Návrat troch velikánov kultúry I.

Poeticko-filozofický príbeh situovaný do trblietavého chrámu konzumu na brehu Dunaja. Štúr, Hurban a Hodža tu nečelia len skomolenému jazyku generácie žijúcej na internete, ale najmä hlbokej prázdnote ľudského ducha. Zvrat prichádza v momente, keď uprostred neónového chaosu stretávajú básnika Milana Rúfusa. Ich spoločná púť na tichý cintorín sa stáva hlbokou úvahou o tom, že národ neumiera vtedy, keď stratí územie, ale vtedy, keď zabudne, prečo mal svoju domovinu vlastne rád.

***

(Národný budíček v Europe)

Postavy:

• ĽUDOVÍT ŠTÚR: Prísny vodca s hlbokým národným cítením a absolútnou alergiou na znásilňovanie materčiny.
• JOZEF MILOSLAV HURBAN: Bojovný novinár a kňaz, ktorý sa nebojí priamej konfrontácie.
• MICHAL MILOSLAV HODŽA: Filozof a intelektuál, ktorý analyzuje psychický úpadok davu.
• TÍNEDŽER KEVIN: Mladík s energetickým nápojom a mobilom, hovoriaci anglicko-slovenským slangom.
• MILAN RÚFUS: Starší básnik s tichým krokom, hlbokými vráskami a očami plnými smutného pokoja.
• STRÁŽNIK, DAV, VEĽKÝ LED PANEL.

1. DEJSTVO: Blesk nad Dunajom a anomália v nákupnom raji

Miesto deja:

Interiér moderného nákupného centra v Bratislave pri Dunaji. Architektúra zo skla a kovu. Nad hlavami visí masívna LED obrazovka, kde svieti nápis: "BUĎ FREE! TVOJA SLOBODA, TVOJ CHOICE. VYBER SI SVOJ ROD Z 50 MOŽNOSTÍ A NAKUPUJ S 20% ZĽAVOU!" Okolo chodia ľudia v krátkych tričkách, s pohľadmi prikovanými na displeje smartfónov, mnohí prežúvajú fastfood a bezducho kráčajú ako mátohy.

Vonku nad Dunajom náhle udrie apokalyptický blesk. Elektrické rozvody v centre zabzučia. Uprostred nákupnej uličky, priamo pod veľkým panelom, sa za zvuku hromu zhmotnia tri postavy v kabátoch z 19. storočia: Štúr, Hurban a Hodža. V rukách držia staré zápisníky a brká. Sú dezorientovaní, lapajú po dychu a kašlú z dymu časovej anomálie.)

ĽUDOVÍT ŠTÚR:

(Mocne kašle, upravuje si kabát, hľadí na sklenené steny a hromady tovaru)

Prebystrené nebo, ochraňuj nás! Bratia moji, Hurban, Hodža... žijete? Čo to bol za úder? Či nás maďarská garda dostala pod paľbu, keď sme v Prešporku rečovali o právach národa?

JOZEF MILOSLAV HURBAN:

(Chytá sa za hlavu, tasil by šabľu, no žiadnu nemá)

Kde sú pušky, kde je slovenské povstanie?!

(Pozrie okolo seba na obchody)

Ľudovít, toto nie je Prešporok. Aké sú to paláce zo skla? A čo sú to za divní ľudia? Pozri na nich, chodia ako mátohy, telá majú tlsté, hlavy ohnuté k zemi k akýmsi svietiacim tabuľkám... Či upadli do mdlôb?

MICHAL MILOSLAV HODŽA:

(Pristúpi k veľkému panelu, číta nápisy na obrazovke, oči sa mu šíria úžasom a hlbokým desom)

Bratia... toto nie je poroba cudzím panovníkom. Toto je niečo omnoho strašnejšie. Čítajte tie nápisy. "Buď free... tvoj choice..." Čo je to za skazené nárečie? Slová sú spotvorené, ohavne skrátené, bez ducha, bez akcentu! Ľudovít, pozri sa hore! Tam na tom obraze píšu, že sloboda znamená nemať žiadne pravidlá slušnosti a vybrať si z desiatok rodov!

