"Snaha po osobnom šťastí je iba predlžovanie neľudskosti v nás. Ľudskosť sa v človeku začína vtedy, keď sa ho človek zriekne."

Amiel

VYZNANIE: I. časť - Hľadanie

Nenaplnený sen

(´Poézia v próze)

Jednej noci prišla a sadla si vedľa mňa, no spal som. Krutý bol ten môj spánok, ó, ja úbohý!

Prišla za mesačnej noci. V rukách mala harfu a moje dni sa stali ozvenou jej piesní, zrkadlom tej noci. Beda mi! Od tej noci, sú všetky moje dni tak zasnené.

Ach, prečo nezachytím pohľad tej, ktorej dych sa dotýka môjho spánku? Putá nepovolia, iba srdce bolí, keď sa pokúšam ich zlomiť.

Láska je všetko, čo si žiadam, ale či iba dúfať mám? Musí to byť tak, je to osud?

Som si istý, že nesmierne bohatstvo citu, nehy je v jej srdci a že je rosou pre život muža. Hoci srdce ľúbiť chce, môže láskať srdce vzdialené, city neopätované?

Je tu lampa, ale ani záblesk plameňa – taký je tvoj osud, srdce moje!

Svetlo, ó Pane, kde je láska? Pane, prosím, zažni ju blčiacim ohňom nádeje!

Bieda klope na tvoje dvere a nesie zvesť, že tvoj Pán bdie a volá ťa na schôdzku lásky v nočnej tme. Nebo je zatiahnuté mrakmi a ľadový lejak neustáva. Neviem, čo sa to vo mne hýbe – neviem, čo to má znamenať.

Myseľ chce zabudnúť, ale krátke kmitnutie blesku strháva ešte bližšie túžbu pred môj zrak a srdce tápavo hľadá cestu k tej, ktorá mu znela v hudbe tej osudovej noci.

Môj Pane, je toto láska? Smiem dúfať, že ju zažneš ohňom túžby v srdciach oboch? Avšak víchor hrmí a zavýja neľútostne, nádej rozmetáva priestorom.

Noc je čierna ako čierny balvan. Necháva hodiny plynúť v očakávaní monotónne odbíjajúceho času. Už iba ticho znejú slová: Pane, prosím, zažni lampu láskou, nežným pohľadom, teplom, životom.

Tí, ktorí sú mi blízki na tejto púti, usilujú sa všetkým spôsobom držať ma na zemi, v bezpečí... ale čím je život bez lásky.

Ináč je to s láskou dievky, vanúcou v mojich snoch ľúbeznou vôňou ruží, ktorej láska je iná ako ich. Je vzdialená a predsa hreje, známa i tajomná, oživujúca ako letný vánok, lúč slnka a predsa nedostupná ako hviezdy vo výšinách.

Ale deň za dňom plynie a ona odchádza viac a viac do sveta svojich predstáv, k svojím túžbam, svojim snom, niekam medzi hviezdy.

Kde vzadu, za všetkými vekmi stála, pripomínajúc sa dnes ako ruža v tŕní?

Jej žiara, jej krásne úprimné oči prerážajú lad pravidiel a času volajúc láskou tisícročí. Čakám ju s láskou vo svojej záhrade nekonečné hodiny, zatiaľ čo okoloidúci pristupujú a berú nežné kvety jeden za druhým, a moje srdce je takmer prázdne, necíti radosť – nevidiac jej úsmev, nepočujúc jej kroky.

Minul sa ranný čas prebúdzania i dennej práce. Vo večernom prítmí cesty domov privierajú sa mi oči únavou i spánkom. Ľudia okolo pozerajú cez okná svojich duší. Zamýšľajú sa, mračia i vyjasňujú a napĺňajú ma otázkou, "kedy asi myslia na lásku"?

Sedím pod stromom sám ako žobravý chlapec, hľadím do neznáma, a keď sa opýtajú, čo mi je, čo chcem, klopím oči a mlčím.

Ach, ako som im mal povedať, preraziť chlad tradície a predsudkov, že čakám na zázrak, že ľúbim to spanilé dievča belasých očí, čo dňom svieti ako slnko a súmrakom sa rozplýva v éterické chvenie. V to snenie, čo prichádza ku mne s láskou a radosťou v krokoch, ale opäť iba do snov.

