Ľudská trýzeň

"Neuskutočnené sny nikdy neznamenajú tragédiu. Ale zato ako často sa menia na tragédiu sny uskutočnené!"

Dygat

Prečo v hromadení majetku a v pozemských úspechoch namiesto šťastia tak často nachádzame iba putá a sklamanie?
Táto hlboká poézia v próze odkrýva korene ľudskej trýzne, ktorá pramení z materializmu a bezohľadnej vlády chladného rozumu. Autor nás sprevádza bodom obratu – momentom, kedy sa duša presýti svetom, utíši sa v samote a cez čisté city a nezištné skutky pre iných objaví cestu k večnosti, skutočnej slobode a novej piesni lásky.

***

Ľudská trýzeň

(Poézia v próze)

Je to ten smútok odlúčenia, keď sa človek celú noc mlčky pozerá od hviezdy k hviezde, v tichej túžbe po výšinách a stáva sa básňou uprostred šelestenia listov za daždivého júlového sparna.

Je to tá všade rozprestretá bolesť z času, ktorý prináša strasti i nádeje, prehlbuje túžby a lásky v ľudských príbytkoch a je to ona, ktorá v srdci osamelého pútnika rodí túžbu po naplnení.

Je to hľadanie Prameňa. Túžba vystúpiť z okruhu nevyspytateľného času. Prežitie, kedy pútnik tuší, že jeho púť svetom sa končí s poslednou iskierkou dychtenia po niečom svetskom, kedy cíti, že koľaj cesty strasti i radosti sa stretá v labyrinte, že túžba po pôžitkoch zeme a hromadení majetku sa kdesi rozptýlila a uznanie svetom zapadlo prachom.

Čoraz jasnejšie tlačí vyciťovanie srdca, že v hmote nenašlo svoje naplnenie, iba putá a omámenie. Svoj skutočný domov, túžby cieľ tu nenašlo a je čas vykročiť novým hľadaním.

Je to čas precitania. Čas dvíhania očí k výšinám, povzniesť ducha k večnosti a láske, ktorú prežil, pochopil a uvidel až v presýtení svetom... a nezištnom konaní.

Nehľadá šťastie pre seba, neočakáva šťastie od sveta, ale pomáha iným v núdzi a starosti. Odmenou snahy žitia pre iných - iným k úžitku, ku šťastiu, vôli žiť - je precitnúť v ľahkosti ducha!

Je to bod obratu, kedy sa lámu putá túžby viazanej na veci sveta; kedy sa v duchu zjavuje obzor nového videnia a horí túžba stúpať z hmoty nahor k večnosti.

Je to cesta cez čisté city k ušľachtilým myšlienkam a skutkom prajnosti, nahor ku Svetlu.

***

Apredsa aj túto pomoc "netúženia", aj tento kľúč od brány osvietenia, nejeden pútnik odmieta v chladnej kritike rozumu.

Rozum nevie o ľudskom srdci, kde domov má. Nepozná zmysel túžby človeka ani múdrosť staroby, ani cit ani radosť. Rozum nevidí ruku Svetla, ale pokoru a skromnosť duše potlačí vecou vlastnej reči. Vidí iba veci a tiene tohoto sveta, zisk vo svetle vlastného sveta. Pre toto "myšlienkové snenie" bez vedenia citom - vládne bezohľadne.

Iba láska stojí pri nás verne a s dobrotou v mladosti i starobe. Ona čisto prebúdza túžbu srdca po kráse a láske vo všetkých rovinách, ale neviaže otrocky. Nekáže zbožňovať veci ani ľudí. Nevedie v nezdravé snenie a lipnutie, mŕtvolné pohodlie. Nevlieva v kalich života sladký jed. Dušu pôžitku a hmote upísať nežiada. Z hrobu domov privádza.

Láska. Nesľubuje večnosť v dočasnosti, dokonalosť v pominuteľnosti. Aj v noci aj v čase prebúdzania bdie. Učí nás skromnosti a pokore! Učí slobode! Je múdra, dokonalá, úplná, spravodlivá, čistá a nezištná. Nevábi, aby ľudí získala. Dáva, aby mali! Človek však z lásky berie, ale čo dáva, či ju opätuje? Vidí a napĺňa život v jej svetle? Hovorí k nemu, ale či počuje?

Prečo by Láska mala živiť ilúziu telesného pôvodu lásky a pozemského pôvodu ľudí, keď láska pramení v Bohu a ľudia sú deti Svetlých výšin?

Komu slúži ilúzia dokonalosti sveta pozemského, keď dokonalosť sa viaže na večnosť, na látku živú – na podstatu duchovnú, keď forma dokonalá a večná je iba vo Svetle?

Kto odvádza človeka zo Svetla do noci, iluzívneho sveta hutných a prchavých úspechov?

Kto vedie ľudí slniť sa v ctižiadosti, ku sklamaniu a pádu?

Kto stojí za trýzňou života – v zbožňovaní hmoty, kultu tela a osobnosti? Či nie ten, kto sám je bez Lásky, kto koná už ako prvý od vekov z ctižiadosti vlastnej osobnosti?

Ten vie, že tým vedie ducha k smrti v hmotnosti. Ale či môže uspieť aj u tých, ktorí nechcú žiť iba pre seba a hmotu ale chcú pracovať pre lásku? Môže držať predstavou zisku a moci ľudí, ktorí chcú žiť v Pravde a pre dobro všetkých?

Láska povznáša z trýzne nelásky. Roztápa smútok egoizmu. Ako slnko v lúčoch priťahuje k sebe, do výšin svetla, tepla, harmónie. Mier, dobrota, múdrosť a úžitok trvalých hodnôt, povznáša a vedie ľudí k Prameňu. A to je zmyslom života i na zemi, akonáhle sa človek stíši a precitne.

V pokoji samoty sa myseľ stiahla zo sveta prianí a duša uvidí cestu nahor z bludiska neviery a tápania: myslenia a pocitovej viazanosti. Precíti cestu skutočnú, živú, duchovnú – vykročí vo svetle Pravdy ponad prchavé predstavy.

Keď sa pútnik otvorí svetlému vedeniu cestou užitočnej práce a zušľachťovania, keď si prizná ľudský – duchovný stupeň vo stvorení a v ňom si uvedomí zodpovednosť za svoje všetko, je vedomí si pôvodnej cesty.

Keď stúpa v nezištnosti a oduševnení, keď už netúži iné než dávať a žiť slobodou Výšin, a pomáhať ku tomu ostatným, žiť trvalo v čistej túžbe po Bohu - v cite lásky zotrvá, vtedy odpadá ľudská trýzeň a vchádza skutočná radosť a naplnenie.

Až keď staré uvažovanie vymrie v mysli, vyráža zo srdca nová pieseň lásky a dôvery, staré stopy sa strácajú a objavuje sa kraj nový, život žiare a sviežosti, dotykom povzbudivej milosti.

Vlastimil

Rozpadnutý labyrint zisku

ˇ(Scénka - Ľudská trýzeň)

Postavy:

• PÚTNIK (UNAVENÝ SVETOBEŽNÍK): Starší, no vnútorne zrelý muž. Sedí uprostred hŕby pozemských trofejí. Jeho tvár nenesie stopy radosti, ale hlbokej únavy a vyhorenia.
• ROZUM (KRITIK): Postava oblečená v tmavom, ostrom brnení bez odlesku. V rukách pevne zviera hrubú účtovnú knihu. Má chladný, skeptický pohľad a na svet hľadí len cez optiku kalkulu a hmotných istôt.
• LÁSKA (SVETLÉ VEDENIE): Ženská postava v jemnom, hrejivom a žiarivom šate. Jej prítomnosť prináša na scénu pokoj, mäkké svetlo a hlboké ticho.

Scéna:

Scéna zobrazuje vnútro chladného, ťažkého kamenného labyrintu. Na zemi ležia rozhádzané mešce s mincami, zlaté poháre plné sladkého vína, listiny o majetku a zlaté vavrínové vence. Všetko to, čo kedysi predstavovalo "uskutočnené sny" zeme, je však pokryté hrubou vrstvou sivého, mŕtveho prachu. V pozadí vládne hustá tma, cez ktorú vysoko nad múrmi presvitá čisté júlové hviezdne nebo. Pútnik sedí schúlený na kamennom stupni, unavený životom. Počuť tichý zvukovú kulisu jemného šelestenia listov po daždivom júlovom sparne.

ROZUM

(S uspokojením listuje v účtovnej knihe, prstom prechádza po zoznamoch. Jeho hlas má tón chladnej, neotrasiteľnej istoty.)

Pozri sa na to, Pútnik! Otvor oči a konečne sa usmej. Tvoje sny sú do bodky splnené. Dosiahol si samotný vrchol ľudských možností. Máš nepredstaviteľný majetok, máš uznanie celého sveta, tvoje meno je slávne a vyryté do mramoru! Splnil si presný plán, ktorý som ti kedysi vypracoval. Pýtam sa ťa, prečo nesláviš? Prečo tu sedíš ako hromádka nešťastia?

PÚTNIK

(Pomaly, s odporom berie do ruky zlatý vavrínový veniec. Fúkne doň, pričom sa do vzduchu zdvihne oblak prachu. Hovorí s nesmiernym vnútorným smútkom.)

Pretože toto všetko... celé toto tvoje slávne dielo, už zapadlo prachom. Uskutočnené sny zeme neznamenajú triumf, ale tak často sa menia na najväčšiu ľudskú tragédiu! Čoraz jasnejšie ma tlačí vyciťovanie môjho vlastného srdca. V tejto hmote, v tomto neustálom hromadení majetku, som nenašiel naplnenie. Našiel som tu iba putá, chlad, samotu a omámenie. Koľaj mojej cesty strastí a radostí sa stretla v tomto slepom labyrinte a uznanie svetom zapadlo prachom. Moje srdce tu domov hľadalo, hľadá a...nemá.

ROZUM

(Ostro a rázne buchne rukavicou po účtovnej knihe.)

To je absolútne nelogické! Chceš snáď odmietnuť reálny úspech, ktorý ti ľudia závidia? Chceš lapať po nejakom neviditeľnom vzduchoprázdne? Ak odhodíš tieto pozemské istoty, ktoré ťa držia pri živote, zostaneš sám, nahý a stratený v tme! Čo ti dá tá tvoja bájna duchovná ríša? Čo ti dá nejaké neviditeľné nebo?

PÚTNIK

(Pomaly dvíha zrak k hviezdam na nebi nad labyrintom. Cez scénu opäť intenzívnejšie zaznie tichý šelest listov za letného dažďa.)

Dá mi slobodu, Rozum. Slobodu vystúpiť z okruhu tvojho nevyspytateľného času. Celú noc sa už mlčky pozerám od hviezdy k hviezde v tichej túžbe po výšinách, až sa človek sám stáva básňou uprostred tohto júlového sparna. Moja púť týmto svetom sa končí s poslednou iskierkou dychtenia po niečom svetskom. Hľadám Prameň. Chcem precitnúť. Nebráň mi v tom! Ktože mi tu pomôže?!

ROZUM

(Cynicky sa vysmeje, urobí krok k nemu a ukazuje na hŕby zlata na zemi.)

Chceš pomáhať iným bez zisku a vlastného prospechu? To je len naivita a slabosť! Tvoja pokora a skromnosť ťa v tejto realite zničia. Tento svet nepozná cit, uznáva len tvrdosť, boj a dravú ctižiadosť! Kto nestojí pevne na zemi a neslní sa v úspechu vlastnej osobnosti, ten padne a upadne do zabudnutia! Bytie je len náhoda a klam, kde získavaš len tým, že druhý stráca!

LÁSKA

(Vystúpi ticho z hviezdneho šera v pozadí. S jej príchodom zaplaví chladný labyrint teplé, zlatisté svetlo. Kamenné, ťažké múry sa pod týmto jasom začínajú na pohľad zjemňovať a akoby roztápať.)

Slnenie sa v ctižiadosti vedie len k ľudskej trýzni a konečnému pádu, ty chladný kritik. To tvoj pán, ktorý sám koná bez Lásky už od vekov pre slávu vlastnej pýchy, chce ľudského ducha natrvalo upísať hmote a doviesť ho k duchovnej smrti. Láska však nesľubuje večnosť v dočasnosti ani dokonalosť v pominuteľnosti. Láska neviaže otrocky. Nekáže zbožňovať veci ani ľudí, nevlieva v kalich života sladký jed pozemského pohodlia. Ona roztápa smútok sebectva a privádza dušu z hrobu domov.

PÚTNIK

(Pomaly vstáva z kolien, na jeho tvári sa objavuje pevné rozhodnutie. Otáča sa chrbtom k Rozumovi a s konečnou platnosťou odhadzuje účtovné listiny a vavrínový veniec do prachu.)

Počujem ťa Láska... a konečne rozumiem. Prijímam tento kľúč "netúženia" a pokory. Už nehľadám šťastie pre seba, neočakávam ho od tohto pominuteľného sveta. Chcem žiť inak! Iným k úžitku, pomáhať v núdzi a starosti. Moje staré, prachom zapadnuté uvažovanie vo mne práve teraz zomiera a vlna nádeje vstupuje a dáva mi krídla.

(V tom momente pod nohami Pútnika začne s praskaním ustupovať suchá, kamenná zem labyrintu. Cez trhliny okamžite vyrastajú svieže, sýtozelené steblá trávy a rozvíjajú sa drobné kvety. Rozum s hlasným zakliatím ustupuje do tmy, zatiaľ čo jeho účtovná kniha sa mu v rukách mení na sivý popol, ktorý sa rozpadá na zem.)

LÁSKA

(Pristúpi k Pútnikovi, položí mu ruku na srdce a jej šat sa rozžiari čistou, oslepujúcou bielou farbou.)

V tvojej nezištnosti, odvahe a oduševnení práve odpadá celá ľudská trýzeň. Tvoj duch sa otvára svetlému vedeniu a precitá v absolútnej ľahkosti. Pozri sa vpred, pútnik ku hviezdam – staré stopy pominuteľnosti sa strácajú. A ty môžeš letieť na krídlach dôvery svojim duchom k Svetlu.

PÚTNIK

(Jeho tvár v žiare svetla viditeľne omladne, oči mu svietia novou silou. S rukami vystretými nahor k jasnému Svetlu hovorí oslobodeným, jasným hlasom.)

Cítim... cítim dotyk tvojej povzbudivej milosti! Zo srdca mi po vekoch vyráža nová, čistá pieseň lásky a dôvery. Staré myšlienkové snenie vymrelo. Vstupujem do kraja večnej žiare a sviežosti. Žijem trvalo v čistej túžbe po Tebe... Pane môj!

(Celá scéna sa zaleje prekrásnym, prenikavým jasným svetlom svitania. Kamenný labyrint zisku sa navždy rozpadá a mizne, pričom ho nahrádza nekonečný, otvorený a svetlý horizont plný hviezd a sviežosti. Opona padá za sprievodu víťaznej, oslobodzujúcej a hlbokej piesne vesmírneho súzvuku.)

Koniec scénky