ĽUDOVÍT ŠTÚR:

(Zbledne, podíde k panelu, prstom prechádza po texte)

Môj drahý bože... To snáď nie je pravda. Totižto... toto je slovenská zem! Počujem v pozadí ohlasy našich slov, ale sú tak znásilnené, tak obalené do cudzieho chladného barbarstva, až mi srdce zviera! "Choice"? "Progres"? Či sme preto potili krv v Hlbokom, aby naši potomkovia nevedeli ani ústa otvoriť bez toho, aby neurazili matku slovenčinu?!

TÍNEDŽER KEVIN:

(Kráča oproti nim, oči na mobile, s plnými ústami žuje hamburger, vrazí priamo do Štúra)

Sory, kámo... fúha, aký cosplay. Idete nejakú challenge na TikTok, či čo? Brutal fit, tie staré kabáty. Retrostyl je teraz dosť in, chápala?

ĽUDOVÍT ŠTÚR:

(Zostane ako obarený, chytí Kevina za ramená a pozrie mu do očí)

Mladík! Čo to hovoríš? Aká "sory"? Aká "čelenž"? Čo to máš v tých ústach, že tvoja reč znie ako sipot raneného zvieraťa? Kto ťa učil gramatiku? Kde je tvoja hrdosť, kde je tvoj jasný slovenský hlas?!

TÍNEDŽER KEVIN:

(Zmätene naňho hľadí, odrygne si z energetického nápoja)

Kámo, nerieš... chilluj trošku. Načo ten hejt? Ja mám právo hovoriť ako chcem, máme freedom, nie? Žiadne rules. Idem si kúpiť nový iPhone a neriešim tie tvoje staré vibes. Si mega cringe, prisámvačku.

(Odkráča ďalej, prstami zbesilo ťuká do displeja)

***

2. DEJSTVO: Stretnutie s majstrom slova a návrat do ticha

Miesto deja:

Rovnaké ako predtým. Štúr, Hurban a Hodža sa chystajú opustiť sklenené peklo obchodného domu. Strážnik ich zmätene pozoruje. Okolo prebieha hlučný dav. V tom momente sa z bočnej uličky, kúsok od kníhkupectva, pomaly vynorí starší muž. Má tichý, rozvážny krok, hlboké vrásky na tvári, skromný kabát a oči plné hlbokého, smutného pokoja. Je to básnik MILAN RÚFUS. Zastaví sa, uprie pohľad na trojicu národniarov a na jeho tvári sa objaví nečakané poznanie a posvätná úcta.)

MILAN RÚFUS:

(Prehovorí tichým, zvonivým, neuveriteľne čistým a melodičným hlasom)

"Či sú to tiene... a či samé skaly, čo z hrobu dejín prichádzajú k nám? Či sme vás, otcovia, tak málo milovali, že vraciate sa na náš prázdny chrám?"

(Štúr, Hurban a Hodža sa prudko otočia. Keď započujú túto nádhernú, čistú, poetickú slovenčinu, akoby im z hrude odpadol ťažký balvan. Ich utrápené tváre sa rozjasnia.)

ĽUDOVÍT ŠTÚR:

(S dojatím, ruka sa mu viditeľne trasie)

Bratia... počujete to? To nie je škrípanie tohto veku. To je spev našej rodnej matky. Čistý, neznesvätený prameň! Pane... kto ste, že vaša reč vonia slovenskou hrudou a tichom tatranských dolín?

