"Žiť a nemilovať, žiť a nedávať, žiť a neobetovať sa, to nie je život."

Seneca

Na ceste za šťastím

(´Poézia v próze)

Z lásky – tak často človek v srdci skrýva, čo nikdy nevie svet; tak často rana srdce zryje, hoci slzy nevidieť; tak často úsmev vynútime, hoc v srdci žiaľ a s úsmevom toho sprevádzame, kto dať šťastie mohol či vzal.

Odchádzaš s pôvabom Tebe vlastným, hoc nevieš, čo pravda a čo klam, čo cit lásky a čo snenie duše mladej, čo sviežeho tela túžba; čo chceš skutočne, a čo iba veselí ako mam opojný, v pocitoch viaže, láka, a hneď nato - nadol zráža.

Svet tento však sťaby divadlo je, sťaby rozohraný šach i mat, príbehy vo vetre lakoty i roztúženia - mať, ilúzie s časom zápasiace, herci však skutoční.

A predsa milovať je si nepredstierať, neklamať sa, o dušu bojovať, dávať lásku úprimnú; je veriť a pravdu znať; je vidieť i to zlé v druhom, a ku Svetlu mu pomáhať; je slúžiť v láske i spravodlivosti, rečou srdca príkladom byť – srdce i myseľ spojiť – pre Lásku žiť.

***

Sedím pod nebom a pozerám na hviezdy. Sú ďaleko a predsa tak blízke svojím neodmietavým pohľadom. Vo svojom trblietaní tak krásne a vznešené, tak potrebné. Žiaria dnes ako včera a zajtra ako dnes, vo večnom kolobehu premeny. Svietia podobné ľudskému pohľadu, zasnené, nikdy nekončiace a nezasýtiace sa svetlom vlastným – ale žijú radosťou zo svetla, keď u iného jas roznietia, z rozjasnenia iných, osamelých... Pre iných svietia svojím životom, v radosti - údelom slobodných.

***

Si odo mňa ďaleko ako hviezdy a predsa nikdy neodchádzaš, nikdy nevstupuješ do duše mojej ani iného, lebo si v dušiach všetkých. Si živúci obraz ušľachtilosti poslaný pre srdcia mužov i detí. I hviezdy ti vravia: "buď posolstvom kráľovnej Čistoty, buď v tele dotykom nežnej duše z večnosti a žiarivou nádejou v chladnej dočasnosti, ako my"!

Si iskra zo svetelného plášťa Vznešeného, dúha čo iným nebesia blíži; úsmevom jari vedieš k slnku, jasom pomáhaš, pohľadom šeptáš, srdcom a životom prebúdzaš to najkrajšie chvenie v dušiach okoloidúcich pútnikov za Svetlom. -

***

Ideš za šťastím – za hlasom svojho srdca – si myslíš. Je krásne, keď cítiš, že niekoho rada máš, že rád Ťa má, že niekomu patríš, že pri niekom súzvukom žiješ, že zmysel svoj nachádzaš.

A predsa: komu človek patrí skutočne? Kto vie, čo srdce hľadá, čo nadovšetko potrebuje? Kde nevysýchajúci prameň radosti, šťastia, pokoja odhalí – či askézou na púšti, či v duši inej nebo vytuší, nebo osamelé či veselé?

Je to vec alebo sen spoločný, sen o šťastnej dvojici v zbierkach času radostí i rán? Je to človek iný, túžiaci po láske či žití, po opravdivom bytí? Kto naplní srdce láskou úplnou, šťastím ak si sama, ak som sám? Je to srdce druhé, slabé či silné - srdce ľudské, čo osvieti, spasí to prvé?

Je život trhovisko ľubovôle, v ktorej sen sa napĺňa niekomu, a ostatným snívať ostáva? Je deň štvanica chytajúca sen, pokus zhmotniť snenie?

Alebo mnoho životov putovať človek musí, hýriť noci, trpieť rána, blúdiť v tŕňoch sebaľútosti i ružiach zaľúbení, tešiť sa i zraniť, či zblázniť sa musí, až slobodou precitne - v deň jasný – bez žiadosti, až sen pochopí?