****

Bol deň, keď som nebol na ňu pripravený a ona vstúpila do môjho srdca nepozvaná ako niekto z obecného davu. Mnou nepoznaná, a predsa známa, dôverne blízka akoby z chvíľ spoločných, minulých, časom zaviatych. Vtlačila na mnoho ulietajúcich okamihov môjho života pečať večnosti – lásky, nehy, priateľstva.

Piesne, ktoré som vtedy začul z jej úst, boli plné citu, slobody, dôvery. Jemným zábleskom života jej duše, ktorá chce žiť, dýchať a milovať, myslieť slobodne.

Boli sme si podobní v piesni srdca, podobní krokom tanečným, ktoré sa ozývajú vesmírom čistej lásky, od hviezdy k hviezde až do najväčších hlbín zasnenia.

Ona sa pohŕdavo neodvrátila, keď sme sa spoznali, od detskej úprimnosti, jednoduchých spôsobov, ani od témy Večnosti o ktorú človek málo dbá, lebo rozum spútal cit a svet nemá slzy rád.

***

Jedného dňa zavčas ráno mi čosi pošepkalo, keď som ju uvidel zjasnenú ako slnko, že vyplávame v člne, iba ona a ja, a ani živá duša nebude vedieť o tejto našej púti do nijakej zeme a k nijakému cieľu. Že na tom bezbrehom oceáne lásky, pred jej mlčky načúvajúcim úsmevom, zmohutnejú moje piesne do spevu slobodného ako vlny, oslobodené od akéhokoľvek zajatia slov. Že vyjadrím, čo k nej cítim, že dám jej všetko...

No nenastal ten čas. Je ešte nejaká nádej?

Hľa, večer sa opäť zniesol na pobrežie práce našich rúk a v hynúcom svetle nádeje, opäť odchádzame domov. Vraciame sa do svojich príbytkov akoby o sebe nevedomí, sebe na veky vzdialení. Ja ku svojím myšlienkam a čakaniu, ona k svojim hviezdam a voľnému názoru.

Ktovie, kedy sa reťaz uvoľní úplne a čln ako posledný záblesk zapadajúceho slnka sa stratí do noci a ponechá pútnika sebe samému – rozjímať – pochopiť, že i tá najväčšia láska k srdcu inému môže stroskotať, ublížiť, ak srdce povýši lásku ľudskú, lásku k človeku nad lásku k Pánovi sŕdc všetkých.

A predsa akoby nepoučený, čímsi omámený, sedím v tráve a upieram pohľad na oblohu a snívam o nečakanej nádhere jej príchodu:

Všetky svetlá vzplanú, zlaté stuhy zavejú nad jej kočom a ona schádza zo svojho vznešeného sedla. Zodvihuje z prachu a vedľa seba usádza to otrhané chlapča, chvejúce sa vďakou i láskou, ako sa túli k matke stratené dieťa.

Ale čas plynie a ešte nepočuť jej voz. Veľa sprievodov prechádza okolo s jasotom a leskom nádhery. Iba ona ostáva tichá, vzdialená vo svojich výšinách ako hviezdny pozdrav strateného domova.

Iba z diaľky smutne pozerá, hľadí súcitne, vie, chápe, a nič nezmôže, bo u nej srdce zaľúbenie našlo iné...

***

Myslel som, že ju poprosím v tom sne, ale neodvážil som sa, o veniec ruží, ktorý nosí okolo hrdla. A tak som očakával ráno, aby som po jej odchode mohol pohľadať zopár lupeňov.

Ako žobrák na brieždení pátral som po jednom či dvoch zapadnutých lupeňoch. Ale, čo to nachádzam? Akýto dôkaz lásky mi zanechala?

Nie je to kvet ani povzbudivý odkaz zo srdca k srdcu písaný. Je to meč, žiariaci ako plameň, ťažký ako úder hromu.

Svetlo rána vchádza oknom a prestiera sa na moje lôžko. Ranné vtáča štebotá a pýta sa: "mládenec, čo si to dostal?"