MILAN RÚFUS:

(S pokorou skloní hlavu)

Som len obyčajný robotník v záhrade vášho slova, majstre Ľudovít. Milan ma volajú... Rúfus z Liptova. Celý život som len zbieral omrvinky tej krásy, ktorú ste vy pre nás vybojovali. No nečakal som, že vás stretnem tu... na mieste, kde sa slovenské slovo predáva za babku pod blikajúcim neónom.

JOZEF MILOSLAV HURBAN:

(Pristúpi k nemu, pevne mu stisne ruku)

Milan! Synu náš! Chvalabohu, že žije aspoň jeden bdelý! Povedz nám, preboha, čo je toto za svet? Odkiaľ prichádza táto podivná choroba, ktorú tu domáci nazývajú "progresom"? Prečo sú ich duše také prázdne a reč taká spotvorená?

MILAN RÚFUS:

(Trpko sa pozrie na obrovský LED panel nad nimi a na mladých ľudí hľadiacich do mobilov)

Tento "progres", otcovia moji, to je len honosný názov pre hlbokú krízu a úpadok ľudského ducha. Prichádza to k nám z bezduchého Západu ako divá rieka. Tam, kde niet Boha a vnútornej hĺbky, nastúpi hluk, konzum a lacné zábavky. Títo mladí ľudia nie svi zlí... sú len strašne, strašne prázdni. A tú svoju vnútornú prázdnotu, tú hlbokú dieru v duši, sa snažia zúfalo prekryť. Kupujú si veci, ktoré nepotrebujú, vymýšľajú si desiatky nových rodov a identít, lebo stratili tú jedinú pravú – identitu Božieho dieťaťa a človeka zrasteného s vlastnou zemou. Sú ako listy, ktoré vietor odtrhol od stromu. Sú free... sú voľní... ale schnú.

MICHAL MILOSLAV HODŽA:

(Prikývne, v očiach má hlboké porozumenie)

Presne tak, Milan. Je to tranz. Hľadajú vyrovnanie tam, kde niet pevného základu. Chceli sme pre nich slobodu národa, no oni ju premenili na slobodu od rozumu a slušnosti.

ĽUDOVÍT ŠTÚR:

(Položí Rúfusovi ruku na rameno, v hlase má pokoj, no aj hlboký smútok)

Ďakujem ti, synu. Tvoje slová nám priniesli svetlo do tejto tmavej jaskyne. Už vieme, že naša práca nebola úplne márna, ak zrodila aspoň jedného takého básnika. No náš čas sa naplnil. Tento svet už nepatrí nám... a obávam sa, že ani tebe. Ideme hľadať pokoj tam, kde slová neklamú a tiene netancujú.

MILAN RÚFUS:

(S hlbokou úctou)

Choďte v pokoji, otcovia. Zem slovenská vás prikryje svojím tichom. A ja tu zostanem... strážiť tie posledné omrvinky.

(Nad Dunajom opäť zabubnuje hrom a celým obchodným domom preletí oslepujúci záblesk anomálie. Svetlá na sekundu zhasnú. Keď sa kabína nákupného centra opäť rozsvieti, Štúr, Hurban a Hodža sú preč. Zmizli v toku času.)

MILAN RÚFUS:

(Zostane stáť osamote uprostred uličky. Pomaly zdvihne ruku a s hlbokou, dojímavou úctou zakýva smerom, kde pred chvíľou stáli. Pozrie sa okolo seba na sklenené steny, mrakodrapy a ponáhľajúcich sa ľudí. Na tvári sa mu objaví slabý, ale hrdý úsmev. Povie polohlasne sám pre seba:)
"Nech si hovoria čo chcú... nech sú to hoci aj duchovia. Ale dnes... dnes som sa po dlhom čase opäť cítil v Bratislave ako na Slovensku."

(Rúfus sa otočí a tichým, skromným krokom odchádza preč, strácajúc sa v dave, zatiaľ čo obrovský LED panel nad ním ďalej bezducho bliká a ponúka svetu ilúziu slobody za akciovú cenu.)

Vlastimil a Gemini