Áno, ťažké je hľadanie človeka, ak nevie, čo vlastne hľadá, ak cíti, že niečo hľadá, no ciest vidí na tisíce... A tak hľadá... a "kto hľadá, ten nájde".

Prežije citom, záblesk večnosti, uvidí život ako deň večný, ako zmýva viny, -izmi, faloš, spútanú moc duší zviazaných túžbou i klamom v trblietavom bludisku. Precíti životom deň letný, čo z Lásky láskou do sŕdc svieti. Prežije a pochopí: "to Svetlo v tme svieti, ale tma ho neprijíma".

Až precíti prítomnosť Božej milosti na tomto svete, až precitne slobodou - žitím vo svete pre blaho a vzostup, už iné nežiada. Zažíva! Prežíva pokoj, radosť, šťastie osviežujúce dvojice či osamelých v čarokrásnom svetelnom bytí.

Láska je liek na ťažký sen. V Láske spočíva naplnenie srdca Tvojho i môjho, sŕdc všetkých naplnenie v duchu i na zemi. Cesta lásky je skutočná cesta a skutočný život človeka. Ona je hľadané šťastie ľúbiacich i osamelých.

Vlastimil

Trhovisko ľubovôle a lekcia hviezd

(Scénka - Na ceste za šťastím)

Žiť a nemilovať, žiť a nedávať, žiť a neobetovať sa, to nie je život.

Seneca

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Odhodlaný básnik a hľadač, ktorý stojí na horskom hrebeni. V jeho hlase už niet horkosti, ale hlboký, vyzretý súcit a mier.
• HLAS VÝŠIN: Hlboký, hrejivý a majestátny hlas ozývajúci sa z vesmírneho ticha, zosobnenie vyššieho vedenia a Otcovskej milosti.

Scéna:

Javisko sa otvára pohľadom na nočnú scenériu horského hrebeňa. Nad hlavou Pútnika sa rozprestiera hlboké, nekonečné nebo posiate trblietavými hviezdami, ktoré do chladnej tmy vysielajú svoj vznešený, neodmietavý pohľad. Pútnik stojí pokojne, Meč poznania vedľa neho ticho a jasne žiari, odrážajúc svetlo z výšin. Atmosféra už nie je mrazivá ako pri zrkadlovej stene, ale dýcha posvätným pokojom a zmierením.

PÚTNIK:

(Hľadí na nočnú oblohu, v hlase má vyzretý súcit a hlboký mier)

Pane, Celé roky som sa hnal za šťastím,... V splnení pozemských prianí som si vynucoval záujem a snenie, hoci mi srdce krvácalo ranami. Čo oči nevidia, srdce nebolí – myseľ na túto pravdu ľahko zabudla. S úsmevom som sprevádzal tú, ktorá svojím zjavom a pohľadom to hnanie sa za šťastím vo mne zažala, hoci srdce vopred bolesť predvídalo a utápanie žiaľom. Videl som od tej chvíle pozemský život ako trhovisko ľubovôle, ako rozohraný šach vlastnej duše... i cítil som mat, sťaby neľútostné ukončenie štvanice za zhmotnením nestálych snov. Prebdel som noci, trpel rána a blúdil v ostrých tŕňoch ľútosti i v prchavých ružiach zaľúbení. Zúfalo som sa pýtal, či ma vôbec môže zachrániť a spasiť iné srdce, rovnako slabé a hľadajúce, ako je to moje. Tá predstava, ktorú tá mladosťou a pôvabom kypiaca bytosť vo mne vyvolala, otvorila nečakané otázky zmyslu života... No hviezdy mojim očiam dnes ukázali niečo tajomné, a predsa jasné a pravdivé. Sú tak vzdialené, a predsa pútnika neodmietajú hoci sú ďaleko... Svojím čistým svetlom inšpirujú básnika, ak je otvorený ich tichému odkazu. Nežijú a nezasycujú sa svetlom vlastným, ale žiaria radosťou zo svetla, keď u iných jas roznietia. Svietia pre druhých, osamelých, a v tom nezištnom dávaní je ich pravá sloboda – údel osamelých!