Nie, nie je to kvet ani list – je to meč, hrozný ale spravodlivý.

Sedím a nevychádzam z údivu, aký dar mi to dala. Nemôžem nájsť miesto, na ktoré by som ho ukryl. Zraňuje ma, ak si ho tisnem k srdcu. Budem však nosiť v srdci to čestné bremeno bolesti, jej dar.

Od tejto chvíle nebudem sa viac báť ničoho, ani lipnúť na niečom v tomto svete. Meč zvíťazil v každom mojom zápase. Jej meč je so mnou, meč poznania - roztínajúci tieto putá, i túto chybu ľúbiť tak detsky... a veru sebecky.

Už viem, že je to láska falošná, ak Pán lásky so svojím závojom nebies nie je v srdci človeka na prvom mieste. Ak obraz cieľu púte si stavia z piesku púšte, a hodnoty vidí predovšetkým v radostiach zeme a v tradícii naháňaní sa za vetrom.

***

Ranné more ticha rozčeril uličný vrav a všetky kvety popri ceste boli ospalé a slnko rozhadzovalo svoje chladnúce lúče cez trhlinu v mrakoch, zatiaľ čo my sme usilovne stáli na svojich cestách a letmo venovali tomu pozornosť.

Nespievali sme veselé piesne a nehrali sme sa dôverne. Prehovorili sme iba zopár slov. Pre dušu moju sú to však tie isté perly a chvíle krásne i smutné ako vždy, keď môžem byť s ňou.

Avšak zakaždým cítim jasnejšie, že odchádza. Vždy viac sa mi javí neodvratné to odlúčenie, ako mesiac strieda slnko so svojím závojom hviezd: svoje túžby a naplnenie vidí v inom smere, svoju cestu pri mne nenašla.

Nepokoj strieborného, mesiacom pretkaného šera sa pomaly rozprestiera v mojom srdci. Zabúdam na lúče slnka, ktorými som putoval tak krátko ale šťastný, v jej svetlej blízkosti, a srdce náhle prebudené rozlukou, je hnané v nekonečnej túžbe jeseňou života a bludiskom tieňov a nelásky.

Kdesi v duši však stále znie vrúcna túžba, vyznanie, volanie samoty o lásku, prosba k nebesiam:

Pane môj! Vytínaj, vytínaj od koreňa chudobu v mojom srdci. O silu prosím, aby svoje chyby som pochopil a odložil; žiale i radosti pútajúce moje ja v pozemskom prekonal; aby som dokázal, že moja láska sa rozvinie v službe.

Aby som nikdy nezaprel úbožiaka, ani kolená nezohýnal pred nehanebnou mocou; aby som povzniesol svojho ducha v skromnosti nad každodenné zbytočnosti a v pokore riadil vlastné priania v službe blížnym, ako žiada zákon lásky Tvojej milosti.

Keď sa hluk búrlivej práce dvíha zo všetkých strán a nedovoľuje mi prejsť na druhý breh, príď ku mne, Pane ticha, so svojim pokojom a mierom.

Keď túžba zaslepí ducha preludmi a prachom žiadosti, ó, ty Svätý, Pane, príď so svojim svetlom a svojim hromom.

A prosím, Pane, dovoľ mi dozrievať, aby vystúpil tam, kde duch je bez bázne a hlava vztýčená, kde poznanie je slobodné, kde neroztrieštili svet na zlomky tesné pozemské múry, kde slová vychádzajú z hlbín Pravdy, kde neúnavné úsilie načahuje ramená po dokonalosti, kde jasný prúd citu nezablúdi v pochmúrnych pavučinách diel chladného rozumu a pieskoch púšte mŕtvolného zvyku, kde ducha Ty sám vedieš vpred, ku stále väčším šírkam myšlienky a činu.

A prosím, zachovaj oporu tejto dievčine na ceste k výšinám.

***

Moja túžba je veľká a volanie je žalostné, ale Ty si ma vždy zachránil odmietnutím a toto prísne milosrdenstvo Tvojej spravodlivosti mnou vždy preniká v takejto chvíli.

Deň za dňom robíš ma hodným jednoduchých veľkých darov, ktoré od Teba dostávam – tejto duše a života, oblohy a svetla, tohto tela.

