, chudučká,

no s vôľou žiť a rásť a rozvíjať sa do krásy.

Ako si rástla, mám Ťa pred očami,

neposedná, zvedavé očká,

sukienka krátka, kolená zbité, samá rana...

Taká bola si.

Roky však, ktoré sa Ti v pätách ako smola vliekli,

roky však, čo pred Tebou bystrým tokom tiekli,

Ti spevnili telo slabé, posílili ducha, zrumeneli líca.

Z dievčatka útleho vyrástla krásavica,

nevesta plná mája,

pred ktorou jak fakľa horím

a vyznať jej chcem lásku svojím hlasom sporým:

Ty, krásna, ktorá si mojím sladkým snom,

Ty, princezná, bez ktorej sen nebol by dňom,

Ty, moja rosa ranná, bez ktorej rast bol by ston,

Ty perlička, ktorá sa vzhliadaš v riekach,

Ty nežná, z ktorej na mňa oheň lásky steká,

Ty, zrodená si sťaby nádej, nový život v hrudi muža.

V uliciach času domov istoty hľadala si,

v sprievode nežných víl k zrodeniu si zostúpila,

očami čistými, vystrašenými pozerala, oporu čakala si.

Ty, deva krásna,

pre mňa si opäť kdesi vo hviezdach, si vzdialená.

Už neprivinieš pútnika z davu, ktorý Ťa čakal,

ale hviezdu Ti blízku - našla si.

Ty, s ktorou dni šťastím mohli byť,

už blízko Ti nebudem smieť byť.

Ty, nezabudni, že iba láska Ťa sýti,

iba čistá ľudskosť Ťa vedie nahor.

Komu patríš rozhodla si.

Nezabudni však – láska nezabúda.

Ty – šťastná a plná lásky navždy buď!

Vlastimil

Posledné požehnanie a spev fakle

(Scénka - Láska nezabúda)

"Žiť a nemilovať, žiť a nedávať, žiť a neobetovať sa, to nie je život."

Seneca

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Odhodlaný básnik a hľadač. Stojí v tieni starého kostola, odkiaľ z diaľky sleduje svadobný sprievod. V ruke drží rozsvietenú fakľu, ktorej svetlo mu ožaruje pokojnú, usmievavú tvár.
• HLAS VÝŠIN: Hrejivý a majestátny hlas splývajúci s večerným vzduchom sťaby tichá, slávnostná melódia organu, zosobnenie Otcovskej milosti a kozmického Zákona.

Scéna:

(Javisko je zahalené do mäkkého večerného šerosvitu. V pozadí sa črtá silueta starého kostola, odkiaľ tlmene zaznievajú tóny svadobného organu a vidno odchádzajúci sprievod. Pútnik stojí obďaleč v tieni, no celú jeho tvár zalieva teplé, živé svetlo rozsvietenej fakle, ktorú pevne drží v ruke. V jeho výraze už niet stopy po zúfalstve – je tam prítomný hlboký, tichý mier a zmierenie.)

PÚTNIK:

(Hľadí smerom k sprievodu, v hlase má nehu a pokojný záblesk spomienok)

Pane, mám ju pred očami...! Vidím celé jej detstvo, tie preťažké roky, ktoré sa jej vliekli v pätách sťa smola. Pamätám si ju bledú, chudučkú, s rozbitými kolenami, no s obrovskou, nezlomnou vôľou žiť a rásť do krásy. A teraz... teraz odchádza ako nevesta plná mája. Našla si hviezdu sebe blízku, niekoho, komu sa dobrovoľne rozhodla patriť. Už blízko nej nebudem smieť byť. Horím pred ňou ako táto fakľa, no môj ľudský hlas je tichý a sporý. Už nechcem kričať bolesťou ani nič vynucovať. Chcem len, aby pravda a čistá ľudskosť viedli jej kroky nahor...

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa ako tichá, slávnostná melódia organu, ktorá objíma celé javisko)

I ty si prešiel mladosťou k egoizmu a s prichádzajúcim vekom aj ten končí, Pútnik, a tvoj nový život pre iných sa práve začal. Pozri sa na ten jasný plameň vo svojej ruke. Už to nie je oheň spaľujúcej vášne, ktorý chce vlastniť a zväzovať. Je to čisté svetlo, ktoré hreje bez toho, aby žiadalo čokoľvek späť. Ona urobila svoje slobodné rozhodnutie v uliciach času, no ty si jej dal ten najväčší dar – dar úplnej slobody. Tvoja láska nezabúda na jej čistotu, no prepúšťa ju s hlbokým mierom v duši.

PÚTNIK:

(Zdvihne fakľu o niečo vyššie nad seba, akoby na diaľku posielal požehnanie jej krokom)

Áno, komu patrí, o tom rozhodla. No ja jej z hĺbky svojej prepratej duše posielam toto posledné vyznanie: Nezabudni, princezná jasná, že iba čistá ľudskosť ťa vnútorne nasýti. Buď šťastná. Buď plná lásky navždy! Moje sny sa vracajú späť do hviezd, odkiaľ kedysi prišli, a ja zostávam vďačným divákom v tejto galérii času. Láska nezabúda... a moja láska k tebe zostane čistou, jasnou pripomienkou večnosti.

HLAS VÝŠIN:

(Plameň fakle v Pútnikovej ruke v okamihu zbelie a rozžiari sa tak mocne, až Pútnika úplne zahalí do nebeskej žiary)

Vstúpil si do ríše za zrkadlom, Adam. Tvoje požehnanie našlo okamžitú ozvenu vo vysokých duchovných sférach. Tým, že si jej z celého srdca zaprial šťastie vedľa iného, si zlomil posledné, najťažšie puto zemskej tiaže a sebalásky. Tvoja pieseň teraz môže znieť v plnej, nebeskej čistote. Si pripravený na skutočné duchovné prebudenie.

(Svetlo dosahuje vrcholnú, oslepujúcu čistotu.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini