Strhujúca filozoficko-alegorická dráma, ktorá odkrýva riadiace centrum ľudskej bytosti nie ako tvorcu vedomia, ale ako obyčajný pozemský transformátor. V novej kapitole z autorskej dielne V & G sa opona nemocničnej izby otvára pred hlbokým bojom o nadvládu nad ľudským osudom. Sledujte mrazivo presný pakt chladného Rozumu a pôžitkárskeho Tela, ktorí v honbe za ziskom a materiálnym zaistením postavia čisté svedomie do najtmavšieho kúta duše. Keď sa však horizontálna os ilúzií vyčerpá a nefunkčná kalkulačka ega skolabuje, na scénu ticho prichádza majestátny Čas. Prostredníctvom neúprosných zákonov príťažlivosti, tiaže a spätného pôsobenia prináša liečivú žatvu, ktorej jediným cieľom je prinútiť zanesenú anténu mozgu opäť zachytiť večnú symfóniu vesmíru a prebudiť spiaceho Ducha.

***

Hlavná myšlienka:

Pozemský mozog je len transformátor, no ak sa spojí s pudmi tela, vytvorí ego, ktoré umlčí svedomie. Vesmírne zákony Architekta však prostredníctvom Času (Chronosa) prinášajú neúprosnú, no liečivú žatvu, ktorá má jediný cieľ – prebudiť ľudského ducha pre Večnosť.

Úvodný monológ

(Pred oponou)

(Scéna je ponorená do tmy. Bodový reflektor osvetľuje iba Rozprávača. V pozadí ticho znie jemný, pulzujúci tón pripomínajúci činnosť srdca alebo mozgové vlny.)

ROZPRÁVAČ:

"Dámy a páni... Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čím skutočne sme? Súčasná veda nám hovorí, že všetko, čo prežívame – každá radostná spomienka, každý hlboký žiaľ či záchvev svedomia – je len produktom sivej kôry mozgovej. Hovorí nám, že hmota dokáže stvoriť ducha.

Ale čo ak je to presne naopak?

Čo ak je pozemský mozog iba vysoko sofistikovaný, vysokofrekvenčný transformátor? Anténa, cez ktorú preteká prúd dát z oveľa vyššej, jemnejšej reality? Duch človeka – to večné chcenie a čisté vyžarovanie – neustále vysiela svoj signál. No ak sa pozemský prístroj zanesie egoizmom alebo chladným kalkulom, spojenie utíchne. Človek znecitlivie. Nie preto, že by jeho duch prestal existovať... ale preto, že anténa už nedokáže zachytiť symfóniu vesmíru.

Pozrime sa spoločne do vnútra ľudskej bytosti. Do riadiaceho centra, kde sa začína boj o nadvládu. Prijmite pozvanie na miesto, kde sa stretávajú Rozum, Telo, Cit... a napokon aj samotný Čas."

(Zvuk pulzu zosilnie, svetlo na Rozprávača zhasne a opona sa otvára.)

Scénka: Súmrak v riadiacom centre

Dejstvo prvé: Kto drží kormidlo?

Postavy:

• ROZUM (Mozog): Oblečený v prísnom, sivom obleku. Má pri sebe tabuľky, grafy a kalkulačku. Je logický, chladný, analytický, no unavený z neustáleho kalkulovania rizík.
• CIT (Duch): Oblečený v svetlom, splývavom odeve. Nemá žiadne pomôcky, hovorí s ľahkosťou, nadhľadom a vnútornou istotou. Vyžaruje pokoj.

Scéna:

Tlmené svetlo. Na scéne sú dve kreslá otočené mierne k sebe. V pozadí svieti pulzujúca svetelná linka – nervové vlákno, ktoré občas zmení farbu podľa toho, kto hovorí.

(Rozum sedí za stolom, zúfalo listuje v papieroch. Cit stojí pri okne a hľadí do tmy.)

ROZUM:

(Búcha do stola)

Nedáva to zmysel! Znova a znova prepočítavam naše investície, kariérny postup, bezpečnosť... a ty mi do toho hodíš šteniatka? Chceš, aby sme všetko nechali tak a išli pomáhať do útulku? Vieš, aké je to logické riziko?!

CIT:

(Otočí sa s úsmevom)

Žiadne, môj drahý. Pre mňa je to čistý zisk.

ROZUM:

Zisk? Nula eur na účte je zisk?! Ja som ten, kto tu spracováva dáta z vonkajšieho sveta. Ja vidím prekážky, tehly, zákony, čas! Moja priorita je prežitie tohto tela. Bezpečnosť. Status. Bezomňa by človek neprežil ani jeden deň v tejto mestskej džungli. Ja určujem smer, lebo ja vidím cestu.

CIT:

Ty nevidíš cestu, Rozum. Ty vidíš len mantinely. Meriaš šírku cesty, ale netušíš, kam vedie.

ROZUM:

Viem presne, kam vedie! K stabilite! Mojou snahou je, aby boli uspokojené všetky potreby jedinca. Opatera o iné telá nie je moja starosť.

CIT:

(Pristúpi bližšie)

Stabilita je len iné slovo pre nehybnosť. Človek nežije preto, aby bol bezpečne zabalený v škatuli. Ty si len môj transformátor. Zabúdaš na to? Ja som ten, kto vysiela prvotný impulz. To čisté ľudské chcenie. Ty len prekladáš moje vyžarovanie do reči svalov a slov. A ja nie som izolovaný od okolia, ja cítim s druhými – ich radosť i starosť. To je môj prirodzený svet, ktorým žijem. To ty nechápeš, Rozum, ja viem.

ROZUM:

(Dotknuto)

Ja a transformátor? Ja som centrum! Ak sa zanesie jedno moje centrum v čelovom laloku, tvoje slávne "vyžarovanie" skončil. Človek zostane chladný ako kus ľadu. Kde budem vtedy ja, neviem... a či teba bude človek vnímať? Tváriš sa, že bude...

CIT:

Presne tak. Ak pokazíš anténu, rádio hrať prestane a iba šumí, hoci je zapnuté. Ale znamená to, že symfónia vo vesmíre prestala existovať? Nie. Len ju už nedokážeš zahrať a budeš iba šumieť. Moja priorita je prebudenie. Poznanie. Láska bez podmienok . Ty chceš všetko vlastniť a poistiť. Ja chcem rásť a darovať.

ROZUM:

(Vzdychne si, začína chápať a zloží si okuliare)

Ale človek žije na zemi, Cit. V hmotnom svete. Tu platia moje pravidlá. Gravitácia, hlad, účty a to všetko, čo potrebuje telo uspokojiť a vybaviť). A čo ešte...?

CIT:

(Položí mu ruku na plece)

Ja nepopieram tvoju dôležitosť. Potrebujem ťa. Si môj nástroj . Bez teba nemôžem na tejto zemi postaviť most ani napísať báseň (p. 3). Ale vládnuť musím ja (p.3). Lebo ak vládneš ty, človek má síce plný žalúdok a bezpečný dom, ale jeho vnútro, jeho duša umiera hladom (p. 3). Chcenie musí prichádzať odo mňa – ty máš vymyslieť len to, ako ho zrealizovať (p. 3).

ROZUM:

(Pozrie sa do svojich grafov, potom s porozumením na Cita)

Takže... ja som architekt, ale ty si ten, kto hovorí, aký dom ideme stavať?

CIT:

(Prikvári)

Presne tak (p. 3). Ty kresli plány . Ale dovoľ mne vdýchnuť tomu domu život.

***

2. ČASŤ: Dejstvo druhé a Dejstvo tretie

(Pokračovanie)

Nová postava:

• TELO (Pocit / Hmota): Oblečené v pohodlnom, luxusnom domácom úbore. Je energické, hlučné, neustále v pohybe – ochutnáva niečo z podnosu, rozvaľuje sa v kresle. Zaujíma ho len prítomný okamih a komfort.

Scénka: Súmrak v riadiacom centre

Dejstvo druhé: Pakt Rozumu a Tela

(Na scénu sebavedomo vtrhne Telo. V ruke drží pohár vína a exotické ovocie. Rozum hneď spozornie a začne mu upravovať vankúš.)

TELO:

(Hlučne si vzdychne a hodí sa do kresla)

Ach, konečne! Dosť bolo rečí o vznešených cieľoch. Rozum, okamžite prepočítaj trasu k tej najlepšej reštaurácii v meste! A potom chcem, aby si naštudoval ten nový model auta, čo beží v reklame – či je spoľahlivý a či je u ľudí žiadaný. Chcem, aby na mňa ľudia pozerali s rešpektom. Chcem sa cítiť bezpečne, sýto a luxusne!

CIT:

(Pokojne stojac v pozadí)

Telo, tvoj hlad nikdy neskončí, ak ho budeš kŕmiť len hmotou. Ak budeš iba brať, stratíš rovnováhu. A potom ti ani najchytrejšia opatera tvojho rozumu nedá pocítiť naplnenie a istotu, ale len kolísanie.

TELO:

(Mávne rukou)

Ále, zasa ty so svojimi váhami svedomia! Rozum, počul si ho? Zase nám ide vyčítať, že si chceme užívať život. Urob s ním niečo. Stále mi posiela nejaké úzkosti a výčitky, keď chcem len to, čo mi patrí. Aká rovnováha? Predsa stojím pevne, ani pohárik whisky som dnes nevypil.

ROZUM:

(Upravuje si okuliare, pozerá na Telo a potom na Cita)

Má pravdu, Cit. Tvoje ideály sú pekné, ale nepraktické. Pozri sa na svet vonku. Vyhráva ten, kto má najviac. Ak neodtlačíme tvoje duchovné ideály na vedľajšiu koľaj, toto Telo nebude prežívať v dostatku, lebo časť času budeme venovať druhým. A my potrebujeme čas, lebo čas sú peniaze a tie na rozhadzovanie nemáme. Musíme myslieť na zadné vrátka. Viac zisku, viac majetku, viac pozemského zabezpečenia! Našou prioritou musí byť toto Telo.

CIT:

(Pristúpi k nim)

Takže vy dvaja ste uzavreli pakt? Ty, Rozum, spájaš svoje analytické schopnosti s pudmi Tela a hovoríte tomu "fantázia"? Vymýšľate plány, ako oklamať vesmírny Zákon?

TELO:

(Vysmieva sa a ťuká si po čele)

Aký zákon? Ja poznám len zákon silnejšieho! Tu v hlave mám zákon. Chcem brať. Svet je tu na to, aby uspokojoval mňa. Ostatní nech sa starajú rovnako tak.

CIT:

Zákon rovnováhy medzi dávaním a braním. Nemôžeš len vdychovať, Telo. Ak nevydýchneš, udusíš sa. Rovnako nemôžeš len brať zo sveta. Ak nič nedáš – ak nedáš lásku, pomoc, čistotu a úctu – tvoja duša zakrpatie. Stuhne, lebo bude ako v nepriedušnom skafandri, do ktorého sa nedostane nič zvonka, čo by si pocítilo a pri čom by si pookrialo. Vidím, že ste sa už dohodli. Postavíte ma do kúta duše, aby som vám neprekážal vo svedomí? Dobre. Ja budem mlčať. Ale pamätajte: kde nie je rovnováha, tam prichádza kolísanie, nepokoj a pád.

ROZUM:

(Začne písať do tabuľky, ignorujúc Cita)

Takže... plán je jasný. Cita posadíme do najtmavšieho kúta, zatvoríme dvere s nákupným zoznamom a vyhlásime jeho hlas za "iracionálnu precitlivenosť". Telo, poďme zarábať a užívať si svet! Veď čo iné, keď už sme tu.

TELO:

(Tlieska rukami nad hlbokou myšlienkou Rozumu)

Presne tak! Odteraz velíme my dvaja! Žiadne city, ktoré tu poletujú ako zblúdené motýle. My smer poznáme – len čistý zisk a pôžitok!

(Rozum a Telo sa smejú a odchádzajú do popredia scény, zatiaľ čo svetlo u Citu v pozadí pomaly matnie. Cit tam však zostáva stáť – tichý, trpezlivý, pripravený na moment, kedy sa ich ilúzia zrúti.)

***

Dejstvo tretie: Žatva pod taktovkou Času

Nová postava:

• ČAS: Staršia, majestátna postava v tmavomodrom alebo purpurovom plášti. Hovorí pomaly, s hlbokým, ozvenovým hlasom. Netlačí, nenáhli sa, vyžaruje absolútnu autoritu. Na hrudi mu ticho pulzujú hodiny alebo drží presýpacie hodiny.

Scéna:

Uplynulo mnoho rokov. Svetlá sú matné, namodralé. Telo leží schúlené na pohovke, prikryté dekou, kašle a vzdychá. Rozum má rozhádzané papiere na zemi, drží sa za hlavu a jeho kalkulačka je nefunkčná. Cit sedí v kúte, obklopený jemným, stabilným svetlom.

(Telo bolestne zastoná. Rozum v panike listuje v lekárskych správach a bankových výpisoch, či si ešte môžu dovoliť kúpiť ďalšie drahé lieky.)

