"Každý sme vo vesmíre sám. Nejako si z toho musíme pomôcť."

John Osborne

VYZNANIE: II. časť - Doznievanie

Na rozlúčku...

(´Poézia)

Bola si slniečkom v mojej duši,

dobrou vílou,

ktorú som chcel vidieť v najvyššej dobrote a jemnosti –

ku tomu chcel som Ti pomáhať.

Vo mne si živila vieru v ušľachtilosť ženstva.

Pri Tebe sa prebudila ubitá iskra citu, dôvery a lásky,

tichá túžba po vzájomnej láske a dôvernosti.

Možno by to boli dvaja,

ktorí by spolu naplnili slová o ľudskosti a výšinách skutočnej lásky.

Možno spolu by ľahšie prežili tento čas nelásky,

a pochopili, aký veľký je to dar žiť a milovať, žiť a pomáhať.

Aký krásny je život, ak prežíva ho človek otvoreným srdcom,

ak má oporu v srdci druhom.

Keď nezradí srdce vypočítavý rozum – zisk a nedôvera,

ktorá sa votrie ľuďom do cesty ako zlaté teľa.

Pohodlie a dostatok, ten nešťastný cieľ ľudského ducha,

tá modla, ktorú človek aj tak raz stratí,

pre ktorú sa však namáha a pachtí,

v ilúzii od rána do noci.

Pre zisk, naplnenie človek čas stráca,

prekrikuje jeden druhého, uprostred trhoviska

ubližuje – v žiadostiach a ctižiadosti

aby na konci svojich dní bol opäť prázdný.

Ale bola nám daná slobodná vôľa,

Ty si sa slobodne rozhodla...

Si slobodná obetou srdca pre dušu inú.

Slobodná...

a predsa zajatá v ilúzii očakávania.

Je krásne mať rád a pomáhať,

to jediné môže dať človeku

do vienka večnosti živú spomienku,

drahokam, cit - v živote miloval.

Vlastimil

Trblietavá modla a dar samoty

(Scénka - Na rozlúčku)

"Každý sme vo vesmíre sám. Nejako si z toho musíme pomôcť."

John Osborne

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Odhodlaný básnik a prebudený hľadač. Stojí na rázcestí v tichej jesennej krajine. Listy stromov padajú k zemi, no nad obzorom jasne svieti večernica. V jeho hlase je prítomný hlboký pokoj a zmierenie.
• HLAS VÝŠIN: Tichý, velebný šelest vetra, ktorý hladí unavenú Pútnikovu tvár, zosobnenie kozmickej Múdrosti a Otcovského súcitu.

Scéna:

(Javisko zobrazuje pokojnú, stíšenú jesennú prírodu na rázcestí ciest. Okolo Pútnika ticho padá lístie, symbolizujúce odumieranie starého sveta a ľudských ilúzií. Nad horizontom sa však rozsvieti prvá, jasná hviezda – večernica, ktorá do tejto scény vnáša svetlo večnej nádeje. Pútnik pôsobí vyrovnane, jeho postoj nevyžaruje porážku, ale hlboké, zrelé pochopenie zmyslu vlastného údelu.)

PÚTNIK:

(Hľadí do jesennej krajiny, v hlase má tichú nehu a zmierenie)

Spomínam na ten čas, kedy si bola slniečkom v mojej duši, dobrou vílou, ktorej som chcel pomáhať k najvyššej dobrote a jemnosti. Áno viem, to pri tebe sa prebudila moja ubitá iskra citu, dôvery a lásky. Vtedy som veril a dúfal, že spolu ako dvaja pútnici ľahšie prežijeme tento pozemský čas nelásky, s otvoreným srdcom a pevnou oporou jeden v druhom. No do cesty, ako to často býva, ľuďom sa votrie ten nešťastný cieľ – pohodlie a dostatok. Trblietavé zlaté teľa vzbudzujúce dojem všemohúcnosti. Modla, ktorú človek či chce alebo nie, na konci cesty stratí, no pre ktorú sa pachtí a v zaslepení žiadostivosťou ubíja iných. Ty si sa však rozhodla podľa svojej slobodnej vôle. Priniesla si obetu srdca pre dušu inú, ktorá s tebou ladí na tvojej ceste za tvojim svitaním. Si slobodná... a predsa kdesi vnútri cítim - zostala si zajatá v pozemskej tiaži. No ja ti prajem tvoju cestu. Pri čistom chcení a dobrom srdci, každá cesta vedie človeka k Čistote. Skrze teba a tvoje jemné ladenie dar slobody vo mne ožil. Dnes viem – je krásne mať rád a pomáhať, aj keď človek kráča týmto šírym svetom sám, hoci lásku svojich snov vidí nablízku.

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa ako tichý, velebný šelest vetra, ktorý jemne hladí Pútnikovu tvár)

Každý ľudský duch prichádza na zem sám, aby v samote hmoty spoznal svoju vlastnú, večnú žiariacu bytosť, Adam. Ona dokonale splnila svoju úlohu – prebudila ťa z chladného spánku pozemského vedomia a ukázala ti úbohosť zlatého teľaťa, ktorému sa tento svet slepo klania. Tým, že si uniesol ťažkú bolesť jej odchodu a dokázal si vo svojom vnútri uchovať čistú, nežiadajúcu lásku, si premenil olovo zemského sklamania na nebeské zlato a vedomie svojho ducha si prebudil. Jej sloboda je pozemská, no tvoja sloboda sa stáva duchovnou. Už viac nie si žobrákom na trhovisku ľudských prianí a očakávaní. Si slobodným synom Výšin.

PÚTNIK:

(Zdvihne zrak k žiariacej večernici, na perách sa mu objaví čistý, detský úsmev)

Láska k tebe, hviezda plná mája, ma nezničila, ona ma oslobodila. Moje srdce už viac neprosí o teplé pozemské hniezdo. Rozpína sa a v súcite objíma celý tento osamelý vesmír. Sprevádzam ťa v myšlienkach s čistou nehou. Buď voľná na svojich pozemských cestách, ja kráčam v ústrety novému, večnému svitaniu.

(Opona.)

Vlastimil a Gemini