O živej a mŕtvej vode (nielen) v rozprávke

Čo sú vlastne tie prapôvodné "vody", nad ktorými sa na úsvite stvorenia vznášal Duch? V hlbšom pohľade nejde len o pozemský živel, ale o samotný praoceán energie – o jemné vlnenie Svetla, ktoré dnešná kvantová fyzika vníma ako pole nekonečných možností predtým, než sa ustália do pevnej hmoty. Tieto vody sú ako kozmické zrkadlo, v ktorom sa vedomie Ducha odráža a postupne rozlieva do siedmich svetových častí stvorenej, "zatvorenej" hmotnosti, aby v nich dalo tvar všetkému, čo je.
Práve v tomto priesečníku Svetla a hmoty sa rodí prastaré tajomstvo živej a mŕtvej vody, ktoré poznáme z našich rozprávok. Nie je to len detská metafora o uzdravení tela. Je to zašifrovaný príbeh o ľudskej duši, o pamäti vody, ktorá zachytáva vibráciu Slova, a o ceste od strnulých pozemských dogiem k prebudenému, živému poznaniu. Vstúpte na chvíľu na čistinku medzi dva pramene...
"... a Duch Boží sa vznášal nad vodami."
(Gn 1, 2)
***
Postavy:
- STRÁŽCA PRAMEŇA – starší, pokojný muž, ktorý sa nikam neponáhľa. V rukách drží dve obyčajné hlinené nádoby – v jednej je priezračná pramenitá voda, v druhej voda z hlbokého oceánu.
- PÚTNIK – unavený človek v zaprášenom plášti, ktorý prešiel dlhú cestu a v ruke zviera starý, popísaný zvitok.
Scéna:
Šerý les na hranici sna a bdenia. Uprostred čistinky sú dve studničky. Jedna je zakrytá ťažkým, opracovaným kamenným vekom, z druhej potichu vyviera priezračná voda a stráca sa v machu.
(PÚTNIK prichádza na čistinku. Zastaví sa, rozhliadne sa a podíde ku studničke s kamenným vekom. Snaží sa ho odvaliť, no nejde to.)
PÚTNIK:
(zadýchane)
Mám správne súradnice. Podľa starých máp a všetkých kníh, ktoré som prečítal, je tu prameň života. Prečo je zamknutý?
STRÁŽCA PRAMEŇA:
(vystúpi z tieňa stromov)
Nie je zamknutý, pútnik. Len stojí. To je prameň mŕtvej vody.
PÚTNIK:
(zamračí sa a pozrie do svojho zvitku)
To nedáva zmysel. Tu sa píše, že kto nájde túto vodu, získa celistvosť. Hľadal som ju celý život. Všetky pravidlá som dodržal, každé slovo som sa naučil naspamäť.
STRÁŽCA PRAMEŇA:
A pozri sa na seba. Si celý. Máš pevný tvar, poznáš každú odpoveď, vieš, čo sa smie a čo nie. Tá voda ti presne toto dala. Scelila tvoje pochybnosti, uhladila rany a dala ti istotu.
PÚTNIK:
(hrdo, no s jemným nepokojom)
Áno. Všetko v mojom svete má svoj poriadok. Tak prečo sa stále cítim, akoby som len kráčal vo sne? Prečo vnútri nič necítim?
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Lebo mŕtva voda vie spojiť rozsekané kusy, ale nevie vdýchnuť dych. Udrží ťa v jednom kuse, ochráni ťa pred chaosom, ale ak pri nej zostaneš príliš dlho, zmeníš sa na kamennú sochu. Krásnu, neporušenú, ale bez života.
PÚTNIK:
(skloní hlavu, pozrie na svoj zvitok)
Chceš povedať, že všetko, čo som doteraz považoval za pravdu, bola len mŕtva voda?
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Bola to príprava. Keby si prišiel k živému prameňu roztrieštený a plný hnevu, jeho sila by ťa roztrhala. Najprv si potreboval poriadok, aby si dokázal stáť na vlastných nohách. Ale voda nie je len pasívna hmota, pútnik. Je to prvý odtlačok Vôle Tvorcu v stvorení.
PÚTNIK:
(zdvihne zrak)
Odtlačok Vôle? Pre mňa bola voda vždy len tekutinou, ktorá hasí smäd.