Deň po dni trpezlivo ma vedieš k zrelosti, až budem seba poznať úplne a odmietaš ma znova a znova, ak myslím na seba, zachraňujúc ma pred nebezpečenstvom ničivej sebalásky.

Verím Pane, že raz vyslyšíš i túto prosbu, raz, keď v službe dôjdem na horu pokory a v Tvojej milosti precítim Tvoju prítomnosť.

Lúč lásky osvieti obzor mojej duše rosou úsvitu a skrze srdce milujúcej ženy zakotví lúč prebudenia. Vstúpi náhle vo vzájomne zladené srdcia, cítiac Teba, Pane - žijúc pre blaho všetkých.

*

Taká sa mi javí byť odpoveď na otázku hľadania zmyslu ľudského života. Hľadania Svetla a pevného cieľa na cestách blúdiac vo fantáziách pocitového sveta duše i chvíľach prebudenia. V krokoch túžby i očakávani ducha - v odhaľovaní Božiemu daru "smieť žiť".

Vlastimil

Dar meča a prísne milosrdenstvo

(Scénka - Nenaplnený sen)

"Snaha po osobnom šťastí je iba predlžovanie neľudskosti v nás. Ľudskosť sa v človeku začína vtedy, keď sa ho človek zriekne."

Amiel

Amiel

Postavy:

• PÚTNIK (Adam): Muž sediaci na prahu medzi detským snom a neúprosnou duchovnou realitou. Jeho pozemské ego prechádza hlbokým rezom, no namiesto zatrpknutosti nachádza pravú duchovnú zrelosť a mier.
• HLAS VÝŠIN: Nekompromisná, majestátna duchovná sila, ktorá hovorí s autoritou horského hromu, no s hrejivou láskou Stvoriteľa. Strháva ilúzie rozumu a prináša prísne milosrdenstvo.

Scéna:

(Brieždenie na horskej čistinke pod košatým stromom. Nočná obloha pomaly bledne a odovzdáva svoju vládu prvému chladnému svetlu dňa. Oheň už definitívne vyhasol, zahaľuje ho ranná rosa. V trubadúrskej krajine vládne absolútne ticho pred prebudením sveta.)

1. DEJSTVO: Žobravé chlapča a chladnúci koč

(Adam sedí na zemi v tráve, schúlený pod stromom ako žobravý chlapec. Oči má sklopené k zemi. V lone mu spočíva mohutný, svetlom pulzujúci Meč poznania, pričom z dlane mu na ostrie steká tenký pramienok krvi, no v jeho tvári namiesto bolesti žiari hlboký, uvoľnený mier.)

PÚTNIK:

Nuž, tak to v živote chodí. Ľudské očakávania sú často túžbou naplnené snenia a čas je ten mocný správca, ktorý vo svojich minútach udržuje poriadok a čistotu, aby človeku pripomenul večnosť bez návratu. Áno je to čas, ktorý bdie, hoci si človek myslí, že niečo vie.

Čakal som ju celú noc, pokorne a predsa do seba zahladene. Sedel som tu v prachu ako malé, otrhané chlapča, ktoré pred svetom skrýva svoju tvár a v tichosti čaká na zázrak. Sníval som o tom, že jej vznešený koč predsa len zastaví, že ona zostúpi zo svojho sedla, nakloní sa ku mne a zdvihne ma z tejto zemskej ničoty do svojej čistoty. Ale jej voz nebolo počuť. Neprešla okolo. Ona zostala tichá, vzdialená a môj svet zasnených predstáv utrpel hroznú ranu, keď som precitol, keď som pochopil, že srdce jej zaľúbenie našlo iné...

Ráno, keď odišla do svojich hviezdnych výšin, chcel som v tejto chladnej tráve nájsť aspoň malú ľudskú omrvinku nehy zopár spadnutých lupeňov z jej venca ruží, ktoré by mi dali nádej. No namiesto kvetu mi zanechala meč. Hrozný, ťažký ako úder hromu, žiariaci ako plameň Spravodlivosti. Zraňuje ma, kedykoľvek si ho v slabosti tisnem k srdcu, no už z neho nedokážem spustiť oči. Je to meč, ktorý roztína putá, ktoré nie sú spojené pre večnosť.