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa z hlbokého vesmírneho ticha, jeho tón je nesmierne hrejivý a majestátny)

Pochopil si lekciu slobodných, Pútnik. Ľudské hľadanie na zemi je preťažké, ak človek nevie, čo hľadá, hoci sa pred ním otvárajú tisíce ciest. Ty si však prešiel cez ruže zaľúbenia k tŕňom ľútosti a prach sebalásky ti zastrel zrak. Tvoj cit však precítil záblesk búrky v prechode z prchavej dočasnosti k svetlám večnosti; uvidel si život ako deň večný, ktorý zmýva viny, faloš i všetky ľuďmi vytvorené kotvy a putá sveta dočasnosti. Už nežiadaš pozemské vlastníctvo, oslobodil si sa od tiesne lakoty a roztúženia – mať. Pochopil si, že tá mladá dievčina bola pre teba posolstvom kráľovnej Čistoty – živým obrazom ušľachtilosti a iskrou zo svetelného plášťa Vznešeného. Bola dotykom nežnej duše z večnosti, ktorá mala v tvojej chladnej dočasnosti roznietiť smäd po skutočnej Láske. Ona teba ani tvoju dušu neokradla, Adam. Ona ťa prebudila! A to, čo si dnes pochopil... je to vo hviezdach.

PÚTNIK:

(Položí si pravú ruku na hruď, zrak upretý na žiariace hviezdy)

Áno... Ona vo mne zapálila posvätný smäd, ktorý pozemské trhovisko ľubovôle nedokáže a nikdy nevedelo uhasiť! Už nechcem pretekať s časom v ruchu ulíc a lapať ilúzie. Milovať predsa znamená nepredstierať si, neklamať sa, o nesmrteľnú dušu bojovať a dávať lásku dokonale úprimnú. Znamená to vidieť i to zlé v druhom, a predsa mu ku Svetlu pomáhať, ak vyjaví v sebe ku tomu túžbu. Byť príkladom rečou srdca. Svetielkom byť, ako hviezdy nad nami presvetľujú noc. Spojiť srdce i myseľ v jedno odovzdanie sa životu v poctivej práci pre Bytie. Áno to jediné má zmysel - pre Lásku žiť!

Pravá Láska je liek na tento pozemský sen o láske, ktorý bez Svetla je iba nocou preludov. Chcem odteraz žiť tak, ako tie hviezdy na nebi – svietiť svojím vlastným životom pre blaho a duchovný vzostup iných, ktorí citlivo vnímajú i šepot hviezd, byť pevnou oporou pre osamelých i pre dvojice v tomto čarokrásnom svetelnom bytí. Slúžiť verne a samozrejme ako je dýchanie.

HLAS VÝŠIN:

(Nádherné, jasné svetlo hviezd zaleje celý horský hrebeň, akoby sa samo nebo dotklo zeme)

To Svetlo v tme svieti, no tma ho neprijala. Avšak v tebe, Adam, to Svetlo našlo svoj príbytok, pretože si precítil prítomnosť Božej milosti po vnútornom boji. Precitol si do dňa jasného, dňa čistého a bez vlastných žiadostí. Cesta žitej lásky je odteraz tvojím skutočným, nepominuteľným životom a hľadaným šťastím. Už viac nie si sám, pretože tvoja láska v úplnosti objíma celé Stvorenie. Kráčaj v mieri a pokoji, tvoje hľadanie sa naplnilo vo vysokom poznaní.

PÚTNIK:

(Harfa na jeho ramene čisto, mocne a velebne zaznie v tónoch kozmickej symfónie. Pútnik vykročí vpred po horskom hrebeni s tvárou zaliatou svetlom, hľadiac v ústrety zajtrajšiemu úsvitu.)

Kľúčom k svetu... a k životu... je srdce. A moje srdce je voľné a naplnené. Vďaka tebe, Pane.

(Svetlo graduje do oslepujúcej zlatej žiary nebeského domova a Božej prítomnosti.)

(Opona.)

Vlastimil a Gemini