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Na počiatku bolo Slovo – živý zvuk, čistá vibrácia a zámer. A voda je prvým zrkadlom, ktoré dokázalo túto vibráciu zachytiť a zhmotniť. Každá kvapka v sebe nesie pamäť. Zachytáva tóny, myšlienky a frekvencie svojho okolia a mení podľa nich svoju vnútornú štruktúru. Keď hovoríš pravdu, voda v tebe aj okolo teba sa ukladá do harmonických kryštálov. Keď šíriš lož alebo hnev, jej štruktúra sa rozpadá a stáva sa mŕtvou.
PÚTNIK:
(zamyslí sa)
Preto sa teda hovorí o živej vode ako o Pravde... pretože rezonuje s pôvodným Slovom?
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Presne tak. Živá voda je v neustálom pohybe, v čistom súzvuku s vesmírnym poriadkom. No pozri sa na túto zem. Prečo je väčšina vody na tomto svete slaná a nepriehľadná pre smädný jazyk?
PÚTNIK:
(pozrie na druhú nádobu v strážcových rukách)
Vždy som si myslel, že je to len prírodný zákon. Že oceány sú slané, aby sa nekazili.
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Aj v tom je hlboká múdrosť stvorenia. Soľ je kryštál – je to svetlo a poriadok ukotvený v hmote. Slaná voda je ako obrovský vesmírny vodič a konzervant. Udržuje obrovské masy vody v rovnováhe, bráni ich úplnému rozkladu a zároveň dokáže viesť elektrický náboj – iskru života. Aj v tvojich žilách prúdi slaná voda, pútnik. Je to hmotný základ, ktorý drží tvoje pozemské telo pohromade a umožňuje mu prijímať impulzy zhora. Bez tejto "soli zeme" by sa čistý duch nemal o čo oprieť a rozplynul by sa.
PÚTNIK:
(pomaly chápe)
Takže slaná voda je kotvou pre hmotu a sladká, pramenitá živá voda je potravou pre ducha...
STRÁŽCA PRAMEŇA:
Obe sú prejavom tej istej Vôle. Jedna stavia chrám, druhá v ňom zapaľuje oheň. No ty si zostal stáť len pri stavbe a zabudol si otvoriť dvere. Ak chceš, aby v tebe zaznelo živé Slovo, musíš pustiť ten zvitok.
PÚTNIK:
(zovrie zvitok pevnejšie)
Ale v ňom je všetko, čomu verím! Bez neho nebudem vedieť, kto som.
STRÁŽCA PRAMEŇA:
V ňom sú len mŕtve písmená o vode, priateľu. Nie voda samotná. Živá voda sa nedá zavrieť do knihy ani do kamenného veka. Tečie len tam, kde je miesto a ticho.
(Pútnik chvíľu váha. Pozrie na ťažký kameň na prvej studničke, na svoj zvitok a potom na tichý, priezračný prúd tej druhej. Pomaly otvorí dlaň. Zvitok spadne do machu. Pútnik pokľakne k tečúcej vode, naberie si do dlaní a napije sa.)
PÚTNIK:
(vydýchne, akoby sa prvýkrát v živote nadýchol)
Je studená... a pritom páli. A nič mi nehovorí. Len... znie.
STRÁŽCA PRAMEŇA:
(usmeje sa)
Vitaj medzi živými. Teraz sa už Slovo stalo súčasťou tvojho prúdu.
(Svetlo na scéne sa pomaly rozjasní, zvuk tečúcej vody zosilnie a splynie s jemným, harmonickým tónom. Tma.)
***
Doslov:
Voda v nás si pamätá každý tón, ktorý sme kedy prijali za svoj. Často strávime polovicu života tým, že si starostlivo strážime svoj zvitok – svoje naučené pravdy, presvedčenia a istoty, ktoré nám kedysi pomohli prežiť a udržať sa pokope. No prichádza chvíľa, keď bezpečie kamenného veka prestane stačiť.
Skúste sa na moment stíšiť a započúvať do vlastného vnútra: Ktorý zvitok dnes ešte stále pevne zvierate v ruke a čoho sa bojíte, ak by ste ho nechali spadnúť do machu?
Živý prameň totiž netečie kdesi v ďalekom rozprávkovom lese. Čaká hneď za hranicou našich vlastných dogiem – pripravený znova v nás rozoznieť pôvodné Slovo.
Vlastimil a Gemini