HLAS VÝŠIN:

(Ozve sa ako mocný úder hromu z ranných mrakov, no vzápätí jeho tón zmäkne do nesmierne hrejivého, otcovského prúdu svetla)

Nezanechala ti ho ona, Adam. To Moja ruka ti ho podala cez zrkadlo jej odmietnutia. To, čo ti spočíva v lone, je Meč poznania. Mal si oči plné prachu a tvoje srdce chcelo milovať detsky, a predsa sebecky. Chcelo osviežujúci vietor vlastniť, ten však nemá formu. Chcelo si postaviť obraz cieľa z piesku pozemskej púšte, no majestátny hrad vystavaný z myšlienok tvojich snov sa rozpadol pod náporom odbíjania času. Lupeň ruže by ti dal len dočasnú ilúziu, uspal by ťa v tieňoch a nechal by ťa blúdiť v mŕtvolných zvykoch hmoty. Tento meč roztína tvoje putá k sebaláske, lebo skutočná láska nežije vo svete ľudských očakávaní, prebýva v ceste a čine slúžiacej lásky, v námahe a seba premáhaní... Preto meč bude tvojím verným priateľom, tým mečom si budeš svietiť do vlastnej duše, aby si nestratil pravý smer a odvahu ku Svetlu. Odteraz sa už nebudeš báť ničoho, pretože nesieš čestné bremeno bolesti, ktoré ťa oslobodzuje.

2. DEJSTVO: Prísne milosrdenstvo Spravodlivosti

(Pevne uchopí rukoväť meča, oprie sa oň a pomaly, s nesmiernou dôstojnosťou sa postaví. Hlava je vztýčená, pohľad jasný.)

PÚTNIK:

Cítim to, Pane ticha! Moja spaľujúca túžba bola žalostná a slepá, no Ty si ma opäť zachránil tým, že si moje pozemské priania odmietol. Toto prísne milosrdenstvo Tvojej Spravodlivosti mnou preniká ako jasný blesk poznania a precitám na hore pokory. Už nechcem blúdiť v pochmúrnych výtvoroch chladného rozumu, ktoré očakávajú pocestného vo svojich sieťach sladkého pripútania podobných pavučine. Sú to iba fantázie pocitového sveta bez vrúcnych citov neschopné hlbokého zachvievania.

Pane ticha, vytni chudobu v mojom srdci až od samého koreňa! Príď s hromom a svetlom vždy, keď ma opäť zaslepia pozemské preludy. Vymeň moju duchovnú chudobu za Tvoj večný pokoj. Daj mi silu odložiť všetky chyby, aby jasný prúd môjho citu nikdy nezablúdil... A prosím... zachovaj oporu a svetlo aj tej dievčine na jej vlastnej ceste k výšinám.

HLAS VÝŠIN:

(Celý obzor sa rozžiari jasnou rosou úsvitu, hviezdne nebo úplne ustupuje čistému svetlu nového dňa)

Tvoja modlitba vystúpila na horu pokory, môj synu. Tým, že si dokázal žehnať jej ceste a priať jej svetlo, hoci tvoja vlastná pozemská nádej stroskotala, si zvíťazil nad tou najťažšou prekážkou - nad ničivou sebaláskou. Toto odmietnutie nebol trest, bola to Moja milosť, ktorá ťa zachránila pred pominuteľnosťou. Deň za dňom ťa budem viesť k úplnej zrelosti ak ma udržíš vo svojom srdci a môj meč budeš verne opatrovať v pokore a skromnosti. Lúč Mojej Lásky teraz osvecuje celý obzor tvojej duše. Tento meč premení tvoj pozemský žiaľ na čistú službu blížnym. Už nie si žobrák v tráve, si Adam - Pútnik chránený večnou Pravdou. Kráčaj vpred bez bázne v Láske!

(Adam dvíha meč k oblohe, ranné slnko sa odráža od jeho čepele a zaplavuje celú scénu oslepujúcim bielym svetlom.)

(Opona)

Vlastimil a Gemini