ROZUM:

(Zúfalo)

To nie je možné! Všetko som prepočítal! Mali sme dosť peňazí, najlepšie poistenie, brali sme zo sveta všetko, čo sa dalo... Už si nemusel nič robiť až do smrti. Ani prstom pohnúť navyše. Kde je chyba, že sa tvoje kroky zastavili?! Prečo systém obehu tvojej krvi zlyháva? Telo, vstaň, nemáme peniaze, musíme zarábať!

TELO:

(Slabým hlasom)

Nevládzem... Všetko ma bolí. Tie drahé jedlá ma dusia, tie autá ma už netešia. Som vyhorené, prázdne a choré. Rozum, veď sa na mňa pozorne zahľaď, tvoja fantázia ma zničila. Chcelo som len brať, a teraz ma berie choroba, lebo ty si si vo svojej rýchlosti vyhovoril a nevšímal si, či to stíham aj užiť v zdraví.

(V tom momente sa na scéne objaví Čas. Kroky mu ticho znejú priestorom. Rozum a Telo stuhnú.)

ROZUM:

(Ustráchane)

Kto si? Teba nemám v záznamoch!

ČAS:

Ja som ten, na ktorého ste zabudli, kým ste plnili svoje sýpky. Som Čas. Architekt ma votkal do tohto sveta, aby som priniesol odpoveď na každé vaše rozhodnutie. Prinášam vám zrkadlo vašich skutkov.

TELO:

Povedz Rozumu, nech ma opraví! Má predsa plány! A rozumie, čo potrebujem, iba v poslednom čase má výpadky.

ČAS:

(Pokrúti hlavou)

Rozum nedokáže opraviť to, čo porušilo Zákony Stvorenia. Mysleli ste si, že môžete iba brať a oklamať vesmír? Pozrite sa na mňa a počúvajte pravdu, ktorú ste nechceli vidieť.

(Čas podíde do stredu scény a ukáže na nich prstom.)

ČAS:

Prvý zákon, ktorý ste zlomili, je Zákon spätného pôsobenia. Siali ste bezohľadnosť, chamtivosť a jednostranné branie. Čas nechal vaše semená dozrieť. Dnes žnete presne to, čo ste zasiali – prázdnotu a rozklad. Žatva je tu.

ROZUM:

Ale ja som chcel len zabezpečiť stabilitu!

ČAS:

Podľa Zákona príťažlivosti rovnorodého ste k sebe priťahovali len tebe podobných – chladných ľudí, falošných priateľov a strach. Vaše chcenie bolo nízke, preto ste zostali obklopení nízkosťou. A napokon, pozrite sa na seba. Podľa Zákona tiaže každá duša, ktorá odmietne svetlo a cit, oťažie. Vaša hromada majetku a sebeckých pôžitkov vás stiahla k zemi. Ste pripútaní k hmote, ktorá teraz umiera, a... vaše zisky sa stratili ako voda v piesku púšte.

TELO:

(Plače a precitá)

Niet záchrany? Cit... kde je Cit?!

(Z temného kúta pomaly vstáva Cit. Jeho svetlo zosilnie. Podíde k chorému Telu a zúfalému Rozumu. Čas o krok ustúpi a s úctou pred Citom skloní hlavu.)

CIT:

(Hlasom plným súcitu, ale aj vážnosti)

Som tu. Celé tie roky som bol vo vašom svedomí. Postavili ste ma do kúta, aby som vám neprekážal pri hostine. No duchovná podstata človeka neumiera.

ROZUM:

(Padá na kolená)

Prepáč mi, Cit... Moje kalkulácie zlyhali. Architektúra môjho ega sa zrútila. Ty si mal pravdu. Len rovnováha dávania a brania udržuje život v zdravom obehu.

CIT:

(Položí ruku na Rozum a druhú na Telo)

Ak je chcenie úprimné, premena sa môže začať aj v tejto neskorej hodine. Telo na zemi nesie následky, no ľudský duch sa môže prebudiť. Rozum, odteraz už nebudeš slúžiť pudom Tela, ale mne. Budeš kresliť plány pre čistotu, pomoc a lásku. Telo, ty budeš s pokorou prijímať len to, čo skutočne potrebuješ pre službu duchu.

ČAS:

(Obráti presýpacie hodiny)

Čas sa kráti, no kým piesok padá, nová sejba je možná. Sejte svetlo, aby ste nabudúce žali život.

(Rozum, Telo a Cit sa prvýkrát chytia za ruky, čím vytvoria jednotu. Svetlo na scéne sa zmení zo studenej modrej na teplú zlatistú. Čas pomaly odchádza v ústrety divákom.)

(Opona.)

Autori: Vlastimil a Gemini